login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Vajcare

@ :: Poviedky ::     Mar 29 2020, 12:58 (UTC+0)

Miesto: Malé Zalužice, okres Michalovce
Čas: jar 1969
Autorka: Zuzana Kratyinová

       „Nebudem tancovať s hocikým!“ zvolala som azda trochu hlasnejšie, než som chcela. Betka, ktorá kráčala vedľa, len pokrčila plecami, skúpa utrúsiť čo i len jediné slovíčko. Zaliala ma zlosť. Ja si tu môžem vyrozprávať ústa a ona čuší. Zastala som a dupla: „Nebudem! A just nie!“
       „Dobre, Anička. Nebudeš,“ vyriekla pokojne, otočila sa ku mne a zahľadela sa tými svojimi vodnatými očami, až ma striaslo. Vôbec nechápem, prečo s ňou ešte stále trávim čas. Nie sme si ani trochu podobné. V ničom. Vo voľnom čase je furt zarytá v knihách a potom mudruje ako filozof. A keby aspoň rozprávala o niečom zaujímavom, napríklad o šatách, topánkach, novom filme, o zábavách alebo o chlapcoch. To nie. A vôbec, celá je akási čudná. Chudá, taká neženská, šaty na nej visia ako na strašiakovi. Chlapci za ňou nepopiskujú, skôr len utrúsia nejakú nepeknú poznámku, alebo sa zachechcú a mne je za ňu trápne. Ja by som sa najradšej schovala pod zem a ona je ticho a tvári sa, akoby sa jej to nedotýkalo. Presne ako teraz. Ja sa zlostím a ona na mňa len civie.

       Ani neviem, prečo som si práve teraz spomenula na naše detstvo, na to mrznúce popoludnie, keď ma ona ťahala z vody a všetci ostatní, čo tam stáli, sa len prizerali. Bol začiatok decembra a voda, čo sa na jeseň dostala cez násyp uprostred Blát a vyliala sa vôkol, zamrzla. Len čo sa vytvoril prvý ľad, okamžite sa lúky, na ktorých sa až do jesene pásli kravy, husi, kozy a kone, premenili na korčuliarsku plochu a zaplnili sa deťmi. Niektorí sa predvádzali na našraubovaných gvinťákoch a tí ostatní sa len tak v čižmách šmýkali po ľadovej ploche. Ale hádam najväčšia zábava bola skákať po ľade, až pokým nezapraskala zamrznutá škrupinka a uskočiť nabok prv, než úplne pukla. Dodnes mám v hlave to zaprašťanie a trhliny, čo sa bleskurýchlo rozutekali do všetkých strán, ale najviac mi v pamäti utkvela tá mrazivá bolesť, čo mi nedala dýchať a znehybnila mi nohy aj vôľu, keď mi nohy zovrela ľadová voda. Vtedy sa po mne natiahla práve Betka a ťahala ma von, a keď som s námahou začala kráčať, lebo nohy som si skoro necítila, podopierala ma, až kým sme nedošli ku nám domov.
       „Mohla by si sa s ňou priateliť,“ navrhol mi vtedy otec, keď ma mama ešte trasúcu sa od zimy i ľaku uložila do postele.
       Bolela ma hlava a zmrznuté nohy sa len pomaly preberali k životu.
       „No... Ja neviem.“
       „Zachránila ťa!“
       „Bolo tam vody ledva po kolená. A zachránila by som sa aj sama!“ myšlienka na Betku ako kamarátku sa mi nepáčila.
       „Ale bola to ona, ktorá ťa doviedla domov. Mohla by si jej to oplatiť. Pozvať ju k nám, porozprávať sa s ňou v škole, postaviť sa k nej v kostole...“
       „Nechodí do nášho kostola. Ich rodina nechodí vôbec, odkedy grekokatolíkom zobral štát kostol a dal ho pravoslávnym. A jej otec by už nešiel vôbec. Je teraz nejaké veľké zviera v strane...“
       „No práve. Nikdy nevieš, či sa nám to nebude hodiť. Dnešný svet patrí komunistom, to sú riadni páni.“
       No čo na to povedať? Mám mať kamarátku, lebo jej otec je funkcionár? Drkotala som zubami a zdráhala sa poslúchnuť, no žiadna ďalšia diskusia sa nepripúšťala. Čo povedal otec, to bolo sväté. Občas som ľutovala, že som jedináčik. Keby som mala súrodencov, iste by sa o mňa toľko nestaral a neprikazoval s kým sa mám, alebo nemám stretávať. Dokiaľ som bola malá, ešte to ušlo. Ale keď som oslávila štrnásť, začalo sa peklo. Síce dovolil mamke, aby mi v Michalovciach kúpila nové šaty, také moderné s výstrihom a topánky na opätku, ale na tancovačku ma hneď nepustil. Darmo som mu hovorila, že ja už môžem.
       „Čo mám vari čakať na povyšovanie, ako chlapci, kým ich verejne vyhlásia za parobkov, aby som si mohla zatancovať? Za dievku sa nepovyšuje, dievča vychodí základnú školu a môže všetko, no nie? “ pýtala som sa ho s plačom, ale otec len krútil hlavou. Tvár mu stvrdla, neobmäkčila som ho. Akurát, čo mi predhodil pred oči, že sa nemám vytŕčať pred chlapcami a hlavne pred hocijakými odkundesmi ako je Pali, čo do každého zadrapuje a hneď sa pobije pre hocijakú hlúposť.
       Paľko je dobrý chlapec - zapišťalo moje srdce. A taký pekný! Najväčší fešák! Tie jeho krásne tmavé oči a súmerná tvár. Išla by som za ním aj na kraj sveta - zasnívala som sa.
       „Radšej ťa o stôl priviažem, ako by som ťa videl s tým oným, no, drzákom!“ dodal ešte otec, akoby počul moje myšlienky, alebo vedel odčítať z očí.
       Nie je bitkár, pobil sa len raz. Vlastne dva razy. Teda... No, viac ako päťkrát to nebolo - obraňovala som ho v duchu, ale nahlas som ani nepípla. Otec by bol schopný všetky hrozby splniť. Ešte som mala v pamäti, ako mi rozprával, že ho babka, teda jeho mama priväzovala o nohu kuchynského stola, keď šla s obedom za chlapmi na pole. Vraj, aby nezbehol na Blatá a neutopil sa v mlákach, alebo ho kúsok ďalej neprešiel vlak s naloženým drevom, čo sa tadiaľ presúval z Remetských Hámrov do Michaloviec. Bože, čo sme to my za rodinu?!

       Precitla som zo spomienok a vrátila sa do prítomnosti. Úzkou škárou cez privreté viečka som v protisvetle hľadela na miesto, kde za mojich detských čias bývali Blatá a dnes je to vodná nádrž, ktorú slávnostne premenovali na Zemplínsku Šíravu. Napadlo mi, že keby som sa cez ľad na tých miestach prepadla dnes, už by som sa odtiaľ tak ľahko nedostala.
       „Ale je to škoda, že Pali nedôjde. To by bolo iné. Teraz, keď už nechodí s tou lazňanskou Žofiou,“ poznamenala som, aby som prerušila to ticho, ktoré, zdá sa, Betka zbožňovala. Aj teraz bola dáka mĺkva. Čakala som, že sa opýta, prečo by to bolo iné, ale ona len povedala: „Žofia ho nechala. Odkázala Palimu, že už za ňou nemá chodiť.“
       „To vieš od nej?“ opýtala som sa.
       „Hej,“ povedala a stisla pery, akoby sa bála, že z nich vypustí nejaké slovíčko navyše.
       Isto si to len vymýšľa, hnusoba jedna. A možno aj to, že dnes Pali nepríde, si tiež vymyslela. No nedala som znať, že mám dáke pochyby a iba som zdanlivo ľahostajne pohodila hlavou. „To je jedno, kto koho nechal, hlavne, že je voľný.“
       „To nie je jedno,“ sucho precedila Betka. „Všade sa pobije.“
       „Všetci ste proti nemu,“ snažila som sa stále zachovať pokoj, i keď hlas sa mi už zatriasol.
       „Budú tam iní. Janči sa ma na teba pýtal. Vraj, že či prídeš a či máš frajera. Chodí na učňovku do Michaloviec. Ale určite by zvládol aj strednú a možno aj vysokú, lebo nie je sprostý a nepije.“
       „A čo? To nás teraz ideš dať dokopy, alebo načo mi to hovoríš? Nie je taký pekný ako Pali a ešte k tomu aj knihožrút. Či knihomoľ, alebo ako sa to hovorí. Číta toľko, ako nejaký učiteľ a potom sa tvári dôležito, keď každému rozdáva rozumy, že čo všetko sa dozvedel. Vôbec ma nezaujímajú nejaké knižky! Načo ich ľuďom? Potrebujú rozprávky? Život treba prežiť a nepresedieť nad písmenkami,“ vyriekla som a potom som sa i zamyslela nad tým, že som vlastne povedala niečo múdre, azda také, čo by bolo dobre i zapísať. Ale kam? Do ďalšej knižky? A tak som len zdvihla oči.
       „A ja veľa čítam a v knihách nie sú len rozprávky. Mohla by si to skúsiť. A Janči je múdry,“ poslednú vetu povedala Betka ticho a akoby sa trochu začervenala a sklonila tvár.
       „Aha! Takto je to! Červenáš sa, lebo si doňho zaľúbená. Ale prečo mi ho potom ponúkaš?“
       „Neponúkam. To nie je žiaden tovar na trhu, ale človek. A keby ťa tu teraz počul, asi by si mu nesadla, lebo on a tie knihy...“
       „A ani ty by si mu nesadla! Veď tvoj otec je straník, veľký súdruh, čo nosí kravatu už aj cez pracovné dni a Jančiho rodina sú poslední sedliaci v dedine! Nikdy nepodpísali papier do družstva. Vraj im na dvor prišli až trinásti v takých dlhých čiernych baloňákoch a starých rodičov im odviedli autom preč. Vrátili sa až po týždni. Bohvie, kde ich držali. A čo im to bolo platné, že nepodpísali? Zobrali im statky aj tak. Pre Jančiho nie si nič iné ako dcéra muža, čo spôsobil ich nešťastie. Ale on ti to rovno nepovie, takže buď rada, že máš takú kamarátku ako ja a dozvieš sa všetko na rovinu,“ špúlila som pery, lebo som čakala, že týmto Betku úplne dorazím.
       „Ako si to povedala? Mám byť rada, že sme také kamarátky? My sme ozajstné kamarátky?“ Betka sa namiesto zlosti radostne usmiala, ale keď videla, ako mi naraz skysla tvár, až ju striaslo. „Tak vieš čo, Anička?! Rob ako chceš!“ mávla rukou, no trhlo ňou, akoby ju štipol had. „Keď nechceš tancovať, tak do kulturáku ani nechoď. Nik ťa nenúti. Ja idem domov. Beztak mám dosť iných starostí!“
       „Hej, starostí. Jasné, starosť za starosťou. Práve ty. A aké sú? No, skús dačo, nech viem,“ pýtala som sa, ale moja otázka sa už zviezla po jej chrbte a podrážky topánok ju udupali do prachu cesty. „Jasné, tak sa vráť, odkiaľ si prišla, keď si taká! Pôjdem sama!“ zašomrala som a zlosť z tej úplne, ale úplne zbytočnej hádky, ma urobila ešte viac vzdorovitou. Rozhodla som sa. Dnes budem tancovať! A so všetkými chlapcami! Trochu mi vŕtal v hlave pocit viny, lebo otec ma pustil len preto, že šla aj Beta. Ktovie prečo mu na tom tak záleží? A veď je to jedno. Nepotrebujem ju, paskudu ofučanú!

       Bola som neustále v kole. Sobotný večer ako z rozprávky, o akých sa v knihách nepíše. Popýtali ma hádam všetci pekní chlapci! A bodaj by nie, veď som bola najkrajšia v sále. Viacerí mi to povedali, ako mi to pristane, aká som pekná, že sa im teraz bude o mne snívať, vraj mám dlhé nohy, štíhly driek, pekné svetlé vlasy a tie najkrajšie oči na svete. Jančiho som videla všade. Keď som tancovala, rozprávala sa s ostatnými dievčatami, keď som sa zadívala pred seba, či otočila na päte. Vlastne, nebol najšpatnejší. Celkom milá tvár s úzkymi fúzikmi nad perou, hustými tmavohnedými vlasmi, svalnatým telom. Až mi prebehol mráz po chrbte, ale taký príjemný, keď som si ho predstavila bez košele.
       „Ide sem,“ zašepkala mi kamarátka Kata, spolužiačka zo školy a teraz učnica, ktorá dobre vytušila, na koho myslím.
       Sálou sa opäť rozozvučala hudba. A je to tu. Pocítila som, ako mi do tváre stúpa horúčava. Upravila som si vlasy, uhladila sukňu. Och, keby to Pali... Nie, nie som si istá. Musím si to ešte rozmyslieť. Už viem! S Jančim netancujem, Janči je len omyl. Môže si trhnúť!
       „Smiem prosiť?“ požiadal Janči.
       „Ó, ako mestsky sa vyjadruje,“ započula som šepot dievčat a v tej chvíli som sa rozhodla zasa inak. Teraz mu nedám košom. Možno tá Betka má predsa len pravdu.
       „Áno,“ prikývla som a natiahla ruku. Keď dotancujeme toto kolo, budem musieť ísť domov. Určite sa ma opýta, či ma môže odprevadiť. Budem sa zdráhať, ale potom prikývnem. Však nepôjdem domov sama. Keď tak naňho hľadím, myslím, že sa aj Palimu vyrovná. Nakoniec, lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Alebo lepší Janči v hrsti ako Pali na Žofii? Vlastne nie. Betka hovorila, že Pali už Žofiu nechce. Alebo naopak? To je jedno, teraz je tu Janči, len Janči...

       Ó, ako mi to len mohol urobiť?! Budú sa mi smiať v každom dome, keď sa dozvedia, ako som sa na neho vešala a on nakoniec nepopýtal o tanec mňa, ale Katu. To tie jeho sčítané oči mu pobehovali tak hore dole, že mi hneď nebolo jasné, ku komu hovorí.
       Ale nesmial sa nikto. Tam ani doma. Najprv sa nesmial otec, keď sa dozvedel, že na zábave som bola sama, bez Bety. Celý zbordovel a chvíľu to vyzeralo, že prvýkrát vyfasujem po ústach. Ešteže ma obránila mamka. Keď sa otec ako tak upokojil, prebehlo mi hlavou, že sa musím s Betou udobriť, inak už v živote nikam nepôjdem. Šla som za ňou hneď na druhý deň, no nebola doma. Zamrzelo ma to. Prvýkrát som si uvedomila, že mi chýba. Dokázala mi dobre poradiť, občas pomohla a vždy vedela, čo sa hodí a čo nie. Zašla som za ňou ešte dva razy, ale zasa bez výsledku.
       Nakoniec ma už nohy hnali niekam preč, nemohla som len tak stáť, či sa vrátiť domov a posedávať. Ani neviem, ako som došla pred dom Paliho rodičov. Keby som ho aspoň mohla zazrieť... Okno v kuchyni bolo otvorené a ktosi vo vnútri sa rozčuľoval.
       „Nech si grekokatolíci trhnú! Nič im nevrátime. Štát nám ten kostol prisúdil, tak nám ho teraz nemôže nikto zobrať! Nech im dajú rímokatolíci ten svoj!“
       „A nezmýlil si sa? Nejde o nejaký omyl?“ oponoval mužskému hlasu ženský.
       „Čítať ešte viem! Čierne na bielom som na úrade videl, že ide o náš pravoslávny chrám, ktorý má byť, vraj, ako bolo napísané, navrátený! Chcú chrám Najsvätejšej Trojice a nie rímskokatolícky kostol svätého Petra a Pavla!“
       „Veď dobre, nerozčuľuj sa. Ale šírilo sa to už dlhšie. Vedeli sme, že k tomu dôjde, už vlani. Aj v Michalovciach už museli pravoslávni kostol vrátiť. Aj inde.“
       „A budem sa rozčuľovať! Tu ide o spravodlivosť. Cudzie nechceme, svoje si nedáme!“
       „Správne otec! Nedáme si. Pripravíme sa. Zájdem po chlapcov. Možno aj rímokatolíci pôjdu s nami. Radšej ten kostol zbúrame, akoby sme oň mali prísť,“ zakričal niekto tretí. Vlastne nie niekto, ale Pali, lebo hlas som spoznala. Spoznala, ale nič som nechápala. Len to, že je niečo nedobre. Keby nevrzli dvere na dome, asi by som tam, rovno pri ich okne, primrzla. Iba letmo som ho zahliadla, oči mal akési divé. Och, môj pekný Pali! Nevšimol si ma. To je dobre. Alebo nie?

       Bol by to deň ako každý iný, keby som neskôr doma nezačula zvolať otca: „Niečo sa deje pri kostole!“
       Potom zhíkla mama. Vybehla som z izby a videla len chrbát otca, ako sa hnal niekam preč. Mama za ním. I ja.
       Keby dáki úradníci potrebovali sčítať všetkých ľudí z Malých, ale i Veľkých Zalužíc, dnešok by bol na to úplne najlepší. Prišiel hádam každý. Starí aj mladí, ženy aj muži a všetko okolo cerkvi. Niekto len diškuroval, iní sa hádali v tieni guľatých vežičiek chrámu a iní... No, hádam len z toho nebude bitka? Zatiaľ nie. Zatiaľ sa len strkali. Obkolesili cerkev tak natesno, že by cez nich neprebehla ani zablúdená myš. A medzi nimi Pali so skupinou mužov, mladých i postarších, ktorí sa nebavili s nikým, len pozerali na seba, akoby čakali, kto a kedy vydá povel. Povel na čo? Zbúrajú cerkev? A potom? Začnú rabovať obchody a kurníky? No, kurníky už asi vyrabovali, lebo odrazu prichádzali ďalší a niesli škatule plné vajec. Iní zasa vytrhali palanky z drevených plotov. Sused proti susedovi, rodina proti rodine, pravoslávni s rímokatolíkmi proti grekokatolíkom. V zachmúrených tvárach im svietilo odhodlanie a v očiach rozčúlenie. Napätie sa dalo krájať.
       „Vydajte nám kľúče od nášho kostola! Máme papier, že chrám Najsvätejšej Trojice už nepatrí pravoslávnym, ale vracia sa nám - gréckokatolíckym veriacim. Vráťte, čo ste nám ukradli! Otvorte bránu, aby sme mohli vstúpiť a svätiť nedeľnú bohoslužbu!“ zvolal ktosi, ale pre ten zástup ľudí som ho nevidela.
       „To by som radšej zomrel! Tento kostol už patrí nám, pravoslávnym!“ zaznelo z opačnej strany.
       „Zlodeji!“ vrieskala jedna skupina
       „Banda zlodejská ste vy!“ kričala druhá.
       „A keď sa niektorý z grekokatolíkov priblíži, vymlátime mu dušu! Neušetríme ani vašich farárov!“ dodal mne známy hlas a až mi stislo srdce. Pali! Môj Pali by udrel aj farára?!
       „Paľko, nerob to!“ skríkla som, ale nik si ma nevšímal. Chlapi udierali palankami o otvorené dlane. Studený jarný vietor zafúkal a mňa striaslo. Možno z chladu, ale asi skôr z obáv.
       „Hanba im, zlodejom!“
       „Kostol je náš. Choďte si inam!“
       „Banda grekokatolícka!“
       „Všivaví pravoslávni!“
       „Udri ho!“
       „Daj mu poriadnu, nech skape!“
       „Au! Do riti! Au! Na nich, nech zgegnú! Cudzie nechceme, svoje si nedáme!“
       „A to si hovoríte, že ste kresťania? Idete sa ako vlci pozabíjať?! Pred kostolom?! Ako divá zver. Horšie ako vlci! A kde ostala láska k blížnemu?!“ zvolal ďalší známy hlas, tentoraz dievčenský. Hneď som vedela, kto to je. Posledná z posledných, čo šetrí každým slovom. Betka. Postavila som sa na špičky, nech ju vidím poriadne a usmiala sa na ňu. Hej, usmiala som sa, pretože v tejto najnemožnejšej chvíli mi došlo, že sme naozaj kamarátky, a to nielen z donútenia, ale že ju ozaj potrebujem a chýba mi. Chcela som k nej pristúpiť a držať sa po jej boku, ale zozadu som pocítila náraz. Nie silný, takú slabšiu ranu, no čosi mi stekalo po temene. Skríkla som od prekvapenia a chytila si to miesto. Odrazu tak robili aj iní. Kričali a chytali sa, najčastejšie za hlavy, na ktoré dopadali vajcia. Hádzali ich po nás muži stojaci okolo Paliho. Vyzeralo to ako na bojisku, niektorí hádzali, iní sa kryli, ďalší utekali a všetci nadávali a hrešili. Boj v mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého a hlavne za blaho svojej cirkvi začal. Ešte som zazrela Paliho, práve keď dvíhal ruku a vyrazil proti môjmu otcovi ako rozzúrený býk. A zazrela som aj nevedno čiu inú ruku, ako švihla palankou po Paliho tvári, presne uprostred, a keď ho zalialo krvou ako prasa na bitúnku, tak som ten pohľad nevydržala a odvrátila sa.
       „Ten to teda schytal! Budeš mať frajera so zlomeným nosom,“ vyhŕkla Betka, čo mi pribehla na pomoc a stierala mi vajce z krku vreckovkou.
       „Pali je debil!“ riekla som s nenávisťou a chytila som Betku za ruku.

Boj        ustal, vyčerpaní a zranení bitkári sa rozišli domov prv, ako museli zasiahnuť zelenokabátnici z verejnej bezpečnosti. Pravoslávni cirkevníci odovzdali kľúče od chrámu a traja gréckokatolícki farári, dovtedy ukrytí v neďalekom dome, mohli odslúžiť nedeľňajšie bohoslužby. A možno by sa aj zabudlo, či chcelo zabudnúť na onen deň, keď mnohým zatemnilo mysle a spenilo krv, nebyť škodoradostných duší z okolia, ktorí Zalužičanov s príslovečnou škodoradosťou začali prezývať „vajcare“.





čitateľov: 1281