Rudo a ja
@ :: Poviedky ::
Feb 10 2020, 11:59 (UTC+0) | 
|
Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: približne v rokoch 1941 až 1946
Autor: Slavomír Szabó
Panebože, panebože, len nech sa Rudovi nič nestane! Prosím, prosím, prosím! Veď je už taký čas a on sa stále nevrátil domov. Stratil sa, zmizol, možno sa prepadol pod zem. Jeho rodičia i bratia ho hľadajú, no ani netušia, čo všetko sa mohlo stať. Iba ja viem, akým nástrahám sa vystavoval. A prečo? Čo si chcel dokázať? Vlastne, čo sme si my chceli dokázať? Keby ostatní mali o našich tajomstvách aspoň šajnu, bez svätenej vody by neurobili ani krok! Je sprostosť pokúšať osud. A za všetkým je tá cigánka. Tá Guba! Vraj veštica...
Všetko sa to začalo, keď sme mali asi tak pätnásť rokov. To už Nemecko začalo vojnu, i keď sme vtedy ani netušili, že sa boje niekedy zahryznú aj do našej dediny. Viac nás zaujímali Cila, Žofka či Terezka. Ale aj Jolka, aj druhá Jolka a jej sestra Marienka a vôbec všetky dievčatá, ktoré náhle opeknievali, pod blúzkami im rástli prsia a dobre sme si všímali, ako aj ony hľadia na nás. Lenže škola nepustí. Ani rodičia a už vôbec nie farár. Zovšadiaľ, z každej strany sme len počúvali, že sa máme učiť, modliť sa a pracovať. Koniec. Nič viac. Už vtedy mal Rudo tie svoje nápady. Ako keď nám učiteľ vysvetľoval v škole, čo je to rovnováha. Priniesol si takú pomôcku, čo vyzerala ako malá lavička. Položil ju na stôl, potom dal na jednu stranu malé závažie a na druhú stranu dve malé závažia. Lavička sa prevážila. Aj somárovi by muselo byť jasné, že sa nakloní tam, kde je to ťažšie. Potom dal na obe strany rovnaké závažia a lavička sa nenahla nikam, jej konce boli vyvážené. No, čuduj sa svete... Lenže potom učiteľ začal vysvetľovať iné finty. Dodnes som ich nepochopil, teda neviem prečo je to tak, iba že je to tak. Malý kus olova je ťažší ako väčší kus dreva. A ukázal nám to. Väčšie drevo ostalo hore a olovo stiahlo koniec lavičky nadol.
„Toto nie je iba fyzika. To je oveľa viac. Oveľa,“ šepol mi vtedy Rudo a ja som nechápal, o čom hovorí. Vždy rád mudroval, rozvíjal kadejaké, aj tie najnemožnejšie predstavy a dokázal tým zabávať nielen mňa, ale aj dievčatá. Hoc bol menší, sily tiež veľa nepobral a nos mu narástol nejako nakrivo, vedel nás upútať.
Keď sme šli zo školy, teda Žofka, Cilka a my, Rudo začal filozofovať. Vraj v lete bol u nejakého ujka až v Hranovnici, pomáhal tam pri žatve, a ten ujko nebol hocikto, ale Amerikán. Teda taký, čo robil dlhé roky v Amerike, potom sa vrátil s plnými vreckami dolárov, nakúpil polia a teraz gazduje. No nestrká nos iba do oráčin, ale tiež do kadejakých kníh a potom rozpráva všelijaké veci. Vraj, že najväčším umením v živote je rovnováha.
„To ako myslíš? Však na jednu i na druhú stranu dám rovnakú váhu a už to je,“ chcela sa mu Cilka trochu vysmiať, to ona takto zvykla rada, ale Rudo sa nedal.
„Nemysli len na to, čo ti ukázali v škole. Ja hovorím o rovnováhe života. Musíš si dokázať predstaviť aj to, čo oči vidieť nemôžu.“
Cilka so Žofkou sa zasmiali. Ktovie na čo mysleli. Prebehol som po nich očami, po ich tváričkách, bielych krkoch, bokoch i nohách ukrytých v sukniach a bolo mi hneď jasné, čo by som túžil vidieť ja. Až som sa začervenal. A pritom sa mi o tom zdalo každú noc. Ale to teraz nebolo podstatné, lebo Rudo pokračoval v tom, čo by možno rád nazval filozofickou dišputou. Teda, ak by presne vedel, čo to tá filozofická dišputa je.
„Amerikán hovoril, že človek by sa mal rovnako zabávať ako pracovať. Ak veľa robí, musí sa aj veľa baviť. Kto sa iba zabáva, alebo kto iba robí, ten padne. Naľavo alebo napravo, podľa toho, ako sa preťažil. Potom je zlomený, už sa nepostaví, neudrží v rovnováhe a ak hneď neskape, dožije ako kripel.“
„To ako myslíš?“ pozrel som naň a on do mňa zaboril oči, akoby to nebolo dosť jasné.
„Musíš robiť, ale nesmieš si ani odriekať radosti, ktoré ti svet ponúka.“
„Napríklad?“
„Napríklad keď celý deň drieš na žatve, ako som tam vtedy robil ja, večer by si sa mal zabaviť, alebo si aspoň poležať vo vode. Najlepšie v teplej. Alebo si dopriať dajaké hody. Možno aj koláče. Alebo by si si mal lepšie všímať oči dievčat a ...“ lenže tu sa Rudo zastavil, lebo Žofka s Cilkou sa znova chichúňali a pozerali na druhú stranu cesty, kadiaľ šiel Jožo. Bol to Rudov starší brat, čo sa vrátil pred pár týždňami z vojenčiny. Kývol nám na pozdrav a dievčatá mu hneď zamávali, div pri tom neskákali. Dobre som si všimol, ako naň hľadeli. Hej, Jožo bol už mladý muž a Rudo a ja ešte len chlapci. Také priznanie bolí. Žofka s Cilkou sa naraz vôbec nezaujímali, čo bude Rudo hovoriť ďalej, vlastne ani nespozorovali, že prestal uprostred vety, a tak sme prišli domov.
„Vieš, čo by ma zaujímalo? Teda, počúval som, čo hovoríš o tej rovnováhe života. Koľko roboty, toľko radostí. Ale nejako mi to nejde s tým, čo vraví farár. Stále opakuje, že máme prijímať veci ako sú, žiť pokorne, skromne, cnostne, odpúšťať a nikdy nepokúšať osud. Myslím, že si sa včera zastavil v reči, aby si sa nerúhal a dievčatá to na teba nevyzradili,“ začal som na druhý deň podvečer, keď som sedel s Rudom pri šope na našom dvore.
„Čerta vieš, prečo som prestal hovoriť. Keď sa ukázal Jožo, už ma vôbec nepočúvali. Ani jedna, ani druhá. Netušíš ako rozmýšľajú, lebo ti chýba starší brat. Nemá ti kto poradiť, čo ti prinesie v živote najviac radosti a od nikoho iného sa také nedozvieš,“ spustil Rudo trochu nevľúdne, ale ja som zbystril pozornosť.
„Čo sa nedozviem?“
„Veď hovorím, že nič.“
Nedávalo mi to zmysel. Ale už som to nechal tak, lebo som mal svoj plán a hneď som ho aj predstavil.
„Chceš vedieť ešte viac? Aj také, čo by ti nepovedali ani starší bratia? Napríklad čo ťa čaká v budúcnosti?“
Rudo na mňa vypúlil oči.
„Videl som Gubu. Tú cigánku zo Šváboviec, ako sa poneviera okolo krčmy. Žobre. Ale ona vie veštiť. Za pár korún. A aha,“ vystrel som ruku s dlaňou, na ktorej sa zaleskli tri korunáčky.
„Odkiaľ máš?“ vyhàkol Rudo.
„Sa nepýtaj. Skúsime, či nám za to vyveští.“
Tak sme sa rozbehli ku krčme a hľadali cigánku, od ktorej väčšina ľudí skôr bočila.
Kto by nechcel poznať budúcnosť? Kto by netúžil vedieť čo ho čaká? A navyše, kto by odmietol rady, čo má robiť, aby všetko zlé mohol obísť a zmeniť na lepšie? Guba nám to vyjasní. Niežeby sme jej dôverovali bez pochybností, ale lepšia voľba nebola.
„Dobre chlapci, dobre. Jasné, vidím veci, čo sú iným neviditeľné,“ Guba si naprávala pestrofarebnú šatku, čo jej skåzla do očí, potom vzala moje tri koruny, strčila ich do mešca pod zásteru a otvorila predo mnou dlaň.
„Viac nemám. Je to málo?“ chytili sa ma pochybnosti.
„Nie peniaze pýtam. Musíš mi napľuť do ruky. Veštím aj z odstrihnutých vlasov, ale vy ich máte krátke. Tak vám vyveštím zo slín,“ povedala a ja som napľul. Potom jej do druhej dlane pľuvol Rudo. Guba pozerala raz na jednu slinu, potom na druhú, občas potiahla nosom a začala hovoriť. Bolo to presne také, ako ma kedysi varovala mama. Že cigánky neveštia, len každému opakujú to, čo chcú ľudia počuť. Na Ruda i na mňa vraj čaká v živote šťastie, o akom sa nám ani nesnívalo. Každý z nás si nájde lásku, ktorá ho bude verne ľúbiť po celý život. Poctivosť nás privedie k peniazom, ale pomôže aj náhoda, čo však náhodou nebude, i keď sa tak bude zdať všetkým. Aj zdanlivá náhoda je súčasťou naplánovaného osudu a my zbohatneme tak, že sa nám do konca našich dlhých životov bude dariť viac než ostatným. Ostávala už len časť o zdraví. Čakal som, že obaja sa máme tešiť sile až do konca našich dlhých životov, ale tu sa náhle Guba zasekla.
„Ty,“ pozrela na mňa, „potrebuješ do života viac vody, lebo si ako zem, čo drží korene, ale tie bez vody uschnú. No ty,“ pozrela na Ruda, „si ako voda, čo sa dostane všade. Ale ak nevsiakne nikam, tak len odtečie bez úžitku.“
„Samé sprostosti. Čakal som viac. Myslel som, že ju ohovárajú len preto, lebo žobre,“ kráčali sme nazad a ja som ľutoval svoje tri koruny, lebo sme sa od Guby nič presné nedozvedeli. Rudo bol iného názoru. Krátka zmienka o zemi a vode, tých pár záhadných slov, z ktorých preň sálala možná hrozba, sa mu dostalo do hlavy či pod kožu viac, ako si to bol ochotný priznať. Jeho filozofovanie prestalo byť zábavné. Práve naopak, stalo sa ponurým. Veľmi ponurým. Akoby od tej chvíle nemal záujem o nič iné, než odhaľovať tajomstvá, ktoré by ho priviedli ku poznaniu, čo tým Guba myslela. „Čo sa mračíš! Cigánka videla, ako sa tvárime. Tušila, že sme s jej bľabotaním nespokojní, a tak sa snažila povedať niečo, čím nás zaujme a nad čím budeme rozmýšľať. Aj sa jej to podarilo,“ snažil som sa ešte všetko odľahčiť, ale nešlo to.
„Vravíš tak, lebo tebe nič zlé nepovedala!“ ohradil sa Rudo.
„Ktovie prečo spomínala vodu. Možno myslela na Bertmanika. Pamätáš? Keď sme boli celkom malí, rodičia nám o ňom rozprávali.“
„Bertmanik je sprostosť. Ak by naň myslela, mala to rovno povedať!“
Na kraji dediny stojí Hrádok. Žiadne múry starobylej pevnosti, nič také. Len kopa kameňa a pri nej prameň, ale ľudia to tak volajú. Pamätám si dobre, keď som bol dieťa, mama ma často strašila. Vravela staré a dozaista povymýšľané príbehy o tom, že ak mali baníci čo len pár hodín voľna, chodili k tomu prameňu, aby sa napili a potom si tam poležali a trošku si pospali. Len tak na tráve a na slniečku. Isto, bolo to také nezvyčajné, lebo každý rozumný človek vie, že škoda kántriť deň spánkom. Lenže oni to nerobili len tak. Voda a ani to miesto vraj nie sú ako iné. Lebo kto sa tam napije a pospí si, bude sa mu snívať, čo má v živote urobiť. A v baníckych snoch sa vraj najčastejšie ukazoval škriatok, čo sa volal Bertmanik a radil im. Hovoril, nech v baniach nezabíjajú potkanov. Práve naopak, majú sa s nimi deliť o jedlo a rozmaznávať ich. Ale ak uvidia, že potkany z bane utekajú, musia nechať všetko tak a bežať s nimi. Potkany vraj vytušia, keď hrozí nešťastie a kto ich bude nasledovať, toho skala nezasype. Inokedy vraj Bertmanik vravel, ktorú štôlňu radšej nechať tak, lebo je tam samá hlušina a kde začať kopať novú. Tak či tak, starí baníci sa vraj takto chodili s Bertmanikom radiť často, ale po čase sa na to zabudlo. Možno im to vyčítal farár. To len raz otec povedal, ale vtedy na neho mama škaredo pozrela a už o tom viac nehovoril.
Jasné, škriatkovia nejestvujú. Bola to rozprávka pre deti. Ruda však začali priťahovať iné tajomstvá. Veril, že ak rozlúšti čo len jedno, ostatné pôjdu hravo, a tak sa dozvie viac aj o svojom osude. Najviac ho priťahoval čierny baran. Vraví sa, že v lese, kdesi uprostred kopca, ako sa ide na Hozelec, straší. Čierny baran, čo tam desí pocestných, vlastne ani nie je zviera. To si len takú podobu zvolil diabol. Naháňa ľudí, búši do nich tvrdou hlavou a rohami, pokúša sa ich zahnať tam, kde zo zeme civejú staré a zabudnuté banícke šachty. Možno tadiaľ vedie i cesta do pekiel, to nevedno, ale baran vraj chce každého do takej šachty zhodiť a potom mu je amen.
„Zjavuje sa len v noci, cez deň tam nikoho nestrašilo,“ snažil som sa Ruda skrotiť a zabralo to. Veď ak by sme ušli z domu na nočnú výpravu a rodičia by na to prišli, otcovia by na našich zadkoch remene nešetrili.
„Dalo by sa vyskúšať studničku na lúke. Tú pod tým svahom, ako sa ide na Hozelec,“ napadlo Rudovi.
„To by malo aký význam?“ pýtal som sa, hoc som odpoveď už poznal. Ani o tej studničke nebolo pochybností. Cez deň z nej ľudia pili, ale za nocí sa jej vyhýbali. Vravelo sa, že kto po zotmení ochutná z jej vody, toho začne vodiť. To znamená, že v danej chvíli zabudne kto je, odkiaľ je, kam ide a ako sa volá. Chodí len bezprizorne po lese až do svitania. S východom slnka precitne, nič si nepamätá, len pozerá kde je. Teda, ak mal šťastie. Ak šťastie nemal, padol v noci do nejakej šachty a bolo po ňom.
„No, ja sa z tej studničky nenapijem, lebo Guba ma varovala. Ale ty môžeš, ty potrebuješ do života viac vody a ja budem pozerať, čo to s tebou urobí,“ skúšal ešte Rudo, ale snažil som sa mu to vyvrátiť. Aj tam treba ísť v noci a to je rovnaké, ako pri čiernom baranovi. Z domu sa nedostaneme. Ako som to odmietol, Rudo čosi vravel o zbabelosti, že on by to riskol a vybral by sa tam, že to za bitku stojí. No keď som povedal rázne nie, nafúkol sa a ohrnul nado mnou nos. Odvtedy sa so mnou nerozprával, stal som sa preň zbabelcom. Aj zo školy chodil len so Žofkou a Cilkou. Keď som sa k nim chcel pridať, obe sa zo mňa rehotali. Vraj, keď Guba nie je nablízku, či sú mi dobré aj ony. Rudo ma zradil! Povedal im naše tajomstvo!
Nasledujúce roky som mal pocit, že sa Rudo poriadne zmenil. Šuškalo sa o ňom kadečo, najmä že ho videli v noci ako ide tam či onam, alebo aspoň videli niekoho, kto sa mu podobá. Vždy vraj totiž stihol ujsť skôr, ako sa s niekým stretol tvárou v tvár. Tušil som, že sa svojej záľuby v lúštení záhad nevzdáva, ale nepýtal som sa ho na to. Vlastne som sa ho nepýtal vôbec nič, lebo sa so mnou nebavil vôbec. Na druhej strane som stále viac pozoroval, že sa snaží užívať si to, čo kedysi nazval radosťou so života. Áno, bola vojna, ale to vôbec neznamenalo, že by život v Gánovciach zastal. Tancovačky sa robili naďalej, Rudo chodil najmä ku kúpeľom a vraj nebolo lepšieho tanečníka, ako on. Keď sa niekde objavil, dievčatá si hneď začali čosi šuškať a usmievali sa. Neviem, či bol obľúbený len kvôli tancu, veď hovorím, bol menší, chudý ako trieska a s krivým nosom. Ale cez deň som ho videl málokedy samého.
Posledný rok vojny sa všetko zmenilo. Ani sa mi to nechce opisovať. Bolo to najmä o strachu. Strach z Nemcov, strach z Rusov, strach z mínových polí, strach z lietadiel, z každého výbuchu i výstrelu, čo zaznel za humnami. Najskôr sa človek bojí o život i o majetky. Teda, ja som ešte žiadne majetky nemal, mal som osemnásť, ale rodičia sa báli. Lenže potom príde čas, že aj všetok majetok vám môže byť ukradnutý a ide len o to, aby ste prežili. Aby vám cez hlavu nepreletela žiadna guľka, žiadna črepina neroztrhla hrudník a neskončila v srdci, aby ste neleteli nahor v niekoľkých kusoch po tom, ako šliapnete tam, kam nemáte. Vojna zmení všetko. Každému bolo jasné, že už nič nebude ako predtým. Každému, až na jedného. Na Ruda. Stále vraj behal po nociach, aj keď ľudia za tmy von nešli, lebo taký bol príkaz. Ale on na to nedbal. Nikdy ho nechytili.
Prišli roky mieru a naraz sa všetko ukázalo v pravom svetle. Stalo sa to neskoro v noci, keď som sa vracal z Filíc, kde som bol pomôcť strýkovi s drevom a potom ma ponúkol pálenkou. Celá dedina práve hovorila o mužovi, ktorý spadol pod vlak. Spadol? ažko povedať. Možno sa pod neho hodil, to neviem. Ale vraj keď ho nakladali na voz, vyzeral ako handrová bábika. Prehýbal sa na každú stranu, akoby v ňom ani jedna kosť neostala celá. Nebol od nás, nik netušil, odkiaľ tu prišiel. Bol už podvečer a ľudia nevedeli, čo s ním. Žandári vraj tak skoro neprídu, načo aj, veď každému je jasné, že je màtvy a do rána neobživne. Doklady pri sebe nemal. Ak sa nenájde taký, čo by ho spoznal, ostane tu a bude ho musieť pochovať dedina. Ale čo ak niekde niekomu bude chýbať a prídu ľudia, čo povedia kto je a budú si ho chcieť preniesť domov na svoj cintorín? Tak sa rozhodlo, že kým ho niekto nezačne hľadať, uložia ho v Gánovciach do ľadovne. Bola jar, takmer leto, dosť teplo, rýchlo by začal páchnuť. Ale ak ho dajú aspoň na jedinú noc do hlbokej jamy k ľadu, čo máme v dedine, do rána vydrží a potom sa uvidí. Akurát som myslel na toho chudáka, keď som stretol Ruda. Prekvapil sa, práve vyšiel spoza rohu domu a div sme sa nezrazili.
„Čo tu robíš? Tak v noci?“ vyhàkol som, ale vzápätí som sa zháčil, lebo vlastne Rudo sa so mnou už dlho nebavil. Tentoraz to však bolo iné.
„Pamätáš sa, keď sme boli deti a raz tu jedného chlapíka priniesli do ľadovne. Tiež takého, čo spadol pod vlak.“
Zalovil som v spomienkach a prikývol som, že pamätám.
„Vtedy každý hovoril, že v noci strašil. Vraj sa studňa sama začala točiť, nebožtík sa zjavoval ako duch a kričal do okien takým ostrým hlasom, div ľuďom netiekla z uší krv.“
„A?“ začal som tušiť, kam Rudo mieri.
„Nechceš si to pozrieť? Ktovie, či sa aj tento nezačne ukazovať. Ak si to nenecháš ujsť, možno budeš mať na čo spomínať do konca života.“
Neviem, či som súhlasil kvôli tomu, že som chcel ozaj stretnúť ducha. Neviem ani, čo by som robil, keby sa zjavil a začal vrešťať, až ide hlava prasknúť. Skôr si myslím, že som ucítil nádej obnovenia priateľstva s Rudom. Predsa len, na niektoré chvíle spoločných rokov sa nedá zabudnúť. Prikývol som teda a šli sme. Noc bola tmavá, čierna, v oknách sa už nesvietilo. Kráčali sme pomedzi domy a každý náš krok sa vracal ozvenou. Došli sme až k ľadovni a tam sa to stalo. Ja som nevidel nič. Naozaj. Ale Rudo isto áno. Len som sledoval, ako sa naraz roztriasol. Akoby ležal na tom ľade on, nie nebožtík. Navyše, začal vydávať akési zvuky. Najskôr ticho, potom nahlas, veľmi nahlas, znelo to ako mečanie kozy a trieštenie skla dovedna. To snáď ani ľudské hrdlo nedokáže. Potom padol na zem. Držal sa za hlavu, metal sebou a keď som ho chcel chytiť, vstal a kamsi utiekol. Ostal som tam sám. Teda, ak nepočítam toho nebožtíka na ľade. Rozbehol som sa. Rýchlo niekam, hocikam, ale preč. Strach ma ovládol a hanbím sa, že som nešiel hľadať Ruda, ale prišiel som hneď domov, aby som sa strčil pod perinu.
Panebože, panebože, len nech sa Rudovi nič nestane! Prosím, prosím, prosím! Veď je už taký čas a on sa stále nevrátil domov. Stratil sa, zmizol, možno sa prepadol pod zem. Jeho rodičia i bratia ho hľadajú, no ani netušia, čo všetko sa mohlo stať. Iba ja viem, akým nástrahám sa vystavoval. A prečo? Čo si chcel dokázať? Vlastne, čo sme si my chceli dokázať? Keby ostatní mali o našich tajomstvách aspoň šajnu, bez svätenej vody by neurobili ani krok! Mal by som im povedať pravdu? Čo by sa tým zmenilo? Iba to, že ak by ho našli, ak by sa ozaj Rudovi dačo stalo, dávali by mi to za vinu. Takto som sa na druhý deň celé dopoludnie ponevieral po ulici. Myšlienky ma mučili, výčitky rezali, predstavy ubíjali.
„Našiel sa,“ ktosi to cekol, prechádzajúc popri mojom pleci a rýchlo som sa obzrel. Bol to Jožo, Rudov brat.
„Je v poriadku?“ stále som sa bál.
„Hej. Aj on, aj Cilka. Dajako sa im v stodole zapáčilo, zaspali na slame. Ale ty nebudeš v poriadku, keď o tom niekomu cekneš! Rozumel si?“ pozrel mi Jožo do tváre tak zblízka, až som krok ustúpil.
„Veď komu by som hovoril. Ja som len chcel vedieť, či sa mu niečo nestalo,“ prehodil som preľaknuto a potom len sledoval, ako sa Jožo vzďaľuje.
Rudo! Ten... Ten... Ani som nevedel ako ho nazvať. Klame mi a zabáva sa na mne! Viem si predstaviť, ako to potom opisoval Cilke. Museli pukať od smiechu. A ja som sa o neho bál! Veril som, že je kamarát a on je pritom... Alebo je to v poriadku? Je vari chyba vo mne? On je voda, čo sa dostane všade. A ja len zem, čo drží korene.
|
|
