login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Na Blatách

@ :: Poviedky ::     Feb 24 2020, 10:33 (UTC+0)

Miesto: Malé Zalužice, okres Michalovce
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Niekedy by som toho Miška najradšej zaškrtila! Ale môžem? Asi ťažko, keď už mu pomaly tiahne na päťdesiat a ja ho ešte stále volám Miško. To je každý muž taký? Keď už mu začnú šedivieť vlasy, stále chce len pracovať a na nič milé ani nepomyslí? Zajtra je odpust a ja som už všetko porobila. Všetko ako treba. Jedlo pre vyše štyridsať hostí, dom vyprataný, a aby som mu voňala, tak som sa dnes dokonca umyla mydlom.
       „Tu si?“ usmiala som sa na Miška milo, keď prišiel domov o niečo skôr ako inokedy.
       „A čo? Vari ma nevidieť?“ hrdo pľasol po svojom stále sa zväčšujúcom bruchu, zložil si klobúk, potiahol nosom a klobúk zavesil na klinec. „Máš navarené?“
       Jasne. Hlavne, aby sa dobre najedol. Všetko som mu položila až pod nos. Chlípal polievku a ja som sa k nemu postavila zozadu a prehŕňala som sa mu vo vlasoch.
        „Nechaj ma, bo rozlejem,“ v hlase nemal ani náznak lásky či nehy. Hej, starne. Milšie od ženy mu je jedlo, svoju niekdajšiu chlipnosť vymenil za chlípanie. A pritom som si predstavovala, že keď príde, mohol by sa na mňa trošku usmiať, len tak letmo ma pohladiť po líci a ja by som sa už sama privinula. Nech ma stíska, poláska, nech priloží nos k môjmu krku a zhlboka nasáva tú vôňu. Priviniem sa k nemu ešte viac a on ma zhodí na posteľ a potom... Jaj, to sú až také predstavy, že sa sama pred sebou červenám. Neviem, čím to je, že hriešne myšlienky na mňa idú vždy najviac vtedy, keď sa blíži odpust. Možno, že na odpust by mali byť ľuďom ich slabosti odpustené. Alebo nie? Nakoniec, veď to je jedno, nechcela som nič viac, než to, aby vo mne Miško znova videl ženu. No on si tu zatiaľ sedí, sŕka polievku, pýta si doložiť a stále poťahuje nosom namiesto toho, aby ho poriadne vyfúkal.
        „Jarmila a Štefan, oni kde budú spať?“ opýtal sa na svoju sestru so švagrom.
        „S nami v izbe. V posteli po deťoch. Už som prezliekla periny.“
        „Dobre,“ prikývol Miško a kázal si ešte naložiť.
       Na odpust je to tak, že do každého domu príde rodina zo všetkých dedín naokolo a Miškova sestra Jarmila sa vydala do Vinného. Stále dôjdu na voze aj so Štefanovými bratmi, bratrancami, sesternicami, rodičmi, strýkami a tetkami, ale to nie je všetko. Aj naše dcéry a synovia, čo už majú svoje rodiny, sa tu stretnú, a vlani sme mali na dvore i na ulici šesť vozov, čo prišli plné ľudí. A viete čo je to všetkých nakŕmiť? Len toho roku poslala Jarmila Miškovi odkaz, že prídu už večer pred odpustom. Teda dnes. Neviem prečo. Ani ma to nezaujíma. Do večera je ešte nejaká tá hodinka a Miško by ma mohol konečne objať. Vari si to nezaslúžim?
        „Dúfam, že sa doterigajú ešte za vidna,“ odsunul Miško prázdny tanier a spakruky si utrel ústa.
        „Kto?“ na chvíľku som zaváhala.
        „Jarmila so Štefanom, však o nich hovoríme, nie? Či ty na čo myslíš?“
        „Že by si ma už mohol konečne trochu oblapiť,“ riekla som priamo, bez hanby.
        „Teraz sa idem vysrať,“ vstal spoza stola a vyšiel na dvor, zrýchľujúc krok k latríne.
       Chvíľku som si hrýzla do spodnej pery, ale neubránila som sa a z oka mi vytiekla slza. Kotúľala sa dole lícom a ja som tak ako mladé pojašené dievča radšej utiekla do izby a hodila sa do perín. Ozaj si už nepamätám, kedy som šla spať za vidna. Ba nepamätám si ani to, ako som zrazu usnula. No keď som znova otvorila oči, videla som len slabé svetlo, presvitajúce z kuchyne cez pootvorené dvere a počula som kroky niekoho, čo sa stále prechádzal hore dole.
        „Čo sa robí?“ hlesla som, keď som tam nazrela a videla nespokojného a mrzutého Miška. Už z očí sa mu to dalo vyčítať.
        „Jarmila neprišla. Vlastne nikto neprišiel. Chceli ísť cez Blatá, určite ich vodí,“ povedal sčasti namosúrene a sčasti so strachom.
        „Prídu ráno, isto len nestihli poslať odkaz. Hádam neveríš na také sprostosti.“
        „Ak ti to je sprostosť, tak som sprostý! Lenže ja viem, čo som dakedy videl. Takže sprostá si ty! A teraz zmizni!“
       Zabuchla som dvere do kuchyne, zobliekla sa do košele a vliezla si pod perinu. Večer som si predstavovala inak, a vlastne i noc, lebo tú som túžila slastne prespať. Teraz možno ani nezažmúrim oka. Čaká ma vlastne v živote ešte niečo naozaj pekné?

       Sú to už dlhé roky, čo mi Miško hovoril, že vraj na Blatách straší. To sme boli ešte mladí, ja som si myslela, že chce, aby som sa bála a nebránila tomu, aby ma pevne ulapil. Bola už tma, keď sme sedeli v tráve za dedinou a on mi rozprával, čo zažil ako decko. Vtedy sa s otcom vracal za noci z Vinného do Malých Zalužíc, lebo cez deň tam pomáhali gazdom zvážať seno. A ako vraj šli potme, dávali si pozor, aby nezašli do močiarov. Našťastie leto bolo suché, už vyše týždňa nepršalo, tak verili, že cesta ubehne rýchlo. Vraj sa v jednu chvíľu naraz voz zastavil a zo zeme vyletelo veľa malých svetielok, čo krúžili koňom pred očami. Miškov otec vtedy kričal, mykal opratami, ba vytiahol aj bičík, ale povoz sa nie a nie pohnúť. Až odrazu svetielka preleteli pred koníky, a tie ich začali nasledovať. Nie však do Malých Zalužíc. Bolo v tom vraj niečo zvláštne, akoby ich pohltila úplná tma, ba aj obloha s mesiacom zmizli, ani vietor nezafúkal a vzduch sa nehýbal. Obostrela ich len nekonečná temnota a chlad, až im mrzli prsty i hlavy. Otec sa snažil usmerniť voz. Ale kam, keď sám netušil, či idú správnym smerom? Kone sa odrazu rozbehli, akoby im žeravá zem spaľovala kopytá, a nekonečnou čierňavou všade naokolo začali prebleskovať mohutné plamene. Šľahali tak blízko, akoby chceli kone, otca i Miška spáliť na kosť. A siahali vysoko, vraj až po oblohu! Podivný chlad v okamihu zmizol, a teraz ich spaľovala horúčava, že by z toho jeden zošalel. Vlastne dvaja. Obaja. Jeho otec bol v tvári červený, vrieskal koľko vládal a Miško ho mocne oblapil okolo paže, akoby sa bál, že ho ktosi unesie. Aj sa mu zdalo, že naň siahali čiesi neviditeľné ruky. Cítil ich dotyk, zvieranie, šklbanie, ale vtedy si na niekoho spomenul. Na akúsi babu, čo stála pri voze s hrabľami, keď sa už zberali domov a vravela im, aby nešli nocou cez Blatá. Keď však otec iba mávol plecom a uškrnul sa, strčila Miškovi do ruky malú fľaštičku. V nej svätenú vodu. Že keď bude zle, pomôže mu. Otec sa ešte smial, že akí sú vraj tí rímokatolíci poverčiví a potom už šli. Miško vo chvíli, keď si na to spomenul, siahol po fľaštičku do vrecka, zubami vytiahol štopeľ a začal okolo seba fŕkať. Len tak, kam kvapne. Viac si už vraj nepamätal. Ani on, ani jeho otec. Až ráno sa zobudili na vtáčí spev. Obaja ležali na zemi pri voze, kone stále zapriahnuté, akoby len čakali na príkaz, že sa ide domov. A cesta to nebola krátka, pretože od miesta prebudenia videli domy Klokočova. Nepýtali sa, ako sa tam dostali. Nechceli vyrieknuť zbytočné otázky a hľadať odpovede, ktoré sú beztak nad všetko ľudské chápanie. Len si mlčky vyliezli na kozlík a šli do Malých Zalužíc. Po celý čas mlčali.

       V Zalužiciach sú odpusty dva. Vo Veľkých rímskokatolícky na Petra a Pavla, v Malých náš, gréckokatolícky, na svätú Trojicu. Už od rána tiahnu procesie so zástavami, zbiehajú sa tu zo všetkých okolitých dedín a prichádzajú aj gréckokatolícki kňazi z okolia. Ľudia ich vítajú, je to slávnosť nad slávnosti, núkajú ich bielou kávou a bielymi koláčmi, tešia sa, radujú. Miško dnes však chodil po dvore namosúrený. Radšej som sa ho nič nepýtala. Nebol na to ani čas. Ešte raz som skontrolovala všetky hrnce. Teľací paprikáš, biely koláč, šnicle, holubky, koláč baník s makom, orechmi i tvarohom, pečené kreple. Dobre, nezabudla som na nič. O chvíľku už chlapi vynesú vonku z cerkvi drevenú kazateľnicu, zástupy ľudí sa stretnú na jednom mieste a začne bohoslužba. A po nej čas radosti. Na ulici šiatriky s medovníkmi, Maďari s vozmi plnými melónov a isto, ako každý rok, príde na bicykli aj zmrzlinár z Michaloviec. A potom... Potom sa v každom dvore, aj u nás, usadí celá široká rodina a hoduje sa až do večera.
        „Už idú!“ vbehol náhle do kuchyne Miško.
        „Procesie?“ spýtala som sa, lebo ten jeho výraz mi akosi nesedel. Prečo sa tvári tak prekvapene?
        „Hovno! Jarmila so Štefanom idú!“ odprskol, akoby som sa svojou nevinnou otázkou dopustila voľajakého zločinu. Buchol dverami a opäť vybehol na dvor.

       Keď skončilo všetko to, čo dáva odpustovej slávnosti stravu pre ducha, keď dozneli zbožné kázne, úprimné modlitby i spytovanie vlastného svedomia, či ozaj žijeme, ako sa na kresťanov patrí, prišiel čas dopriať čosi i svojmu telu. Začali hody. Skoro som sa nezastavila. Keby mi nepomáhali dcéry a Zuza, asi by som sa od hanby prepadla, že niekto čaká dlho hladný. No keď si už chlapi začali povoľovať opasky a ženy na otázku „Dáš si?“ odmietali aj mäso, konečne som si mohla sadnúť i ja. Rovno medzi Jarmilu a Zuzu. Ozaj Zuza... Zuza je moja kamarátka od detstva, naše mamky nás spolu nosili na polia ešte v časoch, keď sme nevedeli chodiť. Teraz mi pomohla nielen s obsluhou, ale i varením. Chudera, ona sa nevydala. Osud k nej nebol štedrý ani inak. Mamku i otca má už pod zemou, obaja bratia jej odišli skúsiť šťastie do Ameriky, a neozýva sa ani jeden. Na odpust by nikto nemal ostať sám! Tak som ju zavolala k nám. Ale mohla by zato byť aspoň trošku vďačná - pomyslela som si, lebo odrazu sa začala púšťať do rozhovoru spôsobom, ktorý mi nie je milý. Najskôr začali Jarmila a Štefan. Už večer vraj vyrazili z Vinného a verili, že vozom budú u nás za chvíľu. Akoby sa dohodli s Miškom, čím nás začnú balamutiť. Začali niečo trepať o svetielkach, čo krúžili koňom pred očami, o tme, čo ukryla mesiac i hviezdy, zime, v ktorej človek mrzne i neznesiteľnej horúčave, keď odrazu spod zeme vyšľahli plamene.
        „I ja som už také počula. Od ocka, kým žil,“ vmiesila sa do hovoru Zuzana, ale rýchlo som jej skočila do reči.
        „To keď sa rozšíri taká povera a ľudia majú strach, vidia aj to, čo nie je. Keď som ja bola decko, otec mi hovoril, že musím zaspať skôr ako začne húkať sova. Ak niekde spustila to svoje sprosté hu-hu-hu, tak som sa modlila. Totiž, aby bolo jasné, mňa otec strašil, že sovy húkajú preto, aby sa strigy dozvedeli, kde ešte deti nespia a mohli ich ukradnúť.“
        „Ale to sa nedá porovnávať! Mne otec hovoril, že cez prvú svetovú vojnu tadiaľ šiel veľký vojenský sprievod a viezol na vozoch ranených. Neviem odkiaľ ani kam smerovali, možno z bojiska do špitálu, ale na Blatách vraj pochovali tých, čo odišli na druhý svet skôr, ako ich doviezli k lekárovi. Len v plytkých hroboch, bez kríža, akoby to ani neboli ľudia, čo si zaslúžia kresťanský pohreb, miesto na cintoríne. Odvtedy tam vraj straší. A nemyslím si, že by to boli len také hlúpe povedačky,“ Zuza hovorila dôležito a tak nahlas, že spozorneli aj tí, čo doposiaľ ani netušili, o čom sa zhovárame.
        „Prečo si to myslíš?“ opýtala sa Jarmila, ktorá by teraz, po celonočnom blúdení, hádam uverila aj rečiam o trojhlavom drakovi, dvojhlavom psovi a bezhlavom duchovi, čo za sebou ťahá vrece s odrezanými netopierími hlavičkami.
        „Počula som kadečo. Koktavú Eržu poznáte, nie? Teda, aspoň my Zalužičania ju poznáme. Jožko, toho isto poznáte tiež, nie je jej najstarší syn. Prvé decko jej zomrelo, keď malo dva roky. To ešte bola mladá a skoro z toho zošalela. Tak, ako býva zvykom, matky nesmú obliekať svoje mŕtve deti. Šla teda večer po strynú až na Kertu. Viete, tam, kde rastie toľko agátov. Keď povedala strynej, čo sa stalo, poslala ju nazad, že za ňou hneď príde. No ako sa koktavá Erža vracala domov, stretla medzi agátmi malé dievčatko oblečené v bielom. Pýtala sa ho, či sa nestratilo, ale to dievčatko mlčalo. Tak sa ho pýtala, ako sa volá. Dievčatko stále mlčalo a pozeralo do zeme. Navrhla mu teda, že nech ide s ňou a môže prespať v jej dome a že ráno pohľadajú jeho mamku a ocka. Tak koktavá Erža natiahla ruku a čakala, že jej to dievčatko podá svoju. Lenže to dieťa naraz dvihlo hlavu, pozrelo koktavej Erži do očí a tú oblial taký chlad, až sa roztriasla a takmer spadla na zem. Dievčatko v bielom odrazu vošlo do kríkov, ale do takých hustých, že ani pes by sa tam nevopchal a strhol sa vietor. Kmásalo agáty, prach sa zdvihol z chodníka a tlačil sa do očí, z každej strany sa ozývalo akési podivné hučanie. Koktavá Erža sa zľakla a bežala domov. Keď za ňou neskôr došla stryná, ktorej Erža všetko vyrozprávala, tá sa len prežehnala. Na chvíľu akoby stratila reč, ale potom povedala, že to dievčatko bola smrť, čo si vzala dušu jej syna, teda syna koktavej Erži. Koktavá Erža dovtedy vlastne nekoktala. Až potom, keď zistila, koho stretla.“
        „A to má čo spoločné so strašením na Blatách?“ vyhŕkla som azda až priveľmi posmešne, lebo Zuza sa zamračila ako čert na kríž. Hneď nato sa na mňa oborili nielen Jarmila so Štefanom, ale i môj Miško. Vraj nech jej neskáčem do reči. Ale však ona už dohovorila, nie? Alebo chcela tárať ďalej? Potom ešte, že nech sa z nej nevysmievam. A čo? Mala som jej vari od nadšenia tlieskať? Nakoniec sa obrátili na ňu, že keď ešte pozná viac takých príbehov, tak nech len rozpráva. Ale veď teraz mali chváliť moje kapustové holúbky a smažené kreple! To už je aká oslava? Mlčky som vstala a šla sa prejsť po dedine. Dobre som vedela, že mi to bude večer Miško vyčítať. No a čo! Beztak ma k sebe nepritúli...

       Jarmila, tá sa dobre vydala! Hoci Štefan vyzerá ako zle vyčistený kukuričný šúľok, lebo má po tvári hádam i desať bradavíc a ani vysoký nie je ako môj Miško, a to je pre chlapa nedobre. Muž má pozerať na ženu poriadne zhora. Veď ten, keď sa doma rozčertí, tak Jarmila sa môže od smiechu popučiť. Ale o malých mužoch sa hovorí, že si nenechajú ujsť žiadnu možnosť vteperiť sa žene medzi stehná. Možnože preto, že si nedôverujú a nevedia, či ich ešte zajtra bude žena chcieť. A tak sa vraj len túlia a túlia. Hej, Jarmila sa dobre vydala! Joj, ale hlavne preto, lebo Štefan má i vinice a robí dobré víno. A tak nás i tento rok, rovnako ako predošlé, volali, či neprídeme na oberačku. Žiaľ, Miško nemohol. Seklo ho v krížoch. Asi ho to brucho už tak ťahalo dopredu, že sa mu začal chrbát lámať. Teraz chodí len v hlbokom predklone, ak teda vôbec chodí. Dnes ani nevstal z postele. Mňa však poslal za Jarmilou, že sa mu určite uľaví, lebo ráno je to najhoršie, a keď sme sa sľúbili, tak nech za nás príde aspoň jeden. Tak som šla.
       Trhať hrozno nie je taká sranda. Všetci vinári zbierajú úrodu v jeden deň. To kvôli škorcom. V čase dozrievania sú ich tu tisíce a keby si vinice obrala len polovica vinárov, tí ostatní by prišli o celú úrodu. Raz sa vraj stalo, že akýsi muž musel odísť za chorou matkou až do Palína, lebo s ňou bolo veľmi zle a zomierala. No vrátil sa vysmiaty, že choroba od nej akoby zázrakom odskočila. Potom sa pozrel na svoju vinicu a jeho úsmev tiež akoby zázrakom kamsi odskočil. Neostala mu ani jediná bobuľa. Zato mu na jeho slávu štebotali tisícky vďačných škorcov. Ale nazad k Jarmile... Zbierali sme už od skorého rána, Štefan si pochvaľoval, že každá odroda viniča má cukornatosť jedna radosť a vínko bude ako medové. A keď sme tie sladké bobule lisovali, keď z nich vytekala voňavá hroznová šťava, pili sme z nej za plné hrnčeky. Vtedy ma Jarmila upozornila, nech chlipkám len po troške a ja som si myslela, že je skúpa. Omyl. Viete ako nafukuje čerstvá hroznová šťava? Viete, čo sa stane, ak si nedáte pozor a pijete, kým sa dá? No čo budem hovoriť. Prdela som, až som sa hanbila sama pred sebou a aj od pirohov som musela utiecť, lebo som sa bála, že ma roztrhne. Keďže všetci oberači pojedali z jednej spoločnej misy, prázdne miesto v žalúdku som zaliala ďalšou hroznovou šťavou. Keď som podvečer odchádzala domov, mala som ešte v zajde na chrbte vedro hrozna pre Miška. Šla som cez Blatá, ale brucho ma rozbolelo tak, až som si musela na chvíľu ľahnúť do trávy a stočiť sa do klbka ako decko v kolíske. Ani neviem ako som zaspala. Keď som vstala, tma padla z Vihorlatských hôr a obloha potemnela. Vstala som, hodila zajdu na chrbát a rýchlo vykročila na cestu domov. Dole svahom po známej cestičke, aj poslepiačky by som trafila.
       Bolo ticho. Také zvláštne ticho. Predsa len, aj keď vystrčíte hlavu z okna uprostred noci, počuť šum lístia, žblnkotanie vody, vŕzganie starých stromov, kadečo. Ale to ticho, čo ma obostieralo zo všetkých strán, keď som zostúpila na dno Blát, bolo ozaj zvláštne. Skúsila som niečo povedať. „Bože, stoj pri mne!“ V poriadku, počula som sa. Ale prečo som spomenula Boha? To Miško, Jarmila, Zuza i Štefan! Všetci poverčiví až hrôza. Sklopila som hlavu a pokrútila ňou, potom som ju opäť dvihla a pozrela na nebo. Kde sú hviezdy? Do zadku, veď pred chvíľou tam boli! Aj mesiac! Síce taký neveľký, len úzky kosáčik, ale ešte pred chvíľou som ho jasne videla. A cesta? Zase som pozrela pod nohy, no ani som si na ne nedovidela. Akoby sa tma na mňa nalepila a bránila mi v pohybe, lebo odrazu som nedokázala urobiť ani krok. Môže sa mi každý smiať koľko chce, no i keď som sa snažila nasucho prehltnúť, nedokázala som to. Kdesi v bruchu som pocítila jemné chvenie, ale to už nebolo hroznovou šťavou. Žeby strach? Sprostosť! Nech sa boja poverčiví! Nech sa boja tí, čo veria, že na ceste možno v noci stretnúť smrtku. Že bosorky lietajú na metlách a v každom dome žije mátoha, čo po nociach vysáva ľuďom dušu. Domov! Musím domov! Znovu som chcela zdvihnúť nohu a urobiť krok, ale zrazu sa mi pred oči nahrnuli stovky maličkých svetielok. Lietali okolo mojej hlavy ako iskry, keď dupneš do pahreby, alebo ako svätojánske mušky, lenže svätého Jána už bolo dávno. Potom tie iskry či mušky odleteli kamsi dopredu a ja som cítila, že musím ísť za nimi. Akoby mi toto svetlo prikazovalo tak, ako káže matka deťom a tie musia poslúchať. Akoby sa mi prihováralo, že keď pôjdem za ním, nebude viac žiadneho smútku ani bolesti. Že duša si odnáša na druhý svet nielen všetky radosti, ale i bôle, no ak sa rozpustí v tej najhlbšej černi sveta a zanikne, zmizne všetko, čo nás kedy trápilo a ostane len prázdnota. Prázdnota nebolí, prázdnota nesúdi. Prázdnota tu bola skôr, než Boh stvoril svet a svetlo ma vedie rovno do jej stredu, na miesto, kde niet ničoho, ani bolesti.
        „Chcem ísť za svojim Miškom! Nech si na mňa aj kričí, nech si ma i nevšíma, ale chcem byť s ním,“ kričala som, i keď aj to znelo podivne. Chýbala mi ozvena. No len čo môj hlas stíchol, ovial ma strašlivý chlad a vzápätí horúčava. To zo zeme vyšľahli plamene, siahajúce až k oblohe a ja uprostred tej spaľujúcej žiary, som jasne cítila, ako po mne siahajú niečie ruky. Boli všade. Jedna mi zvierala krk, ďalšia päsťou búšila do čela, čosi ma ťahalo za zápästie tak silne, až som kričala od bolesti a potom akoby mi niekto odzadu skočil na chrbát a sadol si rovno na zajdu. Keby som tu len mala svätenú vodu – napadlo mi, ale už bolo neskoro. Padla som na kolená, viečka sa mi samé privreli a ďalej už nebolo nič. Vôbec nič.

       Ráno ma zobudili škorce. Švitorili radosťou a s neskrývaným nadšením zápasili o hrozno rozsypané vedľa vyvalenej zajdy. Stačilo však, aby som zdvihla hlavu a všetky odleteli. Čo sa vlastne stalo v noci? Bola by odpoveď desivejšia od toho, čo som videla? Musím ísť k svojmu mužovi. Musím mu priniesť hrozno, ak treba, pomastiť kríže, navariť mu a postarať sa o neho. Tak som šla. S prázdnou hlavou, ktorá sa bránila akejkoľvek spomienke. Až keď som bola doma a zastala na prahu, Miško sa ma opýtal, či som prespala u Jarmily.
        „A ty čo? Kríže už v poriadku?“ snažila som sa odviesť pozornosť inam a Miško na to, že hej, že mu kamaráti priviezli felčiara a ten ho tak povykrúcal, až mu v chrbte dačo prasklo a teraz sa cíti, akoby mu nikdy nič nebolo.
        „Takže si zostala u Jarmily?“ zopakoval otázku.
        „Nie,“ odpovedala som stroho, potichu a pritom som mu pozrela do tváre. Hľadel na mňa a bolo jasné, že cíti, čo som predošlú noc prežila. Pristúpil ku mne, jemne ma pohladil po líci a ja som sa k nemu hneď privinula.
        „Neboj sa. Už je dobre. Už bude len dobre,“ zašepkal, potom mi zložil zajdu, chytil ma za ruku a odviedol do izby. Sama som si ľahla na posteľ. Miško vedľa mňa. Potom sa nado mňa naklonil a... A musím povedať, že tu bol včera dobrý felčiar. Miška už kríže vskutku neboleli. A čo mi to v noci to svetlo našepkávalo? Že prázdnota je lepšia života? Nikdy! Život je na to, aby sa žil!

čitateľov: 1688