login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

V tabakovej záhrade

@ :: Poviedky ::     Dec 08 2019, 17:24 (UTC+0)

Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Niet krajšieho dňa ako druhá sobota v mesiaci. Pravda, až k večeru, keď je už robota na poliach spravená, dobytok opatrený a deti v posteli. A ani sa neteším pre toto všetko, ako skôr na tú jednu jedinú chvíľu, keď vo večernú hodinu zájdem do krčmy za Ďurim. Ďuri býva u mňa, ale radšej sa stretáme pri pive. On je už akoby členom mojej rodiny, i keď prisťahovalec, čo sa nasúkal do našej zadnej izby. Samozrejme, nie zadarmo. To by som ho len tak nepustil, nie som hlupák. Za koruny, za poctivé československé korunky som sa jej vzdal. Veď my so ženou a deťmi sa môžeme potisnúť aj v jednej izbe, načo nám dve? Ďuri nemá ženu, ani detí, ani polí, ani dobytka, ani starostí ako ja. Má len krajčírsku živnosť a život, ktorý si užíva tak nejako na rozhraní dobrodruha a šialenca. Šije domácim aj cezpoľným nohavice, saká a čo príde. Šikovný je, to sa musí uznať. A som tomu rád, hlavne keď mi pravidelne v kešeni pribudnú peniažky za nájom. Žena striehne ako jastrab, bola by rada, keby aj jej z toho dačo kvaplo, ale márne gúľa očami a odúva gamby, nič jej nedám! Môj dom, moja izba, moje peniaze! A prečo je Ďuri tak trochu bláznivý? Ťažko sa to vysvetľuje. Nakoniec, ani netreba. Lebo len čo som vošiel do krčmy, sám dal ďalší príklad, čo hovorí za všetko.

       Najskôr ma na chodníku premkol taký divný pocit. V krčme bolo ticho. Neozýval sa žiaden hluk, krik či rehot starých štamgastov, čo aj napriek zatvoreným oknám často zaplaví celú ulicu. Niektorí chlapi mali svoje pevné miesta so svojimi stolmi i svojimi stoličkami ako vlastné parcely. Ich a len ich, sťaby vlastné vykolíkované parcely vyznačené zememeračmi. No teraz nič, žiaden spev, žiaden krik. Žeby bola krčma zavretá? Veď aj krčmár je len človek. Môže zle šliapnuť, rozbolieť ho brucho, prekrížiť cestu rozbehnutému koňovi. Ale keď som stlačil kľučku a dvere sa napriek mojím obavám otvorili, zistil som, že je všetko v poriadku. Všetko ako má byť. To len Ďuri, dôležitý ako farár v nedeľu pri kázni, sa jednou rukou opieral o pult, v tej druhej držal vyhasnutú fajku. Práve vykladal chlapom príbeh o mŕtvom cigánovi Gejzovi i ostatných cigánoch. Chlapi čušali, ledva pili. Sadol som si a kývol na krčmára.
       „Ako na svadbu vyštafírovaný, tak Gejza ležal vystretý a už v rakve. Okolo neho nadžganí cigáni hádam z celej osady. Hej, z Fijumy, tam to bolo. Lampa i sviečky horeli celú noc, izba svietila ako na Kračuna. Niet väčšieho bojka ako cigána, keď musí strážiť mŕtveho. A ten ich strach bolo cítiť v ich očiach, vidieť na ich tvárach, vlastne všade,“ rozprával Ďuri, ktorý by za pohárik aj hlasivky vypľul na stôl. Ďuri bol rozprávač, ktorý vedel vždy zaujať. Každým svojim slovkom napĺňal predstavy načúvajúcich tak dokonale, až sa každý cítil tak, akoby to všetko videl. Hovoril, že cigán nikdy neostane doma sám s mŕtvym. Nikdy nepôjde za tmy na cintorín. Nikdy pred nebožtíkom nepovie nič zlé, čo by sa zosnulého mohlo dotknúť. Teda, čo by sa zosnulého mohlo dotknúť, ak by počul. Ale cigán verí, že kým nie je telo v zemi, duša sa vznáša nad rakvou a všetko sleduje. A verí aj tomu, že i keď je už po pohrebe, duša sa môže rozhodnúť a ostať na svete, ak má voľajaké nevybavené účty.
       „Mulo! Viete, čo je mulo?“ vykrúcal Ďuri tú svoju vyziabnutú krajčírsku postavu ako divadelný herec pred divákmi a sledoval napäté pohľady, lebo, musím priznať, i ja som sa pohára ešte ani nedotkol, hoc mi ho už krčmár položil pod nos. Tak som sa započúval. „Mulo je po cigánsky duch, ktorý sa vracia, a treba povedať, že od mula nikdy žiaden cigán nič dobré nečaká. Boja sa ho. Všetci! Kde sa zjaví mulo, tam príde pohroma a mulo si môže kohokoľvek zobrať so sebou na druhý svet!
       Keď sa zotmelo, ktosi v tom cigánskom dome zaklopal na okno. V tej chvíli všetci stŕpli. Okno sa samo otvorilo a zvonku sa do domu natiahla ruka so zdvihnutým prstom. Ba nielen to! Ozval sa aj hlas, taký nepekný, zachrípnutý a prikázal, aby dali ruke pálenku! Vydesení cigáni kričali ako splašení, obviňovali ženy, že sa neostrihali, ako sa má žena, aspoň kúsok vlasov, keď dakto zomrie, a tiež že nezakryli zrkadlo a to vie ducha veľmi rozhnevať. Nebohý Gejza mal v truhle pollitrovku. Slivovicu. Dali mu ju, ako káže zvyk. Ale keďže verili, že jeho duch sa nevie dočkať a pýta ju už teraz, hneď ju z truhly vytiahli a podali ju ruke. No ten hlas, tajomný a strašidelný, pýtal viac. Či vraj šanujú pridať, že musí byť aspoň liter. Ruka sa objavila znova a cigáni bežali do dediny. Až sem, do krčmy. Tak je?“ pozrel Ďuri významne na krčmára. Ten prikývol a Ďuri ďalej vravel, že keď sa cigáni vrátili, podali ruke druhú fľašu. „Na druhý deň konečne pochovali Gejzu a do Fijumy prišiel krčmár a žiadal, aby zaplatili, lebo im dal na dlh. Cigáni nemali peniaze, tak si to museli odpracovať na jeho poli.“
       „A čia to bola ruka? Hádam nebudeš tvrdiť, že ozaj nebohého Gejzu! Kto vymámil tie fľaše od cigánov?“ spýtal sa voľakto, akoby to nebolo jasné.
       „No kto asi, keď ten príbeh pozná len Ďuri?“ zarehotal som sa a ostatní so mnou, poklepkávajúc môjho podnájomníka po útlych pleciach, že i keď ako bujak nevyrástol, rozumu má dosť a vie sa o seba postarať. Aj mu kúpili pivo a poldeci, že dobre ich pobavil a on mi zaplatil za nájom presne, ako sme sa dohodli.
       Vidíte? Aj preto chodím do krčmy! Nielen vypiť. Tu sa človek zabaví i dozvie, komu už vzišlo obilie na poli, kto už začal kosiť lúky, komu treba na strechu nové kyčky, od koho možno kúpiť jalovičku, komu žena, či nevesta spuchla, ktorý ku ktorej na oblok klope, ktorá pustí pod perinu každého, kto sa chce ženiť a kto aj musí. A tiež si tam dohadujeme robotu, či občas dáky obchod. Bez krčmy by poriadny chlap musel zhynúť! Darmo to ale budem tej svojej hovoriť. A čo je na tom také zlé? Tá môže byť šťastná, že nechodím za inými! I keď... Ale to mám zatiaľ len takú predstavu, že by som aj...

       „Feri, kamarát, domáci môj pán, ale ktorá by ťa chcela?“ smial sa mi Ďuri, keď sme sa už vracali z krčmy domov a ja som sa rozplýval, že ak pánboh myslel na dobro muža, tak stvoril pre mužov nielen ženy, ale isto aj krčma bola jeho nápadom. Dve najväčšie potešenia. Každý muž by si mal užívať oboje, lebo inak by to bol hriech. „Feri, ty ešte myslíš na ženy? Teda nielen na ženu, na svoju, ale na ženy...? Mladý si už len bol, vpredu ti chýba zub a na hlave ostalo len zopár vlasov. Vlastne len pár chumáčov, aj tie sa tam držia už len zo súcitu, aby ti hlava v zime neomrzla,“ rehotal sa.
       Obrátil som sa k nemu a chvíľku som rozmýšľal, či ho pravačkou zložiť na zem, alebo sa ešte porozprávame.
       „Stále som chlap!“ Buchol som sa do pŕs, rozkašľal a potom pokračoval: „Nejaká taká, čo jej muž odplával do Ameriky a ona sa sama prehadzuje na posteli, no - taká by privolila. A nie jedna! Chlapi sa zlakomia na doláre, na zeme, čo si potom pokúpia, aby ich obrábali, ale kto obrobí ich ženy, ha? Sú chuderky samé, bez pomoci, bez gazdu, bez ochrany.“
       „Hádam ty budeš ich ochrancom? A ktorej? Marči, čo nemá doma chlapa, ale paholok u nej i prespáva a každý vie, že nie v maštali? Či Anči, ktorá ani peniaze, ani kartu od muža nedostala pol roka a ktovie, či už je nie vdova?“
       „Všetkým budem! Ako archanjel Gábor!“ zvolal som rozjarene a cítil som sa ako spasiteľ i rytier dohromady, lebo v tej slastnej chvíli uprostred nočnej tichej ulice, za sprievodu blikajúcich hviezd a plného mesiaca, mi z mysle na chvíľu vypadlo, že ma doma čaká moja stará. Chudera, ale sama si za to môže, keď sa už ku mne ako k mužovi nemá.
       „A potom?“ opýtal sa Ďuri s trochu krivým úsmevom a zapotácal sa. Tak sa chytil tyčiek plota, aby nespadol.
       „A potom čo?“ nechápal som a sliepňal do tmavej ulice. Zrak mi po tom pití veľmi neslúžil. Mesiac strácal svoj pravidelný tvar, aj hviezdy na svojej nebeskej púti blikali akosi roztrasene.
       „No, keď budeš tým ich ochrancom, tak potom čo?“
       „Čo, čo, čo...“ čočkal som a popritom som sa snažil spomenúť si, o čom sme doteraz hovorili. „No... Aha... No potom si siahnem na ich biele stehná a pritisnem sa k ich okrúhlym cickám, vyobjímam, vybozkávam ich a...“
       „Všetky, čo nemajú doma muža?“ dobiedzal ďalej Ďuri.
       „Nie! Veď len jednu! Čo som? Plemenný býk?“ Krútil som neveriacky hlavou a hľadel do Ďuriho tváre plnej rozpakov. Nechcelo sa mi pokračovať v rozhovore a tak som navrhol, že pôjdeme k Jančimu. Nie k nemu domov, len do záhrady, kde Janči pestuje tabak. Dosť ho má, zarába viac než iní, pre neho žiadna škoda. Načiahneme sa cez plot a odtrhneme si len zopár listov na cigaretku. Tabak, čo ešte nie je suchý, nešmakuje, skôr trhá pľúca, ale ja by som si ich dal za dva šľuky pokojne aj roztrhnúť, no cigarety mi došli. A Ďuri už tiež nemal čo do fajky,
       „Nedbám. Veď ja sa domov neponáhľam. Teda k tebe domov. Do tej mojej šmikne sa neponáhľam,“ zatiahol Ďuri.
       A tak sme sa otočili a šli na koniec našich Malých Zálužíc k Jančiho domu. Ale nie po ceste, žeby nás niekto videl. Okľukou. Museli sme sa driapať pomedzi husté agáty, ale to som už okrem fajčenia na nič nemyslel, aj ženy mi boli v tej chvíli ukradnuté. Hoc by mi celkom dotrhalo košeľu, nespomalil by som. Potľapkal som sa po vrecku, či mám zápalky, keď som v diaľke začul zavýjanie psov. Najprv jedného a neskôr sa k nemu pridali ďalší. Až ma na chvíľu striaslo.
       „Besnia sa, dačo sa stalo. Ešte aj vietor sa dvíha,“ zamrmlal Ďuri a pritiahol si golier ku krku. Mal pravdu. Pokojná svetlá noc sa postupne menila. Lístie hlasno šušťalo, keď kmásalo konármi a mračná prekryli hviezdy. Chvíľu sa mi zdalo, ako keby padali k zemi, lebo ich tancujúci mihot som zrazu videl priamo oproti nám. Sprostosť, to neboli hviezdy! Nie! To v tme žiarili odblesky očí. Alebo niečo iné?
       „Dačo je nedobre,“ šepol Ďuri, ale hlas mal teraz akýsi vysoký. Ako decko. Psy divo vyli a bolo v tom čosi desivé, či priam prorocké, že sa blíži nedobrá chvíľa.
       „Hádam, aby sme to zasa otočili. Predsa len, domov je domov,“ zamrmlal som a bez obzretia som hmatkal v lufte rukou po Ďurovi, že sa ho chytím ako slepec barle. Vtedy sa zo šera prerývaného chladným svetlom luny v diaľke oproti nám voľačo rozbehlo. Psiská. Štyri. Strnul som, lebo mierili priamo na nás a oči im blýskali ako keby do nich vstúpil sám satan. V takú chvíľu ťažko hľadať slová. Myšlienky, čo preblysli hlavou, slov nemali. Bol to skôr len pocit, strach, bezmocnosť, obavy, či toto je azda koniec. Koniec čoho? Odrazu vietor ustal. Naraz. Len tak, z ničoho nič. Nastalo také zvláštne dusné ticho, možno ešte desivejšie ako čokoľvek iné, lebo divo ženúce sa psy boli bližšie a bližšie a....
       „Feri! Aha, čo má tamten v pysku!“ vyhŕkol Ďuri a i keby mlčal, či vrieskal bez zmyslu, zaplavil by ma rovnaký des, lebo nevidieť sa to nedalo. Na to boli psy už veľmi blízko. Vzal som palicu a hodil. Čudo, že som toho jedného trafil. To čosi mu vypadlo z papule, zaskučal a ušiel. Ostatní traja okolo nás prefrčali, akoby sme tam ani neboli.
       „No do riti! Ježiš Mária. Všetci svätí! Kriste Pane!“ kričal Ďuri ako najatý, keď sa pozrel zblízka, či sme videli dobre a čo tam naozaj leží.
       „Čo je?“ vyhŕkol som, no Ďuri strácal nervy a chytal sa za hlavu.
       „Sám sa pozri!“
       Tak som sa. Na ten pohľad nezabudnem. Doširoka som rozcapil oči a potom som sa vystrel a žalúdok sa mi rozbehol kamsi do krku, až som si ogrcal topánky. Na zemi ležala nahá jednoruká mŕtvolka malého, hádam toho najmenšieho dieťaťa na svete. Takého, ktoré možno ani nikdy neotvorilo oči.

       Ani netuším, ako som sa pozviechal a šli sme ďalej. No najskôr si Ďuri zobliekol košeľu a zabalil do nej to mŕtve decko, či skôr to, čo z neho zostalo. Kráčal mlčky popredku, ja dva kroky za ním, hoc by som najradšej zutekal. Cítil som sa mizerne, až som pritom celkom vytriezvel. V hlave som mal prázdno, vôľu zaseknutú, žalúdok sa mi chvel, len som mlčky nasledoval svojho podnájomníka a nevedel, čo robiť. Po ceste sme zozbierali zdrapy z vigančeka, našli sme aj chýbajúcu maličkú detskú ruku, už obhryzenú, a to nás napokon doviedlo pred Jančiho dom, pred tú jeho tabakovú záhradu. Pod dreveným plotom civela plytká vyhrabaná diera a porozhadzované latky z akejsi drevenej debničky. Stál som a mlčal.
       „Nieže budeš zase rihať!“ zahučal Ďuri riadne nahlas, a potom to bol on, kto si zachoval rozhodnosť, keď povedal, že musíme ísť za žandárom. Teraz, hneď. Ukážeme decko a privedieme ho sem.
       Len som prikývol a už sme chceli odísť, keď sa v okne domu rozžalo slabé svetlo a vzápätí vrzli dvere.
       „Imriško! Neberte mi moje decko!“
       To Ilona, štrnásť, či možno pätnásťročné dievča vybehlo z domu. Bosé, v spodnej košeli a s rozpustenými vlajúcimi vlasmi utekalo rovno k nám. Tvár malo zaliatu slzami, oči opuchnuté. Vrhlo sa na Ďura a vytrhlo mu decko z rúk.
       „Neberte mi ho!“
       „Prečo si to urobila?!“ opýtal sa Ďuri a hoc tam stál vlastne do pol tela holý, bez košele, len kosť a koža, bolo vidieť, že sa ho dievča nebojí.
       „Čo? Prečo?“ Ilona vyprskla a zadívala sa mu do očí, akoby ho chcela pohľadom zabiť. No potom sa v nej niečo zlomilo. Nevládne si sadla na zem, hlavu sklonila k dieťaťu a pritláčala si ho cez košieľku na prsia, ako keď idú matky dojčiť. Sotva znateľne sa jej hýbali pery: „Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. Nevezmeš meno Božie nadarmo. Spomni, aby si deň sviatočný svätil. Cti otca svojho i matku svoju. Nezabiješ. Nezosmilníš. Nepokradneš. Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu. Nepožiadaš manželku blížneho svojho. Nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je... “
       „Ilonka? Čo si mumleš?“ opýtal som sa, no ona akoby nepočula.
       „Nezabiješ. Nezosmilníš...“
       „Dievča, teraz nie je čas na uspávanku. Ani netreba. To decko je mŕtve! Daj ho sem!“ prikázal Ďuri a jemne ňou zatriasol.
       „Nechajte ju!“ zrúkol mužský hlas a vzápätí zaškrípali kamienky pod tiažou čižiem. Pred dom vyšiel Janči, Ilonin otec. „Vstaň! Bež domov!“ prikázal Ilone.
       Dvihla hlavu a poslušne sa postavila. „Otec! Musíme sa postarať o Imriška!“
       „Postaráme sa. To vieš, že sa postaráme. Už mu bude dobre. Len ho tu nechaj, aha, tu ho ulož do trávy a urobím, čo treba. A choď už dnu!“ ukázal na dom a sledoval ju, kým nezmizla za dverami. Potom sa obrátil k nám: „Všetko som počul. Naozaj chcete ísť po žandárov?“
       Ďuri si pošúchal špinavé ruky o nohavice a poškrabal sa po hlave: „Tak hádam, aby sme šli aj my domov.“
       „Za žandármi pôjdete?“ zopakoval Janči otázku. „Chcete, aby mi šla dievka do väzenia? Ktorý otec by chcel mať dcéru - prespanku? Anjeličkárky tu vždy boli aj budú! A nemôžu sa sťažovať, že by mali málo roboty. To decko nezomrelo, lebo ani nežilo, pretože sa nikdy, nikdy nenarodilo, nikdy nedýchalo, nikdy nevidelo svetlo!“
       V hlave som mal všetko domotané a v duši vymetené ako po ničivej búrke. Nechcel som nič hovoriť, položil som ruku na holé plece svojho kamaráta: „Boh všetko posúdi, poď, ideme domov po košeľu a zájdeme ešte raz do krčmy. Potrebujem to.“
       Ďuri prikývol. V tej chvíli, v tom momente mi bolo jasné, že sa v ňom niečo zmenilo. Už to nebol ten pojašený krajčírik, ktorý robil kadejaké somariny a život chápal ako veľkú zábavu. Jednoducho, Ďuri v tú chvíľu dospel a stal sa z neho muž.

       Mladá Ilona sa ku všetkému o pár dní priznala sama. Nevydržala pocit viny. Odsedela si tri mesiace v michalovskej väznici. V celej dedine sa to rozkríklo. Takú by si už nikto nevzal. Neskôr sa vydala za staršieho vdovca kdesi mimo Zalužíc.




čitateľov: 1286