login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 01, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(251)

vložiť obrázok do galérie

Vojak špiritista

@ :: Poviedky ::     Jan 19 2020, 15:12 (UTC+0)

Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Nepamätám si presne deň, keď sa u nás zjavil. Ani ako. Bola som ešte malá, sedem rokov mi minulo, a také malé škvŕňa, ledva rozumie všetkým slovám, čo dospelí hovoria – alebo aspoň väčšine. Spoznáva prvýkrát svet, aký existuje za plotom rodného domu a aj svoju vlastnú domácnosť naraz vidí inak, než spod stola, nuž nemá čas sledovať všetko a dopodrobna. Jeho tvár sa jednoducho začala objavovať medzi ostatnými dospelými častejšie a častejšie, až som pochopila, že u nás asi býva – nikto mi ho nepredstavil, nepodali sme si ruky na zoznámenie, nezačala sa nová éra slávnostným príchodom. Zrazu bol. A tak ani neviem, či prišiel v uniforme, či prišiel ráno, alebo v podvečer, čo povedal mame a čo ona jemu – len po čase som si ho začala uvedomovať ako spolubývajúceho a začala naňho byť zvedavá. Ale, úprimne, ani neviem, ako sa vlastne volal. Priezviskom určite. A krstné meno som už zabudla. Volali ho všetci Vojak. S veľkým V. A tak mu to aj prischlo.
       Prečo Vojak? Vraj bol vojakom. Asi slovenským. Pridelený bol k nám ako výpomoc, keď bol otec aj brat na fronte a my s mamou, mojou staršou sestrou Betkou a tetou Jolkou sme nestíhali spravovať gazdovstvo. Veľký dom, veľká maštaľ, polia s kapustou a žitom, dve kravy, kôň a drobného zvieractva nepočítane, to bolo nad sily štyroch slabých žien, a mužských príbuzných sme skoro nemali. Aj tí, čo boli, mali sa čo obracať doma, na svojom.
       Poviem len, že nechodil v uniforme. Obliekal sa normálne ako všetci – tmavé pracovné nohavice, biela košeľa, na sviatky biele nohavky s čiernou vestou po otcovi a klobúk s perom. Rozprával pekne slovensky, tak mäkko, neobvvyklo, a ani po dlhšom čase nestrácal svoj prízvuk, nezačal zaťahovať na našom, po šarišsky. Častokrát sa usmieval. Mal pekný úsmev. Vlasy mal počernejšie, trochu zvlnené, a oči hnedé, skoro čierne, ktorými na mňa vždy žmurkal. Boli sme spokojné, že prišiel a uchytil sa. Dalo sa s ním rozprávať i spievať, robiť vedel i chcel, boli sme spočiatku naozaj rady, že ho máme. Prečo len spočiatku? Poviem vám.
       Ako prvá si to všimla mama. Keď niekedy doma prišla reč na kostol, farára alebo dokonca samého Boha, tu Vojak spozornel. Spomalil alebo prerušil prácu, zostával na dosluch a pozorne načúval. Ale nezapájal sa. Nepovedal ani slova. Potom si mama, bolo to asi mesiac po jeho príchode, uvedomila, že ešte ani raz nebol s nami v kostole. Ani v nedeľu, ani inokedy. Asi si myslela, že len sa ostýcha chodiť s nami, že tam chodieva inokedy, sám – a spýtala sa na neho u kostolníka. Ale ten ho veru vnútri ešte nevidel. Začala teda byť zvedavá, či je iného vyznania, alebo dokonca bez neho, a raz v nedeľu, keď sme sa do svätostánku chystali, sa ho i priamo spýtala.
       „A čože, ty s nami do kostola nechceš?“
       Vojak sa zastavil, zmeravel – a potom, akoby i mierne zhrbený, bez toho, aby sa otočil k mame tvárou, zamumlal: „Ja do kostola nemôžem. Ešte... ešte tam nepatrím.“
       „Ako by si nepatril?“ opáčila prekvapene mama. „My tu s nikým nerobíme rozdiely...“
       „Lebo ešte patrím... im,“ povedal, pozrúc úkosom na mamu – a rýchlo vyšiel z kuchyne. Mama s Betkou a tetou Jolkou sa zarazene pozreli na seba. Dobre rozumeli? Im? Komu im? Celú nedeľu im to vŕtalo v hlave. Nehovorili nič. Ale začali si Vojaka všímať. A navzájom si hlásiť, čo objavili.
       „Ako sme ráno obracali seno,“ šepkala asi o mesiac na to moja sestra po obede, keď sme sa ocitli v kuchyni samé, lebo Vojak odišiel s ostatnými chlapmi klčovať cestu na Buchanec, „začali sme nejako hovoriť o pánubohu. Už ani neviem kto. Povedali sme si také obyčajné veci, ja jednu vetu, on jednu vetu, o dobrote a božej spravodlivosti, a tu zrazu on začal – vraj ktovie, či Pán Boh je vôbec na nebesiach... Ja naňho, že čo to vraví, ako môže pochybovať, že ak je nebo, aj peklo musí byť, to sa vie už stáročia – a on, že všetko toto je pravda: aj nebo je, aj peklo, aj očistec, kto chce, aj ich vidí, môže do nich nazrieť ešte zaživa, a takisto z nich sa pozrieť sem – ale či je aj Pán Boh samotný, to sa nevie.“
       „Dobré s nami a zlé preč!“ prekrižovali sa ženy s úľakom a ja, čo som ledva počúvala a nič nerozumela, som sa prekrižovala s nimi. „Ako môže také veci hovoriť?“
       „Hovoril, že sa mnohé iné nevie,“ pokračovala Beta, „a čo vraj stáročia tvrdia, tvrdia falošne – vraj duše sú večné, ale patria večnému kolobehu, znovuzrodeniu, sú hodné odmeny alebo trestu a človek si musí všetko zaslúžiť sám, tu na zemi, nielen sa spoliehať na Boha. Až som mu dala ruku na ústa, keď toto povedal. Prestal, pozrel na mňa – a potom sa rozosmial. Ktovie, či si len nerobil zo mňa žarty...“
       „Mne predvčerom rozprával o špiritizme,“ priškrtene hovorila teta. „Vraj špiritisti majú svoj spolok, všetci čo veria v duchov a posmrtný život. Vraj majú veľkú moc. A sú ochotní ju predávať. Ale platiť sa musí vlastnou dušou... Čo sú to za bludy?“
       „Niekedy sa tak čudne pozerá...“ povedala mama, keď sa teta odmlčala. „Až človeku naskočia zimomriavky.“
       „Ale fešák je,“ doplnila zrazu teta. „Možno práve pre tie oči.“
       „Len sa mu ty do nich nedívaj!“ zahriakla ju mama, pozrela na Betku a potom
na mňa. „Ani vy! Držte sa od neho ďaleko. A myslite na Boha!“
       „Veď sa ja ho ešte opýtam, čo tým myslel, až budeme niekedy sami. Pozajtra pôjdeme s vozom do mlyna, tak keď budeme čakať, potom... Dám vám všetko vedieť!“
       „Ale zatiaľ akoby nič. Nerozhádajme si ho. Veď nám dobre pomáha.“
       A rozišli sme sa po svojej práci. Mala som z tých rečí pocit akéhosi vznešeného tajomstva – nepoznala som význam všetkých vecí, o ktorých sme sa rozprávali, ale tušila som, že to bolo čosi veľké. A vážne. Vážne veľké...

       „Už s ním nikdy nepôjdem sama s vozom!“ povedala ako prvé teta Jola, keď sa s Vojakom vrátili z mlyna. Vyzerala rozrušená, mala vyvalené oči a ruky si držala silne zakliesnené na hrudi, akoby jej bola zima. A pritom bolo leto a horúco.
       „Čakali sme pri mlyne, kým na nás dôjde rad,“ rozhovorila sa po chvíli, keď jej mama dala napiť mlieka. Dychtivo sa bezmyšlienkovite napila, no potom akoby si čosi uvedomila, hodila hrnček na stôl, odskočila od neho a vykríkla: „Čo je to za mlieko?“
       „Čerstvo nadojené! Dnes ráno. Čo ti je?“ prekvapene ju krotila mama. Teta si vydýchla.
       „Presne takto o mlieku sme sa začali baviť. Že ako som ho minule mútila, mútila, už dve hodiny som ho mútila a ono sa nie a nie zraziť. Vojak sa zasmial a len tak, medzi rečou, povedal – vraj bosorky sú všade a teraz im prišiel rad na nás. Skoro mi srdce prestalo biť! Pozriem na neho, ústa otvorené, a on sa iba s prižmúrenými očami díva, smeje sa a ukazuje zuby. Ja na neho, že ako to myslí s tými bosorkami... A on sa naklonil ku mne, tak bol blízko, že som na krku cítila jeho dych, a vraví: Chcete vedieť, koľko je v Kendiciach bosoriek? Ja mám pohľad, ktorý bosorky odhaľuje. Pozriem sa na ľudí a hneď prstom ukážem, ktorá je ktorá, tam, medzi nimi. Jaj, zase som skoro zamdlela! Ani som sa pohnúť nevládala, tak sa na mňa pozeral. Vážne, ani pohnúť! Nie veru, to neboli žiadne žarty. Vedela som, že to nevraví do vetra, tak sa na mňa díval, akoby videl skrz mňa... A zrazu dodal: Keby som chcel, boli by ste už túto noc na cintoríne. Alebo hocikto iný.“
       „Čo to vravíš?!“ dala si ruku na ústa mama, ale celým výrazom v skutočnosti tetu pobádala hovoriť ďalej.
       „Špiritisti to vedia, vravel. Ovládajú také umenie. A kto chce, môže sa mu priučiť. Ale nie zadarmo. Preto nemôžem ísť do kostola. A čo by sa tam v kostole len dialo... Videl by som každého dušu. Odhalil. Ale aj ja by som bol odhalený. No pred kostolom môžem... Mám povedať? Chcete poznať pravdu, koľko je v Kendiciach bosoriek? – hovoril a čoraz bližšie sa ku mne nakláňal. Ani sama neviem, prečo som prikývla – videla som odrazu všetko načerveno. Nepoviem – povedal a priložil si prst na pery, a potom aj mne, na moje. Bosorky by vás zničili. Nemajú rady, keď sa o nich vie. A vy sa nedokážete brániť...“
       „Choď sa hrať do humna!“ vyskočila zrazu mama, práve si uvedomiac, že som v kuchyni aj ja. Musela som, nepomohlo žiadne mraučanie. Vyhnali ma von. Len som ešte započula Jolu, keď sa už za mnou zatvárali dvere:
       „A ten lotor ani nič – ležíme, dívame sa na seba, dýchame, a on že má doma ženu, že ju má veľmi rád a že by jej to nikdy nemohol spraviť...“

       Od toho dňa boli mama s tetou na Vojaka ako na psa. Nerozprávali sa s ním milo ako predtým, len ho komandovali, posielali z roboty do roboty a ešte naňho vrčali. Mne zakázali vôbec sa s ním stretávať i zhovárať a sestru Betku pred ním skrývali, kde sa dalo. Nikdy nedopustili, aby bola v jednej miestnosti s ním, a sama už v žiadnom prípade. Prešlo tak niekoľko týždňov.
       Ale on akoby nič – ani sa na robotu nesťažoval, ani zbytočne nerozprával. Zdalo sa, že sa ani usmievať neprestal. Navonok akoby si nič nevšímal. Ale asi vytušil, že niečo škrípe, zrejme preto raz priviedol s mamou reč na túto tému. Alebo ona s ním?
       Sama som ich zazrela, ako mama stojí s Vojakom pod stodolou. Bolo vidno, že mu niečo vysvetľuje, dlho a naliehavo, máva rukami, ako on stojí so zvesenou hlavou a bez hnutia počúva. Zvedavosť mi nedala, rýchlo som obehla stodolu, prekradla sa cez bočný vchod a nebadane, vyhýbajúc sa dotyku s hlasno šuštiacim senom, pritisla sa k drevám z druhej strany ich rozhovoru.
       „Človek hľadá. Aj tam, kde je to zakázané,“ hovoril práve Vojak smutným, vážnym hlasom. Takého som ho ešte nezažila. „Človek je zvedavý, je to jeho prirodzenosť. Ja viem, dalo by sa povedať aj hriech. Alebo sklony k hriechu. Pokušenie. Vábenie. Ale čo ak aj Boha našiel človek hľadaním? Čo ak nám len ukázal cestu a ďalšie kroky nechal na nás? Čo keď práve toto od nás chce? Aby sme si ho vytvorili?“
       „Zase také hovoríš,“ vyčítavo namietla mama, tiež vážnym hlasom. „Sľúbil si, že už nebudeš.“
       „Hovoril som si to sám sebe vtedy, keď som ešte nevedel. Než som začal hľadať. A nebol som sám. Bolo nás zrazu veľa, všade. Špiritisti, tak sme sa nazývali. Ale boli aj iné názvy, každá skupina mala svoj. Radšej ich tu nebudem opakovať, všetky napokon ani nepoznám. Tí prví prišli z Ameriky, vrátili sa spolu s našimi chlapmi, zapustili korene. V Amerike je všetko nové, silné, rýchle – a takto sa nám javilo aj nové učenie. Ako nová doba a k nej primeraný duch. Bolo to, akoby človek konečne dospel a dobehol poznanie, ku ktorému počas storočí musel najprv dorásť. Verili sme, že sme prví, čo odhalili nové poznanie. A prečo by nemohlo byť od Boha?“
       „Ale čo si chcel? Čoho sa ti nedostávalo?“
       „Ničoho. Všetkého. Ako každému – ešte nikto nemal toľko, aby nemohol mať viac. Chcel som múdrosť. Chcel som silu. Chcel som moc. A chcel som svoju ženu... veľmi... bol som ochotný urobiť čokoľvek.“
       „Ženu? Vlastnú ženu si si za bosoráctva kúpil?“ Mama znela zdesene.
       „Nie, ženu nie,“ odpovedal po chvíli Vojak. „Získal som si ju sám. A veľmi ju milujem. Ale chcel som ju iba pre seba... Aby sa k nej nikto nepriblížil... Tak som si kúpil jej ochranu. Aby sa nedívala po iných... a ani iní po nej.“
       Nastalo dlhšie ticho.
       „Ešte zopár týždňov, a už nebudú mať nado mnou žiadnu moc. Ani nad ňou, nad ženou. Pôjdeme zase spolu do kostola. Budeme zase žiť ako predtým, ako každý – trošku síce hriešni, ale kajajúci sa.“
       Vojakov hlas zrazu zaznel veselšie. Už to bol zase on – zubiaci sa fešák.
       „Gazdiná, mňa sa nemusíte báť. Už budem v ich moci iba krátko. A potom už nikdy viac! Nestihol som si zvyknúť a nepredal som ani zďaleka všetko. Veď sa na mňa pozrite! No vidno na mne niečo? Vidno? Nevidno! Ale keby ste videli iných takých ako ja... Ej, radšej keby ste nevideli! Vyzerajú všetci oveľa-oveľa horšie!“
       „Akých iných? Tu u nás, v dedine?“
       „Kdeže v dedine! Inde. Nemôžem povedať kde. Vlastne nikde. Nestarajte sa radšej, gazdiná. A veď sa tu nič nedeje! Nikto sa ma nemusí báť. Nič neviem, nič nepoviem. Nikto sa odo mňa nič zlé nedozvie. Čo by nás aj niekto rovno tu v stodole potajomky počúval...“
       Stuhla som. Vari ma počul? Ani som predsa nevzdychla... No mama si nič nevšimla a Vojak pokračoval.
       „Gazdiná, o týždeň odídem. Aj tak mi príde rozkaz. Zostal by som, keby som chcel, zariadil by som si. Ale už sa veľmi teším domov – na svoju milú. Na život s ňou. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi...“
       „Ja ťa nevyháňam,“ hlesla mama, ale zdalo sa mi, že nie úplne presvedčivo.
       „Ja viem,“ zasmial sa Vojak, ale tiež nie presvedčivo. „A preto musím ísť.“ Zrazu poklopkal hánkami na bok stodoly presne tam, kde som mala priložené ucho. Zľakla som sa, ale neprezradila.
       „Bolo mi tu s vami dobre. Ďakujem za to.“
       Otočil sa a bez ďalších slov sa pobral do práce. Mama sa mlčky dívala za ním. Potom pomaly, zamyslene odkráčala do domu. A ja som sa opatrne, zadržiavajúc kýchnutie, vykradla zo stodoly preč. Bolo neskoré leto a v sene bolo strašne prašno a horúco...

       A tak zase ani neviem, kedy a ako Vojak odišiel. Ešte v sobotu bol s nami, aj v nedeľu ráno, a kým som si uvedomila, že už ho akosi nevidím, bola streda.
       „Kde je Vojak?“ spýtala som sa.
       „Vojak tu nie je. Asi už nikdy nebude,“ povedala, akosi tvrdo, mama. Až vtedy som si spomenula na odpočutý rozhovor za stodolou. Nebude, to bolo jasné. Akosi mi stislo hrdlo a v očiach zvlhlo. No viac som nič nevravela.
       A už nikdy viac som – ak nerátam naše neskoršie rozhovory a spomienky – o ňom nič ďalšie nepočula.
       Ale navždy mi v pamäti zostane jeho široký úsmev, zvláštny pohľad a aura tajomnosti, ktorú možno nadobudol vďaka rozprávaniu. A či si to všetko pamätám presne? Ktožehovie...
       Jednoducho, mame, tete a sestre odľahlo, keď odišiel. Ale mne to tak neprišlo...
       Či som mala strach? Nie, strach nie. Nemala som ho vtedy a nemám ho ani dnes. Do kostola chodím pravidelne. A bosoráctva nikde nevidím. Pravda, ani nehľadám. Ale naňho, na Vojaka, si spomeniem vždy, keď niekto spomenie špiritus. Aj počas omše, či ako pijatiku... Také zvláštne slová, však? Vojak – špiritista...




čitateľov: 588