Ani krivého slova
@ :: Poviedky ::
Feb 17 2020, 09:57 (UTC+0) | 
|
Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: 1944 - 1946
Autor: Juraj Korpa
Nejaký taký všeobecný názor panoval v Richnave, že mohlo byť aj horšie. Zhodli sa na tom už do Vianoc. A to prišli iba na jeseň... Spočiatku, samozrejme, prevažovala napätá atmosféra. Nikto nevedel, čo bude. Vojakov rozmiestnili po domoch dosť nahusto, po troch na domácnosť. To znamenalo o minimálne jednu izbu a tri postele pre domácich menej. A tri cudzie tváre navyše, čo sa smiali v neznámom jazyku, hrmotali, buchotali, navyše s ostrými zbraňami, ktoré sa zblízka zdali také veľké a nebezpečné. No rýchlo si zvykli. Vojaci aj dedinčania. Začali sa usmievať na seba navzájom, len pochytili slovko-dve, už sa snažili aj vtipkovať, a keďže si navzájom neliezli do vecí (a do hrncov), nijak si ani neprekážali. A to už ani nehovoriac o tom, že sa čoskoro stali zdrojom zárobku. A nie zlého.
Presne tak to vyzeralo aj u Anky doma. Pridelili im troch. Erik, Matis a Thomas sa volali. Ani primladí, ani pristarí, takí normálni ujovia. Hladko sa holili, často umývali, chodili upravení, radi sa smiali a dávali Anke čokoládu, hoci už nebola malá. Alebo cukríky. Alebo jej mamke kávu. Ráno odišli na svoje zhromaždisko, potom celý deň niekde pripravovali zákopy alebo cvičili streľbu, vozili si svoje debny na nákladiakoch hore-dole, ťahali svoje delá poza dedinu, potom ku večeru sa vrátili, spolu s domácimi sa najedli, požartovali a zase sa smiali. Boli samé Danke Danke, Bitte Bitte, správali sa slušne a úctivo a veru ničím, okrem reči, sa neodlišovali od normálnych Slovákov. O politike a vojne sa nebavili, akoby ani neexistovala. Iba raz – a Anka na ten deň nikdy nezabudne – sa Erik najprv strašne rozhneval a potom rozplakal, až tak, že ho museli kamaráti tíšiť a dať mu nejaké pilulky; prišiel mu totiž list z domova, z Východného Pruska, odkiaľ pochádzal, že neznámi muži, možno partizáni, možno banditi, zabili jeho ženu a tri deti, a potom ich hodili do studne. Vtedy sa Anke prvýkrát zdalo, že vojna je naozaj blízko – a že vojna je naozaj strašná. A Erika a ostatných jej bolo veľmi, veľmi ľúto.
Ale celkovo sa približovala len pozvoľna. Nemci si pripravovali obranu, ale za dedinou, pri Márii Magdaléne. Kopali tam, na spojnici medzi kopcami, súvislé línie niekoľkých vrstiev zákopov, postavenia pre delá, spojovacie linky, skladiská, pozorovateľne, a pri tom všetkom im pomáhali dedinčania s lopatami – za dobrú plácu! Platenú okamžite, presne, aj s nadčasmi. Mnohí si tak prilepšili. A ani nikomu nevàtalo v hlave, prečo sa zákopy kopú až za dedinou, a nie pred ňou, v smere, odkiaľ sa čakalo na Rusov. Alebo možno aj vàtalo, ale nahlas to nepovedal nik. Lebo všetci boli spokojní. A keď prišla reč na Nemcov, obzvlášť od Vianoc (keď šli spolu s domácimi na polnočnú omšu a všade pridali aj čo-to pod stromček), gazdinky si jednomyseľne notovali:
„Proti nim nemožno krivého slova povedať.“
O to väčší šok a prekvapenie nastali, keď koncom januára do tla vypálili dedinu.
Ani to vopred neoznámili. Určite naschvál, aby nebolo času reagovať. Jednoducho podvečer dali vybubnovať, že nech si každý poberie veci, za hodinu je prvý odvoz, do polnoci musia byť všetci preč, a nech sa berú – tí do Kluknavy, tí do Hrišoviec a hentí do Kaľavy, musia všetci, mladí, starí, žiadne výnimky sa nepripúšťajú. A len čo posledné nákladiaky zmizli za zákrutou, už Richnava horela. Slamené strechy chytali ľahko, od nich sa chytili aj tie šindľové a potom v iskrách padali spolu s váľkovými, tehlovými i kamennými múrmi. Čo nechcelo spadnúť, tomu pomohli dynamitom. Drevené okná, dvere, ploty, trámy, to všetko zmizlo v dyme. A spolu s nimi aj stromy i stodoly. Veľká žiara a špinavožlté mraky oznamovali okolitým dedinám, čo sa s Richnavou stalo – vyhnaní občania, ktorí práve prišli o domov, stáli neveriacky za kopcom a spolu s miestnymi sa so slzami v očiach dívali na žeravé nebo. Ich dedina sa nachádzala pred hlavnou líniou obrany a musela padnúť za obeť, aby ju nemohli využiť útočníci.
Anka sa s rodičmi ocitla v Kluknave. Tentoraz to boli oni, kto sa rozmiestňoval po domoch. Presnejšie povedané, po pivniciach – v domoch by už bolo pritesno. Deky, šaty, jedlo, čo stihli pobrať, si uložili v tmavej, vlhkej miestnosti, kde sa nedalo ani poriadne vystrieť, kde páchlo plesňou a skysnutým ovocím, a so smútkom a beznádejou si obzerali svoj nový útulok. Našťastie, nebola tam až taká zima, lebo na oheň, čo aj len v piecke, by v ten čas aj tak nemohli ani pomyslieť. Anka ležala, ale spánok neprichádzal. Myslela na dom, ktorý už nikdy neuvidí. Na mačku, na psa, ktorý kdesi zmizol, na záhradku a výborné slivky... Myslela i na Erika, Matisa a Thomasa. A už jej ich vôbec nebolo ľúto, ani Erika. Hnevala sa. A keď myslela na front, na Rusov, ktorých už všade čakali, ale ktorých ešte nikto nevidel a nevedel, čo od nich čakať, zmiešali sa jej vojaci v polosne dohromady – mali tváre i uniformy Nemcov, ale hovorili po slovensky, hasili požiar a vraveli láskavými hlasmi: „Neplač, Anka, veď bude zas dobre...“
Na druhý deň bol front tu. Už ráno ju prebudilo dunenie diel – raz blízke, inokedy ďaleké, a ľudia vzrušene pobiehali a hovorili si novinky.
„Od Prešova počuť lietadlá, možno zase bombardujú!“
„¼udia, schovajte sa do pivníc!“
„Za kopcom sú Rumuni!“
„Alebo schovajte aspoň deti!“
„Vraj sú tu blízko aj Čechoslováci, armádny zbor – naši!“
„Margecany sú obsadené a Rusi postupujú sem!“
„Čo len s nami bude?“
„Prelomili obranu pri Levoči! Nemci sa sťahujú! Bez boja!“
„Rusi, Rusi sú tu!“
Po tejto správe, na ktorú všetci čakali, Anka, tak ako aj ostatní obyvatelia, vybehla na ulicu. Tak konečne ich vidí! Zafúľaní, v šedých kabátoch a zelenohnedých prešívaniciach, v baraniciach, prilbách, neoholení, s divými, žiariacimi očami v tmavej tvári... Úplne iní ako Nemci. Ale títo aspoň nevypaľujú domy. Určite nie sú až takí zlí, ako vyzerajú... Tých zlých ženú preč!
Spočiatku ich všade vítali, pohárikmi, klobáskami, chlebom. Vďačne brali. Ale netrvalo dlho a brali aj viac.
„Rusi rabujú v kostole!“
Opäť sa všetci rozbehli, tentoraz ku kluknavskému kostolu. Akurát včas, aby na vlastné oči videli, ako z neho vychádza partia sovietskych vojakov – v rukách držali zlaté monštrancie, sošky, opásaní zlatými a striebornými vyšívanými prestieradlami a závesmi. Pre veriacich hrozný pohľad. Ale nikto sa neopovážil nič povedať – pod závesmi, hneď vedľa zlatých ozdôb, sa im totiž hompáľali nebezpečne vyzerajúce samopaly.
„O nič lepší než tamtí,“ povedala polohlasne Ankina mama, ťahajúc ju za ruku. „Poďme späť. Počkáme, kým odídu. Nech si vezmú, čo chcú, aj tak im to šťastie neprinesie...“
Vrátili sa do pivnice a prechádzajúce vojská sledovali len odtiaľ. Front sa naozaj hýbal rýchlo. Najhoršie však bolo, že – ako sa v ten deň dozvedeli – museli sa Nemci kvôli prelomenej obrane bez výstrelu stiahnuť zo starostlivo budovanej obrany, aby sa vyhli obkľúčeniu.
Richnava tak zhorela úplne zbytočne...
O pár dní, keď sa už hukot vojny so svojimi výbuchmi, motormi a lietadlami definitívne presunul až za hranicu počuteľnosti, vybral sa Ankin otec pozrieť, čo zostalo z ich domu. Chcel ísť sám, vraj aby ženy neboli smutné, ale Anka aj jej mama trvali na tom, že pôjdu s ním. Zvedavosť, hoci aj s jasne neblahým tušením, bola silnejšia než obavy. Nuž, človek je už raz taký – chce spoznať rozsah svojho nešťastia, lebo aj zlé správy sú lepšie než neistota.
A správy boli naozaj zlé. Kostol Svätého Michala vyhodili Nemci do vzduchu, zostal zázrakom stáť len oltár. Krčmu a školu tiež. Okrem troch cigánskych domov na brehu rieky nezostal nepoškodený, presnejšie zničený, ani jeden. Holé, začiernené múry a krivé komíny zúfalo trčali medzi ešte trochu dymiacimi troskami a zvuky krokov sa len hlucho, neživo odrážali od nich. Čo bolo z dreva, zhorelo. Ale ani to kamenné či tehlové nedávalo úžitok – buď žiara poškodila stabilitu múrov, alebo popol zavalil pivnicu, alebo zo sutiny trčali hrdzavé železá, až bolo nebezpečné sa tam potulovať.
Každopádne, akákoľvek obnova by sa musela začať upratovaním a možno aj dobúravaním, a na to najprv bolo treba nabrať síl.
„Tu nemôžeme bývať, teraz v zime určite nie,“ povedal otec, keď konečne našli a označili aspoň rohy svojho pozemku. „Vrátime sa do Kluknavy. Tam budete žiť, ty, Hanča, chodiť do školy, pomáhať domácim, a ja budem chodievať sem a začnem s obnovou.“
Anke s mamou, zamotaným do hrubých šatiek, tiekli slzy. Aj otcovi sa triasol pridusený hlas:
„Ale bude to trvať dlho a stáť veľa peňazí. Hádam úrady pomôžu...“
Začínalo snežiť. Prvé vločky ešte sem-tam zasyčali o horúce ložisko, ale čoskoro bolo všade iba vlhko. A čierno. Akoby ani sneh nechcel milosrdne skrývať obraz zmaru, nech ho svet vidí a žaluje. Aj ostatní Richnavčania, čo tiež došli z dočasných útočísk pozrieť na svoju rodnú obec, sa s lamentovaním a plačom poberali späť – podumať, čo vlastne teraz s Richnavou. Oplatí sa ju vôbec obnovovať?
Ale smútok čoskoro vystriedalo odhodlanie. Nie nadarmo je v erbe obce fénix – vták, vstávajúci z popola. Zatiaľ boli všetci, chvalabohu, živí a mocní. Dočasnú strechu mali, žiť sa dalo, aj do školy a do práce chodiť, a tak nebol dôvod nepresmerovať silu hnevu na silu budovania. Chopili sa všetci a netrvalo dlho – len do konca zimy – keď sa tváre Richnavčanov zase začali napåňať optimizmom. Otec chodieval pracovať na dom, ženy chodili pomáhať, a koncom zimy, keď už sa správy o konci vojny čakali každú chvíľu a Československo sa zase stalo existujúcou, fungujúcou vlasťou, sa rozhodli Ankini rodičia presťahovať na spálenisko a začať stavať nový dom. V Kluknave sa pekne poďakovali za pomoc a prístrešok a zaradili sa do prúdu ostatných obyvateľov, čo sa rozhodli podobne. Veď nie sú jediná – a obzvlášť v tejto vojne – zničená, zhorená dedina. Vlastne ešte obišli dobre, lebo ľudských obetí nebolo, pozemky sa zachovali aj s majiteľmi, kto chce, môže ich teraz dokonca aj vymeniť (a našli sa takí), a hlavne, kto chce, môže si postaviť nový dom väčší, krajší, pevnejší; buduje sa všade a úrady naozaj pomohli. O rok – o dva nebude po požiari ani stopy!
Anka si ľahko zvykla. Vlastne už bola zvyknutá – na pivnicu. Začínalo jej to celé pripadať ako hra v bunkri, ktorú okrem bábiky hrali aj jej rodičia – robili si postele, poličky, na ne dávali príbory, hrnčeky, džbániky, soľničky, tanieriky, čo našli v popole, vyčistili a používali. Postupne sa ukázalo, že požiar prežilo pomerne veľa užitočných vecí. Pravda, nikdy ich nebolo dosť, a keď sa niekde našli nepoškodené dvere, bránka či kus plota, ku ktorým sa nikto nehlásil, netrvalo dlho a našli si nového majiteľa. Ba niekedy aj vtedy, ak sa ku nim hlásili, ale nestrážili dobre. Raz sa dokonca stalo, že aj tie zachránené hrnčeky z pivnice si prisvojila suseda, keď Anka nebola doma. Našťastie, mama ju zbadala, a tak sa po krátkej hádke s ňou i jej mužom hrnčeky vrátili späť. To by tak bolo, vykašlať sa na ne. Veď môžu slúžiť ešte sto rokov...!
Otec medzitým porozbíjal kladivom zvyšné múry a na vyčistenej ploche začal z použiteľných tehál stavať nový dom. Vápno a cement doviezol štát, banky ochotne dávali úvery, ľudia si pomáhali. Richnava naozaj začala vstávať z popola. V pláne bol, samozrejme, aj nový kostol, krčma, hasičská stanica – všetko. Také ako predtým – a lepšie. Jediné, čo nebolo potrebné opravovať, bol most ku mlynu, čo stál obďaleč. Išli chýry, že to tak zariadil mlynár, pre ktorého bol most nevyhnutný na živobytie. Vraj Nemcov v ten večer opil. Alebo podplatil. Ako odbojár. Ako obchodník. Alebo len most Nemci nestihli vyhodiť? Alebo zlyhali výbušniny? Ktovie. Každý si vybral verziu, ktorá mu najviac sedela.
Rok ubehol a Richnava vyzerala ako nová. Čo vyzerala – bola! Naozaj vstala z popola. Nebolo ešte všetko dostavané, ale ulice už vyzerali ako ulice a dedina žila. No čo bolo hlavné – každý už mal kde bývať. Pod vlastným číslom domu!
Anka mala pocit, že po tom roku dospela. Už vedela, aké to je stavať dom a bývať pritom pod zemou, aké to je starať sa o svoj skromný majetok, ale aj starať sa o rodičov, variť a pomáhať im, hoci by to malo byť naopak. Onedlho pôjde do učilišťa, teraz berú aj predčasne a každého. Treba veľa pracovníčok, všetko vyškolených. A potom niekam do Krompách alebo do Prešova, tam sa určite nájde nejaká dobrá práca v továrni. Všade sa teraz obnovuje a stavia. V novinách to píšu každý deň. A hlavne cítiť nový vietor aj v zmýšľaní ľudí – všetko je akési iné, preorané, nádejné a nové, pred vojnou nemysliteľné. Vraj už nebudú páni. Ani boháči. A všetci si polepšia. A hlavne nebudú vojny! Už nikdy!
No uznajte – dá sa proti takej budúcnosti povedať čo len pol krivého slova?
|
|
