Čas dozrievania
@ :: Poviedky ::
Mar 01 2020, 11:44 (UTC+0) | 
|
Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová
V noci sme o nej snívali blažené mokré sny a cez deň bola jej postava s krivkami Venuše, orieškovými očami a hrubým vrkočom niže pása, hlavnou témou našich rozhovorov. Kým sme drali lavice v základnej škole, veľmi sme si ju nevšímali. To až po dvoch rokoch učňovky, keď sme ju v jeden deň zazreli vychádzať z kostola, skoro nám spadla sánka. Priam rozkvitla do krásy. Ale akej krásy!
„To nie je žena. To je bohyňa,“ slintal Feri. Odkmasol šťavnatú byľ, strčil ju do úst a vyvalil sa horeznak do trávy. Vystrčil ruky a vo vzduchu opísal jej obliny. „Hore je toho bohato, dole dosť a medzitým, hm... pás tenký, že ju dlaňami oblapíš.“
Hodil som okom po pasúcich sa kravách, potom po vzdialenom kameňolome a ľahol si k Ferimu. Slnko príjemne hrialo, lúka voňala letom a prázdninami a dušu mi obklopila nekonečná pohoda.
Súhlasne som zahmkal a vtedy som si spomenul na Justínu, Eržikinu kamarátku. „Ale zato Justína sa vôbec nezmenila. Také decko ostala, aká bola.“
„Hej. Ani cici, ani rici. Určite si ani hruď nesťahuje plátnom ako iné dievčatá. Veď načo by to robila, keď tam nič nemá,“ zarehlil sa Feri. „Keby bola posledné dievča v Šaci a Buzinke, aj tak by som ju nechcel. Veď by som ju nemal ani za čo chytiť!“
Len som prikývol. No neodpovedal. Posadil som sa a zatienil si dlaňou pred tvárou. Mlčky som civel na cestu, čo smerovala od Šace do Malej Idy. Zdalo sa mi, že niečo počujem. Teda okrem rehotu, čo spustil Feri. Vždy robí ramená a trepe silácke reči. A snaží sa vyzerať skúsenejší a starší, ako naozaj je. No pravda, starší bol, ale len o jeden týždeň. S dievčaťom sa ešte nebozkával a o Erži, najkrajšom stvorení v dedine, mohol iba snívať.
V poslednom čase sa vlastne nerozprávame o ničom inom, len o dievčatách. Môžeme začať debatu z hociktorého konca, nakoniec aj tak skončíme pri nich. A noci? Tie sú nimi preplnené. Akoby čakali len na to, kedy zatvorím oči, a už sú tam. V mojich snoch. Hlavne od toho dňa, čo sme s Ferim špehovali dievčatá, ako sa kúpu v Ide. Aj my sme to mali v úmysle, lebo bol horúci deň. Potrebovali sme sa schladiť a namiesto toho nám bolo horúcejšie ako kedykoľvek predtým. Celé hodiny sme sa potom skrývali v kriakoch, oči vypúlené, aj dýchať sme sa báli, aby sme ich nevyplašili. V živote som nič krajšie nevidel a určite ani Feri. Keby hej, dávno by sa mi s tým pochválil.
Neustále sa mi vybavujú tie rozjarené tváre a nahé hebké telá, prikryté len spodnými košieľkami. Už asi navždy ma budú mátať tie okrúhle kopčeky s čerešňami na sladkých vrcholkoch a tie guľaté i hranaté biele zadky...
Pomechril som sa na tráve. Mal by som s tým prestať, ale nemôžem. Samo sa mi to vynára v noci i vo dne, doma a dokonca i v kostole! Už ani neviem prejsť povedľa dievčaťa, či ženy, aby som si nepredstavoval, čo má pod šatami. Ešte dobre, že náš farár nie je žena, pretože by ma ešte aj v kostole mátalo, čo nosí pod sutanou.
„Čo sa chechceš?“ drgol do mňa Feri.
Nahý farár? Nie, to mu nemôžem povedať - pomyslel som si.
„Mäsiarovej žene by aj mužova košeľa bola úzka, také ich má veľké,“ povedal som namiesto toho.
„Hej, spustené ich má až po pás,“ zasmial sa Feri. No potom stíchol, posadil sa a vystrel pravačku ku ceste. „Jany, aha! Nadlesný ide zo Šace. Na tej svojej bričke. Iste je už zase nacenganý, lebo tá jeho kobyla nechce ťahať.“
Feri mal pravdu. Béža, biela strakatá kobylka, spomaľovala, ledva prepletala nohami, až napokon úplne zastala.
Bola to veľmi múdra kobyla. Trpezlivo čakala svojho pána pred krčmou aj hodiny a keď sa rozvalil v bričke, pomaličky ju ťahala, akoby vážila každý krok. Veď aj mala prečo byť opatrná. Nadlesný sa už zopárkrát skydol na zem. No tentoraz sa rozhodla pre radikálny protest. Zastala a viac sa nechcela pohnúť. Zbytočne ju poháňal, hrešil, prosil, sľuboval modré z neba i muky pekelné. Darmo ju častoval nežnými menami i nadávkami. Kobyla zastrihala ušami, zaklopala predným kopytom o cestu, no nepohla sa.
„Aha, už vyťahuje bič,“ šepkal mi Feri.
Neviem prečo šepká - pomyslel som si. Nadlesný bohoval tak hlasno, že možno aj lesná zver zo širokého okolia zdupkala kade ľahšie.
„A dobre robí,“ pokračoval Feri. „Na ženu treba bič! Otec vraví, že ženu vždy treba bičom pohladkať. Aby vedela, kto je doma pánom. Vtedy muža na slovo poslúcha a robí, čo treba.“
V duchu som s ním nesúhlasil. Tato na mamu nikdy ruku nedvihol. Ba ani hlas nezvýšil. A všetci sme videli, ako ho mama obskakuje, ako mu pomáha zobuť čižmy, keď príde z poľa, ako ho pri stole prvého obslúži. A to všetko bez kriku, bitky, či biča. Dokonca som ich zopárkrát prichytil, ako spolu laškujú a z očí im svietil smiech a čosi, čo nebolo určené nikomu inému, len im dvom.
Nadlesný hulákal, nadával, hrešil. Bič plieskal. Béža žalostne erdžala. No aj tak sa nepohla. Ktovie načo myslela, prečo sa práve dnes zaťala, no nevdojak som ju začal obdivovať. Do duše sa mi vkradla kacírska myšlienka, že zvieratá majú tiež dušu. A ak nie ostatné, tak Béža určite.
Na okamih nastalo ticho. Zaradoval som sa. Nadlesný dostal rozum. Veď hádam ani opitý nemôže byť taký sprostý a necitlivý, že si ubije verné zviera!
Zacítil som štuchanec. „Aha! Niečo vyberá spoza sedadla.“
Len na sekundu som otočil hlavu k Ferimu. Jeho inak bezstarostná tvár v okamihu pochopenia stuhla. Bezhlasne otvoril ústa a kàčovito vystrel ruku, akoby chcel čomusi zabrániť. A vtedy som začul ten výstrel a ďalší a po ňom i ten posledný. Béža sa zakolísala, naklonila hlavu, potom sa naklonila celá a ticho, bez jediného hlásku sa zviezla na zem.
„No do riti! To je chumaj!“ zašepkal Feri, keď sa zmohol na slovo.
S úžasom a zhnusením som civel na nadlesného, ktorý bez jediného ľútostivého slovka, či chvíľky zastavenia nad nehybným koníkom, strčil pušku do batoha a pokojne odkráčal preč po ceste do Malej Idy. Odišiel a nechal kobylku ležať na zemi. I jeho brička tam ostala. Ani raz sa neobzrel.
Úplne oťapení sme tam zostali, až kým nedošli na voze dvaja chlapi a neodpratali všetko preč.
Spomienka na nešťastnú kobylku sa mi už pomaly dostávala z hlavy, keď Feri vyhlásil, že je načase, aby sme zašli na tancovačku.
„Zatancujem si s Eržikou!“ bujaro vyskakoval po ceste, vyštafirovaný ako na svadbu. Okolo neho sa vznášal puch kolínskej, ktorou si pofàkal nielen tvár, ale aj košeľu a nohavice.
„Fuj!“ chytil som sa za nos. „Neprehnal si to trochu?“
„Čo sa ti nepáči?“ ohradil sa urazene. „Dievky na to idú. Aj ty si sa mal lepšie obliecť,“ povedal a prebehol po mne zamračeným pohľadom. „Vôbec si sa nevychystal. Máš to, čo vždy.“
A mal pravdu. Neprezliekol som sa. Vôbec som tam nechcel ísť. Nemal som odvahu vojsť medzi všetkých tých ľudí a už vôbec nie popýtať Eržiku, či nejaké iné dievča o tanec. Veď ani neviem tancovať!
Feri ma prehováral, ale napokon to vzdal a vošiel do sály sám. Pozeral som za ním. Zmocnila sa ma úľava, že tam nemusím a zároveň závisť, že Feri bude tancovať s našou bohyňou, bude sa dotýkať jej štíhleho pása, dýchať jej vôňu, počuť jej smiech, krútiť sa v jej blízkosti. A možno si ju práve dnes nahovorí.
Chvíľku som váhajúc, postával pred oknami, no keď si Bundášovci priložili husle k bradám a rozozvučali sa prvé tóny, otočil som sa a šiel preč. Voľným krokom som sa vzďaľoval od hlasnej hudby, vravy i od mojich pochybností a namieril si to k Ide. Premýšľal som o Ferim, či ho Eržika nevysmeje. Veď inakší sa okolo nej krútia. Mnohým ona nedá spať. Starším po vojenčine, skúsenejším, takým, čo nemajú hlboko do vrecka. Možno sa k nej ani nepretlačí. Ale, ak sa mu to podarí...
„Hej Jany!“ ozvalo sa mi od chrbta tak nečakane, až som sa strhol.
„Justína! Čo sa tak zakrádaš?!“
„Joj, nechcela som ťa vystrašiť,“ ospravedlňovala sa pokorne a hlavu sklonila k zemi. Vždy to robila. Zatiahla ju medzi plecia, akoby chcela byť neviditeľná. A veď je to sprostosť, iba tak vyzerá smiešne! Ona už bola taká. Málokedy otvorila ústa a keď, tak sa červenala. Ani neviem, prečo sa mi prihovorila.
Prebehol som pohľadom po jej vyziabnutej postave, plochom hrudníku, tenkých ručičkách, ktorými žmolila vyšívanú vreckovku a uvedomil som si, že je vyobliekaná na tancovačku. Parádne šaty, kúpené v Košiciach, upravené vlasy. Jediná dcéra z bohatého dvora. No teraz, keď sa všetko znárodňuje a roľníci sú nútení odovzdávať svoje polia do družstva, je to jedno. Ostane jej málo alebo nič. Bude na tom rovnako ako Eržika, ktorá sa narodila do chudobnej rodiny komenciáša. No tá má aspoň svoju krásu. A Justína, chudina...
„Brekekeke, Brekekeke!“ zaznelo mi pri uchu.
Od ľaku som až poskočil. Justína vykríkla a chytila sa za srdce. Popri nás prešiel Gábor, miestny blázon s rozumom horším ako ročné decko, ktorý sa všetkým prihováral rovnako: „Brekekeke!“ Zakýval, zaškeril sa na nás štrbavým úsmevom a odšmatlal preč.
Od úľavy som sa rozosmial. Justína sa smiala tiež. Dvihla hlavu, pozrela mi do očí a mňa zrazu premkol zvláštny pocit, že sa dívam na niekoho, koho nepoznám. Nikdy som si neuvedomil, že má také pekné oči, modré ako obloha za jasného dňa. Úsmev jej rozžiaril tvár a ukázala bielunké zuby ako perličky. Zízal som na ňu ako uhranutý a nevedel som prestať.
Stíchla. Zaliala ju červeň. Sklonila hlavu. „Čo sa tak dívaš?“
„Lebo! Prečo nie si na tancovačke?“
„Lebo! A ty prečo nie si?“ vrátila mi otázku a opäť jej hrdlo zazvonilo vábivým smiechom.
Ten smiech ma dostal. Ani neviem ako, vykročili sme vedno jedným smerom a len som sa počul, ako sa zverujem Justíne so zážitkami z čias, čo sme sa nevideli. Miesto tancovačky sme mali špacírku. Dlhú. Prešli sme až k Ludvíkovmu dvoru a späť. Slnko zašlo. Večer sa prehupol do noci. A my sme sa len prechádzali a rozprávali. Ja som jej porozprával o učňovke, spolužiakoch, o Ferim, o žalostnom skone kobylky Béži. Ona mne o knižkách, čo prečítala, aj rôzne príbehy, čo si rozprávali s dievčatami. Slová sa z nás rinuli prúdom, prirodzene, hladko, bez zábran.
Vôbec neviem, prečo mi utkvelo v pamäti práve to rozprávanie o nešťastnej láske dvoch milencov spred vojny. Rómeo a Júlia, tak ich nazvala Justína. Hoci možno sa volali Mižo a Hanča. Len ten smutný osud mali rovnaký. Ona bola kalvínka a on rímokatolík. Ona bola maďarskej národnosti a on slovenskej. Jej matke sa znepáčilo, že chlapec je inej viery aj národnosti a svojej dcére zakázala stretávať sa s ním. Ktovie, či poznali svetoznámu tragédiu od Wiliama Shakespeara, no rozhodli sa navlas rovnako. Radšej sa zmárniť, ako sa nemôcť milovať. Rozlúčili sa so svetom, čo neprial ich láske a dali si posledné stretnutie na cintoríne.
„Aká zlá musí byť doba, keď láska, ten najprirodzenejší cit je zavrhovaný a odsúdený na večné zatratenie kvôli majetkom, odlišnej viere, či národnosti?! Ako zúfalo a bezmocne sa museli tí dvaja cítiť, keď sa radšej rozhodli vzdať sa života?! Aká beznádej dovedie milenca k činu, že vlastnou rukou pripraví o život svoju milú a čo cíti, keď ju zakrvavenú objíma, hladí a tíši v zúfalej viere, že sa stretnú na lepšom mieste a už sa nikdy neodlúčia?! Aké veľké musí byť jeho mučivé odhodlanie, čo ho vedie po takejto tànistej ceste?! Aká obrovská musí byť tá zžieravá sila, ktorá osamoteného milenca donúti vyliezť na vysoký ståp, zakrvavenými rukami chytiť drôty s elektrickým prúdom a keď z neho spálený zletí, skôr màtvy ako živý, doplaziť sa z posledných síl k ceste?!“
Ako očarovaný som počúval Justínin hlas, keď citlivo a s dojatím vykladala tragický osud milencov a zrazu som nemohol pochopiť, že som sa jej s Ferim posmieval.
Keď som došiel nadránom domov, cítil som sa nejako zvláštne. Zvonku rovnako, len vo vnútri tak inak. Trochu povznesene a trochu cudzo, akoby mi v duši niekto pošmátral a rozhodil vnútrajšok. Na Eržiku ani na Feriho som si nespomenul. To až ráno, keď nám pod oknom Feri vypiskoval a kravy mučali s prázdnymi žalúdkami.
Celý žiaril a už po ceste na pašu mi zoširoka začal vykladať, ako sa výborne zabavil na tancovačke. „A...,“ vyhàkol a tajuplne sa zatváril.
„A?“ nepáčilo sa mi, že ma naťahuje ako gumu na teplákoch.
„Tancoval som s Eržikou. A nie raz,“ vypustil a na tvár mu vystúpil sebaistý úsmev.
Poskočil na ceste celkom ako truľo. Nemohol som pochopiť, že s ním tancovala. Skôr mi vychádzalo, že Eržika nepristane. Ani neviem, prečo ma to hnevalo. Veď bol môj najlepší kamarát, mal by som mu to želať. A ja... ani som sa nepokúsil. Nenabral som odvahu, neostal som na tej tancovačke. Pochytil ma akýsi vnútorný zmätok. A opäť mi na samý piedestál vystúpila naša bohyňa, moja Eržika. Justínu som pred Ferim nespomenul, a keď sa ma opýtal, čo som robil večer, zaklamal som, že som šiel hneď domov. Cítil som sa ako strašný zbabelec, ale nemohol som si pomôcť.
Feri bol neznesiteľný. Celý deň omieľal ako mu bolo dobre. Je pravda, že tancuje fajnovo. A dievčatá sa s ním rady vykrúcajú, aspoň podľa jeho chválenkárskych slov, no nemusel by sa tak naparovať.
K večeru som bol aj rád, že sa ide domov. Feri mi ešte cez plot navrhol, že by sme mohli ísť večer do krčmy k Jánošíkovi, ale už som ho počúval len na pol ucha. Civel som na náš dvor, kde postávala kopa chlapov. Pri nohách mali nakopené kufre a obrovské škatule. Vpredu pri dverách sa s otcom rozprávali predseda národného výboru s tajomníkom a esenbákom. Mamka postávala obďaleč a netvárila sa dvakrát milo.
Odviedol som kravy do maštale a postavil sa k nej. Inokedy by už brala šechtár a šla ich podojiť. Však sa už aj ubolené, s plnými vemenami, zúfalo ozývali.
„Prideľujú robotníkov do každého domu. Tie baraky, čo im postavili v Buzinke nestačia, toľko ich prišlo do Šace,“ šepla mi a z očí jej vyšľahla bojová iskra. „Vraj ich máme dať do prednej izby! Predstav si, cudzích chlapov musíme dať do tej najparádnejšej izby! Navrhla som maštaľ, ale zahriakli ma, že budovatelia komunizmu nemôžu spať ako roľníci. Chmára im, tåkom komunistickým!“
„Čo tu budú toľkí robiť?“
„Páni majú pomáhať stavať HUKO.“
„Hu čo?“ pokúsil som sa o vtip.
„Hutný kombinát. Nerob sa sprostý! Ani sa nenazdáme a bude ich tu všetkých ako hadov!“
„Nepočuješ? Kravy bučia! Samé sa nepodoja,“ zvolal nervózne otec na mamu. Šľahla po ňom hnevlivým pohľadom, no bez jedného slova sa otočila a šla do maštale.
Ledva som sa umyl a najedol, keď som započul Feriho, ako spoza plota na mňa píska. Utrel som si ruky do nohavíc a obrátil som sa k dverám. Na prahu som sa skoro zrazil s chlapmi, čo sa už s kuframi trepali dnu. Pretlačil som sa pomedzi nich a šmykol cez bránku. Pri troche šťastia si otec ani mama na mňa nespomenú.
„Počul si to? Sťahuje sa tu kopa robotníkov. Fabriku stavajú. Všetko rozrýpu, nebudú pasienky, nebude polí, ani lesov. Len komíny až do neba,“ začal bez pozdravu Feri.
„Aj ku nám sa natrepali. Naši sa hnevajú, ale nemôžu nič. Príkazy zhora.“
„U nás sú piati. Sestry sú natešené, že si môžu preberať. Bude tu toľko chlapov, že aj tá najväčšia špata si nájde frajera. Cha! Mal by si sa poponáhľať, ináč sa ti žiadna neujde.“
Zamračil som sa. Eržika sa mi vzďaľovala čoraz viac.
„Tak poďme, inak do tej krčmy za vidna nedôjdeme,“ posúril som Feriho.
Neboli sme ani v polovici cesty, keď som zbadal Justínu. Ako nás zazrela, usmiala sa a hrnula sa rovno k nám. Zamrel som. Nechcel som sa s ňou zhovárať tu, pred Ferim. Čo som sa len trepal von!
„Tu ste chlapci?“ pýtala sa, akoby nás nevidela a pritom pozrela na mňa. Nesklonila hlavu, ani neklopila oči.
„No čo, Justína? Ideš si pohľadať frajera?“ posmešne zatiahol Feri. „Teraz sa ti to konečne podarí. Je ich tu ako maku. Iste sa aj na teba usmeje šťastie!“
Zovrel som ruku v päsť, ale nič som Ferimu nepovedal. Justína sa nerozplakala, ako som čakal, ani neutiekla. Do tváre jej síce vystúpila červeň, no smelo sa otočila k Ferimu.
„Netreba mi cudzích! Chcela som sa len Janyho opýtať, či by nezašiel do kina. Ešte som v ňom nebola. Vraj sa na plátne hýbu ľudia aj vlaky ako ozajstné. Že keď ukázali rušeň ako si to šinie, ľudia sa tak vydesili, že sa skoro rozutekali. Také je to skutočné.“
Mlčal som a zbabelosť si vo mne zhurta vyhrávala čardáš. Ani som sa nepohol a oči som uprel niekam cez jej hlavu.
„Nedaj sa vysmiať. Vari s tebou?“ zavalašil Feri a potiahol ma za rukáv. „No poďme!“
Nechal som ju tam stáť a bez jediného slova som za ním poslušne pobehol. Úľavu vystriedalo napätie a hnev. Na Justínu, na Feriho, na seba.
„Nedá sa ani porovnať s našou bohyňou,“ rehotal sa Feri. „Čo sme sa na nej s Eržikou nasmiali! Aj jej sa vidí smiešna. Čo jej to zrazu napadlo? Hádam si nemyslela, že by si s ňou šiel do kina? S ňou! Nemá doma zrkadlo?“
Mlčal som, no vo vnútri to burácalo a vrelo, s každým Ferovým slovom viac a viac.
„Chúďa dievča, také dengľavé. Zato Eržika!“ pokračoval Feri a spokojne sa zasmial.
Niečo sa vo mne zlomilo. Justínina tvár kdesi vo mne zažiarila a ja som zrazu precitol zo sebaklamu. Akoby sa mi pred očami rozhrnuli záclony a ja som zrazu všetko videl jasne a čisto. Mne predsa nikto nemusí hovoriť, čo mám vidieť, čo je pekné, a čo sa za pekné len vydáva.
Zastal som a otočil sa k Ferimu.
„Prestaň už trepať!“ zvrieskol som. „Nechaj si svoju Eržiku, keď ju chceš. Hádam ti ju neodvedie niektorý z tých prišelcov. Aby si vedel, mne sa Justína páči! Má peknú tvár, nádherné oči a je milá, dobrá, múdra a ... a kamarátky neohovára. Nikoho neohovára!“ vystrelilo zo mňa ako salva z pušky.
Čakal som smiech, výsmešné slová, no neprichádzali. Zdvihol som hlavu a zahľadel sa do jeho prekvapených očí. Tak som ho tam nechal. Otočil som sa a utekal za Justínou. Ak mi odpustí, tak mojou Justínou. A možno stihneme aj to kino. Netúžil som po inom, len aby sme ho stihli...
|
|
