login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Brloh

@ :: Poviedky ::     May 24 2020, 13:10 (UTC+0)

Miesto: Byster, dnes Sady nad Torysou - časť Byster, okres Košice-okolie
Čas: 1943 - 1945
Autor: Slavomír Szabó

       Tma. Myslíte si, že ju poznáte? Že viete, aká je a nemôže vás ničím prekvapiť? Ak by ste tvrdili, že áno, znelo by mi to, akoby ste sa bili do pŕs, že poznáte mnohorakosť človeka a vždy viete, čo možno od koho očakávať. Lenže človek je nevyspytateľný. V zlom i v dobrom. Najmä v časoch biedy, keď jeho všetky rozhodnutia o tom, čo urobí, vychádzajú zo strachu o životy blízkych. Vtedy dokáže vykonať aj neuveriteľne vznešené skutky, ktoré sú i po rokoch hodné obdivu a sú prejavom ľudskosti v jej najčírejšej podobe. Taký sa stáva hrdinom, o ktorého činoch raz možno budú písať v knihách, aby sa na ne nezabudlo a aby i po rokoch dokázali rozdávať nádej, že v každom z nás je viac dobrého ako zlého. Lenže človek v biede a strachu je často schopný aj tých najstrašnejších vecí. Všetku lásku a múdrosť, čo prijímal od svojho zrodu z rodiny, školy a pevných priateľstiev, dokáže zavrhnúť a páchať zločiny, ak mu umožnia prežiť a doprajú mu pocit istoty, prípadne moci. Lenže o tom sa mi teraz nechce rozjímať. Moc je predovšetkým zodpovednosť za ochranu slabších, ale hovoriť o tom takto, verejne, je v týchto časoch iba provokácia, na konci ktorej zaznie výstrel popravnej čaty. Lebo taká je vojna. Alebo slepo poslúchaš mocných, alebo sa im vzoprieš v otvorenom boji. Ale je tu i tretia možnosť. Tá moja. Možnosť zaliezť pod zem, schovať sa ako potkan v diere a čakať, kým všetko prehrmí. V takú chvíľu človeka zahalí tma. Zmizne v nej svet, ostanú len myšlienky a predstavy. Tie niekedy dokážu vyvolať spomienky prežívané s úsmevom, vzápätí naplnia dušu hrôzou až po okraj, udierajú do hlavy ako ťažké kováčske kladivá a iba zriedka zasvietia svetielkom nádeje. Taká je moja tma. Nikdy neviete, ako sa zachová. Nie, vy tmu nepoznáte!

        „Marienka! To som ja, Ander!“ šepol som ticho, ale naliehavo, keď som sa ukrytý pod rúškom noci krčil pri našom chlieve a sledoval, či je u nás okrem mojej ženy a detí ešte niekto. A Marienka, moja žena, akoby vytušila, že tu na ňu čakám a vyšla na dvor.
        „Preboha! Ander, preboha!“ chveli sa jej pery a hneď ku mne pobehla. Isto, už dlho som jej nenapísal, možno myslela i na to najhoršie. Naraz sme padli v mocné objatie, akoby sme chceli splynúť v jednu bytosť. „Poď dnu! Rýchlo, deti sa od radosti zbláznia,“ chytila ma za ruku, ale ja som sa nepohol.
        „Deti nesmú vedieť, že som doma! Mohli by sa niekde prerieknuť. Nikto to nesmie vedieť. Ak by ma našli, je po mne! Ušiel som z vojska,“ šepkal som jej do ucha a cítil, ako divoko jej tlčie srdce. Pozrela na mňa tak zblízka, až som vnímal len jej oči, v ktorých sa miesila láska s radosťou i strachom. „Chlieb! Máš chlieb?“ zajachtal som. Isto, bolo toho veľa, čo sme si mohli či mali povedať, lenže ja som už dva dni nejedol a napriek tomu, že som si túto chvíľu predstavoval sto, ba možno tisíckrát, bolestivé prázdno v bruchu prehlušilo všetko ostatné a pýtalo si svoju dávku pre život.
        „Bež do stodoly! Prinesiem. Ale tak, aby deti nevideli. Pýtali by sa. Tam čakaj!“
       Nikdy ma neprestane prekvapovať, ako sa v čase skutočnej núdze dokážu zachovať silné ženy. A Marienka bola vždy silná. Bolesť, strach i neistotu zhodila ako zlú ťarchu z ramien a jednala vecne, aby sa dalo všetko do poriadku. To ostatné ustúpilo nabok a šla do domu po jedlo.

        „Z Ukrajiny som prišiel. Za nocí, cez deň sa skrývam. Na, vezmi uniformu a spáľ ju!“ začal som sa zobliekať, len čo som rozžul a prehltol prvý krajec. Vnímal som len Marienkine obrysy, ani petrolejku sme nezapálili, nech nočného vartáša náhodou neupúta svetlo a nepríde pozrieť, či tu niečo nehorí.
        „Hľadajú ťa? Príde písmo žandárom a prešacujú nám celý dom?“ Marienka opäť uvažovala triezvo a vecne, hoc z jej hlasu sálali mučivé obavy.
        „Presne tak! Nemôžem tu ostať. Zájdem za Lacom, dobre pozná les, isto dačo vymyslí. Hľadať ma budú až o dva dni. Vtedy mi končí dovolenka,“ šepol som, keď som uložil uniformu na kopu, čo čakala už len na plamene.
        „Máš dovolenku? Tak prečo...“ nechápala.
       Musel som všetko vysvetliť. Vrátiť sa spomienkami na miesta, ktoré som tak nenávidel. Späť na Ukrajinu do vojenského tábora k môjmu veliteľovi. Maďar ako repa, ale mňa si akosi obľúbil. Mal aj prečo. Pýtal sa ma, či si ho pamätám. Nemal som tušenie, na čo naráža, veril som, že ho vidím prvýkrát. Vraj pred rokmi, keď som bol na základnej službe a staral som sa o kone v košickej jazdiarni, tak som ho vozil na koníkovi, lebo tak to chcel jeho otec. Jeho otec mi bol vtedy veliteľom, prešli roky a teraz, keď už vojna nie je len služba, ale skutočný boj, mi je veliteľom on. Spomenul som si na neho len matne. Mali sme však niečo, čo nás spájalo a azda som mu bol jediným človekom, pred ktorým sňal prísnu tvár oficiera a hovoril o svojich pocitoch a rodine. Úprimnosť som mu opätoval úprimnosťou. V jeden večer si ma dal zavolať a povedal mi, že mi vypisuje dovolenku, aby som ihneď odišiel, ale opatrne. Nechápal som, tak ako teraz Marienka. Veľmi krátko, veľmi stručne mi rozpovedal, že Rusi postupujú, Nemci sťahujú vojská z tylu na front a je len otázka času, kedy prídeme na rad my. Rus páli rovnako na nemecké i maďarské uniformy, rozdiel v tom nevidí. Dnes mu došiel rozkaz, že dovolenky sú zakázané. Dokáže sa však vyhovoriť, povie, že najskôr som odišiel, až potom otvoril písmo. Ale i tak, nech sa schovávam a ani doma nesmú ľudia z dediny vedieť, že som sa vrátil. Preto som nešiel vlakom, ale pešo za nocí, nech ma nekontrolujú a nevrátia. Potom som našiel na opustenej ceste koňa. Možno dakomu ušiel, kadečo sa mohlo stať, neviem. Bolo to ako dar z nebies. No nakoniec ma hlad prinútil, aby som po niekoľkých dňoch toho koňa vymenil s akýmsi vypočítavým priekupníkom, ktorého som stretol a on dobre tušil, čo som zač. Kôň za pol pecňa chleba, pár surových vajec a kus soleného mäsa! I tak som dobre urobil a šiel znova po vlastných.
        „Prinesiem ti šaty, zatiaľ prespi tu. Ráno sama zájdem za Lacom,“ sľúbila Marienka a nebolo treba viac slov. V jej náručí som sa cítil ako v nebi. No nebo som musel vymeniť za miesto, čo pripomína hrob.

       Kopali sme dlho. Môj brat Laco a ja. Na druhú noc za tmy, len mesiac svietil tam, kam sme sa radi chodili ukrývať už ako deti. Pod pasienkami, medzi bukmi, dubmi a krovinami, neďaleko Četanovského potoka. Je to dobré miesto. Z každej strany zarastené, nevidno naň a cesta tiež nie je blízko. Keď sme vyhĺbili jamu, do ktorej by tak akurát vošla rakva, chcel som prestať, že to stačí. Laco nie. Vravel, že ak tam mám ostať, jama musí byť hlboká a zhora zakrytá kmeňmi a konármi, najlepšie tak, aby do nej ani nepršalo. Mal pravdu. Už len to, že som sa neskôr mohol postaviť či roztiahnuť ruky, mi dodávalo silu, lebo inak by som sa cítil ako spútaný. Dve noci sme kopali. Takmer bez prestania. Potom som zliezol dolu, Laco nadránom, keď začala obloha blednúť, všetko pozakrýval, nechal mi nejaké jedlo, vodu a šiel domov. Ostal som sám.

       Ako dlho by ste vydržali v takejto jame? Samozrejme, všetko závisí od dôvodu, ktorý by vás stiahol na jej dno a namiesto vetra nútil dýchať vôňu zeminy. Miesto vlasov ženy, čo by sa vám prepletali medzi prstami, keď sa k nej túlite a hladíte ju, by ste mali len dlane plné hliny a to je ešte ten lepší prípad. To preto, že v čase, keď som sa rozhodol ukryť pred svetom, bola jeseň roku štyridsiateho tretieho a s ňou prišli i dažde. Cez deň to ešte šlo. Strecha nebola dokonalá, cez škáry prenikali dovnútra pásy svetla, no keď pršalo, natieklo tam zo všetkých strán. Stál som po členky vo vode, triasol sa a vylieval ju von po hrnčekoch. Keď prišiel v noci Laco a doniesol čačinu, mal som radosť, akoby som líhal do novej postele. Starý kabát po pradedovi, čo ešte pamätal cisára Jozefa, handry, vrecko orechov, kus slaniny a bochník chleba pre mňa mali cenu prežitia. A tiež krátke rozhovory, pošepky, sediac na zemi medzi stromami a hľadiac na hviezdy, čo sa trblietali vo chvíľach, keď sa pretrhli kopy čiernych mrakov.
        „Každý sa bojí Nemcov, ale načo sa ich báť, keď ich tu nemáme? Zatiaľ. A ani nepotrebujeme! Maďarskí žandári stačia. S farárom, s kalvínskym farárom Csatárim, sú zajedno, ba dakedy mám pocit, akoby ich on riadil a jeho poslúchali. Prehľadali vám dom, pýtali sa Marienky, či si prišiel na dovolenku, aj od detí vyzvedali. Na smrť ich vystrašili! Potom boli aj u mňa. Ba čo viac, som si istý, že ma sledujú. Takže keď znova prídem, tak vždy až nadránom,“ šeptal Laco, občas prerušil reč a načúval, či to len fúka vietor, alebo sa niekto blíži. „Zajtra za mnou dôjde otec. Myslím, že bude lepšie, ak mu o tebe nepoviem. Lenže potom isto zájde aj za Marienkou a dozvie sa, prečo vám prehľadali dom.“
        „Otcovi?“ prekvapilo ma, čo Laco rozpráva. „Prečo by si o mne nemohol povedať otcovi? Komu by som mal veriť, ak nie jemu?“
        „To nie kvôli tebe. Ja len, aby sa otec netrápil.“
        „Trápiť sa bude tak či tak,“ namietal som.
        „Zatiaľ si pochvaľoval, že byť hrobárom nie je zlá robota. Teda, u nás by to bola robota nanič, ale na košickom cintoríne zarobí. A teraz kope na vojenskom cintoríne. Minule vravel, ako sa nakladá so zbehmi. Príde kňaz a štyria vojaci. Kňaz sa pomodlí a vojaci strelia. Dvaja mieria na čelo a dvaja na srdce. Popravujú ich v kasárňach pri koniarni. Potom naložia telo do truhly z neopracovaných dosák a prevezú na cintorín. Hrob označia len dreveným krížom bez mena. Preto som nechcel otcovi nič povedať. Nech sa netrasie a neotvára truhly jednu po druhej, či v daktorej nenájde teba!“
        „Otcovi povedz všetko. Len nie, kam som sa ukryl. Ibaže mám miesto v lese, kde ma nenájdu. Viem, že by nevydržal, chodil by tu a nechcem ho ohroziť. Ak všetko dopadne dobre, ak prežijem a on by sa dozvedel, že si celý čas o mne vedel, no nepovedal mu to, nikdy by ti to nezabudol, ako si ho nechal trápiť sa v neistote.“
        „Dobre,“ Laco prikývol.

       Tma, tma, tma a tma. Ak ste v nej pridlho, vnímate všetko inak. Rozdiely medzi vonkajším svetom a svetom myšlienok sa strácajú. Splývajú v jedno a odkiaľsi z hĺbky duše vyplávajú na povrch spomienky na zašlé chvíle, ktoré majú odrazu úplne nový význam. Napríklad, keď sme sa ako deti driapali na stromy a hádzali po sebe kôstky z čerešní. Alebo keď otec kúpil Lacovi taký starý bicykel a učili sme sa na ňom jazdiť. Ako sme si na Toryse stavali z kameňov hrádzu na kúpanie. No viac než na brata som myslel na Marienku. Ako sme sa spoznali, ako sme prvýkrát spolu tancovali, ako sme si prisahali pred oltárom, ako si vydýchla, keď pôrodná babica povedala, že je všetko v poriadku a ona si priložila k prsiam nášho prvého syna. Všetky tieto obrazy, čo sa vyplavovali v mojej mysli, sprevádzali úsmevy ľudí, o ktorých sa mi zdalo. A to ma utvrdzovalo iba o jednom. Že čím viac ľudí okolo seba urobí človek šťastnými, tým šťastnejší je i on sám. Ale čím som teraz? Nie som všetkým iba na príťaž? Ak to prejde, ak túto vojnu prežijem, nebude nič dôležitejšie ako moja rodina. Nie preto, že by som im to bol dlžen. Ono totiž naozaj nič nie je dôležitejšie.

        „Farár Kapušanský z Košickej Polianky vybavil, že sa tam v škole môžu učiť aj po slovensky. Veľa detí z Bystera tam začalo chodiť, maďarskí žandári zúria, ale nemôžu im v tom zabrániť. Farár na to šiel s rozumom. Politicky. Pozná sa vraj s doktorom Bőhmom, čo v Maďarsku zastupuje slovenskú menšinu. Teraz, keď patríme pod Maďarov, sa mu to zišlo. Lenže aj na neho dávajú pozor. Na Kapušanského. Vraj udržuje styky so Slovenskom. Dokonca posiela nejakých chlapov načierno do Olčváru. Jedného chytili, ako chcel prejsť cez hranicu. Že mal so sebou nejaké písmo, list, ale nebol podpísaný. Chceli, nech prizná, že to písal Kapušanský. Muž nepovedal nič. Pažbami pušiek mu mlátili po nohách a ktovie, či ešte bude chodiť,“ Laco chrlil takmer každú noc jednu správu za druhou a ja som sa čudoval, kedy vlastne spí. Cez deň robí, v noci prichádza za mnou. Vraj nech sa ale nestarám. Zaujímalo ma najmä, čo je s Marienkou a správy boli, našťastie, dobré. Chlípajúc teplú polievku z kantečky som sa cítil trochu lepšie.

       Myslel som na to, ako v jame prečkám zimu. Isto, dalo by sa aj kadečo iné. Mohol by som skúsiť prebehnúť cez hranice na Slovensko. Veď Olčvár nie je tak ďaleko. Laco hovoril, že by sa dalo ešte vykopať podobnú jamu v stajni. Dobytok nadýcha, tam je predsa len teplejšie. Keď bude jama hotová, zvrchu dá dosky, slamu a bude to lepšie. Odmietol som. Bál som sa, že ak by ma našli, ohrozím nielen seba, ale i moju a Lacovu rodinu. A potom zima prišla. Ostal som tu. Pravda, viackrát som to ľutoval. Najmä keď mi zamŕzal dych na brade, čo bola stále dlhšia a dlhšia. Prsty krehli, nohy som si párkrát ani necítil, dýchal som si do dlaní, nech nazad zasa vdychujem ohriaty vzduch, aby sa mi nezapálili priedušky a nekašľal som. Ani oheň som si nemohol zapáliť. Len sviečku, ktorej plameň nad jamu nevyslal ani lúč svetla. Koľko sviečok som spotreboval! Kupovali ich kdekade, vždy po troškách, nech to nie je nápadné. Ešte lepšia ako sviečky je pálenka. Ležiac na čačine, kopci handier a prikrytý starým kabátom som sa spíjal. Bolo mi z toho trochu teplejšie, svet sa so mnou krútil, až som padol do bezvedomia a nadránom, keď je mráz najsilnejší, som sa znova prebudil. Čudoval som sa, že ešte vôbec žijem. Ani Laco už tak často nechodil. Stopy v snehu by nás prezradili. Našťastie, sneh padal často, a tak sa tu vybral vždy, keď to vyzeralo, že už začne snežiť a všetko naokolo zapadne skôr, než si niekto niečo všimne. Marienka nechodila vôbec. Chcela, ale ja som jej poslal odkaz, nech to nerobí. Ak by nás tu našli oboch, mohlo by sa ľahko stať, že by sa nám z detí stali siroty. Skrývať zbeha je to isté ako zbehnúť. Vojna sa s nikým nemazná.

        „Už sú tu, čo?“ spýtal som sa v jednu noc Laca, keď prišiel ako obvykle. Zima už dávno skončila, ba prešla i jar a leto. Vo svojom brlohu som žil už takmer rok. Musím sa priznať, že som bol stále menej opatrný. Občas som už vychádzal von i cez deň. Niekedy som sa v lese vyšplhal na strom a ukrytý v jeho korune hľadel na dedinu. Vtedy som to uvidel. Kolónu áut, motoriek i vojakov na koňoch. Nemci. Prišli do Bystera a mne bolo jasné, že front sa blíži.
        „Hej,“ Laco prikývol.
        „A?“ jemne som zdvihol bradu.
        „Dva razy sme sa museli vytrepať pred úrad, aby sme si vypočuli rozkazy. Starosta, či po novom kišbiró, napísal zoznam, kto koľkých vojakov ubytuje. Nemcov dal spať k ľuďom do domov.“
        „Aj ku nám? Marienka sama s deťmi a vojaci... To nemusí dopadnúť dobre!“
        „Aj ku vám.“
       Zaťal som ruky do pästí a počúval ďalej.
        „Druhýkrát sme museli prísť, aby nám povedali, že budeme pre Nemcov kopať zákopy. Na Diľkoši a ďalšie pri Dargovskom alebo Slanskom priesmyku. Že keď pôjdu Rusi, tak cez jedno alebo druhé miesto, ešte sa presne nevie kadiaľ.“
        „Takže Nemcom je jasné, že Rusov nezastavia a dôjdu až sem. Len nech nestrieľajú bomby na dedinu!“
        „Však to. V Bysteri robia sklady pre zásobovanie frontu. Nečudoval by som sa, keby tu naraz prišiel i bombardér,“ Laco sa až triasol, vlastne v dedine sa určite teraz triasol každý. Prvýkrát som vo svojom odlúčení pocítil nejakú výhodu.
        „Neboj sa, Laci, uvidíš, vojna skončí ešte skôr, než padne prvý sneh,“ snažil som sa ho upokojiť, ale sám som sa cítil neisto.

       Zimná tma je iná ako letná. V lete počujete šum lístia. Ak prší, les krásne šuští. Ráno spievajú vtáky. Ale v zime? Nič. Desivé nič. Mýlil som sa, keď som tvrdil, že vojna skončí skôr, než napadne prvý sneh. Mýlil som sa napriek tomu, že v roku štyridsiatom štvrtom sneh dlho nepadal, ba vyzeralo to, že aj Vianoce budú suché. Či skôr by som mal povedať len, že bez snehu, lebo suché isto nie. Pršalo každý deň. Zákopy pre Nemcov boli už dávno vykopané. Na Diľkoši i pri Dargove. Kopali ich muži i ženy. Vtedy Laco chodil zriedka. A len čo boli zákopy hotové, začalo sa ozývať dunenie. Najskôr len také vzdialené, ale blížilo sa každý deň. Nakoniec znelo takmer nepretržite. Zo všetkého najviac som si prial, nech tam niekde v boji zgegnú tí Nemci, čo bývali u nás. Jeden z nich sa vraj otvorene, celkom bez zábran, vyznáva Marienke. Že mu veľmi pripomína jeho dávnu lásku, vraj sa na ňu stále usmieva, nosí jej i deťom konzervy a čokolády, skúša ju pohladiť, ale ona sa vždy odtiahne. Raz sa za ňou vtrepe do stodoly a... Radšej si nepredstavovať! Lepšie by bolo počuť, že ho doniesli do Bystera z boja na nosidlách s odtrhnutou nohou, potom by príšerne kričal, neľudsky trpel, v očiach mal strach a nakoniec skapal v tých najstrašnejších bolestiach, aké žiadna ľudská bytosť nemôže vydržať. Príde si tu, rozťahuje sa v mojom dome a chce mi priľahnúť ženu? Laco však vravel, že Nemci sa za posledné týždne v mnohom zmenili. Už nechodia po dedine ako bohovia, sebavedomé pohľady vystriedal strach z Dargova, viac sa neusmievajú, sú nervózni a cítiť, že najradšej by ušli. Kam? Späť do Nemecka? Nakoniec, kam inam? Nikdy odtiaľ nemali vyjsť a ešte i teraz, keď tu dupocú čižmami po našej zemi, akoby nechápali, prečo by ich každý najradšej prepichol vidlami, hodil spútaných do rieky, či povešal na stromy.
       Strach zo zimnej tmy plnej hlbokého ticha sa nenaplnil. Ticho sa nekonalo. Kanonáda, kaťuše, občas skutočne lietali lietadlá a ja som sa modlil, aby nezačali bombardovať sklady v dedine. Čo by sa stalo, keby tak padla jedna bomba i na môj dom? Kto z vojakov by sa o to staral, kto z nich by to ľutoval, kto a ako by to vedel odčiniť? Nikto. Ba nikto z nich by o tom ani veľmi nerozprával, lebo je vojna a životy jednej ženy s jej deťmi nie sú pre nich v týchto chvíľach dôležité. Znova som pil, aby som nezmrzol, ale nielen preto. Lepšie byť opitý, ako sa mučiť myslením. Občas mi napadlo, že by som mohol vyliezť, zadovážiť si nejakú zbraň a strieľať Nemcov od chrbta. Koľko by som tak vydržal? Tri dni? Dva? Jeden? Možno by som sa k nim ani nedostal a chytil guľku do hlavy skôr, než by som vôbec videl, kto po mne strieľa. Moje deti ma budú potrebovať po celý môj život. Načo ho skrátiť? Možno nebudem hrdina. Ale prežijem.

       Vianoce sa minuli, nový rok tiež, kanonáda neustávala a keď som si myslel, že ma už nič nedokáže prekvapiť, ozval sa výbuch. Strašný a určite bol blízko. Písal sa osemnásty január a ja som vyliezol zo svojej jamy, nehľadiac na bezpečnosť, lebo som bol presvedčený, že už začali bombardovať dedinu. Našťastie nie. Videl som kolónu áut, jazdcov na koňoch, všetko Nemcov. Odchádzali. Vlastne utekali, ale usporiadane a nie ako víťazi. Na rozlúčku podmínovali most cez Torysu a vyhodili ho do vzduchu. Čo teraz? Nie je to len dáky manéver? Pochybnosti ma stále neopúšťali.
        „Ander, poď, Marienka čaká! Rusi sú v dedine! Dnes si naleješ do kade horúcej vody, vykúpeš sa, britvou sa oholíš dohladka, mydlo ti bude fajnovo voňať, vystískaš deti a i ženu, keď k nej ľahneš do perín,“ z okraja jamy na mňa na druhý deň volal Laco. Bolo svetlo, no on sa neskrýval. Nebolo prečo. Musím sa priznať, že sa mi nohy chveli. Vlastne som sa triasol celý, keď som po takmer roku a pol opustil svoj brloh a vracal sa domov. Do Bystera k rodine. Lebo, a tu sa musím opakovať, niet na svete nič dôležitejšie než rodina, čo drží spolu.
čitateľov: 1463