login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

La Mariakero pharipen

@ :: Poviedky ::     Apr 13 2020, 04:03 (UTC+0)

Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: polovica päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Skúpe slnko sa len namáhavo predieralo cez vlhký opar nad Hornádom a slabo rysovalo tiene na neomietnutých váľkových stenách. Voda ticho šumela na plytčinách, vtáky občas ostražito zaštebotali, no na stromoch popri brehu sa nepohol ani lístoček, ani vánok, ktorý by prefúkol a prečistil vzduch. Z komínov troch vetchých domov, obklopených bahnitou, večne vlhkou zemou a šachorinou, sa husto dymilo, pretože noci už boli chladné a tu pri rieke zima dokázala poriadne zaliezať pod kožu. Doslova až na kosť.
       Vrzli dvere. Do studeného rána vyšli štyri ženy – lepšie povedané jedna žena a tri odrastené dievčatá – oblečené v pestrých sukniach, s plecami i hlavami zahalenými do pletených šatiek, so zaplátanými vrecami v rukách a až na najmladšiu bosé. Ani tá však nemala nič, čo by sa dalo nazvať topánkami – iba handry omotané na chodidlách, upevnené slabým povrazom, bez akejkoľvek podrážky ju oddeľovali od studenej zeme. Všetky štyri sa striasli chladom a s nevysloveným, ale zjavne túžobným očakávaním sa pozerali do zahmleného slnka, akoby ho chceli privolať a posmeliť, aby celý deň hrialo. Poriadne hrialo!
       Za ženami vyšiel sivovlasý, fúzatý Cigán, aby ešte poslednýkrát skontroloval, či sú dobre ustrojené a či majú všetko. Aj on sám mal na sebe zaplátané šaty, ale na nohách mal, čo aké staré a rozčaptané, predsa len topánky, na hlave poriadny klobúk, na svalnatých zápästiach vybíjané chrániče a na košeli vestu. Bol predsa len gazda! A nielen to – kožená zamastená zástera neomylne prezrádzala, že je kováčom. Ženy sa okamžite – ako vojaci pri raporte – otočili k jeho zachmúrenej tvári, čakajúc na posledné pokyny.
       „Tak ako som vravel, tieto motyky odnesiete až do Margecian, dom číslo 26. Pýtajte päť korún za kus,“ ukázal na jeden z mechov. „Rýľ a hrable idú do Kluknavy, dom číslo 82. Rýľ šesť, hrable sedem, dohromady trinásť. Sľúbili dať aj zemiačky, nenechajte sa odbiť. Ich ľavý sused robil nedávno zabíjačku, pýtajte kožky zo slaniny. Alebo aj slaninu, veď čo keď dá? Tieto dva kutáče idú potom tu hore na kopec, po tri koruny za kus, ale keď sa bude krútiť, dajte aj za dva päťdesiat, a pýtajte jablká. A tento hák nad ohnisko potom zaneste do Kaľavy, za tri koruny, a hlavne sa spýtajte, či by nechceli nový rošt, viem že tam prestavovali kuchyňu, možno im ten starý nebude pasovať. Keby chceli, že prídem osobne pozrieť, premerať, bude dobre, bude...“
       Ženy mlčky prikývli, snažiac sa zapamätať si všetky údaje. Nebolo to ľahké, toľko rôznych výkovkov a čísiel... a cez tri kopce. Na celý deň. No hádam sa rozpomenú správne.
       „Ja idem kuť. Choďte!“
       Pohli sa.
       „Nemca!“ zastavil ešte silný hlas zachmúreného kováča najmladšiu dievčinu. „Počkaj. Tu si sadni! Takto sa omotávajú nohy? Veď by ti spadli už v Kluknave. Héj, pozeraj, ako sa to robí!“ hlasno hundral, zatiaľ čo premotával a preväzoval malej Cigánke onuce.
       „Nespadli by, vydržali,“ namietala dievčina, ale v skutočnosti bola rada, že jej pomáha – vyznal sa oveľa lepšie než ona.
       „A teraz choďte a dávajte na seba pozor. Hlavne ty, Mara, daj pozor na svojo dzecka!“ dodal ešte na rozlúčku svoju obľúbenú vetu, akoby zaklínadlo, ktoré hovoril pri každom lúčení, vlastne každé ráno.
       „Dobre, dade, dobre, dám!“ odpovedala Mária, jeho dcéra, svojím zaklínadlom a všetky štyri sa pohli v ústrety slnku, ktoré už začínalo pekne hriať. Čakala ich dlhá cesta. Ale tešila ich predstava, že sa vrátia s peniažkami, a možno aj zemiačkami, slaninkou, slivkami, jablkami a cibuľou. Už teraz v nose priam cítili, ako sa zemiačky varia v hrnci, ako voda pení, buble, ako zaháňajú hlad, ako potom sedia, spievajú.
       Krásny prísľub nového, teplého a šťastného dňa. Ako takmer každé ráno.
       Za chrbtami sa im ozvalo pravidelné zvonenie kladiva o nákovu. Jediný muž v chalupe sa musel poriadne obracať, aby uživil svoju dcéru, jej dcéry i svoju slepú ženu. Ako vlastne každé ráno, ktorým sa začal obvyklý deň. Deň ako stovky iných.

       Až raz, keď mali kováčove ženy zase ísť rozniesť výkovky, Mária nedokázala vstať z postele. Čosi v jej vnútri, čo podvedome cítila v sebe rásť, odrazu akoby puklo, zlomilo sa, a začalo veľmi bolieť, veľmi pichať aj pri najmenšom pohybe, oberajúc ju o všetky sily, okrem malého kúsku, čo ledva stačil na dýchanie. Už niekoľkokrát predtým sa stalo, že ju vnútri čosi zabolelo, ale nakoniec to vždy prešlo, aj keď jej vtedy vstávanie a rozhýbanie trvalo dlhšie. Nikomu nič nehovorila, sama sa s bolesťou vyrovnávala – ale tentoraz to bolo úplne iné, horšie, to sama vedela. Tušila, že je to vážne, ale ako vždy verila, že to nakoniec prejde.
       Ale neprešlo.
       Bolo to veľmi nepríjemné prekvapenie pre všetkých v dome. Ale čo ako sa snažili, ani dedo Emil, jeho slepá žena Bonca, ani dcéry Hajža, Nušku a Nemca nedokázali Márii nijak pomôcť. Nepomohli odvary, bylinky, nepomohol nakoniec ani doktor a jeho lieky – od toho dňa Mária ležala a stonala a jej dcéry museli s výkovkami a za obživou chodiť samé. A vždy, keď sa ráno tratili cez otvorené dvere s vrecami cez plece, Mária ich sprevádzala smutným pohľadom – sú také malé, slabé, menšie než by deti mali byť, a už ani ich matka im nepomáha. Odmalička nepoznajú, čo je to blahobyt, len hlad a trápenie. Dokonca ani Margitka, zvaná Nemca, najmladšia dcérka, čo jej len teraz minulo desať, ešte nikdy nemala ani bábiku, ani iné hračky... Také detstvo! A pritom, Nemca! Ešte ani nepozná celé svoje tajomstvo!
       Po čase si na novú situáciu zvykli. Mária ležala, občas, keď jej bolo lepšie, aj trochu chodila po dome a pomáhala, dedo kul a kul, staral sa o svoju ženu, dcéru i vnučky, a občas prišli pomôcť a potešiť aj ďalší, viac či menej spriaznení Cigáni z osady – Štefan, Elemír, Miro, Bunči aj iní. A malý Bunči dokonca začal pravidelne chodiť s dievčatami, s roznáškou, aby zastal chýbajúcu Máriu. Ako si všimla, najviac pomáhal malej Nemci. Nečudo – bola síce najmladšia, ale aj najkrajšia. A najmúdrejšia.
       Prešlo niekoľko týždňov a Mária sa začala cítiť lepšie. Aj v duchu pookriala – zamarilo sa jej, že sa všetko predsa len zlepší, na dobré obráti, že bude zase môcť chodiť a skákať, že sa vylieči a bude zdravá. Že bude všetko ako predtým. Dokonca už vedela ujsť aj kratšie vzdialenosti – na kopec, do osady, hoci bola ešte slabá na nosenie vriec. Ale práve v okamihu, keď sa začala zase usmievať a jej hlas bol mocný ako kedysi, prišlo zlé znamenie. Zlé znamenie, zoslané zvlášť na to, aby jej zase zobralo sily. Mulo!
       Stalo sa totiž pred nejakým časom, ešte kým bola Mária zdravá, že auto, ktorých začínalo chodiť stále viac a viac, zrazilo pred osadou mládenca. Mladý Cigán, Baľogar ho prezývali, sa vracal večer domov a v neosvetlenej časti pod stráňou vošiel za zákrutou do vozovky. Vodič, hoci ho aj zbadal a neprekračoval povolenú rýchlosť, už nestihol zabrzdiť a zastaviť, nešťastne chodca trafil tak, že ten na mieste zomrel. Baľogara s veľkým plačom pochovali, vodiča polícia vyšetrovala, ale nakoniec súd oslobodil. A po čase sa na udalosť zabudlo. Až do toho nešťastného dňa, keď Mária, sprevádzaná svojou najmladšou dcérou, sa práve vracala z osady do svojho domca pri rieke a prechádzali most.
       V tichu končiaceho dňa zrazu zapraskala šachorina pri vode a upútala pozornosť idúcich. Obe obrátili hlavy a pomaly zastavili krok. Medzi tŕstím zbadali obrys človeka v bielej košeli, ruky mal vbok, hlavu otočenú, takže mu nebolo vidieť do tváre, a na hlave mal červenú, akoby krvavú škvrnu. Postava bez pohnutia stála po pás v poraste a ženám sa zazdalo, že šero okolo neho navidomoči hustne. Mária si všimla, že na tom mieste je strmý breh a hlboké bahno, takže ten človek musel na niečom stáť. Alebo... sa vznášať!
       „Mamo, ja ho spoznávam...“ hlesla po chvíľke napätého ticha Nemca. Aj Márii sa videl povedomý. Videla iba pol tváre, ale aj ten profil, aj to držanie tela sa jej zdali známe. Dokonca spoznávala aj tú košeľu. Veď v takej ho pochovávali...
       „To je Baľogar!“ vykríkla s náhlym poznaním Nemca.
       V tej chvíli sa postava pohla. Neprirodzeným spôsobom, bez toho, aby spustila ruky z bokov alebo sa otočila dopredu, do smeru pohybu, začala sa bokom hladko šinúť pomedzi tŕstie, ktoré hlasno šušťalo. Hýbala sa smerom k mostu, akoby chcela naň od brehu vyliezť, a Márii sa zdalo, že začala vydávať kvílivý zvuk.
       „Mulo! (Duch!)“ zakričala Mária.
       „Dik ode o mulo. Denaš, bo ode hin o mulo! (Pozri sa, tam je mátoha. Utekaj, lebo tam je mátoha!)“ zopakovala Nemca a stŕpla hrôzou. Jej matka sa rozhodla nečakať, až sa po moste dostane k nim.
        „Denaš, denaš, bo ode hino! (Utekaj, utekaj, veď je tam!)“ vykríkla, rozbehla sa a strhla Nemcu za ruku so sebou. Bežala zo všetkých síl, nepozerajúc naľavo ani napravo, vlastne si ani nepamätala, ako sa dostala až domov. Tam ju však zrazu skosila obrovská bolesť a ona upadla do bezvedomia, ktoré ju tak aspoň milosrdne zachránilo pred hrôzami zaspávania.
       Na druhý deň, keď sa konečne prebrala, cítila sa slabá ako ešte nikdy a opäť nevedela ani vstať z postele. Sily ju zas opustili, bolesť sa naplno vrátila. Bolo to ešte horšie ako predtým. Dušu jej však zovrela zlá predtucha, ktorá nepochybne súvisela so včerajšou udalosťou a Mária sa začala báť.
       Našťastie malá Nemca po tom, čo vyrozprávala celú príhodu s duchom ostatným, ju brala na ľahkú váhu, so smiechom, a zdalo sa, že jej nijak neublížila. Ale Mária vedela svoje – druhý svet poslal posla a to znamená, že smrť je blízko. A nečaká. Od toho dňa už takmer nespala, nechodila, chradla čoraz viac.
       Po ďalších týždňoch trápenia, keď už takmer nevládala ani hovoriť, zavolala si k lôžku svoju najmladšiu dcéru Nemcu. Bola tu totiž jedna vec, ktorú musela stihnúť vybaviť.
       „Nemca,“ začala bez úvodu, keď si dcéra prisadla, „vieš, prečo ťa volajú Nemca?“
       „Dedo vravel,“ prikývla malá s vážnou tvárou, „že podľa otca. Ozajstného... môjho... otca.“ Zdalo sa, že vie, o čom bude reč.
       Zavrela oči. Zo spomienok, už takmer zabudnutých, sa vynorila tvár – svetlá, hladko oholená, lemovaná uniformou, modrooká a večne usmiata. Vynoril sa jej zase ten večer, keď sa nemecký vojak s puškou zjavil v rozkúrenej chalupe, v ktorej práve zhodou okolností bola sama. Prisadol si, pokrytý námrazou, trasúci sa, aby sa trocha ohrial, dal sa do rozhovoru, či skôr do posunkov, lebo navzájom si nerozumeli, ale stačila reč úsmevov, žmurknutí a dotykov, aby sa dokázali pochopiť. Stačilo prítmie ohňa z piecky, aby rozviazalo atmosféru, zvýraznilo teplo a blízkosť mladého tela; jeden bol urastený, švárny, upravený, druhá mladá, krásna a nežná. Ponúkli si, čo obaja v tej chvíli potrebovali a boli so sebou tak spokojní, že si to ešte párkrát zopakovali, kým ho vojna odviala navždy preč. A porozumeli si natoľko dobre aj bez slov, že vlastne ani dodnes nepotrebovala vedieť, ako sa volal.
       Lenže... môže sa malá Margitka, prezývaná Nemca, dozvedieť holú pravdu? Pochopí to? A ako si mamu zapamätá, keď už tu nebude? Ako len teraz zvedavo upiera svoje sivé očká na mamu, ako čaká, čo sa dozvie, čosi pekné a dobré...
       „Bol to vojak,“ začala ticho. „Kapitán,“ dodala po chvíľke premýšľania. „Hlavný dôstojník v Richnave. Zoznámili sme sa, keď tu Nemci táborili, kopali zákopy a pripravovali sa na boj s Rusmi. Hneď sa do mňa zamiloval. Dlho mi nadbiehal. A chcel si ma zobrať so sebou. Chcel, aby si sa narodila v Nemecku, už v manželstve, chcel si ma vziať za ženu. Potom, po vojne. Aj chcel, aby som sa rozviedla, aj bol rozvod ochotný zaplatiť. Ale bola vojna a vo vojne nejde všetko tak, ako by človek chcel.“
       Margitka sa usmiala.
       „A on veľmi chcel,“ dívala sa Nemci priamo do očí. A videla, ako sa rozplývajú pri tej predstave. „Veľmi chcel, aby si sa narodila tam, aby sme všetci traja žili spolu. A mali ďalšie deti.“
       „A aký bol? Ako sa volal?“ spýtala sa Nemca, celá rozžiarená.
       „Bol veľký, pekný a múdry. Ako ty. Si celá po ňom. A ako sa volal?“ Mária na chvíľu zmĺkla. „Roztrhala som jeho meno aj tvoj rodný list, keď na mňa raz prišiel smútok,“ povedala ticho. Nemca sa zatvárila sklamane, ale nepovedala nič.
       „Možno je lepšie, že som naňho úplne zabudla. A ani tebe to meno netreba. Tvojím nevlastným otcom bol môj muž, nebohý Milan, ale prijal ťa za svoju od prvej chvíle a vychoval ako všetky svoje dcéry. S láskou spomínaj radšej len naňho – ako na svojho jediného otca.“
       Hoci ti prezývku už nikto neodpára... pomyslela si Mária vzápätí. No a?
       „Buď dobrá žena, buď dobrá matka! A buď dobrá babička!“ vzopäla sa zrazu a položila ruku Nemci na plece. Tá sa zasmiala.
       „Ale mamo! Hovoríš, akoby si chcela dakde odísť. Do Nemecka, či kam?“
       Veď hej, odísť - pomyslela si Mária a opäť si ľahla na chrbát. Už čoskoro.
       „A teraz choď! Treba drevo na noc, nech nepomrzneme. Nazbieraj konáre, tvoje sestry už išli. Pomáhaj im! Vždy im pomáhaj!“
       Nemca rezko vybehla z chalupy. A Mária sa v návale bolesti zrútila na posteľ. Och, nech už to dlho netrvá, pomyslela si azda prvýkrát. A polohlasom vyriekla vetu, na ktorú si doteraz zakazovala čo i len pomyslieť:
       „Ach, Devla, leman pal adá svetos, bo nane man láčo dživipen, na mušina prekadas svetos, kalke tecerpinel... (Ach bože, vezmi ma z tohto sveta, lebo už nemám dobrý život, vezmi ma k sebe, lebo trpím...)“
       Na ďalší deň sa Mária už vôbec nepohla a okrem pár slov ani neprehovorila. Tvár jej úplne zbledla, oči sa prepadli, ledva dýchala. Dedo kováč ju zamračene pozoroval. Opustila sa, tušil. Už nechce žiť. Alebo nemôže. Či jej niet pomoci?
       O dva dni nato Mária zomrela.
       Keď sa príbuzní vrátili domov z cintorína, sprevádzaní plačúcimi príbuznými, a vyliali svoj diel pohárika za Máriu na zem, aby si takto s ňou naposledy pripili, pochopila smutná Nemca, že sa mama s ňou vtedy lúčila. Pamätala si každé jej slovo, prehrávala si ho každé zvlášť znova a znova v pamäti, aby sa vyrylo čo najhlbšie, lebo vedela, že zopakovať ho mama už nebude môcť. A potrebovala si pamätať presne – veď raz, a možno onedlho, bude musieť sama vysvetľovať, kým je: svojmu mužovi, no najmä synom, dcéram, vnukom a vnučkám, aby aj oni vedeli, že pochádzajú z Márie a... Nemca. Z ich lásky.
       Práve v nich, vo svojich potomkoch, žijú totiž Cigáni večne.

čitateľov: 1330