login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Apr 20, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(252)

vložiť obrázok do galérie

Moc dobra a zla

@ :: Poviedky ::     Jan 06 2020, 03:27 (UTC+0)

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová

       Cítil som sa ako teľa, čo si ani poriadne neužilo života a už ho vedú na porážku. Našťastie, zabiť ma nechcel nikto, ale i tak sa ma chytalo zúfalstvo. Nie, nikdy som nebol precitlivený, ale toto sa mi zdalo ako poprava mojej hrdosti, koniec životnej cesty, po ktorej som kráčal i časov, keď som sa cítil sebaisto a veril len zdravému ľudskému rozumu. Urobil som chybu, keď som Erži ustúpil a dovolil jej, aby šla za Štefanom sama? Aby ste mi rozumeli, nebral som si ju za ženu preto, že by som bol zaľúbený. Ale veď aj iní sa podrobili vôli rodičov a súhlasili, či skôr museli súhlasiť so svadbou, ktorou sa spoja pozemky. Tak i ja. Lenže v mnohých prípadoch sa neskôr okrem polí spojili aj srdcia. A u nás? Že práve Erži musí byť taká hašterivá! A poverčivá, na to nesmiem zabudnúť, lebo spojenie jedného s druhým je hotová nočná mora. Ba čo viac, nočná mora straší iba v noci, ale s Erži som i za dňa. Možno, keby už prišlo decko. Azda by sa zmenila. Ktovie. Občas si už totiž myslím, že dobre je ako je, lebo čo by z neho vyrástlo pri takej prchkej matke?
       Bylinkár Štefan! Už ide! Konečne som ho zahliadol, síce ešte len v diaľke, na cestičke povyše dediny, a kým sa tu tým svojím pomalým krokom dotrepe, slnko už asi aj zapadne. Starý muž s ešte starším batohom, čo azda pamätal i Máriu Teréziu, mieril rovno k nám. Tomuto kmeťovi s láskavými očami, ktorý požíval v celom Brzotíne úctu, ľudia pripisovali moc priam zázračného liečiteľa, i keď on sa nad takými rečami vždy len blahosklonne usmieval. Isto, bol by prvý, ktorého by som zavolal, keď sa našej Šárike zapálilo vemeno. Ale Erža trvala na tom, aby som ostal doma a sama sa za ním vybrala. Ja by som mu jednoducho povedal, že nám ochorela krava. Ale radšej si ani nechcem predstaviť, čo mu natárala ona. Trpí tou svojou šialenou predstavou, že nám v maštali počarila bosorka a teraz miesto mlieka dojíme len krv. Starý bylinkár si bude myslieť, že som sa načisto pomiatol i ja. Musím to napraviť, veci mu vysvetliť s rozvahou a bez ženy. Preto som jej pod hrozbou bitky nakázal, nech ani nevystrčí hlavu z domu, lebo jej ju odtrhnem! Hľadela na mňa prekvapene, ako kričím, až mi z úst prskali sliny a ozaj sa zľakla. Zatvorila sa v izbe a hádam už nebude otravovať!

       „Pokojne, gazda, pokojne,“ usmial sa bylinkár Štefan a trochu mi zalichotilo, keď ma nazval gazdom. Chcel som sa mu ponúknuť, že mu pomôžem, azda sa i dačomu priučím, veď aspoň nahrejem vodu na odvary z tých jeho rastliniek. On sa však len usmieval. Jeho na muža nezvyčajne dlhé sivé vlasy mu padali do tváre, keď sa zohýbal pri chorej kravke Šárike a dokonca sa prihováral i jej, akoby bola človekom.
        „Kto je Jolana?“ opýtal sa ma odrazu a do mňa akoby pichol ihlou.
        „Prečo?“
        „Vaša žena hovorila, že si k vám chodí stále dačo požičať. Je tak?“
        „No... Poznáme sa dlho. Hej, občas si dačo požičia. Raz hrable, inokedy hrniec, kadečo. Však ľudia si pomáhajú, nie?“
        „Ale ktorá Jolana? Máme ich tu dosť,“ kľačiac pri Šárike si Štefan vyhrnul rukávy konopnej košele a zložil klobúk na zem.
        „Nie je od nás. Z Rudnej, odtiaľ je,“ kývol som ledabolo plecom a hľadel, ako si prezerá vemeno, chytá kravku za brucho. Nakoniec sa postavil pred ňu a díval sa jej priamo do očí.
        „Prečo si požičiava veci od vás, keď je z Rudnej?“ zvedavosť ho zjavne neopustila a už mi to začínalo byť nepríjemné. Mám mu vari rovno vyklopiť, že to kedysi bola moja frajerka? Porozprávať mu aj o tom, koľko nocí sme strávili na tancovačkách, ako sme sa prechádzali popri prúde Slanej, držali sa za ruky, objímali sa, splývali v bozkoch, na aké sa nedá zabudnúť? Veď keby len na tie bozky! Stohy sena na pasienkoch, tie keby vedeli rozprávať, matky by museli deťom zapchávať uši. Také noci plné nehy a rozkoše, keď sme po hodinách vášne už len ležali vedľa seba a hľadeli na hviezdy, také som s Erži nezažil. Škoda spomínať, len čo zasa nebudem vedieť zaspať! Tak som radšej mlčal.
       Bylinkár Štefan si sadol na obrátené vedro a začal si zobúvať čižmy. Slnko už isto zašlo za kopce, tma sa vlievala do maštale a pohlcovala všetky farby i obrysy, keď som zvesil z trámu starú petrolejku. Štefan si len pošúchal svoje sivé fúzy a povedal, nech to nechám tak, že svetlo netreba. Ba navyše dodal, že mám ísť von a nechať ho tu samého. Iba som zahliadol, ako bosými nohami kráča po zemi obsypanej slamou. Takto chce liečiť kravu? Prekvapilo ma to, ale poslúchol som a bez otázok som vyšiel von. Vstúpil som do kuchyne a sadol si na lavicu k stolu. Erža stále trčala v izbe, chcel som byť sám, teda aspoň pokiaľ príde Štefan a povie, čo ďalej. Hlavou mi vírili pochybnosti. V okamihu sa v nej striedali obrazy bosého starca, nadurdenej ženy, sklamanej Jolany, ale i mojich rodičov a opäť Jolany, teraz už však po mojom boku, ako sa znova zmietame vo víre slastí, rozhorúčení a milujúci. Akoby som v tomto okamihu opäť cítil jej žeravé dotyky a teplo jej poddajného tela. Hej, tieto predstavy sa mi vracajú často, nikdy sa im nebránim, práve naopak. Tak som položil hlavu na stôl a nechal sa unášať príjemným snením. V tom okamihu všetko trápenie a problémy života zmizli ako kameň vhodený do studne.

        „Kameň! Počuješ? Ujo Štefan našiel ten kameň. Šárika je zdravá! Aha! Pozri, koľko nadojila!“ zobudila ma natešená Erža a ja som si zrazu uvedomil, že som prespal celú noc v kuchyni pri stole.
        „Čože? Čo? Aký kameň? A mlieko? Štefan je kde?“ rozliepal som oči a hľadel na Eržu s plným vedrom, z ktorého mi nabrala za hrnček a strčila rovno pod nos.
        „Pi!“ zazubila sa od ucha k uchu. Keď som sa napil, nahla sa nado mňa a dala mi bozk na líce. Už dlho tak neurobila. Nakoniec možno dobre, že som jej tú hlavu neodtrhol.
        „Kde je Štefan?“ zopakoval som otázku.
        „V maštali.“
        „Sám?“
        „Nie,“ pokrútila hlavou.
        „A s kým?“
        „No predsa s kravou. S našou kravou. S našou zdravou Šári! Tešíš sa?“
        „Z čoho? Že je Štefan so Šárikou v maštali?“
„       Že je Šárika zdravá, ty môj dudroš,“ vytiahla vreckovku a utrela mi ústa od mlieka. „Môžeš ísť sa ním, ale daj si pozor, aby si sa nezašpinil!“
       To je celá Erža! Alebo protivná a otravná ako mucha, alebo sladučká ako med, no vtedy sa ku mne správa ako k malému decku. Kašľal som na to, teraz som chcel najmä vedieť, či je všetko tak, ako má byť. Bolo. Štefan strávil celú noc u nás, teda, aby som bol presnejší, vlastne po celý čas sa z maštale ani nepohol. A ako som ho videl vo svetle predierajúcom sa pomedzi škáru pootvorených vrát, nevyzeral ospalo ani unavene. Vlastne tak ako vždy, pokojne a vyrovnane, len stál pri válove a potom mi šiel oproti.
        „Načim sa vám poďakovať. Vraj je už všetko dobré. Môžem si prezrieť kravu?“ ani som nevedel, čo sa opýtať.
        „No veď hej, však je tvoja,“ jemne sa usmial a keď som ju už hladil po chrbte, dodal: „Krava je tvoja, aj Erža tvoja. Ale Jolana už nie. Mysli na to, gazda!“
       Dobre, dobre, dobre... Čo mu to vlastne Erža natárala? Čo všetko o mne vie? Predsa, to s Jolanou som nikdy nespomenul ani pred ním, ani pred Eržou i keď táto mohla niečo počuť od svojich kamarátok. Nakoniec, v dedine sa beztak nič neutají.
        „Aha, pozri!“ natiahol ku mne Štefan ruku a na otvorenej dlani ukázal kameň. Nie veľký, azda ako slivka a celkom všedný, akých sa na cestách povaľuje mnoho.
        „Čo s tým?“ prezvedal som opatrne, lebo tá jeho poznámka o Jolane ma zneistila.
        „Nič. Ja ho zničím, nestaraj sa ako. Z neho prišla choroba, a buď si istý, že hoc vyzerá obyčajne, nie je ako všetky ostatné. Ktosi doň vložil zlo, vycítil som to bosými nohami a môžeš si myslieť, že počúvaš reči starého hlupáka, ale hovorím ti, ty sa len vyhýbaj Jolane a krížnym cestám. Najmä po zotmení!“
       Bylinkár Štefan si vložil kameň do batohu a potom akoby nič, natiahol si čižmy a odišiel. Teda! Nebyť toho, že sa Šárika vskutku uzdravila, asi by som ním trošku zatriasol, nech sa do mňa nestarie. Lenže teraz som si nebol istý ničím. Kamienok, z ktorého sa šíri zlo? Nechcel ešte voľačo porozprávať aj o ohnivých drakoch, zlomyseľných škriatkoch a lietajúcich bosorkách? A veď o nich aj hovoril! Nie priamo, ale vraj sa mám vyhýbať krížnym cestám. Veď aj deti strašia, že na takých sa po nociach stretajú čarodejnice a ak niekoho schmatnú, tancujú s ním, kým nevypustí dušu, alebo pokiaľ nezačne svitať. Už ako malý chlapec som to počúval, a hoc som sa vtedy bál, predsa len, s rokmi pribúda viac rozumu. Ako u koho. Starý Štefan možno vie liečiť, ale poverčivý je ako moja Erža.

        „Joži,“ z ticha noci zaznel šeptavý ženský hlas a musím povedať, že ma riadne prebral, lebo som už takmer zadriemal. Nie, neležal som v posteli, ale sedel na kozlíku voza, terigajúc sa z Rakovnice domov. Od Štefanovej návštevy prešlo vyše roka, už som naň temer zabudol a život nabral opäť starý ráz, teda robota od rána do noci. I dnes som bol celý deň na cestách, vozil som drevo i kameň, naskytla sa mi taká možnosť, moje polia chvíľu počkali. Nakoniec, páni vždy niekde niečo stavajú a furmanov je treba. Nečudo, že sa mi pri monotónnom klopotaní konských kopýt zatvárali oči. A možno už i prichádzal sen, keď som počul ten šepot.
        „Joži,“ hlas sa ozval znova. A veď teraz som nedriemal! Rozhliadal som sa na všetky strany, ale tma bola hustá.
        „Potrebuje niekto odviezť?“ zvolal som len tak do tmy, ale neodpovedal mi nikto. Len ten náš Gencspatak žblnkotal a kôň zastal priamo na kamennom moste, čo sa klenie nad jeho tokom a neraz tak poskytuje tulákom ochranu pred dažďom. Občas sa ich tu stretne i viacero, prichádzajú z rôznych strán, veď most je na krížnych cestách. Žeby bol niekto pod ním?
        „Nie dole.... Hore...“ zašepotal hlas opojný, sladký, akoby mi čítal myšlienky. Inokedy by som sa od strachu posral, lebo iné je byť poverčivý a iné niečo zažiť na vlastnej koži. Lenže ten hlas bol taký ľúbezný a mámivý, až sa čosi zachvelo v mojom vnútri a zaplavila ma hriešna túžba, pri ktorej už nebolo nič dôležité, len na chvíľu splynúť v objatí plnom zmyselných rozkoší.
        „Jolana?“ ušlo mi z úst, už dlho som na ňu nemyslel, prinajmenšom od chvíle, keď sa nám s Eržou narodil syn.
        „Hore, Jožinko, hore...“ zaznelo tesne pri mojom uchu, dokonca som mal pocit, akoby som cítil čísi dych. Zdvihol som hlavu, z čiernej oblohy žiarili hviezdy ako oči neznámych pohanských bohov a tučný mesiac sa skrýval v nažltlom opare. Hľadel som do nekonečných diaľav, keď tu sa mi zazdalo, že voľačo nado mnou preletelo. Žiaden vták či netopier. Vyzeralo to ako letiaci tieň. Nič viac, ale ani nič menej.
        „Jožko, budeme tancovať?“ opäť ten hlas, ale teraz akoby prichádzal zo všetkých strán naraz. Či nie? Som si istý, začul som smiech. Jemný, ženský. Ale odkiaľ? Nie, to nie je možné, azda sa mýlim, azda šaliem, ale ten smiech sa ozýval priamo v mojej hlave. Teraz už nie jeden tieň, ale mnohé krúžili nado mnou a smiech dávno stratil všetku jemnosť i pôvab. Prerástol v bujarý rehot premiešaný so škrekotom hlasov, čo azda ani nemohli byť ľudské. Túžba zmizla. Neostalo po nej ani stopy, naraz sa ma chytal des. Vytiahol som bič a šľahol ním poriadne, nech kôň nestojí, nech beží, cvála a šinie si to rovno domov. No nič. Kôň stál, nehýbal sa, ako by bol z kameňa.
        „Tak čo? Tancujeme?“ tiene, smiech i hlasy odrazu zmizli a zo stredu krížnych ciest na most prichádzala Jolana.
       Uľavilo sa mi. Tak všetko bolo asi iba zdanie, ona na mňa čakala a teraz si zo mňa robí žarty?
        „Poď,“ kývla mi a ja som nezaváhal. Zliezol som z voza, chytil ju okolo štíhleho drieku a Jolana sa ku mne naklonila, šepkajúc mi do ucha: „Zradil si ma Joži, zradil. Vieš, ako som ťa ľúbila? Čistým srdcom, celou svojou bytosťou a verila som ti viac než sebe. Myslíš si, že to naše milovanie, tie noci a dni plné vášne sú len špinavá voda, čo môžeš vyliať na hnojisko? Čím som bola pre teba, keď si sa ma tak poľahky zriekol? Za čo si ma vymenil? Za spokojnosť svojich rodičov? Za kus poľa, kravu a koňa? Za ženu, ktorú ti nanútili? Pre teba som sa vzdala čistoty duše, hoc trpko na to doplatím! Len pre teba! Len pre jedinú istotu. Aby tvoj posledný tanec patril mne!“
       V tej chvíli sa z oblohy zniesli nad zem lietajúce tiene znova, boli tmavšie ako čierna noc a krúžili vôkol nás, až sme sa ocitli vo víre, kde sa stratil čas, nebo i zem a všetok priestor vypĺňali len Jolanine oči.
        „Tancuj Jožko, tancuj,“ položila mi ruky na plecia, pohladila ma po krku, pritúlila sa a odkiaľsi z neznáma zaznela hudba. Ľúbezná a divoká ako Jolana.
        „To je láska, čo? No povedz!“ ozval sa posmešne z víru lietajúcich tieňov akýsi iný hlas, v ktorom bolo cítiť výsmech a odrazu okolo nás stálo zo dvadsať žien, všetky v čiernom, no bez čepcov, s rozpustenými vlasmi a zubili sa na nás, no úsmevy to neboli. Jolana sa pohla a spolu s ňou som tancoval i ja. Vedel som, že naposledy, ale nemohol som odolať. Hudba silnela, zrýchľovala a moje nohy prešli z istých krokov do bujarého krepčenia. Už som nedržal Jolanin pás. Vyskakoval som, zvŕtal som sa v divokom ošiali a vôkol mňa sa krútili neznáme ženy, čo ma zrazu zdrapli za plecia a vyhodili do výšky. Ocitol som sa nad dedinou a leteli sme. Nie, toto sa mi nezdalo. Pozeral som z vrchu na kaštieľ Okoličániovcov a potom hneď na moju chalupu, div sme nenarazili do kostolnej veže, ale znova sme sa vrátili nad krížne cesty a bosorky sa rozleteli do všetkých strán. Začali si ma pohadzovať ako loptu z kravskej srsti. Od Kružnej ponad Brzotín až k Joviciam, kde ma zdrapla ďalšia ruka a hodila až takmer po Rožňavu. No tam som opäť pocítil kostnaté prsty, ako sa vryli do môjho pleca a šmarili ma nazad na kamenný most. Padol som na kolená rovno pred Jolanu.
        „Ľúbila som ťa a ty si ma zradil! Tak tancuj, Joži, tancuj!“ opakovala stále dookola, kričala mi do tváre a neviditeľná sila ma zdvihla, bez mojej vôle, bez môjho pričinenia, nohy skákali a dochádzal mi dych. Srdce mi trepotalo, akoby malo každú chvíľu prasknúť a pretrhnúť niť života. Obraz sa mi pred očami rozmazával, už som nevidel takmer nič. Cítil som, že sa blíži môj koniec.
        „V mene Krista, ustúpte!“ ozval sa zrazu ženský hlas, taký jasný, povedomý a na most vstúpila Eržika s našim synom v náručí.
        „To ty! Ty si mi ho vzala!“ rozbehla sa k nej Jolana a kričala tak hlasno, až sa malý prebudil a rozplakal sa.
       Skončilo. Všetko sa to skončilo v okamihu kratšom ako lusknutie prstami. Žiadne lietajúce tiene, žiadna Jolana, na moste stála iba moja žena s našim maličkým. Hľadela na mňa s očami plnými sĺz, ale tiež odvahy, s akou som sa doposiaľ nestretol.
        „To, to... to si ty?“ vyhŕkol som ešte celý roztrasený. „Ty si ma prišla zachrániť?“
        „Nedošiel si domov, šla som ťa hľadať. Netušila som že...“
        „Ale ako si ich odohnala?“ ťažko sa mi hovorilo, nevedel som poriadne chytiť dych, no pýtal som sa, lebo stále som nechápal.
        „To nie ja. Niet na svete nič čistejšieho, ako je plač nevinného dieťaťa. To náš syn, on ťa zachránil.“

       Človek by sa nemal smiať tomu, v čo neverí. Nie je dôležité, ako sa na svet pozerá, ale aký svet v skutočnosti je. Od chvíle, čo som prežil noc na krížnych cestách, sa môj život úplne zmenil. Spomienky na Jolanu nezmizli, ale ona áno. Vraj ju našli rozdriapanú na kusy medzi Rudnou a Rožňavou. Hovorí sa, že ju roztrhali vlky. Nemyslím si, že to urobili zvieratá. Ale povedať pravdu, to by si ľudia ťukali na čelo a smiali by sa mi, že som poverčivý ako dieťa. Tak ako som sa kedysi podobným rečiam posmieval ja.
       O pár rokov sa stalo, že prišla domov Erža a vravela, vraj starý bylinkár Štefan
zomiera. Leží na smrteľnej posteli, dlho sa trápi, a keď zaspí, v spánku vykrikuje moje meno.
        „Čože?“ prekvapil som sa. „Nemyslí iného Joža?“
        „Celým menom ťa volá, už dvaja ľudia mi to povedali, čo boli pri ňom a myslím si, že by si mal za ním zájsť,“ tvrdila Erža, i keď pravda, veľmi na mňa netlačila, lebo možno si i ona nebola na istom, či je to dobrý nápad.
        „Pomohol nám. Keď on pomohol nám a teraz ma volá, niet čo váhať. Idem,“ vstal som rozhodne a pred odchodom som objal Eržu, nech sa nestrachuje. Je to dobrá žena, nezaslúži si trápenie.

       V malom dome pokrytom slamou stála na hlinenej dlážke úzka posteľ a pod bachratou perinou ležal starec. V nejasnom svetle prenikajúcom cez úzke okienko v nej bolo len ťažko poznať bylinkára Štefan. Vychudnutú tvár obrátil ku mne a úzke suché pery sa sotva hýbali, keď ma požiadal, nech si dám k posteli stoličku.
        „Si silný, Joži. Silnejší, než som si myslel. Prežil si bosorácky tanec. Väčšina mužov by po tejto skúsenosti zišla z rozumu.“
        „Čo prosím?“ nechápal som.
        „No osprosteli by!“
        „Aha,“ neurčito som prikývol a čakal, čo bude nasledovať. Rozhliadol som sa vôkol seba a rýchlo si pozrel jeho dom. Na stenách viseli plátenné vrecúška so sušenými bylinami, isto ich mal aj na policiach v hlinených hrncoch pod pokrievkami. Silná vôňa vyžarovala z každého miesta, bola príjemná a omamná. Štefan na mňa hľadel tými svojimi modrými očami tak uprene, akoby odo mňa očakával niečo veľké. Možno nádej, možno spásu, neviem...
        „Čo si myslíš? Kto som?“
       Zdalo by sa, že povedať jeho meno, prípadne dodať, že je bylinkár, by bolo ľahké. Ale cítil som, že čaká inú odpoveď.
        „Ste dobrý človek. To jediné je dôležité,“ riekol som od srdca.
        „Vieš, gazda, sila je vždy iba jedna. Záleží na človeku, ako ju použije. Či na konanie dobra, alebo zla. Je lepšie prinavracať zdravie a lámať moc čarov, čo robia ľudí nešťastnými, ako tou istou silou privádzať na svet prekliatia a choroby. Moc človeka pokúša. Ponúka mu možnosť ovládať a vládnuť. Lenže ten, kto má moc, by mal slúžiť. Nemožno stavať svoje šťastie na nešťastí iných. Ale možno byť šťastným, ak vieš, že ťa ľudia potrebujú a majú ťa radi. Moc je zodpovednosť. Nie je bosorák ako bosorák. No či už stojí na strane dobra alebo zla, nemôže zomrieť, kým svoju silu neodovzdá inému človeku. Si pripravený prevziať moju moc?“ hoc slabý, pri týchto slovách sa nadvihol, ba takmer posadil a čakal na moje slová.
        „Čo to pre mňa znamená?“ hlesol som neisto plný zmätku.
        „Pre teba nič, lebo moc prijmeš od človeka, ktorý ju nikdy nezneužil. Prejaví sa až v treťom pokolení. Preto je viac zlých bosorákov a bosoriek, ako nás. Moju moc bude vedieť využiť až tvoj prvý vnuk. Pomôž mu byť dobrým človekom. Tak čo, Jozef, gazda, prijímaš?“ natiahol ku mne ruku. Podal som mu svoju.
        „Prijímam,“ povedal som rozhodne a na dôvažok i prikývol. V tej chvíli bylinkár Štefan vydýchol. Naposledy.

čitateľov: 1505