Obkrúžení vojnou
@ :: Poviedky ::
Nov 24 2019, 11:00 (UTC+0) | 
|
Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: 1939 - 1945
Autor: Juraj Korpa
Mierny vetrík sa prevaľoval v rannom slnku a podľa toho, či privieval, či odvieval suchý vzduch od polí, aj zosilňoval či utlmoval hluk štartujúcich lietadiel za nimi. Zdalo sa, že to práve tie vzdialené zeleno-čierne sršne hýbu vzduchom, snažiac sa ho rozvíriť svojou benzínovou zúrivosťou, aby tak vlastne vykonali stáročný rituál rinčania zbraňami, ktorý má posmeliť srdcia svojich a rozochvieť hrude nepriateľa.
Na okraji posledného humna Veľkých Zalužíc stáli s knihami pod pazuchami dve deti, osemročná Valika a desaťročný Miško, kamaráti a susedia od narodenia. Prilákal ich hukot, podišli až k plotu. Sledovali s prižmúrenými očami, ako sa kovové supy po dvojiciach pomaly rozbiehajú, potom namáhavo stúpnu, obťažkané bombami, zakrúžia nad Blatami, aby stihli vzlietnuť ďalšie dva, ako sa potom zoradia po štyroch a miznú v opare nad Vihorlatom, nasledované ďalšou a ďalšou štvoricou. O chvíľu pri nich zastali aj pani v zástere a vysoký chlapík v železničiarskom plášti. Tiež sa pozerali. A premýšľali. Či sa začala vojna. Nejaká ďalšia. Nemecká.
Valika už videla lietadlá. Dvakrát. Raz dokonca zblízka. Prvýkrát pred pol rokom. Vtedy sa tiež bojovalo, celkom neďaleko, za Michalovcami. Maďari vtedy bez varovania vstúpili na územie čerstvého Slovenska a Slováci sa im postavili na odpor. Hoci konflikt, nazvaný neskôr Malá vojna, netrval ani tri dni, bolo celý čas zreteľne počuť delostreľbu, v okolí sa pohybovali vojaci a na oblohe sa ukázali lietadlá, ktoré mnohí videli prvý raz. Vtedy ešte z diaľky. Ako malé bodky sa zjavili na šedej oblohe, zväčšili sa do čudných tvarov, s dvoma dvojicami krídel nad sebou, zavrčali, zakrúžili a po chvíľke zmizli tam, odkiaľ prišli; buď na juh do Maďarska, alebo na západ na Slovensko. Kým sa stačilo vôbec vyjasniť, aká je situácia, či je to naozaj vojna, nastalo prímerie. ¼udia si ani nestihli robiť starosti, alebo sa nebodaj báť. Aj Valika čoskoro zabudla. Až kým nedávno, koncom augusta, prileteli do poľa k Vinnému Nemci s ďalšími čudnými lietadlami, a všetky deti z okolitých obcí sa na to šli pozerať.
Zblízka bolo lietadlo veľké a smradľavé. Páchlo umelinou, nie ako dvor či močiar. Bolo oveľa väčšie ako voz a Valike sa zdalo, že i väčšie ako dom. Aspoň niektorý dom. A tiež niektoré lietadlo. Nemci mali najviac takých menších, ostrých, s jednou vrtuľou a zalomenými krídlami, pod ktoré sa vešali bomby, a z ktorých trčali hrubé podvozkové nohy, akoby obuté v čižmách. Ale mali aj oveľa väčšie, s tromi vrtuľami a vlnitými plechmi, ktoré majestátne stáli na okraji letiska a vyzerali ako staré múdre havrany. Všade pomedzi ne povykladali mnoho a mnoho všelijakých debien, škatúľ, vriec a všeličoho dovezeného nákladiakmi a začali naokolo stavať smiešne strakaté stany, aby to mali kam dať. Mladí, štíhli, dôkladne učesaní vojaci so žltými výložkami na golieroch sa energicky smiali, zatåkali kolíky a rozdávali deťom cukríky, takže si deti zapamätali, že lietadlá sú síce čudná, ale dobrá vec. A že keď lietajú, treba im mávať.
Keď však teraz ráno stáli a pozerali na letiskový ruch, nevedela zrazu Valika ani Miško, či to ešte platí. Mali, pravda, akési nutkanie mávať, ale nemávali – jednak stáli ďaleko, a jednak sa hanbili pred dospelými. Vedľa totiž stáli Valikina mama a sused Fero – tienili si dlaňami oči, pozerali na vzlety a vôbec nevyzerali, že by sa z nich tešili.
„Vraj sa začala vojna,“ povedala mama.
„Letia na Poľsko,“ odpovedal i neodpovedal Fero. „A naši im pomáhajú. V Kamenici nad Cirochou majú letisko so stíhačkami a týchto tu sprevádzajú. Až tam, do Poľska.“
„Bude vojna dlho trvať?“ spýtala sa mama, zložiac dlaň, a ustarostene sa pozrela Ferovi do očí. Bol síce len konduktorom na železnici, ale čítal denne noviny, rozprával sa s cestujúcimi a v politike sa vyznal najlepšie zo všetkých.
„To sa ešte nedá povedať,“ povedal po krátkom zamyslení, napravil si čiapku a pobral sa smerom k ceste. „Dôležité bude, aby sa skončila správne,“ dodal so žmurknutím. Potom sa otočil k deťom, ktoré ho pozorne sledovali. „Tak čo, idete? Už je neskoro.“
Deti sa rozbehli za ním. Aspoň si vzájomne spravia spoločnosť. Veru, už je tu zas škola – zbohom tam prázdniny. Valikina mama sa otočila späť do domu, k bežným domácim prácam.
„Ale prejde času, kým príde až k nám,“ zakričal za ňou ešte Fero. „A možno ani vôbec nepríde...“ Jeho slová zanikli v hukote štartujúcich motorov, ktorý znovu privial vietor.
Sused Fero sa nemýlil. Vojna naozaj Zalužice dlho obchádzala. Netrvalo ani dva týždne, kým nemeckí letci jedného dňa odleteli na svojich strojoch späť do Nemecka a debny i stany poodvážali nákladiaky. Letisko zarastalo trávou a na jeseň ho roľníci poorali. Takmer sa zabudlo, že nejaké letisko, nejakí vojaci a nejaká vojna bola. Ale ona nezmizla, len sa presťahovala. Potom sa pripomínala čoraz viac. Krúžila ako to lietadlo. Sused Fero nosil správy – najprv o bojoch na západe, vo Francúzsku, potom na východe, v Rusku. O bitkách pri Moskve. Potom pri Stalingrade. Potom pri Kyjeve. A čoraz bližšie. Zatiaľ bežal život v Zalužiciach – i vo Vinnom, i v Klokočove, kde Valikin otec, pravoslávny kňaz, pop, robil farára, i v ostatných dedinách pod Vihorlatom – normálne, mierovo, pokojne. Väčšinou. A pre väčšinu.
No niekoľko chlapov muselo narukovať a stratili sa, nikto nevedel, kde vo svete skončili. A židovskú rodinu, o tri domy ďalej, jedného dňa zobrali gardisti. Len tak, z ničoho nič – prišli, nakázali nasadnúť na korbu auta a odfrčali. Vzali rodičov, starých rodičov, ale i Valikinu kamarátku Šáriku. Ani nestihli zaplakať. Len Šárikina mama čosi skríkla na rozlúčku. Vraj to čaká aj iných. Valika to začula. A či len zle rozumela? Nevie. Nikto netuší, kam sa podeli.
Nenápadne však, asi v štvrtom roku vojny, sa vo Vihorlatských vrchoch objavili partizáni. Nerobili spočiatku veľkú neplechu, a ak aj, tak určite nie v Zalužiciach a najbližšom okolí, ale sem-tam o nich bolo počuť. Fero nosil zvesti. Presne vedel, kde sa čo stalo, ktorá partizánska brigáda čo spravila, kde to vyšetrujú a koľko bolo obetí. Pravda, hlásil to dôverne iba Valikiným rodičom, ktorí to s vážnymi výrazmi počúvali a vždy si dal nakoniec prst pred ústa, aby o tom radšej nikde nehovorili. A rodičia to pred istotu s prstom ešte zopakovali.
Ale o rok neskôr, koncom leta, keď vypuklo Slovenské národné povstanie, to už Fero otvorene nielen hovoril, smial sa, ale aj nakoniec zhodil železničiarsku uniformu, zobral plný ruksak slaniny a chleba, odkiaľsi vytiahol pušku a s ďalšími odišiel do lesov. Bohužiaľ, povstanie nedopadlo tak, ako bolo plánované. Dve východoslovenské divízie, ktoré mali otvoriť front Rusom, sa podarilo Nemcom odzbrojiť a oslobodené územie zostalo izolované. Nemci povstanie začali potláčať a objavili sa všade tam, kde sa k centru nepodarilo pripojiť. Ale práve ako zo zlosti, že to na Východe nevyšlo, pod Vihorlatom začali byť partizáni drzejší, aktívnejší, začali Nemcom naozaj podkurovať.
No Mišo a Valika zatiaľ stále bezstarostne chodili do školy, rástli, múdreli, Miško mal už pätnásť, Valika trinásť, ale ich priateľstvo silnelo, trávili spolu veľa času a neprišlo im to čudné. O nejakú vojnu sa nestarali. Načo aj? Zatiaľ ich nijak neovplyvnila. Nečakali nič zlé. Až napokon koncom septembra udrela. Veľmi blízko. A Valike takmer úplne prevrátila život.
Jej otec, pravoslávny farár v Klokočove, bol totiž k vojne a partizánom oveľa bližšie. Dokonca im aktívne pomáhal, a ak aj možno nie úplne otvorene, minimálne vedel o otvorenej podpore mnohých občanov zo svojej náboženskej obce. A keď sa Nemcom zdali partizánske kúsky už pridrzé, rozhodli sa pomstiť a zasiahnuť – práve v Klokočove.
„Gardisti a esesáci obsadili Klokočov!“ vykríkol Mišo, zavesiac sa na plot. Valika a jej mama práve pracovali v záhradke a keď to počuli, doslova zmrzli nad motyčkami.
„Vraj zhromažďujú ľudí uprostred dediny a počuť aj streľbu,“ pokračoval zadýchane chlapec. „Ale zajali aj vášho otca!“
„Ježišmária,“ hlesla mama, rúhanie - nerúhanie, hoci bola ženou farára.
„Bežme tam!“ vykríkla Valika.
„Nie!“ zakričala okamžite mama, až sa Valika i Mišo zľakli. „Vy zostanete tu! V žiadnom prípade tam nesmiete ísť, rozumiete? Nech sa deje čokoľvek!“
Schmatla obe deti za ruky, až zasipeli od bolesti, vovliekla ich do domu a zamkla za nimi dvere. Potom sa s kľúčom v ruke bezmyšlienkovite rozbehla cez polia ku Klokočovu, len tak, ako bola, v starých topánkach, starej šatke a so špinavými kolenami. Valika a Miško za ňou pozerali cez okno, až kým neodbehla dobrých tristo metrov od domu. Valike srdce takmer nebilo, a Mišo sám nevedel, čo má robiť, alebo čo si myslieť. Ale či mohli zostať tu, takto sami, len tak bez pohnutia? Veď esesáci, tí strašní ľudia v čiernych mundúroch, o ktorých si aj dospelí ľudia iba šepkali, majú jej otca v rukách! Valika rozhodne otvorila okno, vyskočila na parapet a potom von do trávy.
„Nikam nesmieme!“ skríkol za ňou Mišo.
„Tak ideš či nie?“ zakričala celkom bez seba a nesmierne sa jej uľavilo, keď kamarát doskočil vedľa nej. Rozbehli sa spolu za mamou. V tej chvíli bola strašne rada, že ho má.
Ani si nepamätala, kadiaľ a ako dlho bežali – len vedela, že takto rýchlo ju nohy ešte nikdy neniesli. S Miškom a mamou, neustále ďaleko pred nimi, prebehli mokré lúky snáď rýchlejšie ako to lietadlo. So strašnými predstavami, s obavou, že môžu osudovo zmeškať, bežali opreteky, dobre si uvedomujúc, že nesmú prísť neskoro za žiadnu cenu. Z diaľky videli, že v dedine sú čierne autá, že sa tam mihajú ľudia i vojaci, že je tam ruch a krik, nad niekoľkými domami sa dokonca dvíha dym – ale očami a i nohami mierili priamo k fare, kde bol najhustejší dav. Pribehli rovno doň.
A uvideli toto: Pred farou stál, uprostred dvoch kruhov ľudí, Valikin otec. Mlčal, hlavu držal zdvihnutú a hľadel uprene na nákladiak, stojaci neďaleko, z ktorého sa naňho smutne dívalo niekoľko miestnych chlapov, zatknutých a strážených gardistami. Okolo neho sa mrvil a prelieval kruh miestnych občanov, mužov i žien, ktorí takto vlastným telom bránili iným gardistom a Nemcom chopiť sa ho. A okolo tohto kruhu stáli v kruhu pokrikujúci a nadávajúci čierni vojaci s puškami v rukách, ktorí sa snažili cez ľudí dostať ku kňazovi. No vždy, keď niekoho chytili a odhodili, keď niekoho vytrhli, postavil sa tam miesto neho ktosi nový, takže oba kruhy, akokoľvek sa sácajúce a mrviace, nijak sa vlastne nezmenšovali ani nezväčšovali, len kriku a náreku pribúdalo. Neďaleko od nich stál starosta a niekoľko vážených občanov a vytrvalo čosi po nemecky vysvetľovali, rozhadzujúc rukami, esesáckemu veliteľovi. Rozumieť bolo len „Nein, Nein“ „Nicht mit partisanen arbeiten“. Valika i Miško videli, práve keď dobehli, že ich mama práve silno objala otca a on ju k sebe privinul. Zostali zadýchane stáť na kraji ulice, kde si ich nikto nevšímal – ďalej sa už ísť doprostred ľudí a vojakov neodvážili.
Valika chápala vážnosť situácie a vedela, že sa môže skončiť zle. Slzy jej tiekli po lícach. Ale pohľad na svojich rodičov, ako sa objímajú, na otca, ako hrdo stojí, i na ľudí okolo neho, jej dodávali nádej, ba čoraz viac aj akúsi istotu, že sa to zle neskončí. Cítila, akoby krik naokolo nebol úplne zúfalý, videla, že i vojaci sa nesprávajú hrubo, že pomaly ochabujú v tlačenici, akoby pomaly ustupovali. A veru, netrvalo dlho a nemecký veliteľ čosi zakričal, vojaci prestali sácať ľudí, dali si pušky na ramená a posadali si na korby áut, ktoré naštartovali motory. Gardisti ešte chvíľu kričali čosi o odplate a varovaniach, aby sa partizánom už neopovážili pomáhať, čosi o rukojemníkoch a konečnom víťazstve, ale nebolo im veľmi rozumieť cez plač ostatných. Potom sa však naraz pohli a odfrčali z dediny, zanechajúc dav davom a farára farárom. Až vtedy sa Valika vrhla za otcom a ľudia ju ochotne pustili.
Bolo to najhorších pár hodín v jej doterajšom živote. Ale otec jej zostal, živý, neodvliekli ho, ani mu nijak neublížili. Na rozdiel od dvadsiatich štyroch miestnych občanov, ktorých potom zavreli v Michalovciach, Vranove a Prešove. A zhoreli aj domy. Dva úplne, tri spolovice.
Prešlo však pár týždňov a vojna sa vrátila. Povstanie bolo potlačené. Ale front sa už medzitým priblížil z východu, už stál za Uhom, celkom neďaleko, a tak miestni partizáni dostali rozkaz s využitím prekvapenia obsadiť cestu Michalovce - Sobrance a pustiť Rusov tadiaľ namiesto cez sever, kde bola silná obrana. Presne 29. októbra tak po rýchlom naplánovaní partizáni z ničoho nič obsadili podvihorlatské obce Poruba pod Vihorlatom, Jovsa, Kusín, Kaluža, Vinné, Trnava pri Laborci a Porúbka. Pokračovali ďalej, smerom k Užhorodu. Vo Vinnom znovu zaviala československá zástava. Nemcom sa však podarilo za pomoci tankov a bombardérov, partizánov pri Pavlovciach zastaviť, sovietske oddiely, ktoré im už postupovali v ústrety, poraziť a zatlačiť späť. Keď sa front ustálil a partizáni zase zmizli v lesoch, rozhodli sa obsadeným obciam znovu pomstiť. Tentoraz hlavne vo Vinnom.
Opäť prišli na nákladiakoch s gardistami, opäť obsadili obec, ale tentoraz už nezostalo len pri zatýkaní. Boli bohužiaľ aj màtvi, a to nielen muži, ale aj ženy a deti. A celé Vinné zhorelo.
Vtedy opäť stáli Miško a Valika na okraji posledného humna Veľkých Zalužíc a opäť sa dívali smerom k Vinnému, nad ktorým sa klátil dym i plamene. Tentoraz už dobre vedeli, ako sa tváriť a čo si myslieť. Už vedeli, kto je nepriateľ.
Keď napokon zbadali, že od Vinného sa všetkými smermi, ale aj ku nim, cez most nad Laborcom začínajú rozbiehať postavičky utečencov, ženúce kone, kravy a vozy, otočil sa zamračený Mišo tej haravare chrbtom.
„Idem kopať,“ zahlásil. „Úkryt,“ doplnil, sledujúc nechápavý výraz Valiky. „Keď prídu aj k nám, nech nič nenájdu. Poženiem aj ja dobytok do lesa, viem, kde sa dá ukryť. Keby bolo najhoršie...“ A odišiel. Valika po chvíli premýšľania vrátila sa domov do dvora a začala, s pomocou mamy, kopať úkryt aj ona.
Naposledy vojna uhryzla v novembri. Front už stál veľmi blízko. Do Zalužíc prišli Nemci, bezprostredne bojujúci s nepriateľom, frontoví vojaci, ubytovali sa po domoch, rozložili kuchyňu, kopali zákopy, nútili kopať aj miestnych – ale kým ich stihli nejako upevniť, boli Rusi tu. Našťastie, tie najtuhšie boje sa odohrávali obďaleč, v okolí Zalužíc išlo skôr o manévre, presuny, obkľúčenie, než o nejaké dobýjanie meter po metri. Nemci iba posadali na nákladiaky a odišli smerom na západ, za sebou ešte vyhodili do vzduchu most cez Laborec. Potom prišli Sovieti, s tankami a kaťušami, ale cez obec len prehrmeli rovno za Nemcami, pokúšajúc sa dobyť Michalovce za chodu. Nemci na nich zhodili v okolí obce len dve letecké bomby, ktoré narušili statiku niekoľkých domov, ale nikoho nezranili. Z diaľky pustili niekoľko nepresných delostreleckých rán, čo neškodne dopadli do polí. Neustále prúdiaci Rusi sa potom na noc ubytovali po domoch, bolo ich naozaj veľa, až toľko, že v niektorých izbách ich bolo aj vyše dvadsať. Ale ráno sa pustili zase ďalej, nekonečné prúdy, pluk za plukom. A tým sa vojna v Zalužiciach skončila. Cennosti v úkrytoch nikto nehľadal.
Život sa zase rozbehol. Valika a Miško rástli, chodili do školy – stretávali sa ďalej ako kamaráti a susedia a čosi-kamsi neskôr, keď už boli obaja po učňovke, sa aj zobrali. A o svojich spomienkach, ako vojna obkrúžila Veľké Zalužice, rozprávali svojim deťom.
|
|
