Starý dobrý recept
@ :: Poviedky ::
Aug 25 2019, 08:16 (UTC+0) | 
|
Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Všetko sa to začalo vtedy, keď si cigán Ïula nedal povedať a zjedol tú skysnutú polievku, ktorá chutila tak divne. Darmo mu žena hovorila, že ona nezvykne jedlo vyhadzovať, lebo to nerobia ani majetnejší ľudia, ale toto už nie je pre človeka. Ïula mal jednoducho hlad a hlad je zlý radca. Vlastne tej polievky až tak veľa nebolo, len trochu na dne hlineného hrnca. Nevedno kto a prečo položil hrniec na policu, kam sa dávajú len tie čisté. A keď ho našiel, rozhodol sa, že nebude čakať, kým žena uvarí obed, schmatol lyžicu a len tak studenú ju vychlípal skoro na šup. Ešte aj mykol plecom, však že nebola až taká zlá, možno trochu kyslejšia, ale veď on má rád i kyslé. Potom si sadol, no nie nadlho. Cítil, že sa mu v bruchu voľačo pohlo. Trochu. Potom viac. Nafúklo ho, až to zabolelo, na chvíľku povolilo a nafúklo ho znova.
„Kam bežíš?“ začul za chrbtom, keď už zatváral dvere a jeho neustále sa zrýchľujúce kroky smerovali cez dvor k tej skvostnej drevenej búdke, ktorú tak milovali i muchy. Prerazil si cestu cez ich bzučiaci oblak a prvýkrát ocenil, že nemá v nohaviciach opasok, ale držia mu len na jednom gombíku. Inak by bola jeho snaha márna a nesadol by včas na tú dieru v širokánskej doske, ktorá, našťastie, práve nebola obsadená.
Všetko by to vlastne vyzeralo bezvýznamne a napokon by zo zážitku ostala len spomienka, na ktorej by sa po čase schuti zasmial. No vec vypálila inak. Kým žena dovarila obed, Ïula si vyskúšal šprint na krátku trať medzi domom a latrínou ešte niekoľkokrát. Keď znova zasadol na toto neoceniteľné miesto, cítil, ako mu po čele stekajú kvapky potu. Krčiac sa, kládol bradu pokrytú hustým strniskom do dlaní a v očiach mal zvláštny lesk. Bál sa choroby, lebo choroba je strata peňazí. Za doktora sa platí a bežať za ním, že mu krúti brucho, lebo bol hlúpy a nenažraný, sa mu zdalo tiež hlúpe. Keď však naň prišla triaška, obraz pred očami sa rozmazával a nohami už robil len drobné rýchle krôčiky, začal pochybovať, či sa dá dohromady len tak sám od seba. A keď sa k tomu pridali bolestivé kàče, rozhodol sa, že nebude riskovať. Veď aj doktor doma kúri, treba mu naštiepať drevo, doktor má tiež latrínu, ktorú treba z času na čas vyčistiť a možno by sa mu zišla aj nejaká iná pomoc. Ïula bol šikovný, zručný v každej robote, tak snáď sa voľajako dohodnú. Obed si už nedal, lebo predstava, že by mal čokoľvek prehltnúť a poslať do žalúdka, sa mu zdala priam nemožná. A tak popoludní, keď sa už aspoň trošku upokojil, vybral sa do stredu Medzeva, kde mal doktor svoju ošetrovňu.
„Bolí to?“ zaznelo spoza pootvorených dverí, cez ktoré Ïula nahliadol. Videl, že uprostred ošetrovne sedí malý chlapec Ferko na stoličke, vyzerá biedne a z dierky v líci mu vyteká krv. Chlapča, čo na prvý pohľad pripomínalo skôr zmoknutého vrabca, sa hrbilo, vyzeralo nepokojne, ale veď kto by bol pokojný s krvavou tvárou?
„Hej,“ zajachtal Ferko a so strachom hľadel na doktora, ako čímsi polieval pinzetu, potom polial aj kúsok poskladaného obväzu, ktorým mu očistil líce.
„Bude to štípať, ale veď si chlap, nie? Musím ten brok vybrať. Drž sa a neodťahuj,“ riekol, no skôr, než sa dotkol rany, malý Ferko sa pýtal.
„Čoho sa mám držať? A čo nemám odťahovať?“
„Poviem to inak. Nemykaj sebou a seď pokojne.“
Po týchto slovách chlapča pochopilo, že už nemôže dávať žiadne otázky, ktorými by doktorove špáranie v rane oddialilo. Ale to sa povie - nemykaj sebou. Kto by však v tejto situácii ostal pokojný? Ïula sledoval nekonečné dohováranie, aby malý Ferko sedel rovno, aby neotáčal hlavou, aby nekričal, keď sa ho pinzeta ešte ani nedotkla. Lenže to bolo, ako keby ste dohovárali holubom, nech nehrkútajú. Ferko si robil, čo chcel. Síce po každom napomenutí prikývol, že bude dobrý, ale potom sa to celé opakovalo. Keď si už Ïula myslel, že doktorovi povolia nervy a na malého nakričí, ozvali sa kroky. K ošetrovni prichádzal žandár a za golier držal Ferkovho kamaráta - ryšavého Tona. Ïula včas ustúpil, lebo žandár si to namieril ku dverám. A keď už stál pred doktorom i malým Ferkom, ukázal na ryšavého Tona a opýtal sa: „Tento tu ťa strelil?“
„Hej, vzduchovkou,“ zafňukal Ferko.
„Je to zlé? Treba chlapca rezať, alebo pôjde ten brok von i tak?“ žandár sa teraz obrátil na doktora.
„Hádam pôjde i tak. Len sa chlapec nesmie toľko mykať.“
„Obaja ste strieľali zo vzduchovky! Tak ako ten sopľoš trafil teba, ty si mohol jeho! A ešte sa tu vrtíš? Čert nám bol dlžen tie porazené zbrane! Vraj pušky pre deti na zábavu! Tak čo, Ferko, bavíš sa? Ešte raz sa zavrtíš, tak ti takú tresnem, že ti sopeľ oko vybije!“
Žandár vychrlil zmes slov tak rýchlo a zlostne, že mu sotva bolo rozumieť. Vyzeral naozaj nabrúsený, alebo to aspoň dobre hral. Isté bolo len to, že Ferko sa naraz prestal vrtieť a hoc mu stekali po lícach slzy ako dažďové kvapky cez letnú búrku po okennom skle, hlavou už ani nepohol, kým doktor nevytiahol pinzetou brok a nepriložil mu obväz na ranu.
„Drž si to! Pevne! Ešte raz ti to vyčistím a prelepím leukoplastom,“ prikázal a malý Ferko poslúchol. Nehľadel pritom na neho, ale na namosúreného žandára a ryšavého Tona, ktorý bol bledý ako vápno.
„Bude mať jazvu?“ spýtal sa žandár.
„Asi ani nie. Ani šiť to netreba, nebolo to také hlboké. Vlastne mal šťastie. Stačil kúsok a prišiel by o oko.“
„Vidíš, čo si narobil?“ skríkol žandár na bledého ryšavého Tona a povolil prsty na jeho golieri. Pustil ho, ale to len preto, aby mal voľnú ruku. Tá razom vyletela a na tvár chlapca dopadla taká facka, že sa neudržal na nohách a rozpľasol sa na zemi. Plakal, skúšal sa zdvihnúť, skončil na štyroch a rozmýšľal, čo ďalej.
„Doma povedz otcovi, čo si urobil a že som ťa zbil. Povedz mu aj, nech mi príde za to poďakovať, lebo nejako som ťa potrestať musel a bitka je pre teba to najmenšie zlo. Keby som to spisoval a poslal na úrady, mohol si skončiť v polepšovni. Rozumieš?!“
Bledý ryšavý Ton sotva prikývol.
„Tak choď!“ ukázal žandár na dvere a chlapec, tak ako bol, teda štvornožky vyšiel von a prešiel aj okolo Ïulu ako zbitý pes. Postavil sa až na chodbe, ktorou sa rozbehol rýchlo, až zakopol a znovu spadol. Vstal, nedolámal sa a ďalej už utekal ako splašený somár, len ktovie či domov. Veď si mohol byť istý, že tam dostane ešte aj od otca.
Ïula hútal, prečo má Tonov otec prísť za žandárom a poďakovať, ale náhle opäť pocítil, že sa mu brucho hýbe a je čas vyhľadať si nejaké pokojné miesto. Nie, domov nejde, to je ďaleko, ale aspoň za ulicu, do kríkov, kamkoľvek, kde ho nik neuvidí. Jeho kroky v prudkom behu ho viedli skôr intuitívne za najbližšie záhrady. Keď si konečne uľavil a vracal sa, dostal spásonosný nápad. Lekár je drahý, nepôjde k nemu. Zájde za lekárnikom. Ten má povesť dobráka, kdekomu dal na dlh a na ten dlh potom i zabudol, alebo sa tak aspoň tváril. Kadečo sa dá u neho aj odrobiť, však má také tenké ruky, že si drevo určite sám neštiepe. Obyčajnou hnačkou predsa nebude trápiť doktora, však musí byť nejaká tabletka alebo prášok a lekárnik je študovaný, isto to všetko pozná. Vybral sa teda do lekárne.
„To si na tom skutočne tak zle, že si zjedol skysnutú polievku?“ chudý lekárnik s vlasmi ostrihanými na ježka a okuliarmi v tenučkom rámiku, stojac medzi pultom a policami plnými kadejakých fľaštičiek, keramických dóz a papierových škatuliek, hľadel na Ïulu, ktorý sa tváril tak ubolene, akoby mu už nemohol uškodiť ani koniec sveta.
„No, dobre na tom nie som. Chodil som robiť ku cigánom do Hačavy. Však viete, hačavskí cigáni sú chýrni majstri. Upletú z konope aj také laná, ktorými kone odtiahnu vyrúbaný strom. Aj tenučké, no pevné motúzy, ktoré rukami neroztrhne ani najväčší silák. A ak dáke lano, akokoľvek hrubé, náhodou praskne, či ho nejaký hlupák pretne a banuje, hačavskí cigáni ho vedia zasa tak spojiť, že ani nenájdete miesto, kde bolo opravené,“ snažil sa vysvetliť Ïula a potom pokračoval. „Lenže teraz sú zlé časy. Robotu nemajú ani oni a ak, tak málo. No čo mám robiť?“
Lekárnik pozorne skúmal výraz Ïulovej tváre, ktorá sa občas skrútila do bolestnej grimasy a v taký okamih sa aj chytal za brucho. Prišlo mu cigána ľúto a sklonil sa za pult, odkiaľ vytiahol nejakú fľašku. Otvoril ju a nalial z nej do pohárika.
„Toto vypi. Vypi a choď domov. Malo by ti to pomôcť. Teda, malo... Určite ti to pomôže. O chvíľku bolenie brucha zmizne a i keď ešte možno raz zájdeš na latrínu, asi to bude dnes naposledy. Ale do zajtrajška nič nejedz!“ lekárnik podal Ïulovi pohárik a ten si k nemu pričuchol. Voňalo to dobre. Dokonca veľmi dobre. Možno ako lúčna kytica tých najfajnovejších kvetov, zmes korenia na dáke panské jedlo, tiež ako tie veterné cukríky, ako ich nazýval, čo predávali v obchode a už ich zo dva razy, keď sa mu darilo lepšie, kúpil deťom. No v neposlednom rade z pohárika cítil pálenku. Ïula často chorý nebýval. A ak aj hej, tak poznal najmä dva druhy liečby. Chorobu treba rozchodiť alebo vyležať. K liekom sa dostal naposledy ako decko. To vtedy prišla voľajaká psota na celú rodinu, mali horúčky, aj dajaké vyrážky, čo odporne svrbeli, ale lieky, ktoré dostávali, chutili ako skysnuté psie lajno. Toto však bolo iné. Voňavé, lákavé. Zadržal dych a prevrátil pohárik do seba.
Aleluja! Keby anjeli vítali prichádzajúce duše pred nebeskou bránou a chceli ich ponúknuť voľajakou dobrotou, určite by im nalievali toto! Ak by ľudia zasa zblúdili v púšti a Pán Boh by im opäť zoslal na zem mannu nebeskú, nič lepšie by im nemohol poskytnúť na jej zapitie, než tento nektár dokonalosti a harmónie. Pravda, malo to svoje grády a Ïulu i trochu striaslo. Ale potom ho načisto opantala tá vznešená chuť a pocit tepla, čo sa z jazyka presunul cez krk nižšie a prechádzal celým telom ako prúd novej a doposiaľ nepoznanej životnej sily. Sily, ktorá by postavila na nohy aj chromého! Ïula razom zabudol na skysnutú polievku, na pot, slabosť i kàče a usmieval sa ako človek, pred ktorým tancuje nahá šťastena a ponúka mu bezstarostný život.
„To bolo čo?“ spýtal sa ticho, akoby hovoriť nahlas o takejto dobrote bolo sprostým rúhaním.
„Stomachikum. Teda niečo na žalúdok, ale toto stomachikum je podľa môjho tajného receptu a veľmi dobre vydezinfikuje celé vnútro. To znamená, že pekne človeka vyčistí od všetkého zlého,“ riekol lekárnik a Ïula zosmutnel, lebo vedel, že si to čudné slovo isto nezapamätá.
„A čo som dlžen? Peňazí nemám, ale keby som vám mohol nejako pomôcť, niečo urobiť na dome, v záhrade, kdekoľvek...“
„Teraz sa choď hlavne vyspať a prídeš sa dohodnúť, keď ti bude lepšie,“ navrhol lekárnik a ukázal na dvere, lebo dnu práve stúpila richtárova žena a tá predsa nebude o svojich problémoch rozprávať pred cigánom. Rada tu chodila, zbožňovala kadejaké krémiky na pleť a peniazmi nešetrila. Ïula už prestal byť dôležitý.
Na druhý deň, a bolo to hneď zrána, len čo prišiel lekárnik medzi svoje prášky, tabletky a tinktúry, do lekárne vstúpil Ïula znova. Pomaly, ticho a s veľkými očami, ktoré priam viseli na lekárnikových perách, čakajúc na rozhodnutie, že liečebnú procedúru je nutné zopakovať.
„Pomohlo, pravdaže to pomohlo. Chvíľu som sa cítil celkom zdravý. Aj som si ľahol spať, ako ste mi nakázali, hoc sa to žene nepáčilo, že namiesto hľadania roboty vylihujem. A spal som ako decko. Ale keď som sa zobudil, to vám ani nebudem hovoriť, koľko som sa nabehal. Aj v noci potme, ale to mi bolo jedno, lebo ak raz človek musí, tak musí. A kàče! Tie kàče, čo ma chytali, to by som neprial ani svokre svojho najväčšieho nepriateľa. Prosím, veľmi prosím, pomôžte mi!“ Ïula horekoval, spínal ruky a ak by bolo treba, určite by si aj kľakol.
„A jedol si včera ešte niečo?“ vyzvedal lekárnik.
„Nič, prisámpánubohu, ani som na jedlo nepozrel, nech ma neláka. Ani dnes som nič nemal v ústach a ak treba, vydržím aj do zajtra. Len ma zbavte toho trápenia! Ste múdry človek, študovaný, vy viete, čo je najlepšie.“
Lekárnik si opäť po celý čas všímal Ïulovu tvár. Ten rozprával hlasito, strúhal kadejaké grimasy, ale na rozdiel od včerajška nezaznamenal ani jediné šklbnutie od bolesti, ani náznak kàču a Ïula sa už ani nechytal za brucho a nekrčil. Vyzeral skôr ako naivný herec v ešte naivnejšom divadle.
„No, ak to včera celkom nepomohlo, zvýšime dávku,“ povedal lekárnik schválne a dobre si pritom všímal, ako Ïulovi od radosti šklblo oboma kútikmi úst naraz. Potom vybral väčší pohárik než včera, nalial ho až po okraj a podal ho Ïulovi. „Vypi to. Ale do poslednej kvapky!“
„Nebojte sa, nič tam nenechám. Však ide o zdravie, nie?“ Ïula natiahol obe ruky, priložil si pohár k ústam a s posvätnou bázňou vlial do seba všetko naraz. Keď prehltol, trošku ho striaslo, ale potom tam stál bez pohybu a hľadel na svet okolo seba, akoby ho videl prvýkrát a všetky jeho krásy a pôvaby vyčarili v jeho duši pocit nekonečného pokoja.
„Ïula, ani dnes nič nejedz a zajtra budeš naisto v poriadku. Rozumel si?“
Namiesto odpovede Ïula lekárnikovi len výrazne prikývol, pohladil ho očami, v ktorých sa trblietali slzy vďačnosti a cúvajúc v pitoreskných úklonoch prešiel ku dverám. Ich kľučku za svojim chrbtom nahmatal až na tretí raz. Potom otvoril a viac než spokojný, priam majestátne spokojný, opustil lekáreň.
Na tretí deň, a taktiež to nebolo dlho od východu slnka, keď lekárnik len kontroloval, čoho má ešte dosť a čo sa predalo a mal by objednať, vstúpil do lekárne opäť Ïula. No, tvrdiť, že vstúpil, by bolo príliš nepresné, pretože sa priam vliekol, akoby v ňom zhasínala posledná iskrička života. Kríval hádam na obe nohy naraz, aj trup mal voľajako podivne vytočený do strany a hrbil sa, akoby udržanie chrbta vo vzpriamenej polohe bolo nad jeho sily.
„Tak čo? Vari medicína nezabrala?“ lekárnik sa tváril, či aspoň snažil tváriť prekvapene.
„Bohužiaľ,“ riekol Ïula sklamane, akoby čakal už len na posledné pomazanie.
„A jedol si včera niečo?“
Ïula zavrtel hlavou.
„Priznám sa, čakal som lepšiu správu, ale ešte vždy sa dá pomôcť. I keď, pravda, nevyzeráš dobre. Tuším bude lepšie, ak si sadneš,“ ponúkol lekárnik Ïulovi stoličku a potom vzal i ďalšiu, aby si sadol rovno oproti nemu. Jeho stolička však zatiaľ ostala prázdna, pretože prešiel za pult, vzal pohár, v ktorom mal už čosi pripravené a podal ho Ïulovi. „Vec sa má takto, že keď ti stomachikum nezabralo, musíme zmeniť liek. Vypi toto.“
„Toto?“ hľadel Ïula sklamane. „Ale ja som si myslel...“
„Ver mi, viem dobre, čo potrebuješ. A som si istý, že toto ti veľmi pomôže,“ lekárnik prvýkrát nepatrne zvýšil hlas, či skôr len dával prízvuk na každú slabiku a Ïula nakoniec podávaný pohár trasúcou sa rukou prijal. Privoňal si k nemu. Nebolo to dobré, ale vo svojom živote už pričuchol ku kadečomu a tento zápach nepatril medzi jeho najstrašnejšie zážitky. A keď ho lekárnik povzbudil, nech to vypije rýchle a na jeden šup, privrel oči a nalial si to do hrdla. Vystrúhal nepríjemnú grimasu.
„Viem, viem, viem... Nie je to žiadna dobrota, ale tak to bude lepšie. Vieš, včera večer som sa stretol s našim doktorom a zhovárali sme sa. A vieš o kom? O tebe.“
„O mne?“ zatváril sa Ïula prekvapene.
„Hej, tak. Vravel mi, že si predvčerom za ním prišiel, ale nemohol sa ti venovať, lebo tam mal práve nejakého chlapca, ktorému kamarát strelil vzduchovkou do tváre.“
„Tak je,“ Ïula prikývol.
„No a doktor hovoril, že si čakal pokojne, ale len do chvíle, keď tam prišiel žandár, aby tú streľbu vyšetril. A vraj hneď na to si utiekol, akoby si sa toho žandára bál. Vraj si mám dávať na teba pozor, lebo pre nič za nič by si tak neutekal.“
„A však ja som neutekal pre nič za nič. Ale ani kvôli žandárovi! Veď viete, že som musel, lebo mi črevá skrútilo a ak by som tam ostal ešte chvíľočku, tak...“
„Presne to som mu povedal! Vieš, veľa ľudí hovorí, že žandári a cigáni akosi nejdú dohromady. Ale ja si nemyslím, že je to len chyba cigánov. Ale to nie je podstatné. Vieš, čo je pre mňa zo včerajšieho stretnutia podstatné?“
„Netuším,“ riekol Ïula úprimne a bolo badať, že ho rozhovor zaujal.
„Podstatné je, že sme nejako z tých povedačiek o žandároch a cigánoch prešli na odbornú tému, a tou bola diarrhoea. Čiže hnačka. Doktor mi vyrozprával príbeh o kováčovom pomocníkovi, ktorý mu chodil na hrušky. Jeden z jeho stromov rastie tesne pri plote a pár konárov prerastá na druhú stranu. Ak niekto ide okolo a má chuť hrušku si odtrhnúť, tak to urobí. Na tom nie je nič zlé. Ten kováčov pomocník mal veľkú slabosť na kolky. Po robote chodil do kolkárne hádam každý deň a vždy okolo tej hrušky. Jasné, zakaždým si jednu odtrhol. Zistil, že sú sladké, šťavnaté, a tak ich začal trhať viac. Keď sa na previsajúcich konároch minuli, tak preskočil plot a natrhal si priamo v doktorovej záhrade. Lenže to už nie je s kostolným poriadkom! Náš pán doktor sa rozhodol, že to tak nenechá a prišiel na výborný nápad. Vzal injekciu, natiahol do nej ricínový olej a napichal ho do všetkých hrušiek, ktoré viseli najnižšie. Vieš, na čo je ricínový olej?“
„Netuším,“ riekol Ïula rovnaké slovko ako pred chvíľou a nechal si to pekne vysvetliť.
„Ricínový olej je ten najlepší prostriedok, ako vyvolať hnačku. Ale poriadnu! Takú, pri ktorej človek žiari šťastím, ak si dokáže včas stiahnuť nohavice. Pán doktor síce prišiel o pár ďalších hrušiek, ale mal istotu, že sa ten človek už nevráti, a tak i bolo. Smial sa, skúšal si ho predstaviť, čo stváral v tej kolkárni, ak tam vôbec došiel. A ja som tak nad tým rozmýšľal a na voľačo som prišiel. Že ten nápad, ten starý dobrý recept, možno využiť aj inak. Vieš, Ïula, keď ty si dva dni nič nejedol a stále, ako dozaista pravdivo tvrdíš, musíš bežať na latrínu, znamená to len jedno. Že máš veľmi hrubé a veľmi dlhé a veľmi, veľmi plné črevá. Lebo, popravde, človek sa vyprázdni raz-dva, ale z teba to lezie už tretí deň a pritom by už nemalo ísť vonku nič. Tak mi napadlo, že lepšie ti asi bude až vtedy, keď sa tie črevá celkom vyprázdnia. A preto som ti pripravil tú dnešnú medicínu, ktorej základom je práve ricínový olej.“
„Čože?“ zajachtal Ïula.
„Ricínový olej. Takže teraz rýchlo vstaň a bež domov, aby si si v meste neurobil hanbu. Utekaj, čo ti nohy stačia a teš sa. Lebo ricínový olej ťa preženie tak silno, že zajtra už budeš čistý ako prázdna nádoba a tvoj problém skončí. A o to nám išlo, aby si bol zdravý, no nie? Tak utekaj, lebo to na teba čoskoro príde!“
Ïula bežal. Rýchlo. Možno najrýchlejšie vo svojom živote a čoskoro zistil, že si lekárnik nevymýšľal. Domov dobehnúť nestihol, ale vďaka hustým kríkom a širokým kmeňom stromov pri cestách to preň neskončilo verejnou hanbou. Viac sa už v lekárni neukázal. Nemusel. Lekárnik sa nemýlil. Starý dobrý recept zabral a Ïula bol vyliečený.
|
|
