Láska neláskavá
@ :: Poviedky ::
Mar 23 2020, 07:43 (UTC+0) | 
|
Miesto: Bernátovce a Všechsvätých (dnes Valaliky), okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Silvia Bolčová
Bol čas ísť. Ešte som potľapkala Borišku, čo sa čochvíľa otelí a posledným pohľadom po kravíne som sa uistila, že je všetko na poriadku a moja práca na dnes skončila. Pozdravila som Paliho a zapriala mu zdarný lov. Potkany boli dotieravé a vystrašené kravy dávali menej mlieka, nuž na družstve rozhodli, že tie odporné hlodavce treba skántriť. Pali sa ponúkol, že ich vystrieľa vzduchovkou.
Vonku ešte stále vládlo príjemne teplo, slnko sa síce už neopieralo o moje tmavé vlasy, tak ako na poludnie, no stále som cítila jeho silu. Privrela som oči, cítiac vánok v tvári. Nikdy som nevedela presne, kedy príde Joži, nedalo sa dohodnúť na presný čas, ba ani na presné miesto, kde sa stretneme, a tak som netušila ani to, kto bude kde na koho čakať. No vždy som si bola istá, že sa nejako nájdeme. Zdvihla som z trávy noviny, len tak sa tam povaľovali a ovievala som sa. Možno aby som si skrátila čakanie, začala som v nich listovať: „Správne metódy straníckej práce – najistejšia cesta k úspechu“. Tak toto ja čítať nebudem, pomyslela som si a hľadala zrakom niečo, čo by mohlo byť aspoň trochu ľudské. Alebo živočíšne, keď už som dojička. No nenašla som nič, iba taľafatky, ako obyčajne, hlavne o plnení plánu päťročnice a o tom, ako si vymieňame skúsenosti s robotníkmi z oceliarne a o akejsi kultúrnej spolupráci. Akoby to ani nepísal človek. A ak áno, rozmýšľala som, aký človek to musel byť, a či aspoň on sám veril tomu, čím zaplnil stránky ďalších úplne zbytočných novín. Začula som zvuk traktora. Joži. Už ide! Päťročný plán padol nazad do trávy, ja som si prešla dlaňami po lícach, rýchlo upravila postrapatené vlasy a usmievala som sa ako vždy, keď sa blížila láska môjho života.
Ani nezastavil, len tak cez okno sa opýtal, vraj na koho vyčkávam.
„Na koho asi? Veď na teba.“
„Prečo tu?“
„A kde by som mala?“ Obaja sme robili na družstve, nuž to bolo najmenej nápadné. „Či myslíš, že bude lepšie čakať na cintoríne?“
„Možno hej.“
„Veď čakaj, keď budeš sprostý, jedného dňa ťa vymením.“
„Myslel som, že nás tu môžu uvidieť.“
„Uvidieť nás môžu všade, i na cintoríne. Ale môžem ísť domov, nemusím tu stáť a nadarmo čakať ako sprostá.“
„Nedurdi sa, vieš, že ťa chcem. Veľmi ťa chcem. Celý čas som myslel len na teba. Zaparkujem, ty choď do kravína.“
„Nedá sa, Pali tam ostal so vzduchovkou. Striehne na potkany.“
Joži sa usmial a ukázal na vlečku: „Hybaj hore!“
Vyskočila som a schovala sa tam, aby ma nebolo vidno. Ležiac na doskách som viac tušila, než videla, že Joži sa otočil a zamieril nazad na pole. Zastavil uprostred rolí, rozhliadal sa, skúmal okolie, aby si bol istý, že nás nik nezbadá. Bolo by to kriku v oboch našich rodinách. Vlastne kvôli ničomu, kvôli úzkemu pásu poľa, ktorý je už dnes aj tak družstevný. Jožiho otec s matkou boli bohatí, my chudobní, rozdeľovalo nás úplne všetko. Láska bola to jediné, na čom sa naši rodičia zhodli. Odmietali, ba zakazovali nám ju. No nás to k sebe ťahalo, priťahovalo tým viac, čím viac prekážok stálo v ceste. Teraz som však na to nemyslela. Zabudla som na všetko. Celý svet prestal existovať, či inak - celým mojim svetom bol teraz iba on. Joži. ¼ahol si vedľa mňa. Jeho pery sa prisali k mojim a jeho ruky vyslobodzovali moje prsia a hladili ich tak náruživo, až som zastonala. Bolesťou i vzrušením. Dlaňami brázdil môj driek, brucho a skåzol až k nohám. Vyhrnul mi sukňu. Túžila som po ňom rovnako divoko, ako on po mne. Horela som, prahla zároveň a ledva som sa vedela dočkať, kedy splynieme v jednu bytosť spojenú citmi, srdcami i telami. Nevedela som sa nasýtiť blaha, keď sme sa dvíhali i klesali vo vášnivom objatí. Sami, ukrytí pred svetom vo vlečke, čo divoko vàzgala uprostred poľa.
„Bože môj, to rádio musí hrať tak nahlas?“ zlostila som sa hneď na druhý deň. Bola sobota a túžila som po chvíľke ticha.
„Čo sa sťažuješ,“ odsekla Jolana, moja sestra. „Celý čas si s ním pospevuješ. A ešte navyše falošne. To ja by som sa mala sťažovať, že ma bolia uši.“
„Radšej mi pomôž s kuchyňou, veď aj ty si obedovala. Prečo mám pratať len ja?“
Nestihla mi dopovedať, lebo vo dverách zastala Erža. Vždy veľmi družná, ale i klebetná. Hneď na nej bolo všetko vidieť. I teraz nedočkavo prešľapovala z nohy na nohu, akoby potrebovala na záchod, alebo sa rýchlo podeliť o čosi výnimočné. Hodila som utierku Jolane a odtiahla Eržu na dvor.
„Tak spusti, čo sa stalo?“
„Hanča, naša Hanča...“
„Neviem, čia je Hanča, ale moja nie je,“ prerušila som ju.
„To je jedno čia. Ide o to, že sa utápa v slzách,“ rýchlo rapotala, snáď aby ju nikto nepredbehol. Akoby bolo pre ňu vecou života a smrti rozniesť najnovšie klebety v dedine ako prvá.
„Zomrel jej niekto?“
„Nie. Prečo?“ Erža nevidela súvislosti.
„Keď tak plače...“
„Kto?“
„Hanča!“
„To odkiaľ vieš?“
„Veď ty si mi to teraz povedala!“
„Aha,“ Erža uznanlivo prikývla hlavou. To bola celá ona. Stačilo jej raz skočiť do reči a celkom ju to rozhodilo. Konečne našla niť, zhlboka sa nadýchla a pokračovala. „Nuž ak niekto umrie, tak aj to ti poviem, neboj sa. Ale teraz ide o iné. Vieš, že vyše roka ich vídať spolu s Anderom. Už sa len čaká, kedy budú ohlášky a svadba. A vieš čo? Ohlášky ešte nikde a Hanča čaká decko ...“
„A? Veď sa majú radi, či nie?“
„Nuž, tak teda, keď zistila, že čaká decko, povedala to Anderovi a on ju miesto svadby nechal. Vieš kvôli komu?“ oči jej svietili ako svetlá rušňa uprostred noci a v tvári bola červená od vzrušenia a radosti, čo svetoborné mi môže prezradiť.
„Ako by som mohla?“
„Neuveríš, nikto neveril. Kvôli Božene z Gyňova. Sú ako nebo a zem. Božena je ako sivá myš, taká obyčajná a Hanča je krásna, nesie sa po dedine hrdo ako páv. Takže, či sa Hanča s Anderom majú radi, o tom možno pochybovať. Skôr len Hanča ľúbi Andera. Tak slepo, až nevidela, že s ňou líha len preto, lebo mu dá.“
„Smutné,“ odrazu ma zatriaslo.
„Hanča sa už v kostole nepostaví pred oltár, ostane trčať pod chórom, pár babiek si pred ňou odpľuvne a to ešte nie je všetko, lebo isto dačo vymyslia. Vždy dačo vymyslia, len nech môžu pohaniť prespanku.“
Nevládala som stlmiť vzlyk ani zadržať slzy. Silná bolesť, zúfalstvo a strach, čo bude ďalej, ma hlodali už niekoľko dní a práve teraz, v tom najnevhodnejšom okamihu, sa prevalili. Zavrela som dvere. Nik nemusí počuť, čo som šla povedať.
„Čo je?“ cekla Erža prekvapene.
Neschopná reči som len zamietavo kývala hlavou.
„Niečo s Jožim? Našiel si inú?“ zahoreli jej oči, že začuje novinku.
„Ba, stretávame sa. Ale... Aj ja som v tom. Čakám decko,“ konečne zo mňa vyšlo. A práve pred Eržou. Lenže už som to v sebe neudržala.
„Kto je otec?“ pozerala na mňa skôr vystrašene.
„Akože kto? Joži predsa!“
„Ešte to nevie?“
„Ale vie, už som mu vravela. Včera, keď sme sa... Teda, keď už odchádzal večer domov.“
„A?“
Kývla som ramenami.
„Reveš, že sa vám rodiny hnevajú? Tak je načase, aby sa udobrili. A keby aj nie, Joži je traktorista, uživí ťa aj s deckom. Ak teda nečakáš rovno dvojčatá.“
To bolo na Erži krásne. Za klebetami bola ako divá, ale vždy odhadla, kedy tresnúť nejakú hlúposť, aby vylepšila náladu. Hľadela som na ňu vystrašene.
„No neviem, dvojčatá hádam nie. Ale teraz som aj ja prespanka. To aj na mňa budú ženy pľuvať?“ Opäť ma zaliali slzy. „Prosím ťa, pamätaj, že sme kamarátky a nikomu o tom nehovor. Nikomu, dobre?“
Erža prikývla, popľula okolo seba a prisahala, že nech sa prepadne pod zem, ak by to dakomu prezradila.
V nedeľu som na Jožiho čakala pod čerešňou. Hľadela som spod konára do slnka, čo striedavo zachádzalo za mraky, aby sa vzápätí vynorilo a spustilo ďalšiu dávku lúčov rovno do mojich očí. Oslepovalo ma, ale to som teraz nevnímala. Skôr som myslela na to, ako sme v piatok skončili. Ako si ma vypočul. Neusmial sa, pri rozlúčke ma ani neobjal, naraz sa ponáhľal preč, traktor, vlečka, večera, všetko sa mu zdalo dôležitejšie než to, čo som mu práve oznámila. Cítila som sa ako kameň, čo zavadzia na ceste a tak sa šmarí do vody. Potom klesá ku dnu. Joži bol vyplašený. Nepočítal s tým, čo sa môže stať? Len zamrmlal, že v nedeľu pred omšou príde k čerešni. Konečne aspoň povedal, že kedy a kde. Teraz som si hrýzla pery, aby som sa nerozplakala. Snáď sa zasa usmeje, ba možno mi povie, alebo aspoň dáko naznačí, že už sa rozhodol. Sklonila som hlavu, vstala, prechádzala som sa, čas plynul, zvony už zvonili a Joži stále nechodil. Sklamaná som sa odobrala do kostola. No ani tam som ho dlho nevidela. Obvykle stál medzi parobkami, no dnes nie. Konečne sa zjavil. Ale medzi ženatými chlapmi vedľa svojho otca. Prečo tam? Prečo nie na svojom mieste? Každý má svoje miesto. Dievky pred oltárom, chlapi na chóre a ženy pod ním alebo v laviciach. Otáčala som sa, čakajúc aspoň úsmev. Už mi pokynul hlavou, ale hneď dostal od otca zaucho. Ten na mňa hľadel ako vyhladovaný jastrab.
Dokázali by ste vnímať slova kázne, význam farárových slov o zmysle sveta, života a viery, ak tušíte, že ten, ktorému ste dali svoje srdce, vás možno zradí? Kedy sa človek stane dospelým? Keď prevezme zodpovednosť za vlastný osud výhradne do svojich rúk! A on? Stojí tam a necháva sa od otca fackať ako malé decko! Alebo tu je ešte niečo, o čom neviem? Voľačo, čo mi pošepká, len čo budeme chvíľu sami a mňa zalejú slzy šťastia? Musím priznať, obávala som sa, že to budú iba slzy. Začali sa mi podlamovať kolená. Hľadela som na oltár, bol odrazu rozmazaný. Neviem, čo sa stalo, možno zemetrasenie? Zdalo sa mi, že sa začal knísať z boka na bok a padať na zem. Musela som si čupnúť, aby som neomdlela. Keď som sa nadýchla, opäť som vstala a pratala som sa radšej rýchle von. Potrebovala som vzduch. Čerstvý vietor. Roztiahnuť pľúca a zhlboka dýchať. Žalúdok som mala až kdesi v hrdle. Konečne som pozrela na oblohu a viac neviem nič. Prebrala som sa obklopená ženami. Hľadeli na mňa, ktorási mi šúchala tvár, chytala popod pazuchy a skúšala ma zdvihnúť.
„Prepáč mi, toto som ja nechcela,“ bola to Erža a jej hlas sa triasol. Neveriacky som pokrútila hlavou.
Ženy ma podopreli, pomohli mi vstať, no musela som ísť s nimi. Radšej by som ešte posedela, alebo si ľahla do postele, privrela oči, spala, ale ich prísne „Poď!“ neznieslo odpor.
„Kam? Načo?“
„Nepýtaj sa. Kráčaj, aby si nechodila opľutá,“ šepla Erža.
Pochopila som. Hlava sa mi ešte motala, ba teraz možno ešte viac. Cítila som sa ponížená. A všetko ostatné, čo sa dialo, akoby sa ma už netýkalo. Akoby vo mne čosi umrelo.
„Nebolo ešte také, aby nám tu prespanka s vrkočom pred oltárom s počestnými dievkami stála! Sadaj!“ prikázala jedna z tetiek a pri pohľade do jej nenávistnej tváre, som ju mala chuť udrieť. Radšej som privrela oči. To sme už prišli pred jeden z domov, ženské dlane mi tlačili na ramená, zohla som sa v kolenách, zadok dopadol na tvrdú lavicu. Ozval sa čudný zvuk. Roztvorila som viečka. Ten zvuk, to boli nožnice. Veľké, krajčírske. Párkrát mi nimi cvakli tesne pred tvárou.
Na čepčenie sa teší každá dievka. Je to rituál, slávnosť, prijatie vydatými ženami do svojich kruhov. Ale toto? Toto bola obrovská hanba. A čoho som sa dopustila? Nie je stav očakávanie dieťaťa stavom požehnaným? Joži je slobodný rovnako ako ja! Neukradla som rodine otca! Pozrela som na Eržu. Len sa bezmocne prizerala. Zopár rúk ma pevne držalo, vrkoč bol hrubý, pevný a i keď nožnice mohutné a ostré, chvíľku to trvalo. Potom vrkoč padol na zem. Ktorási tetka mi na hlavu položila starý čepiec. Ostatné čosi hovorili. Niečo, neviem čo, nerozumela som im. Hučalo mi v ušiach, v hrdle mi vyschlo a srdce divoko búšilo. Mala som chuť nebyť. Prepadnúť sa, zmiznúť, nejestvovať. Potom som bežala a schúlila sa v tráve na záhrade. Bála som sa vstúpiť do domu a pozrieť na rodičov. Pred oči sa mi navalila tma.
Keď som sa prebrala, ktosi ma hladil po tvári. Joži. Už ma našiel. Či skôr, našiel odvahu hľadať ma. Bez slova som si sňala čepiec a ukázala sa. Videl ma skôr, než som sa sama pozrela do zrkadla. Vlastne, sama som sa nechcela vidieť, ale chcela som, aby ma videl on. Privinul si ma na hruď a konečne som pocítila lásku, oporu i úľavu.
„Budeš mi ženou?“ opýtal sa. Bolo to ako liek, čo utíši všetky rany. Voda, čo zmije špinu, oheň čo spáli práchnivé drevo.
„Čo tvoji rodičia? Čo tvoj otec?“
Mlčal, len stisol pery a pokrútil hlavou.
„Už aj ty si otec!“ pozrela som mu do očí.
„Môj otec,“ začal po chvíľke, „to nie je ľahké. Hovorí len - čižma k čižme, baganča k baganči. Verí, že nám jedného dňa vrátia pozemky a ty, teda tvoja rodina, no, že budete bedač, ale my nie.“
„Bedačou sme? A čo si mu povedal?“
Joži kývol plecami.
„Nepovedal si mu nič?“
Teraz len pozeral, akoby mi nerozumel.
„Alebo stoj pri mne, alebo sa mi pakuj z očí!“
Na stole v kuchyni ležali noviny. Prvý článok hrubými písmenami hlásal: „Príklad zo Stavropoľského kraja. Uvedomelý komsomolec a jeho dve sestry podali strhujúci výkon. Vymlátili deväťtisíc ton zrna!“
Čudujem sa, že ich otec ešte kupuje. Dobré sú akurát na škrabanie zeleniny a zapálenie ohňa. No a pravda, na čistenie okien. Rodičia sú zvláštni. Jedni akoby uviazli v minulosti, vo svete, ktorého už niet a niektorí akoby sa snažili žiť v tom novom, ktorý stojí na klamstve, na rabovaní rodinných majetkov a nespravodlivých zákonoch. Ani jedno ani druhé však nedáva zmysel. Aspoň mne nie.
Miško zaplakal, nuž čižmu, čo som práve vyleštila, som položila na zem. Vzala som si syna z kolísky na ruky a priložila si ho prsiam. Sal, akoby ho mučil večný hlad. Dnešok sa stal pre mňa tým najkrajším dňom v živote. Pravda, Joži sa rodičom otvorene nevzoprel, no našiel odvahu zájsť potajme na úrad, kde podpísal, že je otcom môjho malého anjelika. A snáď i jeho rodičia časom pochopia, že sa rozhodol správne, keď uznal dieťa za svoje. Nadávali mu, otec by ho najradšej roztrhal, no nakoniec uznal, že lepšie mať syna, ktorý si vezme chuderu, ako mať syna kurevníka. Dnes, keď pôjdem na omšu, po dlhom čase nebudem musieť stáť až pri dverách, ako žena, pred ktorou tetky pľujú. Budem si smieť sadnúť do lavice. Vlastne, dnes ešte nie. Dnes sa postavím pred oltár. Pán farár nás zosobáši. S Jožim si povieme svoje áno tak, ako nedávno na národnom výbore. Aj farár chce, že keď sme už manželia úradne, mali by sme byť aj pred Bohom. A potom nám pokrstí malého Miška. Budeme tu môcť žiť ako normálna rodina. Konečne zavrhnem myšlienku zbaliť sa odísť žiť inam. ¼udia z dediny nás opäť prijmú medzi seba.
|
|
