login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Apr 20, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(252)

vložiť obrázok do galérie

Harankaňa a tí ďalší

@ :: Poviedky ::     May 15 2020, 13:46 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Orba, sejba, žatva. To bol Ferov svet. Polia, čo sa tiahli okolo Ždane od Hornádu až k Slanským vrchom a vôňa zeme, ktorá sa vryla do jeho života natoľko, že by už bez nej nemohol žiť. Spolu so svojou ženou Magdou k nej privoniavali denne, aj teraz, v čase, keď jesenné, no ešte stále teplé slnko vystúpilo takmer doprostred oblohy. Obaja stáli s ohnutými chrbtami nad svojou roľou. Motykami jednotvárne vykopávali zemiaky, zbierali ich a čistili, než ich vložili do koša a presypali do mechov. Počasie bolo naozaj mimoriadne krásne, skôr ako leto, čo nevedelo, kedy má koniec. Zato zemiakov sa urodilo pomenej a aj tie, ktoré vzišli, boli akési menšie než vlani. Magda si nebola istá, či to neúroda alebo niečo iné spôsobilo, že Fero, jej muž, stále len frflal a ohundral všetko, na čo prišla reč. Ale to možno len preto, lebo včera voľajako zle stúpil. Večer si masíroval nohu a prezeral ju zo všetkých strán. Vraj mu napuchol členok i prsty, ale keď sa na to pozrela ona, nevidela nič. Jedna noha ako druhá. Možno si myslel, že ho bude ľutovať, alebo mu sama nohy pomasíruje, ale ona sa namiesto toho spýtala, že kedy už porúbe drevo. Vtedy sa nazlostil a nepomohol mu ani spánok.
       „Harankaňu si ráno vyhnala?“ zdvihol Fero hlavu a pozrel na Magdu, žmúriac oči, aby mu do nich nestiekol pot.
        „Hej, povedala som jej, že teraz nemám nič,“ vystrela sa Magda.
        „Ako to, že nič? Chudákov z nás budeš pred cigánmi robiť? Som ti jasne hovoril, aby si jej nakázala, nech sa prace a viac ku nám nevkročí! Koľko už? Desať rokov alebo viac a každý týždeň? Vždy príde, že gazdinka, dajte mi dačo pre deti, bo sú hladné. A ty furt dáš! Keby sme to porátali, o koľko by bola plnšia špajza?“
       Magda stála a mlčala. Mala by čo povedať, veď nikdy jej nedala toľko, že by sa z toho čo by len jeden najedol. Raz krajec chleba, inokedy zopár zemiakov. Ale Fero to nepochopí. Hej, už predtým ju kamarátky varovali, že si nemá brať oveľa staršieho muža, lebo taký pozerá na svet inak. Ona sotva tridsať a on skoro o dva krížiky viac. Už dvanásť rokov toto znáša. Ale čo už, keď jej svadbu prikázali rodičia? Bože! Takto pozerať na vlastného muža? Magda sa v tej chvíli až zahanbila, ako o ňom zmýšľa.
        „Povedala som jej, že nech už nechodí,“ hlesla potichu a previnilo.
        „Aha, tamtí tam. Oni nežobrú. A prečo?“ kývol Fero hlavou k ceste, po ktorej kráčali traja cigáni. „Joži aj Piťo vedia robiť, aj keď ten Lajoš sa dajako nepodaril. A Harankaňa? Len dokríva do Ždane a už si myslí, že jej patrí celá dedina. Z domu do domu, nie aby sa roboty chytila!“
        „Joži ani Piťo nemajú stálu robotu! Pomáhajú na žatve, na stavbách, robia váľky a predávajú. A aj Lajoš občas robí! Ale pravda, nikto ho nechce, lebo vydrží tak hodinu a potom sa len motá.“
        „A čo? Mám teraz za ním bežať a padnúť na kolená, že som o ňom zle povedal? Že keď vydrží hodinu, tak som mu krivdil? Alebo...“ zasekol sa Fero uprostred reči, lebo na ceste zastal voz. Hneď vedľa jeho rebrináku, kam nosili zemiaky. Chcel zistiť, kto a prečo prišiel, ale pot mu stiekol z obočia do oka a poriadne to zaštípalo. Pošúchal sa rukou špinavou od hliny, lenže tým to ešte zhoršil.
        „Pochválen Ježiš Kristus. Kopete?“ ozval sa už z diaľky Ďula. Počuli ho zreteľne, lebo Ďula kričal, aj keď nebolo treba. On nebýval zlostný, jednoducho mal taký hlas. I keď to bol Ferov mladší brat, bol oveľa vyšší aj silnejší a hádam i krajší.
        „Ďula, dobre že ideš. Už by som mala...“ zakričala Magda, ale Fero jej zasa skočil do reči.
        „No čo? Vraciaš sa do dediny? Tak mi odvezieš ženu, nech mi navarí a donesie jesť!“
        „Veď hej, preto som zastal, keď už idem okolo,“ rozhodil Ďula rukami, keď došiel k svojmu bratovi, ktorý si stále šúchal oko. „Čo? Plačeš? Málo zemiačikov sa ti urodilo, nebude na predaj, len do brucha?“
        „Tak je, hej. Plačem, že akú mám hlúpu ženu. Cigánom by jedlo rozdala. Veď len nech si na to zvyknú! A potom, keď nebude nič, veď so zemiakmi je teraz bieda, začnú kradnúť,“ zarýpal Fero, až Magda sklonila hlavu a pozerala radšej na zem.
        „A už ti dakedy dačo ukradli?“ Ďula sa čudoval.
„No...“ zahundral Fero, ale Ďula pokračoval: „Pozri tu. Každý deň prechádzajú popri poli a nikdy ti nič nezmizlo, tak to hádam nebude také zlé. No nie? Len keď už vyzbieraš úrodu, prídu sa opýtať, či ešte môžu pokukať, čo si tam nechal. Len to berú, čo by beztak pohnilo, tak je? A so ženou tu kopeš ako taký kôň, ale keby si zavolal čoby len jediného cigána, za kôš zemiakov by ti pomáhal celý deň. Skôr by ste mali porobené!“
        „Magda vládze. Mňa bolí noha! Tak keď dajakého uvidíš, môžeš ho poslať. Však som tu. Nech príde, dostane zo zemiakov, ale musí robiť!“
       Ďula sa usmial, a vlastne aj Magda, ale ona tak, aby to Fero nevidel. Potom schmatla plný kôš, že ho odnesie na voz a presype do mecha. Ďula jej ho však zobral z rúk, že jej pomôže, nech len vezme motyku a môžu ísť. Už boli takmer na ceste, keď k nim z poľa ešte stále doliehalo Ferove frflanie. Nevedno, na čo nadával teraz. Či na boľavú nohu, štípanie v oku, malé zemiaky alebo na Harankaňu. To už bolo jedno. Voz sa pohol po poľnej ceste, zahrkotal a Ďula s Magdou sa viezli. On na kozlíku s opratami v rukách, ona pri mechoch za jeho chrbtom. Neslušalo sa, aby vydatá žena sedela len tak vedľa druhého muža.

       Cesta nebola dlhá, Magda by to pokojne prešla aj pešo, veď zemiaky mohli odviezť aj večer. To len Ďula, vždy keď mal čas a cestu okolo, sa po ňu zastavil. Naspäť už pôjde sama, a to pomerne rýchlo. Aspoň tak to plánovala, lebo Fero vyzeral naozaj zlostný.
        „To je už od rána taký?“ spýtal sa Ďula, akoby čítal jej myšlienky.
        „Už včera taký bol. Ale dnes, keď uvidel Harankaňu ako žobre, sa poriadne rozohnil. A ešte ho to neprešlo. Ale to možno aj kvôli tým zemiakom, veď vieš, ako je to toho roku. Veľké sucho bolo.“
        „Hej, bolo, ale čo už? Veď nepomrieme. Ja len, že prečo nešiel sám po cigánov.“
„On za nimi nepôjde. Veď ho poznáš, nie? Aj minule rozprával, že cigáni sú ako veľkí gazdovia. Aspoň pokiaľ ide o potkany. Gazdom okolo veľkých stajní a chlievov behá veľa potkanov a pri cigánskych domoch potkanov nie je o nič menej. A stále hovorí, že od nich môžeme chytiť choleru.“
       „Fera nezmeníš,“ Ďula kývol ramenom a Magda len prikývla. Zvláštne, Ďula jej gesto súhlasu nemohol vidieť, sedela za ním, ale akoby ho vytušil a pokračoval ďalej. „Vraj prvý cigán, čo začal chodiť do Ždane, bol kováč. A že dobrý, koňom sa rozumel. Mnohé podkoval. Ľudia z dediny potom chodili za ním, ale nie do domu. Dom nemal. V zemi vykopal jamu, len trochu strecha trčala hore, a tak býval. A žena mu tam porodila šesť detí. Vraj potom dostal choleru. Keď zomrel, úrady ho nedovolili pochovať na cintoríne. Ani v Čani, ani v Ždani, ani nikde. Že vraj nákaza. Ešte aj teraz leží kdesi v zemi pod stromom.“
       „Joži, Piťo a Lajoš sú jeho synovia?“
       „Nie, to už bolo dávno. Ale títo tiež vedia byť šikovní. Robotu chodí hľadať Joži, lebo má vždy čisté šaty. A počula si ho hrať na husliach? Dobrý je.“
       „Vieš prečo Fero neznáša Harankaňu?“ usmiala sa Magda, nálada sa jej zlepšila.
       „No? Povedz, lebo ja som myslel, že to nielen ju.“
       „Ju najviac. Neznáša ju, lebo raz s ním vybabrala.“
       „Harankaňa s Ferom? To si neviem predstaviť. Veď on už ako decko nevedel prehltnúť, keď s ním niekto vypiekol.“
       „Hej, to je možno aj osem rokov, alebo viac. Vždy sa zlostil, keď som jej niečo dala. A raz som varila fazuľu, keď nám Harankaňa búchala na okno. Že čo tak dobre vonia, či by som jej dačo dala.“
       „A?“
       „A prišiel Fero. Vzal horúci hrniec z pece aj s vareškou a postavil sa ku dverám. Len trochu ich otvoril, sotva vystrčil vonku hlavu a spýtal sa, či chce jesť. Harankaňa, že hej. Tak jej prikázal, nech nastaví ruku. Keď tak urobila, otvoril dvere celkom a s varechou jej kydol fazuľu rovno na dlaň. Kričala ako besná, muselo to riadne páliť. Zdvihla ruku a z dlane mu bryzgla fazuľu naspäť do hrnca! Keď pozrel na jej špinavé ruky a tie dlhé čierne nechty, skoro ho porazilo. Vrieskal na ňu a vyhnal ju preč.“
       „A potom čo? Čo zrobil s tou fazuľou?“
       „No nič. Sviňa ju zožrala,“ rozosmiala sa Magda a s ňou i Ďula.

       Voz už odhrkotal spred Ferovho domu, Magda sa v kuchyni chytila roboty, aj oheň už stihla rozložiť v peci, keď jej napadlo, že na voze zabudla motyku. Vrecia so zemiakmi síce doniesla, či skôr Ďula ich priniesol, lebo boli ťažké, ale ona vošla do dvora s prázdnymi rukami. Ako teraz pôjde nazad? A vôbec, načo ju brala? Mohla ju nechať na poli! Keď príde len s jedlom a bez motyky, iba čo sa Fero znova nazlostí. Zatiaľ čo presýpala múku z mieška do hrnca, dúfala, že si to Ďula všimne a čochvíľa príde. Kde by ho teraz hľadala? Poriadny muž sa doma cez deň nikdy veľmi nezdrží, len keď tam má nejakú robotu. A teperiť sa skusmo za ním na druhý koniec dediny sa jej veľmi nechcelo. Nech to skončí tak či tak, Fero sa rozčertí, buď že musel dlho čakať na jedlo, alebo že príde bez motyky. Zrazu začula kroky, voľakto prišiel na dvor. Rýchlo otvorila dvere, ale tam namiesto Ďulu stála Harankaňa.
       „Dobrý deň, panička. Muža majú doma?“
        „Nie, neboj sa. Na poli je.“
        „No ja sa len pýtam, ale oni sú veľmi dobrá duša, vedia človeku pomôcť. Len im nechcem, aby sa na nich muž rozhneval pre kúsok slaninky.“
        „Nie, Harankaňa, slanina to nebude. Ale môžem ti nasypať trochu múky. Chceš?“
       Cigánka prikývla, a už si aj zložila z chrbta zajdu, v ktorej mala kadečo. Aj hrnček, hore prekrytý kúskom látky a obviazaný šnúrkou. Tú opatrne rozviazala, snáď aby sa starinou nepretrhla a podala hrnček Magde.
        „Tu počkaj. Donesiem, ale potom už choď, dobre?“
        „Dobre panička, ja pôjdem, hej. Nech to jej muž nevedia. Aj on musia byť dobrý človek, len bars kričia.“
       Magda jej už neodpovedala. Vbehla do kuchyne a o chvíľu sa už ukázala naspäť s plným hrnčekom. Harankaňa ho vzala, ešte stále ďakovala, jej chválospevy akoby nemali konca, zatiaľ čo hrnček znova prekryla kusom látky a pomaly obväzovala šnúrkou. Potom si naspäť naložila zajdu, ešte zo štyrikrát zapriala pevného zdravia i božej opatery a pobrala sa z dvora.
       Magda nebola spokojná. Od Harankane teraz bude mať pokoj aspoň zopár dní, ale čo urobiť s tou motykou? Už aj chcela postaviť hrniec na pec, keď sa rozhodla. Veď Fero včera nerúbal drevo, sama musela, lebo išiel skoro spať. Ani nevie, že štiepky sú už narobené. Odbehne teda za Ďulom, možno ho predsa len stihne doma, alebo sa naň opýta, a potom, keď príde na pole neskôr, povie Ferovi, že ešte musela rúbať, keď to včera neurobil.
       Spokojná sama so sebou, s tým, ako to vymyslela, vyšla na dvor a už aj zamierila svižným krokom ku vrátam. Pohľadom preletela po sliepkach, čo vyďobávali voľačo z trávy, ale potom sa jej oči zastavili na dvierkach do komory. Väčšina domov mala síce komoru s vchodom cez kuchyňu, ale keď Fero staval, bol rozhodnutý, že raz musí byť bohatý, a tak vybudoval komory dve. A tá druhá, čo sa do nej vchádzalo priamo z dvora, mala pootvorené dvere. Nie, ona to tak nemohla nechať, veď sliepky by sa dostali k zrnu. Pomaly k nim prikročila a o chvíľku si už bola na istom. Niekto je dnu. Opatrne nazrela cez pootvorenú škáročku. Harankaňa! Jasne ju videla, ako k nej stojí otočená chrbtom a čosi šmátra na polici. Magda nečakala, plná hnevu pribuchla dvere a zavrela na závoru.
        „Panička, prosím, otvoria mi!“ ozvalo sa zvnútra.
        „Môj muž ti otvorí!“
        „Panička, prosím! Doma ma čakajú deti!“
        „Aj moje prídu, mám ich v škole, živím ich, šatím a nekradnem!“
        „Panička, prosím, otvoria mi!“ opätovne si zúfala Harankaňa, ale Magda si len zlostne sadla na zem a ešte sa o dvere oprela chrbtom.
       Fero mal pravdu! Už k nim chodila ako domov a namiesto vďačnosti toto! Ale čo teraz? Dokedy tu bude takto sedieť? Zavolať susedov? Ešte chvíľku dumala, dávala si všetky pre i proti dohromady, keď sa z ulice ozvalo hrkotanie voza. Zastal. Žeby Ďula? Doniesol jej motyku? Na prekvapenie vráta otvoril je muž Fero.
        „Ty tu čo tak sedíš?“ spustil, len čo otvoril vráta, potom zas vyliezol na voz a popohnal koňa, aby vošli na dvor.
        „Ty si už doma? Prečo?“
        „Prišiel Ďula. A viezol aj Jožiho. Toho cigána, že ho stretol v dedine. Dohodli sme sa. Ešte išli po ostatných a Ďula začne kopať zemiaky na svojej roli a cigáni na našej. Ďula na nich dozrie. A ja, vraj keď ma tak bolí noha, že môžem ísť domov. Ešte mi pomohli naložiť zemiaky na voz. Aspoň narúbem to drevo, čo som včera nechal tak a... A čo furt sedíš na tej zemi? Čo ti je?“ zvýšil Fero hlas, keď už odpriahol koňa a v rukách držal ohlávku z kožených remeňov.
        „Chytila som zlodejku.“
        „Čo?!“
        „Tu v komore je Harankaňa.“
        „Nabok!“ Fero zasyčal s neskrývanou zlosťou a oči mu zahoreli.
       Magda sa sotva stihla uhnúť a už aj otvoril dvere tak prudko, div ich nevytrhol. V kúte sa hrbila stará cigánka, strach ňou lomcoval, najradšej by zaliezla pod zem.
        „Tak ty tak! Ty kradneš?!“ len toľko začula Magda a potom to začalo. Krik, priam šialený krik plný bolesti a zvuk svištiacich kožených remeňov. Fero kričal od zlosti, Harankaňa od bolesti.
        „Prosím ich, prosím, ja už nebudem kradnúť!“
        „Nie, to som si istý, že nebudeš!“
        „Prosím ich, nie....“
       Magda stále na dvore, nevedela čo robiť. Vbehnúť dnu? A čo zmôže? Veď Fero vyvádzal ako besný. Takého ho ešte nevidela. Volať susedov? Aby pomohli zlodejke a postavili sa proti jej mužovi? Nie, nemôže. Stála tam bezmocne, aj jej išlo do plaču a za tú chvíľu už v duchu aspoň stokrát oľutovala, že cigánku nepustila. Stačilo povedať, že ju udá žandárom a už by nikdy neprišla. Prečo ju tam vlastne zavrela?
       Rev, čo vychádzal z komory, znel viac zversky než ľudsky. Určite to museli počuť na celú ulicu. Až po chvíli, po hodnej chvíli, čo sa Magde zdala ako nekonečno, vyšiel Fero von. Po spánkoch mu stekali kvapky potu a ruky sa mu triasli. Napriek tomu sa už snažil ovládnuť, črty nazlostenej tváre sa trochu upokojili, keď sa akoby nič opýtal: „Obed je už hotový? Zložím zemiaky a potom chcem jesť!“
       Ako prešiel k vozu, Magda nahliadla cez pootvorené dvere do komory. Harankaňa sa práve dvíhala zo zeme, ešte stále plakala, silno, hrdelným hlasom a šmátrala okolo seba, akoby nevedela nájsť zajdu. Magda sa na to nemohla pozerať. Rýchlo vbehla do kuchyne a pustila sa robiť obed. Zapraženú polievku, na to stačí len chvíľka. Schytila hrniec, rýchlo aj varechu, všetko čo treba, aby jedlo bolo na stole skôr, ako Fero vstúpi dnu. Začula ho ešte z dvora ako kričí na cigánku, či je ešte tu, či sa jej ešte žiada, a tá sa pokúsila utekať, ale roztrasená zakopla a spadla. Neustále ryčala, Magda si bola istá, že zajtra bude celá pokrytá modrinami.

        „Drevo rúbať nemusíš. Už som porobila,“ ticho zašepkala Magda, keď podávala plný tanier a krajec nahrubo natretý masťou.
        „Hej? To si kedy?“ snažil sa aj on hovoriť čo najpokojnejšie, napriek tomu, že mu srdce od rozčúlenia bilo ešte tak silno, až mu skákala žila na krku. Vedel, cítil, že sa teraz musí upokojiť, lebo mu hnev prerastal cez hlavu.
        „Ešte včera. Naštiepala som, kým si spal. Keď ťa bolí tá noha...“
        „Dobre. Teda, keď je tak, asi ešte pôjdem na pole. Pozriem čo a ako, alebo - veď môžeme ísť spolu, deti budú mať jedlo na peci, nie? Pôjdeme?“
        „Hej, keď myslíš, dobre. Pôjdeme,“ pritakala Magda a bola prekvapená, že sa jej na niečo pýta. Doposiaľ zvykol len prikazovať. Už naložila aj sebe a chcela si k tanieru sadnúť, keď sa otvorili dvere. Prišiel Ďula.
        „Pochválen,“ riekol, ale už nie tak nahlas, ako mal vo zvyku. Ba naopak, z toho krátkeho pozdravu, z toho jediného slova bolo hneď jasné, že sa voľačo stalo. Hádam len nie s Harankaňou? Magda sa preľakla, ale reč si prvý zobral Fero.         „Ty si tu? A kto dáva pozor na cigánov? Už robia?“
        „Nič z toho. Idem za farárom. Len som sa zastavil, aby ste vedeli...“
        „Preboha, čo sa stalo?“ zhíkla Magda a tušiac niečo zlé, priložila si ruku na čelo.
        „Lajoš je mŕtvy. Ten cigán,“ utrúsil Ďula na pol úst. „Len som prišiel povedať, že z toho nič, lebo Joži ostal pri ňom.“
        „Veď sme ich dnes videli. Hovor! Čo, ako? Hádam nie cholera?“ Fero sa očividne preľakol.
       Ďula miesto odpovede kývol plecom. „Išli sme poň, že ich aj priveziem. Ale tam nikoho, ženy, deti, všetci kamsi odišli. Len Lajoš ležal na zemi.“
        „Tak cholera! Alebo nie? Či ho dakto zabil?“ prezvedal Fero, lebo Ďulov hlas sa mu ozaj nezdal. Vedel už dobre, kedy hovorí priamo a kedy sa pokúša voľačo zaonačiť.
        „No, ležal na zemi horeznak. A obžierali ho potkany. Jeho tvár. Nemá pery, len zuby sa mu škeria. Strašný pohľad. Strašný. Ale hádam by som nemal teraz, keď jete...“
       Magda striedavo pozerala na muža, potom zas na Ďulu a zastala lyžicou niekde na polceste z taniera do úst. „Ale cholera hádam nie. Veď už dlhé, dlhočizné roky nebolo nič také. Ba ani počuť,“ snažila sa všetko zľahčiť.
        „To sa ukáže až časom. Pôjdeme naspäť na pole. Pojedz a ideme!“ Fero kývol na Magdu a sám poriadne zahryzol do chleba. Do chleba z obilia, čo vypestoval na svojich roliach. Z polí, čo sa vôkol Ždane tiahli od Hornádu až k Slanským vrchom. Vôňa zeme sa vryla do jeho života natoľko, že by už bez nej nemohol žiť. Okolo zeme, úrody i neúrody sa krútil jeho svet. Ostatné bolo nepodstatné.

čitateľov: 502