Hradní páni
@ :: Poviedky ::
Dec 21 2019, 11:17 (UTC+0) | 
|
Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa
Každý chlap, keď bol ešte chlapcom, si určite na dvore postavil hrad. Možno malý, pre fazuľky a vojačikov, alebo stredný, pre seba aj pre psa, alebo obrovský, ktorého neviditeľné múry ďaleko presahovali okolité ploty, trhali mraky a ktorého hlavná pozorovateľňa sa nachádzala v rohu pod strechou, práve pri tom malom skrytom okienku, kadiaľ tak príjemne v horúčave fúka. Mať hrad, čo ako imaginárny, je totiž pre každého chlapca skvelá hra i skvelá zábava, pri ktorej najkrajší je pocit, že ste hradným pánom. A pri ktorej sa navyše zvezie aj nepreberné množstvo kamošov. A teraz povážte, aké by to bolo, keby ste si hrad nemuseli ani stavať, ani predstavovať, pretože by ste už mali na dvore vlastný. To by bolo, čo?
A presne tak to mali Belo s Majom. Hrad v záhrade. Ozajstný! Richnavský. Presnejšie, len jeho zvyšky, pretože sa už dávno rozpadol a rozniesol, ale kedysi tam naozaj stál, veľký a slávny, s ozajstnými rytiermi, zbrojnošmi, možno aj s princeznou, ba možno aj s duchmi a zakopanými pokladmi, ktoré tam doteraz zostali. Osud akosi zariadil, že rodičia oboch chlapcov bývali na mieste starého nádvoria, mali tu svoje domy, dokonca aj krčmu, políčka, chlieviky, ovocné stromy a rozličné iné vidiecke nevyhnutnosti. V podstate sa od iných domov v Richnave odlišovali len neobvyklým tvarom pozemku a tým, že pri okopávaní zemiakov občas narazili na starú zdobenú kachľu alebo zlomenú kosť. Alebo... no, o tom až neskôr.
Zdalo by sa, že predstavy o zbrojnošoch a rytieroch museli odmalička vzrušovať hlávky oboch chlapcov, že veľmi skoro museli začať vnímať neobvyklosť svojho okolia a svoje neuveriteľné šťastie, že sa narodili v domoch, ktoré stáli na hrade. V skutočnosti však nie. Keďže vyrastali na nádvorí, zovšednelo im, nepripadalo im to vzácne. Boli ako ostatní – hrali sa s knižkami, koníkmi, motyčkami, kuriatkami, rovesníkmi, ako chlapci všade inde. Len pomaly začínali chápať, že majú v porovnaní s nimi výhodu, ak by sa chceli zahrať – a možno by sa ani nezahrali, nebyť raz jednej náhody. Pretože práve vo veku, keď sa každý chlapec stáva prieskumníkom, dobrodruhom, archeológom, keď namiesto kresbičiek a autíčok začína uprednostňovať lozenie po pôjdoch, húštinách (no hlavne po vlastnej fantázii, ktorá sa vtedy rozpína ako vesmír), teda asi v desiatich rokoch, ich hradná minulosť nečakane udrela priamo do čela. Vtedy Belo s Majom – spomenuli sme, že boli odjakživa najlepší kamaráti? – začali naplno rozmýšľať nad hradom a svojou úlohou v jeho objavovaní. Tiež fantazírovať o tom, čo by mohli objaviť.
Začalo sa to tým, že Belov otec išiel kopať vlastnú studňu. Richnavský hrad totiž stál na malej vyvýšenine, kde bolo, na rozdiel od iných hradov, veľa podzemnej vody. Jedna studňa tu už stála. Zmieňoval sa o nej dokonca Alois Jirásek v románe o bratríkoch, ktorí na hrade kedysi panovali, a to ako o skutočnom poklade hradu. Vždy plná, s vysokým prietokom, čistou a chutnou vodou. Ale bola predsa len ďaleko. Aby si ušetril cestu, rozhodol sa vykopať si svoju. A práve pri tom výkope vyliezla zo zeme história.
Hneď po tom, ako sa čakany a lopaty prvýkrát zaryli do kamenistej zeme, začali narážať na stopy minulosti. Úlomky kachlíc, úplne bežné, už ani nevzbudzovali väčšiu pozornosť kopáčov, ale čoskoro sa začali objavovať aj veľké kusy nádob. Niektoré dokonca so špicatým dnom – vyzerali ako grécke amfory, ale boli oveľa menšie. Niektoré kúsky boli glazované, niektoré zdobené, väčšinou riadne obité. Občas sa dokonca našla nečitateľná minca alebo klinec. Kopáči natiahli vedľa jamy plachtu a zablatené kúsky artefaktov na nej sušili. Belov otec totiž myslel na pána Radomíra, českého archeológa priamo z Prahy, čo sa tu občas zastavil a podobné kúsky za malú odmenu zbieral. Vždy mal detskú radosť z každého úlomku keramiky, tak prečo ho nepotešiť zas? Plachta však začala priťahovať pozornosť oboch chlapcov, ktorí boli na kopanie ešte prislabí, ale na prizeranie súci. Veď minca, to už bolo niečo... drahocenné! Ale definitívne prepadli minulosti vtedy, keď sa vo výkope a vzápätí na plachte zrazu objavili krúžky, kúsok topánky, strmeň, zubadlo a... meč!
„Trčí tu čosi zo steny, nejaké železo, ale neviem to vybrať, je to skrútené pod kameňom,“ dunel vtedy spod zeme otcov hlas a zo dvaja kopáči sa naklonili nad jamu, aby sa sami pozreli a pomohli aspoň radami.
„Nechoďte tu teraz, kým nie je spevnený bok, lebo sa zosunie stena!“ zakričal rýchlo otec a pre istotu sa presunul čo najďalej od nej. „Skúsim to vyšpárať a vytiahnuť, ale sám,“ dodal, keď sa chlapi stiahli. Po chvíli napätia sa z jamy ozvalo sklamané „áááále“ a otec vyliezol s kúskom meča v ruke – išlo o celkom zachovanú rukoväť a asi 30-centimetrovú čepeľ, čerstvo zlomenú. Chlapci pri pohľade na ňu zabudli aj dýchať.
„Zlomila sa mi v ruke,“ vysvetľoval. „Ale ďalej už kopať nebudem, je tam veľká skala. Nechcem riskovať zával. Však sa nestratí... Asi je tam niekde celý jazdec aj s koňom. Bohvie, či pochovaný, alebo utopený, bude tam stáť na stráži, ale voda už nie je ďaleko, tak pokračujme,“ zasmial sa predtým, než sa vrátil do jamy a chlapci rozmýšľali, či povedal strážiť, alebo strašiť, a či vôbec hovoril vážne. Celý jazdec?
Hoci Belo s Majom dúfali, že vykopané mince a meč dostanú sami na hranie, nestalo sa tak. Otec všetko starostlivo umyl, usušil a odložil do kredenca pre Radomíra. Vzrušenie ich však už nepustilo.
„Musíme začať kopať sami,“ hovoril rozhodne Majo, keď sedeli vo svojom tajnom bunkri za chlievikom, nad hradnou stenou, na bojovej porade. „Vykopeme ďalší meč a mince, možno aj pištoľ alebo delo.“
„Kde by sme mohli začať?“ dumal Belo.
„Tu na rovinke pred starou krčmou sú určite nejaké chodby,“ navrhoval Majo. „Keď veľa naprší a sú tam mláky, stačí pichnúť do zeme tyčou a voda sa okamžite stratí v diere. Raz tam otec pichol veľkou silou a tyč mu celá zmizla v zemi. Ešte sme počuli, ako v håbke zacvendžala...“
„Pred krčmou nás kopať nenechajú,“ namietol rozumne Belo. Musí to byť nejaké skryté miesto, aby to nikto nezbadal a nevzal nám vykopávky.“
„Tak kde? V svahu pri bráne? Tam je húština. Síce smrad od prasiat, ale to si zvykneme.“
„Dobre, tam. Každý donesie čakan a lopatu... aké najväčšie unesie.“
„Dohodnuté!“
A poradu rozpustili v predstavách cenností, ktoré čoskoro nájdu. Za chlievikom. Pod močovkou.
Tomu, aby okamžite a bezodkladne odhalili všetky tajomstvá hradu, všetky komnaty, kobky, nádrže, tajné chodby, zamurované obete, pasce, reťaze, prepadliská a trezory, bránili dve veľmi vážne veci – jednak tony hliny, ktoré by bolo nutné najprv odkopať a, samozrejme, bežné starosti, ako napríklad škola.
V škole to obaja mali v poslednom čase nejaké nahnuté. Ani jeden nebol študijný typ, čo by pokorne dral lavice a hral sa s učebnicami. V tomto smere viedli skôr odboj, takmer ako partizáni, a škola urputne vracala údery. Ich úhlavným nepriateľom bol najmä učiteľ a zároveň riaditeľ Timko, vždy dokonale upravený, so starostlivo učesanými vlasmi, lakovanými topánkami a múdrymi okuliarmi. Človek vážneho, dôstojného výzoru, ktorý však v skutočnosti nikdy nešiel ďaleko po silné slovo, úskok či fintu, lebo povahovo bol tiež zbojníkom – a o to väčším, nebezpečnejším bol nepriateľom. Tak či onak, jeho moc bola strašná len počas školského roka. Cez prázdniny nezmohol nič. A tie už boli za rohom. Ešte tri týždne – všetci, vrátane rodiny, očakávali pohodlné, síce sklamané, ale akceptovateľné trojky – a budú slobodní. Vlastne na školu už môžu zabudnúť, treba myslieť na hrad!
Lenže... Práve v najneočakávanejšom okamihu udrela päsť osudu. Riaditeľ Timko sa, ako každý týždeň, v krčme zišiel pri jednom stole s farárom, notárom, krčmárom i Majovým otcom, aby zamastili karty. Všetci traja boli vášniví kartári a nijak sa za to nehanbili. Tam im, pri mariáši, zlomyseľne prezradil, čo chlapci v poslednom čase vyviedli a čo ich asi čaká na vysvedčení. Mali toho na rováši akurát dosť na to, aby sa Majov otec poriadne naštval – šmaril karty o stôl, dobehol za Belovým otcom, všetko mu rozpovedal, a potom sa obaja rezko vybrali pohľadať oboch chlapcov, aby ich okamžite potrestali. Keďže ich hľadali, tak ich aj ľahko našli, ako za chlievom rýpu čakanmi do zeme. Oboch schmatli za uši, vyťahali za známky a darebáctva a za odmenu, inšpirovaní čakanmi, prinútili kopať jamu uprostred záhrady. Všetkým na očiach.
„Keď už tak veľmi chcete kopať,“ hrmel Majov otec a ten Belov pritakával, „kopte tu. Dvakrát dva metre. Håbka meter a pol. Pozajtra majú doviezť vápno, tak nech je dovtedy hotová, lebo...!“
S veľmi vážnou hrozbou výprasku v mysli – a s miernym fňukaním – začali obaja chlapci kopať. Išlo to sťažka. Ruky mali čoskoro plné mozoľov, chrbát strašne bolel, ale z okna starej krčmy ich kontrolovali otcovia, a tak nemohli prestať. Romantika bola fuč. Ba čo horšie, celý čas sa na nich víťazoslávne škeril riaditeľ Timko, ktorý prišiel za otcom na návštevu. Po hodine či dvoch, keď už naozaj nevládali, prevzali náradie otcovia, ale chlapcov preč nepustili. Odhadzovali hlinu a nosili pivo, až kým sa nezotmelo. Jama aj tak nebola hotová, zajtra budú musieť kopať ďalej.
Zaskočení vývojom udalostí sa Belo s Majom pri lúčení utešovali, že sa vlastne až tak zle nestalo, síce kopú inde, než chceli, ale predsa len môžu niečo nájsť. A keď sa podarí, pred otcami aj utajiť.
O to viac sklamaní však boli, keď na tretí deň naozaj niečo našli – a to nielen tak hocičo! Dvere! Našli dvere! Staré, rozmočené, obité, ale stále zasadené vo verajach, ozajstné dvere s rozpadnutou kľučkou, ktoré určite viedli do nejakej tajnej chodby alebo jaskyne pokladov, vytàčali v håbke asi jeden meter hornou časťou von. No namiesto toho, aby Majov otec poslúchol svoju dobrodružnú a zvedavú stránku a dvere odkryl celé, a potom slávnostne otvoril, musel počúvnuť svoju praktickú časť a vykašlať sa na ne. Voz s vápnom už totiž stál pred bránou a nemohol čakať. Nič nepomohli prosby chlapcov, aby počkali, aby najprv dokončili prieskum – vápno šlo do jamy, naňho voda a dobrodružstvo zmizlo so syčaním v oblaku bieleho, jedovatého dymu. A o pár dní chlapci so slzami na krajíčku sledovali, ako po vybratí vápna chlapi jamu bez milosti zahrabali.
Všetky udalosti, príkoria a neprávosti ich len viac utvrdili v tom, aby pokračovali v hľadaní. Ale už na to išli inak. Po skúsenosti s kopaním do tvrdej zeme zavrhli chlievik a rozhodli sa hľadať skôr dutiny, ktoré by nebolo až také namáhavé rozhrabať. Malo to logiku. A naozaj, podarilo sa im nájsť sľubne vyzerajúci hrob vo vrchnej časti záhrady, okolo ktorého bolo pár prepadlín a kam mizla dažďová voda. S dlhými sochormi sa doňho pustili a po chvíli štuchania v mäkkom podloží narazili na voľačo tvrdé.
„Tu niečo je!“ hlásil vzrušene Majo, keď mu sochor zapadol asi na meter do hliny a potom narazil na skalu, až zazvonil. Belo sa už rukami rovno pustil do odhrabávania – niekoľko rovných kameňov vedľa seba tvorilo starý múr a dutina pri ňom musela byť zákonite miestnosť. Pivnica!
A naozaj. Zem sa čoskoro prepadla a začala sypať do tmavého priestoru. Diera bola čoskoro taká veľká, že sa tam chlapci mohli vsunúť. Našli čosi ako klenbu nad jamou. Keď sa v tme oči prispôsobili, hrabol Belo do čerstvej hliny rukou, aby nahmatal, čo sa skrýva pod ňou, a na svetlo dňa vytiahol... ľudskú lebku.
Na počudovanie, nález chlapcov nevystrašil. Neutiekli s krikom, nepadli do mdlôb. Možno čosi také podvedome čakali – alebo viac mysleli na výprask, čo dostanú za nedovolené výkopy. Lebku pokojne postavili na trávu a kopali a hrabali ďalej. Na trávu pribúdali ďalšie lebky. A kosti.
„To nie je možné,“ sklamane si utrel Majo čelo a pridal si tým naňho ďalšiu čiernu šmuhu.
„Toľko lebiek, toľko kostí a ani jedna minca, ani jedna náušnica, ani žiaden meč...“
„Veru, okrem kostí tu nič nie je,“ súhlasil vyčerpaný Belo. „A ani tie kosti k sebe nepasujú. Lebiek je tu veľa, ale ruky nohy žiadne... Čo to bolo za miesto, nejaký sklad?“
„Pripadá mi to ako nejaká odpadová jama. Určite nie cintorín. Len lebky, lebky na kope... Niekto nás predbehol. Vykopal hroby, obral ako kurča, zobral všetky šperky a zbroje a zbrane, a obraté kostičky zahodil do jamy, ktorú sme našli my... Ako truľovia.“
„Dočerta aj s takou robotou! Komu sú na čo kosti? Kde je poklad?“
Tu si však zrazu Majo plesol päsťou po špinavom čele. „Vieš, čo je zajtra za deň?“ spýtal sa s náhlou nádejou.
Belo chvíľu rozmýšľal. „Zajtra... neviem. Vysvedčenie je až o týždeň. No jasné!“
„Svätojánska noc!“ rozžiarili sa zároveň. „Ak povesti neklamú, tak v tú noc na všetkých miestach, kde je zakopaný poklad, svietia svetielka a zo zeme vyhárajú ohníčky!“
„A stačí iba pozerať a potom kopať tam, kde horeli!“
Už za tmy sa chlapci rozišli domov. Kosti nakopali, nahádzali a nahrnuli späť. Čo tam po nich! Dohodli sa, že o jame, ani jej obsahu, nikomu nič nepovedia – ale že budú v noci striehnuť, každý vo svojej záhradke, kde začnú svietiť poklady. A ak už ani toto nevyjde... Musí!
Bohužiaľ, nevyšlo. Obaja pozorne sledovali celú noc z okien, kde sa objavia svetielka, kde zo zeme vyskočí ohník. Nikde nič. Ani svetluška. Jednoducho nemali kde začať, čoho sa chytiť. Pochopili, že v ich záhrade poklady ani na Svätého Jána nevyhárajú. Cítili sa oklamaní... Osudom. A ich vášeň pre vykopávky povážlivo hasla.
Prešlo pár dní a chlapci sa hrali inak. Hradná romantika ich už nebavila. Bolo to jednak príliš namáhavé a jednak aj bez výsledku. Bez odmeny. Bez motivácie. No a hlavne už bol koniec školy, čas vysvedčenia. Ešte posledný deň, posledná otrava...
Majo s Belom stáli v školskom záchode a striedavo fajčili ukradnutú cigaretu. To jednoducho patrí k frajerine a chlapci boli frajeri obaja.
„Ale jeden ohník sa v noci u nás predsa len objavil...“ prehodil Majo len tak medzi rečou. Belo spozornel. „Tak predsa?“
„Nieeee,“ zatiahol Majo, spokojný, že Bela nachytal. „Žiadny poklad. Ale ďalší večer, keď išli ženy z modlenia.... zobral som jednu z lebiek, čo sme vykopali, nastražil som ju na záhradný múr a zapálil na nej sviečku.“
Belo vypleštil oči a takmer pustil cigaretu na zem. „To vážne?“
„Vážne. To si mal počuť, ako tie ženičky výskali! A potom lebku zhodili. A nadávali! Ešteže nevedeli na koho...“
Obaja sa zasmiali. Podobné žartíky, to bola ich krvná skupina. Majo zabodoval, to sa musí nechať.
„Stavím sa, že nenačuráš odtiaľto až cez okno!“ napadlo Belovi, ako by Majov triumf prebil.
„Ja že nenačurám?“ chytil sa Majo hneď. A obaja si rozopli gate.
Nuž, ako áno, ako nie, stalo sa to napokon tak, že ani Majo ani Belo už počas prázdnin na hrade nič nekopali. Celý ten čas pomáhali otcom pri práci, bez jedinej voľnej chvíľky, bez kúska priestoru na hranie. Za trest. Ešte ku výprasku. Nie, nie za známky, nie za vysvedčenie. Ale za to, že zlá náhoda chcela, aby pri pretekoch v čuraní cez okno, v ktorých obaja práve dosahovali svetové rekordy, sa v tom okne zrazu zjavil riaditeľ Timko – a dostal sa pod oba prúdy. A i rozmazaným pohľadom bezpečne spoznal oboch šampiónov.
No a po prázdninách si už chlapci radšej našli nové zábavky...
|
|
