login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 08, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(253)

vložiť obrázok do galérie

Zázraky pre spravodlivých a ponížených

@ :: Poviedky ::     May 31 2020, 13:20 (UTC+0)

Miesto: Niva (Hartmanice), okres Prostějov, Česká republika
Čas: 1620 – 1621
Autor: Slavomír Szabó

       „Ignác, Martin, a vy si čo myslíte? Ak by sa Kristus vrátil, ak by znova zostúpil na zem, sem medzi nás hriešnych, na čiej strane by bojoval? Za protestantov, či za katolíkov? Alebo by vykonal zázrak, aby medzi nami došlo k zmiereniu? Nie, v to nedúfajte. Zázrak si nezaslúžia tí, čo bojujú za žold. Zázraky sú len pre spravodlivých a ponížených.“
       Toto boli posledné slová, ktoré som začul z Jánových úst. Sedeli sme na ulici opretí o stenu akejsi pražskej krčmy, novembrový chlad prechádzal zo studenej zeme na kríže a vlastne do celého tela, keď nás zvolávali, že je načase opustiť mesto a prejsť na Bielu horu. Tam sa postavíme cisárskym na odpor a ochránime matku všetkých miest. Únavou sa mi nechcelo rozmýšľať, skladať slová do viet, odpovedať, či nebodaj s chválou na jazyku vyrieknuť hlboké myšlienky o čistote Kristovho učenia, čo nemá s týmto krvavým besnením nič spoločné. Dobre som vedel, kam svojou otázkou Ján mieri. Ferdinandovi žoldnieri nás hnali až z Rakúska, náš kráľ Fridrich; i keď mnohí spochybňovali, či je skutočne zákonitým kráľom, ale my sme ho tak brali; tak tento náš kráľ nám dlhoval žold za celé mesiace. Na čiu stranu by sa postavil Kristus? A podľa čoho by sa rozhodoval? Hladný vojak, ak vstúpi do mesta či dediny, každému chudákovi, čo kladie odpor, pre kus chleba bez váhania podreže krk. A keď sa naje, keď zotrie zo svojich zbraní krv z poslednej bitky, spomenie na kamarátov, ktorí ostali niekde na bojisku a o ich mŕtvoly sa delia líšky s havranmi. Potom si povie, že možno čoskoro skončí rovnako a chce si užiť. Na okraji vojenského tábora pred vozmi s markytánkami čakajú dlhé rady chlapov. V divokej rozkoši sa pokúšajú zabudnúť na tanec smrti, z ktorého sa im ešte podarilo vyšmyknúť a zatiaľ čo dnes ich silné paže pritláčajú o podlahu predajné ženy, už možno zajtra sami spočinú v pevnom objatí zubatej.
       Pozrel som na Martina a potom na Jána. Ten sa postavil, zhodil z hrude kiris a z hlavy pikaniersku prilbu, potom sa ticho usmial a ušiel. Bežal krivolakými uličkami pomedzi domy, možno vbehol do niektorého z dvorov a ukryl sa, alebo s vytasenou dýkou prinútil náhodného vydeseného mešťana, nech ho vezme k sebe domov a dá mu peniaze i šaty, čo vojaka nepripomínajú ani z diaľky. Potom si možno pokojne sadne do niektorého hostinca, tváriac sa, že s touto vojnou nemá nič spoločné.
       To, že tak urobil Ján, ma neprekvapilo. Jeho názory som poznal už dávno. Nebude žold, nebude bojovať. Lenže rovnako ako on, zmizol asi každý piaty muž vojska českých protestantských stavov a na Bielej hore nás bolo už len čosi vyše dvadsať tisíc. Ak by sme tu prišli všetci, počty oboch strán by boli vyrovnané. I tak Maximilián Bavorský, vodca v čele protivníka, vyčkával. Svoje vojsko zoradil na druhý deň už včasne ráno, ale to sa ani nepohlo. Náš kráľ sa nadchýnal, že máme skvelú pozíciu, nepriateľ si napriek presile netrúfne a z boja nateraz nebude nič. Trúsili sa reči, že katolíci azda odtiahnú a vrátia sa najskôr na jar. Fridrich si bol dokonca taký istý, že na poludnie nás opustil a odskočil si s anglickým veľvyslancom do Prahy na obed. A vtedy to začalo. Katolícka liga zaútočila na naše ľavé krídlo a nebolo tej sily, čo by ju odrazila. Ja, pikanier, pešiak s dlhou ostrou pikou, som plnil svoju úlohu svedomito. Bodaj by nie. Ak nezabiješ, zabijú ťa. Pobehoval som po bojisku a zvierajúc dlhú žrď som prebodával či aspoň zhadzoval nepriateľov z koní. Bitka netrvala dlho. Kým sa kráľ naobedoval, o osude českého kráľovstva bolo rozhodnuté. Naše vojsko bezhlavo utekalo do Prahy. I ja som utekal. Nemalo význam ostávať. No napriek tomu príšernému chaosu, napriek panike, čo prenikla do našich radov, keď sa pred mojim zrakom iba všetko mihalo, rozmazávalo v pálivom slanom pote stekajúcom do očí, si z radu strašných obrazov a výjavov budem do konca života pamätať najmä jeden. V ňom sa rakúsky žoldnier ženie na koni, nakláňa v sedle na jednu stranu, snaží sa telo dostať čo najnižšie a potom, keď sa dorúti k Martinovi, rapírom prebodne jeho hrdlo. Môj kamarát klesá na zem a dupú po ňom kopytá celej nepriateľskej jazdy. Padá mu prilba, praská hlava, zomiera.
       Ján ušiel a azda prežil. Martin zotrval a padol. Kto vyhral? Ja isto nie. Z kamarátskej trojky som ostal sám. A potom, ako na druhý deň Fridrich potajme ušiel z Prahy, zahodil som svoju zbroj a utiekol i ja. Asi som si tým zachránil život. To jediné, čo mi ostalo. Takto som sa vybral späť domov, na Moravu, do Hartmanic.

       „Hej, uznávam, to pole je tvoje. Po rodičoch. A hoc je nemalé, so sestrami sa deliť nemusíš. Kým si bol preč, morová rana urobila svoje. Hroby nehľadaj. Nebolo ľudí, čo by ich kopali. Mnohí radšej ušli, aby prežili. Niekedy musí stačiť jedna jama. A kôň? Mali ste koňa? Kde kto z gazdov mal koňa, ale ako tadiaľ prešli vojaci, počty koní a panien v dedine výrazne klesli. Pozri, dom ti ešte stojí, teraz je len tvoj, máš aspoň strechu nad hlavou. A ešte niečo. Povinnosti. Aby si rozumel, budeš musieť na panské. Na Lichtenštajnov dvor. Ako každý iný.“
       „Bol som vojak. Kráľov žoldnier. Nemám úľavy?“ hľadel som na richtára Milana, čakajúc, že len zabudol.
       „Teraz? Po Bielej hore? Na tvojom mieste som radšej ticho. Od prác na pánskom som oslobodený len ja, drábi, polesný a mlynár. To vieš, vojna vycuciava aj panské pokladnice a nechcú na ňu doplácať. Vojsko treba živiť, aj teba takto živili, ty by si im to mal vrátiť dvojnásobne! No čo sa mračíš? Nie je to až také zlé! Pozri sa, ide zima. Vtedy polia odpočívajú. Nájdi si zatiaľ ženu s plnou komorou a ožeň sa! Ak nemáš nič v sýpke, jari nedožiješ. Vojna má predsa len nejaké tie výhody. Máme veľa vdov. A čo chce každá vdova? Znovu sa vydať! Nemá muža, nemá pravdu. Nik sa jej nezastane, ak ju celkom ožobračia. A sú aj také nie na zahodenie, a to nemyslím len najbiednejšiu chudobu. Ešte by sa vám i pozemky spojili. Aj mladých dievčat je pár takých, že inokedy by sa o ne muži pobili, ale teraz je to inak. Mužov je málo, môžeš si vyberať. Pozri, Ignác, kedysi sme boli kamarátmi... Detstvo skončilo, ešte s tebou hovorím priateľsky, ale ver mi, že posledný krát. Sám zistíš, že sa za tých pár krátkych rokov veľa zmenilo. Bratríčkovať sa nebudeme. No ešte ti niečo poradím. Žien je ozaj dosť, ale neviem o žiadnej vdove čo má koňa, ani o dievke, čo by ho mohla dostať venom. Hľadaj si teda takú ženu, čo má dosť majetku, aby si koňa kúpil. Sám čoskoro zistíš prečo ti tak radím.“

       Povinnosť som splnil, richtárovi som sa nahlásil. Potom som našiel spoločný hrob rodičov i sestier a nakoniec som si v dome, čo mi ostal, sadol uprostred prázdnej izby na zem. Inak nebolo kam. Čo sa dalo, ľudia odniesli. A odniesť sa dalo všetko. Ešte aj dvere. Vonku začala noc a pršalo. Rozmýšľal som, prečo vlastne ešte žijem. Či ma vôbec niekomu treba. Čím budem orať, čo budem siať, ba ešte skôr v zime, čím budem kúriť, čo budem jesť, čo si oblečiem a na čom budem spať. Vyšlo mi, že mám tri možnosti. Môžem sa vrátiť a nechať sa opäť zverbovať do vojska. České stavy skončili, ale Fridrich ušiel, isto domov do Falcka a bude chcieť novú armádu. Aspoň som si to myslel. Jasné, ak nechcem priveľmi riskovať, mohol by som sa pridať k cisárskym katolíkom. Lenže ako som nad tým rozmýšľal, stále sa mi vynáral obraz umierajúceho Martina. Predstava, že by som mal bojovať po boku tých, ktorí ho zabili a teraz sa zmocnili Čiech i Moravy, bola pre mňa nepredstaviteľná. Druhou možnosťou bolo dať sa k zbojníkom. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude, že po vojne sa mnohí žoldnieri vyberú na lúpežné chodníčky. Niektorí zbíjajú, prepadávajú furmanov, potom lup prehýria, až kým ich chytia a obesia. Iní si nalúpený tovar i peniaze odkladajú, schovávajú, a keď majú dosť, odchádzajú z kraja nazad domov, kde si nakúpia zem, statok a po zvyšok života sa tvária ako ctihodní gazdovia. No i predstavu zbojníctva som zavrhol. To nie je vojna, kde sme vinní všetci a nevinnou krvou si ruky špiniť nechcem. Tretiu možnosť mi vlastne navrhol Milan, či teraz richtár Milan. Rýchlo si nájsť ženu, najlepšie vdovu, čo má aspoň aké - také gazdovstvo a usadiť sa. I tu som sa zdráhal. Prišiel som o rodičov, o sestry, o priateľov a mám to riešiť manželstvom bez lásky? Ale čo ak lásku stretnem? Možno. Snáď...

       Prišla jar. Filoména sa vybrala za Antonínom, aby dohodla orbu. Vravela, že ma nikdy nemal rád, a keby som po ňom chcel, aby nám pooral polia, pýtal by za to priveľa. Od nej azda nie, tak reku skúsi. Dal som jej za pravdu. Často som jej dával za pravdu, nezvykla mlieť piate cez deviate, ale všetko čo vravela, malo nejaké opodstatnenie a význam. Možno preto som si ju vybral. Už ako dieťa sa mi páčila, keď sme pásavali husi pri Dolnom rybníku, alebo sa vybrali len tak do lesa až po Drahany a zatiaľ, čo sa smiala, hľadel som na jej biele lýtka. Teraz sa často nesmeje. Štěpán, jej muž, sa z vojny nevrátil. Iba svedectvo od akéhosi jeho priateľa, že už je po ňom a nech radšej nikto nechce vedieť, ako potupne zišiel zo sveta. Ich deti zasa skolila morová rana, Filoména ostala sama, iba prežívala. Ostal jej dom s kusom poľa a pár kôz. Malý zvyšok z niekdajšieho statku. Bieda vojny trvá vždy dlhšie než vojna samotná. Možno i preto som sa tak zaľúbil do Filomény, že patrila k tým málo ľuďom, čo po mne nechceli, aby som im rozprával o svojich dobrodružstvách. A ja som zasa nebol tým, kto sa nadchýnal opismi, kde delové gule padajú doprostred radov žoldnierov, aby ich rozmetali na kusy krvavého mäsa. Chcel som len pokojne žiť a na všetko zabudnúť.
       „Antonín vravel, že nám polia poorie. Musíš však najskôr u neho na statku odpracovať päť dní a nastúpiť máš hneď zajtra,“ Filoména prišla domov a sadla na ťažkú drevenú lavicu. Prameň tmavých vlasov, čo jej vykĺzol spod čepca, chytila končekmi prstov a snažila si ho zasunúť nazad. Viac nevravela, skôr mlčala, ale v jej pohľade bolo všetko.
       „Povedala si mu, že zajtra nemôžem? Zajtra musím na panské, na Lichtenštajnov dvor. A tiež aj pozajtra. Teda, ak by súhlasil...“
       „Nesúhlasí. Jasné, že som mu to povedala. Ale vieš, on má koňa. On rozhoduje.“
       „A prečo päť dní? Tvoje i moje pole poorie za pol dňa dohromady. Teda odo mňa chce desaťkrát viac času.“
       „On má koňa, on rozhoduje,“ zopakovala.
       „Tak musím zájsť za richtárom, že tento týždeň na pánske neprídem.“
       „To bude vzbura. Ak neprídeš, dá ťa palicovať.“
       „Pozri, Antonín bude orať takým ako sme my. Ľudia musia mať pripravené polia, aby mohli sadiť. Nie je nás tu síce veľa, ale i tak. Takže aj jemu isto vyjde richtár v ústrety a dá mu nejaké úľavy. Inak tu všetci pomrú hladom,“ skúšal som vysvetliť, ale Filoména ma hneď zastavila.
       „Richtár nič nemusí, len plniť príkazy Lichtenštajnov. Nebude kvôli tebe riskovať, nebude riskovať kvôli nikomu z nás, lebo potom by už nemusel byť richtárom. A Antonín má času dosť. Jeden odrobený deň s vlastným koňom na Lichtenštajnovom dvore sa mu počíta za tri.“
       Nikdy mi nenapadlo, ako môže vojna premiešať hodnoty. I keby som sa mal kde zadĺžiť, na koňa by som nikdy nemal. Jeho hodnota rástla, jediný žrebec mal cenu niekdajšieho stáda. Aj páni vymýšľali rôzne fígle, ako čo najviac zarobiť. Šli do rizika. Dokonca do veľkého. Na Lichtenštajnovom dvore, teda či skôr na jeho poliach, sa mali začať sadiť zemiaky. Nikdy ich tu nikto nepestoval, vraj sa im darí v Španielsku, vo Francúzsku, a tam je to už pokrm nielen pre pánov. Ale tuto? A ak sa u nás tie zemiaky neujmú? Ešteže k Lichtenštajnovmu dvoru patria i jačmenné, ražné a ovsené polia, veľké pasienky so stádami kráv, svíň i pár oviec. V jedinom rozľahlom statku za drevenou ohradou je v maštaliach a sýpkach viac, než majú všetky okolité dediny dohromady.

       Po mojom príchode z Bielej hory mi richtár Milan vravel, že sa so mnou priateľsky rozpráva posledný krát. Slovo muža platí, tak som to i bral a zbytočne som za ním nešiel. Ale teraz by som mal. Snáď si spomenie, že pred rokmi, keď sme boli ešte deti, sme neraz chodievali spolu najmä na Vaňkouš, presne na to miesto, kde si teraz nechali Lichtenštajni vybudovať hospodársky dvor. Kedysi dávno tam stála dedina, ktorú vraj vypálilo dáke vojsko, azda husiti. Určite tam stála, lebo sme sa tam hrávali na hľadačov pokladov a kopali kde kade len tak bez rozmyslu, aby sme niečo našli. A aj sme ponachádzali. Mnoho podkov aj kus hrdzavého železa, čo bolo kedysi kladivom. Asi tam stávala kováčska dielňa. Ba raz som vykopal i zlomenú čepeľ noža, čo sme si vsadili do rúčky z dreva a hrali sa na zbojníkov. Posledný zbojník, ktorý tu vraj žil, sa tiež volal Milan. Les, kde zbíjal, nazvali Milánka. Tam ho zlapali a potom ho asi niekde obesili. Alebo zabili na mieste? To je predsa jedno. Ale keďže zbojník mal rovnaké meno, Milan vyhlásil, že hrdzavý nôž patrí jemu a dosť. Vtedy sme sa strašne pohádali a pobili. Naložil som mu, čo sa dalo a potom som utekal s nožom v ruke až do dediny a hodil ho do rybníka. Ak sa on nechcel deliť, ak sme si ho nemali vzájomne požičiavať, tak nebude patriť nikomu! Takto sa mi to zdalo spravodlivé. Teraz som sa pri tej spomienke usmial. Milan je richtár, ja poddaný.

       „Si zošalel? Ako to, že nemôžeš prísť? Koho zaujíma tvoje pole, tvoja bieda, tvoj život? Choď za Antonínom a pekne ho popros, ak treba, aj si kľakni, ale skús ho presvedčiť, že u neho odrobíš päť nedieľ!“
       „Počkaj, počkaj, Milan, už nie je zakázané robiť v nedeľu?“ richtárov návrh ma prekvapil, ale on sa pľasol po čele.
       „To je cirkevný zákaz. Jeho dodržiavanie nemusím kontrolovať. Jasné, ak by som ťa nahlásil, že robíš v nedeľu, šmaria ťa na dereš a budú palicovať! Lenže to by som o tom musel vedieť. Ale ak neprídeš na Lichtenštajnov dvor, to sa dozviem naisto a potom nemám inú možnosť. A takých dvadsať úderov, vieš ako to dlho trvá, kým sa pozviechaš?“
       „Aj keby Antonín súhlasil, že odrobím päť nedieľ, on chce, že najskôr mám urobiť prácu ja a až potom mi poorie. To už bude neskoro.“
       „Antonín bol vždy sviňa! Skúsil si požiadať o pomoc nejakého iného gazdu s koňom?“
       „Skúsil, ale všetci majú tú istú podmienku. Určite sa dohodli.“
       „Ale i tak musíš jednať len s nimi, inú možnosť nemáš!“
       „A keby som požiadal o prijatie u Lichtenštajnov a vysvetlil im, čo sa deje?“
       „Si myslíš, že ťa prijmú? A kde ich nájdeš? Náš hospodársky dvor má len správcu, aj ten patrí pod panstvo v Plumlove, ale ani tam nepochodíš. V Plumlove sú len vyšší správcovia, ale i tí na nás pozerajú zvrchu, sme pre nich menej než vši, hoc sú sami iba poskokmi Viedne. Lichtenštejni sú totiž až tam, ani ja sa k nim nikdy nedostanem a hovorím, šťastie, že je to tak. Neverím totiž, že by si nás vôbec čoby len vypočuli.“
       „A keby som sa k nim chcel dostať ja?“
       „Nedostaneš sa tam! To by si musel mať podpísané doporučenie so žiadosťou o spravodlivosť.“
       „A kto mi môže vystaviť také doporučenie?“
       „Richtár.“
       „Milan, ale veď ty si predsa richtár!“
       „Ignác, ja sa kvôli tebe zničiť nenechám! Je to moja chyba, že sa s tebou vôbec bavím. Mal som dodržať svoje slová, že sa viac s tebou bratríčkovať nebudem. Odíď skôr, než zavolám drábov! Vypadni!“

       Poznáte bolesť, ktorá je silnejšia než túžba po živote? Ktorá preniká telom i dušou tak mocne, až sa napokon stane ich podstatou? Vedomie sa zmení na neznesiteľne trýznivý pocit, to jediné, čo v danej chvíli skutočne existuje a každým ďalším prudkým švihom palice na obnažené telo si prajete len nejestvovať, skončiť, zomrieť. Áno, to by bolo dobré, to by bolo riešením.
       Ležal som natiahnutý na dereši, chvejúci sa a mokrý a ryčal som tak, až drábi odvracali hlavy. Pri každom jednom údere sa mi na chvíľu zatmelo pred očami a potom zjavil obraz. Najskôr som videl Antonína, statkára s koňom, ako mi vraví, že ho moje problémy nezaujímajú. Alebo mi poorie moje pole a to Filoménine mu darujeme, alebo u neho odrobím najskôr päť dní a začnem hneď.
       Pri ďalšom údere som videl Filoménu, ako ma prosí, nech idem radšej robiť na panské na Lichtenštajnov dvor, že si okopeme polia motykami v nedeľu, veľa sa tak síce neurodí, ale od hladu nezomrieme.
       A prišiel ďalší úder, čo prenikol mojim telom, až som mal pocit, že ma celkom rozpoltil a isto už zomriem. To sa mi vybavil obraz drábov, ako ma ťahajú z Antonínovho statku, že som mal predsa makať pre Lichtenštajnov, no ja sa vzpieram a oni šľahajú bičmi. Jeden z nich mi zasiahol tvár, krv mi zaliala oko, padol som na kolená a ucítil kopanec do brucha i pevné lano, ako mi sťahuje ruky.
       Všetky ďalšie obrazy boli už kratšie a kratšie. Skôr len záblesky, okamihy, ako som sa pred rokmi nechal zverbovať do vojska, aby som ochránil naše kráľovstvo pred Viedňou. Ako som zaň nasadil život, ako ma neraz zranili, potom som videl ešte Jána, ako sedíme pred pražskou krčmou i Martina, ako mu praská hlava na Bielej hore. Nakoniec som hľadel už len na akési horiace kruhy. Točili sa pred mojim rozostreným zrakom, krúžili vzduchom a naraz niekam zmizli. Vlastne všetko zmizlo. Bolo to vyslobodenie, pretože som od bolesti konečne zamdlel.

       „Pst! Nehovor nič, len pi,“ Filoména mi podávala k ústam hlinený hrnček s chladnou vodou.
       Skúšal som nadvihnúť hlavu, ale bolesť vystrelila odniekiaľ z chrbta a prenikla celým telom, až som zaťal zuby. Ležal som už doma, nemám tušenia, ako som sa tam dostal. Hľadel som na Filoménu lesklými očami a ona sa naraz spýtala: „Videl si ohnivé kruhy?“
       Nemal som najmenšie tušenie, odkiaľ o nich môže vedieť, ale na znak súhlasu som privrel viečka.
       „Celá dedina ich videla. Lietali ponad strechy, šľahali z nich plamene a ľudia sa báli, že zapália domy. Potom presvišťali ponad chlievy, maštale, rybník, aj nad polia a späť. Nakoniec kruhy ostali visieť vo vzduchu niekde nad Antonínovým dvorom a potom zhasli, zmizli. Antonín v noci zomrel. Vraj ho porazilo.“
       Nikdy som sa Filomény neopýtal, prečo si napriek môjmu bezvedomiu myslela, že som ohnivé kruhy mohol vidieť aj ja. Niektoré veci majú azda ostať navždy nejasné. Najmä tie, čo si nemohúca ľudská myseľ nevie vysvetliť inak, než že sa stal zázrak. Jediné, čo som v danej chvíli cítil, boli okrem bolesti nespravodlivosť a neuveriteľné poníženie. A vtedy som si spomenul na posledné Jánove slová. Že zázraky si nezaslúži každý, zázraky sú len pre spravodlivých a ponížených.
       Ešte ani neuložili Antonína do zeme, keď ho údajne ktosi videl. Nie jeho, ale jeho ducha. Vraj horel, utekal po poliach, desivo pritom kričal a okolo neho krúžilo ešte zopár ohnivých kruhov. Ba videli ho aj iní, i keď už jeho telo spočívalo v hrobe. O krátky čas som ho v jeden večer na okraji Hartmanic zbadal i ja. Aj Filoména. Dokonca aj drábi, ľudia z Lichtenštajnovho dvora, roľníci, domkári, richtár a mám nejaké také tušenie, že ho bude vidieť ešte veľa, veľa ľudí aj v časoch, kedy už ani my nebudeme medzi živými. Že dedinu bude obchádzať jeho ohnivý prízrak naveky.
čitateľov: 1030