Spoveď
@ :: Poviedky ::
Apr 27 2020, 09:27 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: takmer súčasnosť (so spomienkami na štyridsiate a päťdesiate roky)
Autor: Slavomír Szabó
Zotmelo sa. Súmrak zhustol a to je čas, keď už oči veľa nezmôžu, ale uši vnímajú všetko oveľa jemnejšie, citlivejšie. Aby som ten pocit umocnil, stojac uprostred dediny som privrel viečka a pokúšal sa započúvať do žblnkotu vôd Kendického potoka. Pokúšal, ale zbytočne. Dobre si pamätám časy, keď zurčal v plnej sile a my sme ako deti popri ňom chytali žaby. Potok ešte nevyschol, lenže už nie je tým, čím býval. Voda sa kamsi stráca. Väčšina z nej už zmizla. Možno tak, ako sa žitím kamsi stráca čas. Ako zmizla i moja mladosť.
Opäť som sa zadíval pred seba na kaplnku svätého Jána Nepomuckého. Hoc sa z nej črtali len obrysy a sochu svätca som už vlastne ani nevidel, vedel som si ho dobre predstaviť svojim vnútorným zrakom. Muž, ktorého dal mučiť kráľ Václav IV., sa stal známym tým, že radšej obetoval svoj život, než aby vyzradil spovedné tajomstvo. Každý potrebuje spoveď. Dostať zo seba vtieravú nespokojnosť prameniacu zo spomienok na vlastné slabosti a zlé minulé rozhodnutia, ktoré pichajú v duši ako ostré výčitky a nedávajú spávať. Aj kráľovná spoveď potrebovala. A žiarlivý kráľ sa nedokázal zmieriť s tým, že bezbranný kňaz Nepomucký neskloní hlavu a nevyzradí, čo si od nej vypočul.
„Vilo, to si ty?“ vyrušil ma mužský hlas. „Čo tu stojíš?“
„A čo? Mám tu vari ležať?“ odvetil som nezdvorilo, možno až hlúpo a drzo, i keď prihovárajúci sa nahodil prívetivý tón, z ktorého sa dala tušiť radosť zo stretnutia. Ale prečo? Prichádzajúcim bol Jožo. Chlap, ktorého sa mi ani nechce opisovať, nechce sa mi o ňom hovoriť, ba najradšej by som ho ani nestretol. Ale bol tu, prišiel ku mne, postavil sa predo mňa iba na krok, takže som i v tomto čase jasne rozoznal jeho tvár. Zostarel. I ja som zostarel. A napriek tomu, že sme obaja Kendičania, že sme sa ako deti spolu hrávali na vojakov, pásli kravy či pomáhali pri zbere kapusty, teraz sme sa už pekných pár rokov nerozprávali. Nebolo o čom. Dobre si pamätám, ako sa zmenil, keď sa moci chytili komunisti.
Podvedome som si zahryzol do spodnej pery. Jožo stál stále predo mnou a mlčal.
„Dáš si čaj?“
Ani neviem, ako to zo mňa vypadlo. Možno z výčitky za to hlúpe privítanie, možno zo zvyku, zo zdvorilosti, možno zo zvedavosti.
„Kde?“ Jožo ostal v pomykove.
„U mňa. Doma.“
„Môžem?“
Namiesto prikývnutia som len ledabolo mykol plecom. Aj to stačilo. Otočil som sa a šiel domov. Jožo vedľa mňa. V tom veku sme už skôr šuchotali nohami, než rázne kráčali. A po celý čas sme mlčali. Až keď v kuchyni na stole zavoňal lipový čaj a obaja sme si sadli oproti sebe, opatrne som si usrkol a z Joža padlo napätie, čo sa v ňom hromadilo v tichu cesty. Dokonca sa usmial.
„Dlho sme sa nevideli. Ani som nedúfal, že si ešte niekedy takto posedíme a...“
Jožo sa zasekol. Možno ani sám nevedel, čo chcel povedať.
„A pospomíname?“ pomohol som mu.
„Spomínať? Vieš, mňa by aj celkom zaujímalo, čo si myslíš o tom, v čom žijeme teraz. O terajšej dobe,“ nahodil neurčito.
„Nie je to ideálne, ale časom každý pochopí, že ideály nie sú na to, aby sa dosiahli, ale aby sa dosahovali.“
„Pravda, Vilo, pravda. Vieš, čo sa mi na tebe páči? Že ty vieš dakedy jedinou vetou povedať viac, ako iní za celý večer.“
Prečo sa mi líška? Prečo mi nadbieha? Vari dačo potrebuje? Alebo mu samota začína liezť na mozog a hoc má rodinu, niet sa pred kým vyrozprávať?
Hodiny na stene ticho tikali. Neboli to už pendlovky, na ktoré bývali moji rodičia nesmierne hrdí. Netikal naťahovací strojček, ale sekundová ručička pravidelne posúvaná batériou. Čas plynie stále rovnako, len možnosti jeho merania sa menia. Kadečo sa mení, ale podstata všetkého dôležitého ostáva rovnaká. Človek by mal za všetkých okolností ostať človekom. Takéto a podobné myšlienky sa mi mihali mysľou a netušil som, či skôr padne dáke ďalšie slovo, alebo sa ukáže prázdne dno hrnčeka pod chladnúcim čajom.
„No...“ začal predsa len po chvíli Jožo, „ale i tak sme dačo zažili. Niekedy, keď nad všetkým rozmýšľam, príde mi to, akoby to nebol ani jeden život, ale viacej.“
„Podľa toho, ako sa menila spoločnosť?“
„Tak, hej, pravdu máš. Vidíš Vilo, ani netreba nič vysvetľovať!“
„Čo vysvetľovať?“
Jožo sa nepokojne zahniezdil. Prstami si pošúchal bradu a zvraštil čelo.
„Veď ten náš prvý svet bol celkom dobrý, nie? Koľko zábavy sme v ňom prežili. Napríklad, keď sme tu mali tie naše tancovačky pred krčmou vedľa kováčskej vyhne. Cigáni vyhrávali a všetci sme boli jedna družná partia. A ako sme chodili dievčatám zbierať briezky, aby sme im ich v noci pred príchodom mája postavili! Spoločne na rebrinákoch do dolín medzi Krajný, Stredný a Bučinový vrch. Vyťali sme stromčeky, vtedy ich ešte ani nebolo potrebné zdobiť farebnými stužkami, len osekať spodné konáre... A v noci sme ich nosili viazať na ploty ku domom, kde mali dievky na vydaj! A ako sme sa naťahovali, ktorá z nich dostane tú najkrajšiu briezku!“
„Ja som na tancovačky nechodil,“ pokrútil som hlavou.
„Viem. Dobre to viem. Ty si, či vôbec vy ako rodina ste boli tak trochu, no, akoby som to povedal, trochu iní. Vieš, keď prišiel ten druhý svet, po tom ako vojna skončila a ako sa začali všetky tie zmeny, čo sme nazývali pokrokom, tak som dostal takú úlohu. Skoro v každom dome sa po nociach pálila pálenka. Na to bol zákaz. Kto páli načierno, oberá štát o príjmy z predaja alkoholických nápojov! Tak nám to bolo povedané a dostali sme príkazy. Aj ja som chodil pozerať po večeroch do rozsvietených okien. Všade na stole stála fľaša. Len u vás toto,“ dopovedal Jožo a zdvihol hrnček s čajom.
„Počkaj! Počkaj, počkaj, počkaj! Ty si chodil po večeroch nazízať ľuďom do okien, aby si mohol nahlásiť, kto čo doma pije?“
Cítil som, že sa vo mne niečo pohlo. Hoc šlo o staré časy, na ktoré si dnes už takmer nikto nespomenie a ak, tak iba náhodou, zatriaslo mnou, ako ma zaplavila zlosť.
„Veď vieš ako bolo. Človek dostal stranícku úlohu a musel ju splniť.“
„A čo zabíjačky? Kto chcel chovať sviňu, musel mať povolenie. Ale to nestačilo, ak ju chcel zabiť. Na to potreboval zakáľací list. Opäť povolenie z úradu. Mnohí chovali načierno, aby mali z čoho žiť. Aj to si chodil... špehovať? A kto má koľko sliepok, alebo kravy, ak nechcel vstúpiť do družstva. Každý odovzdával kontingenty štátu zadarmo. Vajcia, mlieko, masť, kože. Aj z úrody, a keď bol slabší rok a neurodilo sa ani toľko, čo požadoval štát, musel zrno aj dokúpiť, aby nešiel do väznice!“
Jožo rozložil rukami ako farár pri kázni: „No, Vilo, taká bola doba...“
„Doba bola taká, akí boli ľudia. Si hrdý na to, čo si robil?“
„Proti vetru sa šikať nedá!“
„Lenže mňa kvôli postoju k družstvu vyhodili z práce!“
„No, veď hovorím, že v akých časoch sme žili,“ zatváril sa Jožo prekvapene, akoby toto z mojej minulosti nevedel. Lenže vedel. Dobre vedel. Akoby sa to snažil ospravedlniť, keď mávol rukou a dodal: „Vidíš, nakoniec si aj ty vstúpil do strany!“
Prehltol som naprázdno a nesnažil sa už vysvetľovať nič. Načo aj. I ja som musel nakoniec robiť tak, aby som prežil. Ale prisámbohu, neškodil som nikomu.
Ručičky na hodinách trochu postúpili dopredu, odkiaľsi zvonka sa ozval brechot psa a hneď za ním vystrašené mňaučanie túlavej mačky. Na kraji stola ležali moje noviny, ktoré som si ešte dnes nestihol prečítať a stolička mi prišla akási tvrdá, lebo som si na ňu zabudol položiť svoj obľúbený vankúš. Nič z toho však teraz nebolo dôležité. Skôr som tušil, než vedel, že to najpodstatnejšie sa mi Jožo ešte len chystá povedať.
„Vilo, aby si to nebral v zlom, ja si myslím, že si dobre urobil. Dobre si urobil, že si vstúpil do strany, aj že ste nakoniec dali svoje statky družstvu, lebo mohli ste dopadnúť aj horšie. Však si len zober všetkých tých železničiarov a isto pamätáš, že ich bolo v Kendiciach nemálo. Dozvedeli sa, že ak svoje kravy a polia dobrovoľne nevydajú, prídu o ne beztak a ešte ich aj vyhodia z práce. A učiteľ?“
„Čo učiteľ? A ktorý? Schwartz?“ pýtal som sa teraz odmerane, úsečne.
„Nie Schwartz! Nie ten Július Schwartz, čo býval riaditeľom! Ale ten, čo si vzal jeho dcéru. Juro Žula. Tak sa volal, nie? Vieš, ten, čo prišiel z Haršaku. Teda zo Záborského, tak sa to teraz volá...“
„Viem, viem,“ prikyvoval som.
„V štyridsiatom deviatom prišiel a v päťdesiatom sa už musel porúčať. A prečo? Zle mu tu bolo? Preložili ho učiť do Sedlíc, a vlastne mohol byť rád, že si dajakú robotu našiel. Načo rozprával pred ľuďmi, že družstvo ich oberá o to, čo budovali celé generácie gazdov? A akoby toho ešte nebolo málo, tak chodil hrať aj na organe do kostola. Lenže my sme toto nepotrebovali! My sme potrebovali ľudí s komsomolským myslením a marxistov-leninistov!“
„My? Kto je to my? Ešte stále tomu veríš?“
Jožo sa zavrtel, neodpovedal. Teda aspoň chvíľu. Potom znova zopakoval, že taká bola doba.
„Vieš,“ začal som teraz ja, „všetky tie kontingenty, odvádzanie kráv do družstva, zaberanie polí, všetko čo sa stalo, sa mi zdá nič v porovnaní s tým, čo postihlo štyroch z nás. Vieš, o čom hovorím? Tak trochu si s tým i začal, nie? Bolo to presne pred príchodom mája, keď sme šli na briezky, aby sme dievčatám urobili radosť. Aj tancovačka bola, ale ako som povedal, na tie som nechodil.“
„Viem. Viem a nikdy nezabudnem. Ešte aj teraz vidím pred sebou tie tváre. Muzika bola dobrá, hýrilo sa do noci, ale ráno prišli do Kendíc dve esenbácke autá z Prešova. Začali vyšetrovať, kto v noci zvesil zo školy československú a sovietsku vlajku, roztrhal ich a šmaril pod orech.“
„Tak! Všetkých nás vyšetrovali. Bola nedeľa ráno a my sme namiesto do kostola išli k predsedovi národného výboru, aby sme sa vraj priznali, a ak sme to neurobili my, aby sme udali toho, čo tak spravil. Niektorí informáciu nedostali včas, a tak sa vybrali do kostola. A odtiaľ, priamo z davu ľudí, čo sa práve modlili, esenbáci vytiahli a priviedli k predsedovi ďalších. Po omši sme mali ísť hrať futbal do Rudatíc. Predseda nás uvoľnil, veď futbal mal na dedine vždy prednosť pred všetkým. Ale museli sme sľúbiť, že sa odtiaľ vrátime rovno späť. Zo zápasu sme sa vrátili, ale schovali sme sa pod les nad dedinou a sledovali sme, kedy esenbácke autá odídu. Odišli. Tak sme sa vrátili. A potom...“
„No, Vilo, veď viem. Potom tí žandári, či ako ich ty nazývaš - esenbáci, ukončili vyšetrovanie a štyria mládenci šli pred súd.“
„A tie roky, čo im za to naparili! Tá zničená mladosť vo väzniciach! Len nedávno posledný z nich poručil dušu Bohu, ale viem, že sa tie spomienky s nimi ťahali až do konca života! Nosili na sebe bremeno ako ťažký balvan. Zničená mladosť, dochrámaný život. A prečo? Za chvíľku frajeriny a mladíckej nerozvážnosti?“
„Nie, Vilo, mýliš sa. Oni v tom boli nevinne.“
Posledné slová vyriekol Jožo potichu, no zreteľne. Potom sklopil zrak, hľadiac k zemi, zatiaľ čo mne obočie vyletelo až navrch čela.
„Ako to myslíš, že nevinne? Porušili zákon z hlúposti, mohli ich len napomenúť, ale i keď stojím na ich strane, že sa súdruhovia na nich vyvàšili a urobili z toho exemplárny prípad, podľa vtedajších zákonov trochu viny mali. Či nie?“
Začínal som tušiť niečo zlé, možno horšie, než boli moje predstavy. Najmä preto, že nikto z nich sa k zneucteniu československej a sovietskej vlajky pred súdom nepriznal.
„Nie. Všetko bolo pripravené. Všetko vopred dohodnuté. Dedina potrebovala potrestať rodiny gazdov, čo nechceli do družstva.“
„Aká dedina, čo za dedina?! My sme predsa dedina! My, všetci, čo tu žijeme!“
Hlas sa mi zatriasol, ale ešte som nekričal.
„Strana to potrebovala. Vilo, to strana. Čo si tí ľudia mysleli? Že zmôžu niečo voči novej spoločnosti? Aký proces to bol? Keď šli esenbáci do Kendíc, už mali zoznam tých štyroch, ktorých bude treba chytiť a zlomiť. Vypočúvanie bola len fraška. Aj súd bol čistá fraška. Oni sa tých vlajok ani nedotkli. Urobili to tí, ktorí všetko vymysleli a pripravili! Tak, aby boli tie rodiny dosť zlomené, aby ďalej neodolávali družstvu a neobtierali si jazyk o našu politiku.“
„A Ty, Jožo, vieš, kto to všetko vymyslel a pripravil?“
Jožo mlčky prikývol.
V kuchyni bolo počuť opäť iba tichý tikot sekundovej ručičky nástenných hodín. Hľadel som pred seba, ale Joža som už nevidel. Pred očami sa mi vynárali len scény plné strachu, ktorý po zatknutí štyroch mládencov ovládol celé Kendice. Tiež, ako som videl plakať ich rodičov, ich matky aj otcov. Ako tu ďalej žili. Ich slovo už nemalo žiadnu váhu, lebo vraj namiesto uvedomelých občanov vychovali, ako sa zvyklo hovorievať, rozvracačov a politických väzňov. Spoločensky neprijateľné osoby. To bol ten druhý svet, čo prišiel po vojne. A teraz? Svet tretí? Spoločnosť, v ktorej sa už nemusíme báť hovoriť pravdu? Naozaj? Nebál by sa ani Jožo, keby to mal rozpovedať pred celými Kendicami?
„Ja už pôjdem. Len toto som chcel povedať. Dobrú noc, Vilo...“
Jožova stolička zahrkotala, ako ju odtlačil zadkom a pomaly sa zdvihol.
„Choď,“ kývol som rukou k dverám a ani som ho neodprevadil.
Prečo mi to vlastne všetko hovoril? Prečo prišiel ku mne, prečo pil so mnou čaj, čo vlastne chcel?
Ako som ho večer stretol? Na čo som vtedy myslel? Pri kaplnke svätého Jána Nepomuckého a myslel som na spoveď. Na to, ako každý potrebuje zo seba dostať vtieravú nespokojnosť prameniacu zo spomienok na vlastné slabosti a zlé minulé rozhodnutia, ktoré pichajú v duši ako ostré výčitky a nedávajú spávať. Hej, tak. Každý potrebuje spoveď. Aj Jožo ju potreboval. On však do kostola nepôjde. Ako spovedníka si vybral mňa. Som viazaný spovedným tajomstvom, i keď nie som kňazom? Pomohlo by ešte niekomu, ak by vyšla pravda na povrch?
|
|
