login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 01, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(251)

vložiť obrázok do galérie

Cesta k Márii

@ :: Poviedky ::     Jan 13 2020, 08:07 (UTC+0)

Moravská krajina

Miesto: Malé Hradisko, okres Prostějov, Česká republika
Čas: údajne 17. až 18. storočie
Autor: Slavomír Szabó

       Kde sú všetci tí chlapci, čo sa tvárili ako kamaráti, ale vždy mi robili zle? Smiali sa, že sa trasiem od strachu, keď sme chodievali kradnúť jablká z gazdovských záhrad. Tiež, že sa bojím, aby som nespadol z mokrých kameňov, ako sme preskakovali cez vody Zábrany. Alebo, že utekám z Panského lesa, len čo zahúka sova, lebo verím na hejkalov. Ak sa medzi nami niekedy strhla bitka, či len dáke zápasenie, takmer nikdy som sa nepridával na žiadnu stranu a ak, tak som rýchlo skončil vyvalený na chrbte či s rozbitým nosom. Oni boli hrdinovia. Alebo sa aspoň tak cítili. Mocní a hrdí. A teraz? Teraz sa plahočia, otročia od rána do večera a idú sa zodrať ako drevorubači, oráči, murári, ako kadejakí pomocníci na príležitostnú robotu za pár drobných, či pomocníci pomocníkov za krajec chleba a polievku. A ja? Ja na nich môžem hľadieť z vrchu. Cechoví majstri, úradníci, veľkostatkári, tí všetci majú radi služobníkov s vlastnosťami, ktorými priam oplývam, pretože som si ich vybudoval už v detstve. Majú radi ľudí skromných a takým som, pretože ako dieťa som sa nikdy nevedel medzi chlapcami presadiť a bol som im vďačný za každú maličkosť. Páni majú radi ľudí spoľahlivých a túto vlastnosť mám tiež nadmieru vyvinutú, pretože som bol slabý i bojazlivý a dobre som vedel, že ak niečo prisľúbené nesplním, ostatní mi poriadne naložia. A páni si priam vyžadujú služobníkov úctivých, čomu som sa takisto priučil už za detských liet, lebo ak som sa k nejakému inému chlapcovi nesprával dosť podlízavo, už som aj letel pod jeho úderom na zem. Áno, receptom na dokonalú skromnosť, spoľahlivosť a úctivosť je detstvo plné strachu z rovesníkov. Vyzbrojený týmito vlastnosťami som sa stal pomocníkom mlynára Vinceka, ktorý je známy svojou hlučnosťou a výbušnosťou, takže u neho málokto vydržal pracovať dlhšie ako mesiac. A ja som tam už dva roky! Ba čo viac, povýšil ma a teraz kontrolujem kvalitu obilia a múky. A ešte... No, tu sa mi až zdá, že vám to nedokážem povedať bez začervenania, ale vec sa má tak, akoby som žil svoj najkrajší sen. Mária, dcéra mlynára Vinceka a ja... Ľúbim ju, je krásna, no ešte sa mi z nejakých citov nevyjadrila ani náznakom. Zato som si dobre všimol, ako mi ju Vincek podsúva. Často nás necháva pracovať spoločne, párkrát nám dokonca zveril, aby sme šli po dedinách, len my dvaja na voze a dohodli nejaké obchody. Mária je tichá. Niekedy až veľmi, ale to deti prísnych otcov bývajú. Tak len mlčí, občas sa jemne usmeje a počúva ma. Bola by pre mňa ideálnou ženou.

       „Nikto, ale vôbec nikto si nemôže byť istý láskou. Pozri sa, Toník, ty asi o tom veľa nevieš, teda aspoň si myslím, lebo som ťa ešte so žiadnym dievčaťom nevidel. Ale vedz, že ja už nejaké skúsenosti mám, ale všetko je to nič oproti tomu, čo som počul. Žiadnej žene nemožno veriť bezvýhradne,“ prihovoril sa mi František. Usmieval sa na mňa, akoby sme boli dávni kamaráti a pritom si dobre pamätám, ako sa v detstve zo mňa vysmieval.
       Raz ma zavolal, aby sme sa išli hrať na žmúračky. To sme boli za dedinou asi desiati na keltskom oppide, kam sme chodievali veľmi radi. Povedal, že mám žmúriť a počítať do dvadsať, že oni sa mi skryjú. Tak som žmúril, počítal a oni zatiaľ utiekli do dediny, domov, do Hradiska a tam sa smiali, ako ich budem hľadať. Musím sa priznať, že vtedy som mal poriadny strach. Snoril som za nimi ozaj dlho, ale nikde nebolo nikoho. Potom mi na um prichádzali rozličné myšlienky. Všetko, čo sa o tomto tajomnom mieste hovorí. Napríklad, že tam kedysi záhadní Kelti tavili zlato i striebro a liali mince, ale tiež zhromažďovali poklady z jantáru a sklenených perál. Museli byť strašne bohatí, ale na to, aby bol v tých časoch človek bohatý, musel byť aj silný, bojovný a duše takých potom nepokojne blúdia po miestach, kde voľakedy páchali kruté neprávosti. Vraj sa tu našli aj rôzne modly, zvieratá z bronzu, ktorým sa azda klaňali a tak nevedno, ako silou a čarami ich duše oplývajú i po smrti. Teda, ak vôbec zomreli. Ak naozaj boli obyčajnými ľuďmi ako my, lebo hroby sa tu nikdy nenašli. Čo ak tu stále žijú, len ľudským očiam neviditeľní a môžu sa zmocniť každého, kto sa im znepáči? Čo ak sa zmocnili mojich kamarátov? Ako som si to uvedomil, utekal som s krikom späť do dediny, a keď som tam konečne stretol ostatných chlapcov, smiali sa, aký som vydesený.
       Tak! A teraz si František prisadol ku mne na voz, teda najskôr ma pekne poprosil, či si môže prisadnúť a ako sa teraz vezie, hovorí so mnou ako s priateľom. Bodaj by nie. Práve som sa vracal z Boskovíc, priniesol som tam múku pre mešťanov a cestou nazad na mňa František mával ako o život. Veď po vlastných by mu cesta trvala aj tri hodiny. A teraz, ako sme sa už blížili k Valchovu, začal bľabotať čosi o láske.
       „Teda, aby som pokračoval,“ snažil sa František udržiavať priateľský tón, „páni z Boskovíc žijú inak ako my. To je tam samá zábava, samý ples. A tie ich paničky, ak sa ti podarí niektorú uvidieť čo by len na chvíľku, snívať sa ti o nej bude ešte týždeň. Môžeme si myslieť, že pre takú sme menej ako vzduch. Že žena z vyššej spoločnosti túži len po uhladenom pánovi s veľkým domom, statkami a plnými truhlicami. Ale vieme, aké túžby sa v srdciach týchto žien naozaj skrývajú?“
       „Čo máš na mysli?“ prehodil som len tak na pol úst, lebo jednak som dával pozor na cestu plnú jám a tiež som si ešte nebol istý, či to nebude len nejaký ďalší fígeľ, aby ma František strápnil a potom sa v dedine z mojich názorov vysmieval.
       „Myslím si, že sú určití muži, ktorým by sa aj tie najbohatšie slečinky i paničky rady podvolili a ľahli s nimi do sena. A to bez ohľadu na to, či sú bohatí alebo nie. Myslím si, že to nie je tvoj prípad a ani môj, čo môžeme len ľutovať. Ale rovnako, ako sú ženy, ktoré dokážu jediným pohľadom lámať mužské srdcia a pomútiť rozum aj poslušným a verným otcom rodín, či azda aj kňazom a mníchom, tak jestvujú i muži, pri ktorých ženy strácajú zábrany a túžia aspoň na chvíľku všetko hodiť za hlavu a oddať sa rozkoši. A myslím si, že takým mužom je Ladislav, lúpežný rytier z Čertovho hradu.“
       „Ten?“ kývol som plecom, akoby ma to nezaujímalo, ale musím sa priznať, že to bolo naopak. To pretože sa stalo prvýkrát, že sa so mnou vôbec niekto o ženách a láske rozprával. „A prečo práve on? Inak, hovorí sa, že on vlastne nikdy žiadnym rytierom nebol. Je to len vodca zbojníkov a ľudia ho rytierom nazvali.“
       „Vidíš? A prečo asi? Zvyčajne je to naopak. Ľudia nazvú lúpežného rytiera zbojníkom, ale zbojníka lúpežným rytierom? Aj to má svoj dôvod. A som presvedčený, že to oslovenie mu vymysleli ženy. Naposledy pobláznil slečinku Anastáziu, nádhernú dcéru bohatého kupca a šľachetného pána Václava. Jeho vozy chodia po tovar až do Benátok. Má peňazí, že by si mohol užívať radovánok do konca života. Svoju dcéru len rozmaznáva, jej život je bez starostí a teší sa priazni tých najbohatších šľachticov. Ale i tak ušla. V Boskoviciach prepadol Ladislav s družinou nejaký dom, kde bol bál a všetci páni len stáli so zdvihnutými rukami. Stráže pozabíjal, podrezal im krky, pánov obral o všetko, a keď prišiel k ženám, samé si vraj odopínali šperky a hádzali mu ich do klobúka. Anastázia, sa mu pred očami všetkých bezostyšne ponúkla, že ak chce, môže si s tými náhrdelníkmi, brošňami, prsteňmi, náušnicami a náramkami zobrať i ju. On sa vraj iba zasmial a galantne sa uklonil. Že mu je ľúto, ale že beztak už povezú veľký lup. Ak teda chce, má prísť za ním sama. A vieš, čo sa stalo?“
       Valchov sme minuli, voz pokračoval na Žďárnú, odtiaľ ostáva ešte hodný kus do Protivanova a Hradisko je až za ním, tak som aspoň dúfal, že kým prídeme domov, František mi všetko dopovie. Nejako sa neponáhľal, hľadel so mnou na konský chrbát, občas sa odmlčal, akoby chcel vyvolávať ešte väčšie napätie, alebo mi kládol otázky ako teraz.
       „Nie, netuším, čo sa stalo,“ odpovedal som prosto.
       „Ušla od otca! Kvôli tomu zbojníkovi! Vidíš, hovoril som, že sú muži, ktorým žiadna žena neodolá. A Ladislav je taký! Slečinka Anastázia nakázala kočišovi, aby s ňou šiel až k osade Okluky. No ešte pred ňou povedala, aby jej zastavil a vystúpila. Vravela, nech ju nečaká a poslala ho späť.“
       František ďalej hovoril, teraz už viac zanietene, stále krútil hlavou, dával dôraz na každé slovo, že mladučká Anastázia šla na Čertov hrad, vraj to meno len tak pre nič za nič nedostal a azda si myslela, že tam nájde krásnu pevnosť plnú pokladov. Štverala sa lesom do strmého kopca, ale našla len rozvaliny, vyhasnuté ohnisko a ešte čosi. Akýmsi schodiskom zišla dole do pivnice, kam presvital len lúč svetla, ale aj ten jej stačil, aby zbadala niečo, čo ju celkom vyviedlo z miery. Na zemi stál drevený klát, v ňom zaťatá sekera a pri sekere ľudský prst s veľkým zlatým prsteňom. Ba keď si pozrela pod nohy, zistila, že stojí v kaluži krvi. Preľakla sa a bežala naspäť až do Boskovíc. Teraz vraj prosí otca, nech jej odpustí, že už bude poslušná, len nech ju za trest nedáva na prevýchovu do kláštora.
       „A prečo mi to všetko vravíš?“ hľadel som stále na Františka s nedôverou, ale on len mykol plecami. „Myslím, že pán Václav to len tak nenechá. Určite ho štve, že akýsi zbojník sa pokojne vkradne do mesta, všetkých vážených a bohatých pánov okradne a ešte mu aj poblázni dcéru. Ak si chce medzi ľuďmi udržať vážnosť, pošle písmo so žiadosťou o pomoc kráľovi, alebo sám otvorí truhlicu a postará sa o to, aby na Čertov hrad vyslal skupinu žoldnierov, čo narobia so zbojníkom poriadok. Isto tam bude viac takých pánov, čo radi prispejú, aby sa Ladislava zbavili.“
       „Tak, ako ste sa kedysi zbavovali mňa? Napríklad, keď ste ma nechali samého v oppide, aby som žmúril a hľadal vás? Alebo, keď ste mi rozbili nos, lebo..“
       „Toník, prepáč,“ ani neviem, ako to z nás oboch vyšpľachlo. Ako som uprostred rozhovoru naraz vyprskol Františkovi do očí výčitky za ponižovanie v detstve a ako sa aj on rýchlo, vlastne v okamihu ospravedlnil. Akoby všetky doterajšie reči boli len táraním, ktoré malo zakryť to, na čo sme obaja mysleli. Oboch nás dusila spoločná minulosť, čakali sme len na to, kedy sa s ňou vyrovnáme. Naraz sme obaja mlčali a hľadeli si vzájomne do očí.
       „Chcel by som ti veľa povedať, ale boli by to len slová. Verím, že raz ťa budem môcť presvedčiť, že už som iný,“ František natiahol ruku na zmierenie.
       „Aj ja som už iný. Už sa nebojím,“ snažil som sa tiež zapôsobiť a podanie ruky som prijal.

       Cesta sa krátila, vlastne už aj končila, voz už len mierne klesal, ako prešiel celým Hradiskom až k veľkej kamennej sýpke na konci dediny. Kamenná sýpka? No, vyzerá vyzerá skôr ako hradná veža. Často tam obchodujeme a tak ma v prvej chvíli ani neprekvapilo, že pri nej vidím voz mlynára Vinceka. Ale takmer mi zaskočilo, keď som zbadal, ako tam Vincek stojí, ako sa rozhliada a len čo ma uvidel, rozbehol sa mi oproti.
       „Toník! Toník, zle je!“ kričal už z diaľky a keď ku mne dobehol, lapal po dychu. „Mária je preč!“
       „Kam odišla?“ začal som tušiť čosi nedobré, zastavil som, zatiaľ čo on liezol ku mne na kozlík a bral mi z rúk opraty.
       „Je na Čertovom hrade! Poslala mi len odkaz po dákych deťoch, nech sa vraj o ňu nebojím, ale nech ju ani nehľadám, lebo odchádza za nejakým... Teda, ako mu je meno...“
       „Za Ladislavom?“ spýtal sa František, kým schádzal z voza na zem, lebo traja sme sa už na kozlík nevmestili.
       „Hej. Tak. A ideme po ňu!“ prikázal Vincek.
       Bolo mi jasné, že je rozčúlený, ba azda zbavený zmyslov. Vo voze som mal zapriahnutého len jedného koňa, naviac unaveného z cesty do Boskovíc a späť, zatiaľ čo on nechal stáť pred sýpkou svoj voz s dvoma koňmi. A to nás čakala ešte cesta do Okluk. Nemal pri sebe ani nôž, ani sekeru, nič, čím by sa mohol brániť. Aj Františka nechal stáť na ceste. Vedel vôbec, že ide proti celej bande zbojníkov? A Mária? Myslí si, že len čo sa tam objavíme, ona pôjde s nami, hoc mu práve ušla?
       „Toník, ty mi pomôžeš! Musíš mi pomôcť! Povedz mi, že sa nebojíš!“ obrátil naraz svoju tvár ku mne a v tom, čo vravel, som vycítil, že je odhodlaný radšej zomrieť, než sa vrátiť bez Márie. Vkladal do mňa nádeje, akoby ma vôbec nepoznal, akoby sme sa rozprávali prvýkrát. Mal by som sa dnes nechať zabiť? Vedie ma na istú smrť a ja, aby som nebol zasa ten, čo sa bojí, mal by som sa obetovať? Hlavou mi odrazu začalo víriť množstvo myšlienok. Hoc som sedel, cítil som triašku v kolenách, chcel som zoskočiť a bežať preč. Lenže som nemal dosť odvahy ani na to. Keď som naň pozrel znova, videl som ho ako doteraz nikdy. Nie ako mocného a večne zlostného chlapa, ale ako zúfalého otca, ktorého sklamala dcéra a jedinou nádejou som preň práve ja.
       „Pomôžem vám. Urobím to pre Máriu,“ len toľko som povedal a pozrel na oblohu. Hľadel som do slnka nevediac, či ho ešte zajtra uvidím.

       Vincek asi potreboval trochu vychladnúť. V niektorých chvíľach sa to takmer nedá, ale jemu sa to podarilo. Sám mi po čase povedal, že voz s koňom ukryjeme v lese a ďalej pôjdeme pešo, aby nás zbojníci nevideli. Kráčali sme ticho až na miesto, kde sa od cesty odvíja chodník vedúci do svahu k zbúranému hradu. Teda nie celkom, lebo pivnice i pár múrov ešte za niečo stoja, ale to je asi všetko.
       „Tu si sadneme a počkáme na tmu! Potom príde náš čas. Škoda, že sme si nevzali sekery,“ akoby Vincekovi pomaly dochádzalo, ako zbrklo konal, ale už nebolo času vrátiť sa. A tak sme čakali na večer. Ukrytí za stromami a načúvajúc každému zvuku, ktorý prinášal les. No najviac zo všetkého som počul svoje tlčúce srdce. Akoby telo chcelo odpútať pozornosť od toho, čo gniavilo moju myseľ, cítil som aj strašný smäd. Za hlt vody by som dal čokoľvek. Na Vinceka som radšej ani nepozrel. Taký pohľad by mi veľa radosti nepridal. A vo chvíli, keď som si myslel, že už zájde slnko a my sa budeme musieť pohnúť, aby sme vykonali azda ten najšialenejší čin, akého sa kedy človek v tomto kraji dopustil, ticho lesa preťal výkrik. Ženský výkrik. A za ním zmes mužských hlasov.
       „Mária, stoj! Počuješ? Stoj! Chlapi, za ňou!!!“
       Vincek vstal zo zeme a bežal, akoby ho vystrelili z dela. Ja som sa rozbehol za ním. Presne oproti tým hlasom. S holými rukami. No už som sa nebál. Ani nerozmýšľal. Bol som pripravený urobiť čokoľvek bez ohľadu na následky. A bežal som rýchlo, ako nikdy predtým.
       „Otec! Toník!“ Mária utekala po ceste a ako nás zbadala, roztiahla náruč, akoby si myslela, že je zachránená. Vincek ju chytil. Dobehol som k nim. A zrazu sa za Máriou vyrútili zbojníci. Nie jeden, dvaja, ale isto vyše tridsať. Ako nás zbadali, ich rev ešte zmohutnel a ja som sa bezradne pozeral, či niekde na ceste neleží aspoň kameň.
       „Tam sú, do nich!“ ozval sa hlas z druhej strany a naraz som videl, ako z lesa vybehla skupina mladých mužov s vidlami a sekerami. Nie neznámych. Práve naopak. Boli od nás. Z Hradiska. Tí, s ktorými som strávil detstvo. Teraz kamaráti. A viedol ich František.
       Čo zmôže pár mládencov proti presile dobre vyzbrojených zabijakov? Nie, na to som nemyslel. Keď nič iné, muž má aspoň päste. Bežal som s nimi lúpežným rytierom oproti. Isto, bolo v tom viac odhodlania ako rozumu, ale byť rozumným by teraz značilo nebyť tu vôbec, ostať doma a vyhovárať sa na zbytočnú snahu. Žiadna snaha nie je zbytočná. A občas, nech to znie akokoľvek čudesne, sa nitky náhod spletú tak, že i človek veriaci na osud hľadí na svet s otvorenými ústami. Zazneli výstrely. Muškety. Pár zbojníkov padlo do blata. Zem sa zachvela pod dunením kopýt a my sme len odskakovali z cesty. Rovno na zbojníkov sa hnala skupina žoldnierov s pánmi z Boskovíc.

       Neviem, ako vyzeral Ladislav, ktorý si dokázal získať každú ženu jediným pohľadom. Keď som videl tých zbojníkov, čo boj prežili, kráčali v rade spútaní a vyzerali biedne. Žiaden z nich sa nezdal byť hoden akéhokoľvek prejavu lásky či aspoň súcitu. A necítil som to tak iba ja. Mária, keď sa vyplakala, keď poprosila otca o odpustenie, sadla s nami na voz a počúvala. Vincek o mne rozprával ako o hrdinovi, čo sa nebojí. František i ostatní kamaráti sa viezli s nami a pritakávali, vraj sami nemohli uveriť, na čo som sa odhodlal. Spojili sme sa. Ako rovní. Ani ja som nedokázal celkom uveriť, čo sa to tu vlastne deje, keď mi Mária dala bozk a potom sa ku mne posadila so slovami, že už chce ostať len so mnou. Navždy.

čitateľov: 966