Sekerka
@ :: Poviedky ::
Oct 27 2019, 09:47 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: zima 1944 - 1945
Autor: Juraj Korpa
Bolo sychravé ráno. Slabý vetrík vyháňal riedku hmlu spomedzi domov, odkiaľ sa pomaly trúsili zamračené postavy. To gazdovia, každý s lopatou alebo čakanom, zvolávaní falošným rachotom navlhnutej blany obecného bubna, prichádzali na zhromaždisko, odkiaľ už dva týždne každý tretí - štvrtý deň pod dozorom stráží odchádzali na Pažiť kopať zákopy. Nebolo medzi nimi nikoho, kto by chodil rád, či nebodaj s nadšením – ale nedalo sa nič robiť. Vojna je vojna, a teraz dorazila aj tu.
Chlapi sa neochotne, poháňaní nemeckými pokrikmi, zoradili do trojstupu a odkráčali do polí. Kým ich na konci ulice pohltila hmla, Vinco ešte stihol zakývať otcovi. Ten mu odkýval naspäť. Jeden Nemec na konci kolóny sa rýchlo obzrel, aby skontroloval, s kým si to gazda vymieňa znamenia, ale spoznajúc Vinca, s úsmevom zamával tiež. Vinco si v rukách nadhodil balík so školskými učebnicami a pobral sa smerom ku škole.
Bol takmer pri nej, keď zrazu prudko odbočil, prebehol úzkou medzerou medzi dvoma plotmi, zoskočil do chrastia pri potoku a pod mostom si na svoje obľúbené tajné miesto odložil školské knihy. Už tam stál takmer presne rovnaký balík – to znamenalo, že Julo je tu prvý a čaká. A veru – vo výmoli sedel na mokrom kameni jeho najlepší kamarát a fajčil ohorok cigarety.
„Daj potiahnuť!“ natiahol ruku Vinco.
„Už som sa bál, že pôjdeš naozaj do školy. Sledoval som ťa,“ pochválil sa Julo, zvaný Ïusi, a podal tú smradľavú, dymiacu, žltú a vlhkú vec kamarátovi. Ten si stihol potiahnuť iba dvakrát, kým mu popálila pery a zahodil ju.
„Mohol si na mňa počkať,“ pozrel vyčítavo.
„Tvoja vina, keď meškáš,“ zaškeril sa Ïuso. „Ale viac jej aj tak nebolo. Nikde sa mi nepodarilo nájsť väčší špak.“
„Ja by som vedel, kde by sa dali nájsť pekné kúsky,“ zamyslene povedal Vinco. „Úplne nové balíčky. A k tomu aj cukríky a keksy. A takisto čokoláda!“
Ïuso zbystril pozornosť. Hoci obaja pred inými chlapcami a najmä sami pred sebou radi machrovali s fajčením, v skutočnosti im to až tak nechutilo; na rozdiel od sladkostí a čokolády, ktoré obaja milovali, aj keď by si to nikdy nahlas nepriznali – predsa len mali obaja iba trinásť rokov.
„Kde?“
„V Hrabeczyho kaštieli. Vieš, ako tam majú Nemci kuchyňu a sklad. Pred kaštieľom odvčera parkuje nákladné auto a ja náhodou viem, čo všetko v ňom je.“
„Čože, Nemci? S tými neradno žartovať... Do toho nejdem.“
„Len počúvaj. Môj otec sa tam s jedným kamaráti. Volá ho Holič, lebo ho niekoľkokrát ostrihal. Zadarmo! Sem-tam si s ním zvykne pokecať, spolu fajčia, ba aj Hitlera ohovárajú... Pst! No a vďaka otcovi som tam spoznal aj ja niekoľkých Nemcov. Jeden je tam dokonca Čech, vraj od Pardubíc, ten skupuje sadlo a posiela ho poštou až tam, k nim. Ïalší sú takí, no, normálni. Len jeden je zlý, bývalý mäsiar z Ríše, s tým naozaj neradno žartovať – raz mi dal zaucho, lebo som sa mu pritmolil pod nohy, keď sa ponáhľal, a aj môjho otca vždy odháňa, keď tam ten holič nie je. Ale dnes ráno som videl, že takmer všetci Nemci z kaštieľa odišli s chlapmi na zákopy. To znamená, že tam, pri aute, skoro nikto nebude. A ja viem, ako sa k tomu nákladiaku dostať, aby nás nikto nezbadal...“
Vinco podrobne opísal svoju predstavu.
Ïuso si hrýzol pery. Tá predstava príliš lákala – jednak dobrodružstvom, jednak odmenou, obe to veci neodolateľné pre trinásťročného chlapca. Bola to navyše príležitosť, ktorá sa nemusí tak skoro zopakovať.
„Dobre teda,“ súhlasil.
Pohli sa korytom potoka. Mali dobre obchodené a nacvičené chodníčky, ako sa nepozorovane pohybovať Kendicami tak, aby ich, keď už nie nikto, tak aspoň rodičia a učiteľ nevideli. Cez humná a záhradky sa priblížili ku kaštieľu zo severnej strany a skryli sa za ľadovňou hore na svahu. Hodnú chvíľu potom pozorovali okolie.
Nejaký ruch zaregistrovali dnu v kaštieli, kde mali Nemci svoju kuchyňu. Pred vojnou tam boli sklady kapusty, zemiakov a obilia, a často sa tam i varilo, tak ich zabrali. Z rúry trčiacej v stene neustále vychádzal dym i vôňa jedla. Aj teraz. Pred hlavným vchodom stál plachtou prikrytý nákladný voz s čierno-bielym krížom na boku a zdal sa byť nestrážený. Stál otočený pravým bokom k rohu, takže kryl oboch chlapcov zo smeru prístupovej cesty i dverí kaštieľa, keby sa náhodou otvorili.
S prudko bijúcim srdcom sa Vinco popri stene spustil k rohu budovy a pozrel na dvere. Boli zavreté. Ïuso sa zakrádal hneď za ním, obe polovičky zadku tesne stiahnuté, ale príjemne napätý.
„Vleziem dnu pod plachtu a podám ti, čo nájdem,“ povedal plán Vinco. „Každý zoberieme len koľko sa vojde do náruče, aby si nevšimli, že niečo chýba a hybaj odtiaľto preč!“
„Ale ako vojdeš dnu? Plachta je dobre pridrôtovaná, a keď pôjdeš spredu, zbadajú ťa cez okno!“ namietal Ïuso.
„Vyleziem hneď za kabínou. Plachtu odchlopím od bočnice a prekåznem na korbu. Pozri, čo som si na to priniesol,“ usmial sa nebojácne Vinco a ukázal kamarátovi malú sekerku, ledva väčšiu od varešky, ktorú doteraz skrýval pod kabátom. Ïuso naňho s obdivom pozrel – ten myslí na všetko!
„To je otcova sekerka. Obľúbená! Na jemnú prácu.“
Bolo záležitosťou niekoľkých sekúnd, kým Vinco pribehol k autu, vystúpil na stupačku pod kabínou, sekerkou nadvihol plachtu, spod ktorej odpadlo pár klincov. Potom sa pokúsil vliezť dnu, ale to sa mu nepodarilo ani náhodou – bol schopný vopchať dnu iba ruku po rameno, hlava ani telo sa tam vôbec nevošli. Naslepo teda pošmátral vo vnútri. Narazil najmä na rôzne debničky, akési škatule a vrecúška – čo mu vošlo do dlane, chmatol a vopchal si to za košeľu. Ïuso pribehol pod neho, prebral zopár predmetov, a potom obaja odbehli späť za roh. Nikde sa nič neozvalo, nepohlo – počkali chvíľu, zadržiavajúc hlasné rýchle výdychy, a potom opatrne po špičkách vybehli na svah za ľadovňu a stratili sa v kroví.
Čistá prácička! Indiáni by z nich mali radosť.
S nesmiernym pocitom úľavy a zároveň víťazstva sa predrali chodníčkami k svojmu úkrytu a vyložili všetky ukoristené veci na hromadu. Boli to akési v mastnom papieri zabalené kúsky a vrecúška s nemeckými nápismi, medzi ktorými bezpečne rozpoznávali iba čokoládu. Lenže tá bola iba jedna. Dali sa teda do skúmania, čo je čo.
„Mydlo,“ sklamane roztvoril jeden papier Vinco.
„A tu akési gumičky,“ hlásil Ïuso o roztrhnutom obale. „Ako balóniky alebo čo. Ale nafúknuť sa nedajú...“ sklamane vyskúšal.
„Cukríky!“ mal šťastie pri ďalšom balíčku.
„A kakao!“ tešil sa Vinco. Ale nevydržalo mu to dlho: „Tfuj, to je cigorka!“ vypľul mleté zrnká pod nohy.
„A toto je asi bujón... Nie, sušené droždie. To neznášam!“ hodil znechutene Ïuso ďalší balíček plný smradľavých kociek do potoka. „A zase mydlo,“ uzatvoril prehliadku Vinco. „Nuž, nie je toho veľa. A žiadne cigarety... Len zápalky.“
„Nevadí. Zjeme čo vieme. A to ostatné zužitkujeme tiež. Mydlo sa doma bude hodiť, zápalky si necháme,“ uzavrel nakoniec.
A začali si deliť korisť.
Keď sa o pár desiatok minút neskôr – v nádeji na ďalšiu koristnícku výpravu – odhodlali zase priblížiť ku kaštieľu, zbadali už z diaľky, že auto tam nestojí. A okolo budovy sa pohybovala stráž s puškou na pleci. Žeby krádež odhalili? Na okamih im prebehli po chrbte zimomriavky. No nezdalo sa, že by už šiel niekto po stope...
Pre každý prípad sa však rýchlo vrátili po knihy a predstierali, že idú práve zo školy. Pravda, tak, aby ich učiteľ nevidel.
„Hej, ty! Poď sem!“
Ostré nemecké slová za chrbtom načisto prekvapili Vinca práve keď sa šúral s knihami okolo kaštieľa a premýšľal, či dnes pôjde do školy, alebo radšej len poza ňu. Skamenel uprostred kroku.
„Hej, nepočuješ? Poď rýchlo sem, rýchlo!“
Neznelo to ako povel, ba naopak – akoby ten, čo hovoril, nechcel, aby ho počul ktokoľvek iný. Vinco sa otočil a uvidel Holiča, toho otcovho nemeckého kamaráta, ako vykukuje spoza rohu a máva naňho. Nervózne. V prvom okamihu mu napadlo, že ide o tú návštevu v zásobovacom voze a že ho teraz dostali – ale odvtedy predsa len uplynulo už niekoľko týždňov bez akéhokoľvek rozruchu a hlavne Holič nevyzeral, že by ho chcel slávnostne dolapiť. Podišiel bližšie.
„Povedz otcovi, nech dnes nejde na zákopy. Za žiadnu cenu nech nejde!“ chytil ho Nemec naliehavo za rukáv. Vinco sa za pomoci svojej lámanej nemčiny trikrát uistil, či porozumel správne, a až potom sa nechápavo spýtal prečo.
„Nemôžem nič viac povedať, ale nech nejde, rozumieš? Nech sa zariadi. Stačí dnes - zajtra...“
Holič sa bez ďalšieho vysvetľovania otočil a zmizol vo dverách kaštieľa. Vinco chvíľu nerozhodne stál, ale potom si uvedomil, že niet času ani dôvodu na vysvetľovanie, ide asi o vážnu vec, a obrátil sa späť k domovu. Z diaľky však začul bubnovanie, zvolávajúce chlapov na zákopy. Presne z opačného smeru. Dokonca sa zdalo, že priamo zo školského dvora. Kam teraz ísť? Vinco sa rozhodol bežať domov.
No tam už otca nezastihol. Kým sa táral kade-tade, museli sa nejako minúť. Bežal teda napokon ku škole. A tam uvidel toto:
Na školskom dvore, ohraničenom z dvoch strán budovami, z tretej latkovým plotom a zo štvrtej ohradou s bránou, už stáli zhromaždení chlapi. Boli tam ako v pasci a zrejme si to začínali uvedomovať – lopaty a čakany museli hneď pri príchode odovzdať Nemcom, ktorí ich zo všetkých strán obstali, tí ich nahádzali na kopu obďaleč a pozorne strážili. Nemcov bolo všade plno, akoby prišli všetci, čo boli v dedine a ešte aj nejakí ďalší. Zachmúrene pozorovali chlapov, neustále si upravovali na pleciach remene od pušiek a neodpovedali na žiadne otázky, ktoré znepokojení dedinčania kládli. Vinco uvidel otca priamo medzi nimi. Na chvíľu zastal, nevediac, čo robiť – či vôbec možno k obkľúčeným pristúpiť a či to má ešte nejaký zmysel. Dilemu rozhodol otec, ktorý ho zbadal a zamával naňho, nech príde.
„Ja... idem za otcom,“ vysvetlil najbližšiemu Nemcovi a ten mlčky prikývol.
Objali sa. Akosi ich to oboch upokojilo.
„Holič ti odkazuje, že dnes nemáš v žiadnom prípade ísť na zákopy,“ zahlásil Vinco tichým hlasom a samému mu to pripadalo zbytočné. Každopádne si však úlohu splnil, odkaz odovzdal.
„Tiež si myslím, že by bolo lepšie neísť,“ kyslo povedal otec. „Ale už som tu. Odísť sa nedá, nepustia. Čosi plánujú, to je jasné – a zákopy to dnes určite nebudú.“
„Myslíš, že to kvôli Rusom? Front je už blízko, pred Košicami...“
„Bohvie. Asi. Ktosi tu vraví, že vraj nás berú na práce do Nemecka. Môže byť, aj inde už tak ľudí pobrali...“
Vincovi vbehli slzy do očí.
„Mám ti niečo priniesť? Chleba, klobásu?“ spýtal sa chlapsky, vecne, čím prekvapil aj sám seba, lebo na jazyk sa mu tlačilo skôr „Ja ťa nedovolím zobrať!“
Otec sa mu vážne pozrel do očí.
„Dones. Aj chleba, aj klobásu,“ povedal a stíšil hlas. „A dones mi nenápadne, skryto, pod kabátom, aj tú malú sekerku. Čo ju používam na jemné práce. Vieš ktorú? Dobre. Zabaľ ju do starej handry a daj pozor, aby ju nebolo vidno, keď prídeš, aby ti ju nenašli.“
Skôr očami než ústami sa Vinco spýtal, načo.
„Keby nás niekam viezli, pôjdeme určite vlakom. A sekerka je síce malá, ale ostrá a pevná – dá sa s ňou s troškou úsilia vypáčiť aj veľká doska a to môže znamenať záchranu, útek... Odtiaľto sa ujsť nedá. Ale neskôr, ktovie... rozumieš?“
Vinco prikývol. A za zachmúreného pohľadu Nemcov bežal domov, aby všetko zariadil.
Obkľúčeným chlapom Nemci ešte nejakú chvíľu povoľovali styk s príbuznými. Tí im nosili jedlo, nejaké krajšie šaty, čiapky a šály, keď už bolo očividné, že ich niekam povedú, a manželky a dcéry ich ešte s plačom objímali na rozlúčku. Ale keď sa v tej všeobecnej trme-vrme podarilo trom chlapom preskočiť plot a stratiť sa v priľahlých záhradkách, Nemci s veľkým krikom vyhnali všetkých nevolaných preč a chlapov začali prísne strážiť. Utečencov ani neprenasledovali – zdalo sa, že sú sami nervózni, majú naponáhlo a namiesto nemeckej dôkladnosti im zostala iba hrubosť. Vincov otec však už vtedy mal vo vrecku i klobásu s chlebom, i sekerku v podšívke kabáta, i v hlave pevné odhodlanie utiecť pri prvej možnej príležitosti. Tváril sa síce ustarane, ale hlavu držal hore – a keď sa kolóna chlapov v trojstupe, obklopená Nemcami, pohla smerom k železničnej trati, dokonca na rozlúčku pozdravil Vinca zdvihnutou zaťatou päsťou.
Napriek predpokladom sa kolóna na stanici nezastavila, žiadny vlak na ňu nečakal, chlapi i Nemci bez zastavenia pokračovali po zasneženej ceste ďalej na Petrovany. Už sa vedelo viac – berú ich vraj na práce v Ríši, vrátia sa bohvie kedy, ale určite až o pár mesiacov. Po konečnom víťazstve, samozrejme...
Vinco s odstupom sprevádzal otca až po okraj obce. Potom sa s veľkým smútkom v srdci vrátil domov. Bezmyšlienkovite hodil sliepkam, skontroloval prasa, pohladkal psa...
Tu sa náhle zboku od susedov ozvalo: „Vinco! Poďže sem!“
Z okienka povaly nad maštaľou, kde sa na zimu odkladala slama, aby bolo dole teplejšie, vykukla ustrašená tvár v kožušinovej čapici.
„Zober odtiaľ rebrík a opri ho za stodolu... aby ma, preboha, nenašli. Prosím!“
Vinco bez slova poslúchol. Susedov otec. Ten sa stihol schovať. Zatiaľ čo ten môj... Utrel si rukávom slzu.
A v obci sa zatiaľ zlovestne rozliehali nemecké povely a vrčali motory vojenských áut.
Napokon však z hrozných Vincových predstáv o rokoch, počas ktorých si svojho otca neuvidí, nebolo nič. Vôbec nič.
Kolóna odvlečených chlapov skutočne nasadla v Haniske na vlak a pohla sa na západ, ale len slimačím tempom. Šli tak pomaly a tak často zastavovali, že sa – aj bez použitia ukrytej sekerky – viacerým chlapom podarilo po ceste ujsť. Kým vlak prišiel do Levoče, nebolo v ňom už nikoho. Ani Vincovho otca. Roztratili sa aj Nemci. Taký bol osud väčšiny podobných transportov v tých dňoch. Front sa blížil tak rýchlo, Nemci ustupovali tak naponáhlo a sovietska armáda spolu s československým zborom manévrovali tak nečakane, až sa zamotala a zrútila celá železničná doprava a z východného Slovenska sa do Ríše nepodarilo odviezť takmer ani nohu. Vincov otec sa do Kendíc vrátil po nedlhej ceste zasneženými poliami ešte v tú noc. Ukryl sa pre istotu na povale, deti nebudil, ale kým Vinco ráno vstal, nielenže boli Nemci preč, ale už prišli Rusi. V bielych maskovacích plášťoch najprv preskakovali ploty a potom pochodovali usporiadane ulicou ďalej, na západ.
Obec bola bez výstrelu oslobodená. Otec doma. Ïusi pripravený na ďalšie lotrovstvá. A Nemci preč, zostali po nich len ťažko vykopané, nikdy nepoužité zákopy. A trocha neporiadku v kaštieľskej kuchyni. Mohlo to nakoniec dopadnúť lepšie?
Len otec aj s Vincom ľutovali, že kdesi po ceste domov ostala tá sekerka. Isto vypadla, stratila sa.
Mohla sa ešte zísť...
|
|
