login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Všetko, ako má byť

@ :: Poviedky ::     Jun 08 2020, 01:15 (UTC+0)

Kaštieľ v Gánovciach

Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Takže Berty je zasa môj kamarát! Teda, aspoň si to myslím. Dlho mi nevedel prísť na meno a správal sa ako somár. Lenže dnes, keď som šiel okolo kúpeľov, pozeral som, ako pán Braun nasadá do svojej Pragy. Bolo v tom niečo, čo vo mne budilo rešpekt, aký som kedysi nepoznal. Jasné, vždy som vedel, že je veľmi bohatý. Veď majiteľ kúpeľov nemôže byť žiadna žobrota. Lenže odkedy mal vlastné auto, stal sa pre mňa polobohom hodným obdivu. Môcť si tak sadnúť vedľa neho, či siahnuť si na volant. Lenže isto by ma zahnal preč a ešte by si ťukal na čelo, čo mi to napadlo. Vo chvíli, keď zabuchol dvere, vyšli za ním z kúpeľov Berty s Mišom.
       „Jano, poď sem! Pomôžeš tlačiť!“ kývol mi Berty a ja som sa najskôr okolo seba rozhliadol, či tu nie je aj nejaký iný Jano. Ale nebol. „Tu sa postav a poriadne sa zapri!“ pokračoval Berty, keď som k nim dobehol. Tak som poslušne i nadšene tlačil. Trvalo to chvíľku, kým zarachotil motor, naskočil a vypustil na nás dym, čo som nasával z plných pľúc, až kým som sa nerozkašľal. Auto sa pohlo, pán Braun nám kývol, že už je dobre a potom si to odfrčal niekam ku Popradu. Pozeral som na svoje dlane a nemohol som uveriť, že sa pred chvíľou dotýkali jeho Pragy.
       „Zajtra bude tancovačka. Prídeš, nie?“ usmial sa Mišo, až trochu pokrčil nosom a prstami sa prehrabol cez svoje blonďavé vlasy. Hneď som prikývol, že áno, že zajtra prídem.
       „Priprav si peniaze, nech si parobok!“ dodal Berty a zdalo sa mi, že sa usmial tiež. K jeho podlhovastej tvári a úzkym perám úsmev nešiel, navyše bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by ma tam chcel vidieť. Alebo sa niečo zmenilo? Žeby na všetko zabudol? Keď mi potľapkal po ramene, bol som si už na istom. Zajtra sa stanem parobkom, budem mu roveň a tak sme opäť kamaráti!

       Kedysi, už je to viac než päť rokov, sme ako bosí chlapci behali po Gánovciach a práve my traja sme tvorili partiu. Mišo bol odo mňa starší len o pol roka, ale Berty až o tri. Hovorilo sa, že Berty sa s nami kamaráti len preto, lebo ho jeho rovesníci nemôžu vystáť. Pravda, mal trochu veliteľské sklony, lenže byť so starším chlapcom má výhody. Nikto zo školy si na vás netrúfne, lebo by mu dal po papuli. Dokonca, ako som ho poznal, urobil by to s radosťou. Tiež toho vedel oveľa viac o dievčatách. To nás skutočne zaujímalo. Pamätám sa, ako sme sa ukryli v kríkoch, aby sme pozorovali slečinky a paničky v kúpeľoch. Najskôr som bol nespokojný, lebo ma kamienky a konáriky tlačili, vpichovali sa mi do kože a veľmi to bolelo, ale po chvíľke som už na ne ani nepomyslel. To akási panička v dlhej sukni, čipkovanej blúzke a so slnečníkom kráčala niekam dozadu na lúky. A za ňou taký pánko v pásikovanej veste so zlatou retiazkou, na konci ktorej boli určite ozajstné hodinky. Na hlave mal svetlý klobúk, v ruke vychádzkovú paličku a fúziky zastrihnuté tak na úzko, akoby mu pod nosom len ktosi namaľoval dve čiarky.
       „Pst!“ priložil si Berty prst na ústa, lebo sa Mišo začal hemžiť.
       Panička s vyčesanými vlasmi, čo v jemnej tvári vyzerala ako svätica, úmyselne spomalila, aby ju ten švihák dobehol. Prívetivo naň hľadela, on sa škeril od ucha k uchu, zložil pred ňou klobúk a vystrúhal poklonu, div sa nezlomil. Rozosmiala sa a nastavila mu ruku v jemnej rukavičke, ktorú hneď chytil a pobozkal. Srdce mi divo bilo, keď som sledoval, ako ju drží a nepúšťa. Priložil si jej dlaň na hruď, isto priamo na srdce a čosi vravel. Veľmi som vtedy chcel vedieť, čo jej hovorí, lebo ho nebuchla tým slnečníkom, nevynadala mu do sprostých, ale ešte sa k nemu jemne nahla, čo hneď využil a dal jej letmý bozk na líce.
       „Teraz mu už isto jednu strelí,“ zašepkal som, ale mýlil som sa. Veľmi. Namiesto toho, aby ho odohnala ako dotieravú mäsiarku, len sa zachichotala, zavrtela celým telom a potom sa otočila. Už nešla na prechádzku, ale vracala sa späť do kúpeľov. A on po jej boku. Takto vošli až do domu pre hostí.
       „Teraz by som chcel vidieť, čo budú robiť,“ vzdychol si Mišo a Berty hneď na to, že je to predsa jasné.
       „Budú sa frajeriť a ak si dajú trochu likéru, možno mu aj dovolí, aby ju v izbe chytil za cicky. Však o tom sú kúpele,“ pokyvoval hlavou ako znalec.
       No, hovorím, Berty už toho vedel oveľa viac ako my.
       „V kúpeľoch je dvadsaťjeden vaní. Tam sa máčajú vo vode a čo myslíte? Ako sa máčajú? Oblečení alebo holí?“ skúšal nás a ja som zajachtal niečo také, že by som sa veru pred hocikým nezobliekol.
       „A nechcel by si robiť v kúpeľoch?“ Berty na mňa pozrel trochu z výšky. Vtedy som si začal predstavovať ženu, na ktorú sme pozerali z kríkov, ako prichádza, ako sa zoblieka, ako si ide ľahnúť do vane a ja ju obsluhujem. Isto som sa poriadne zasníval, lebo Berty sa zo mňa začal smiať ako kôň.

       Od našich kamarátskych čias prešlo viac rokov. To už mi bolo jasné, že v kúpeľoch chce robiť Berty. Samozrejme, vedel som prečo. Toľko krásnych paničiek, ako prichádzalo do Gánoviec, len ťažko vidieť niekde inde. Aj z Čiech, z Maďarska, dokonca aj z Ameriky! Rýchlikom do Popradu a odtiaľ kočom. Isto, chodili tu aj chlapi, ale tí ma nezaujímali. Vravelo sa, že mnohí boli ťažko chorí, ale všetci nie. Že chorí došli s reumou a podopierali sa barličkou, ale domov sa vracali tanečným krokom. Nakoniec, v kúpeľoch sa tancovalo vždy. Celé to tam bolo ako v takom raji, kde nikto nemusel fárať v bani či kydať hnoj. Muži chodili vo frakoch, v bielych košeliach, vestičkách a lakovkách, ženy v dlhých šatách a širokých klobúkoch. V parku stála socha sfingy, leva a krásnej ženy. Aj malý bazénik s vodotryskom a okrem hlavného liečebného prameňa ešte aj dva menšie. A akoby jedna muzika na tancovačku nestačila, vyhrávali tu dve. Cigánska bola zo Šváboviec. Basa, cimbal a husle. Druhá panská. Muzikantov si nechal pán Braun ktovie odkiaľ priviezť. Tí hrali pod terasou na bubon, harmoniku a tie ostatné nástroje som ani nepoznal. Ich hudba bola iná. Tango a kadečo, čo by som nikdy nezatancoval, lebo som jednak ešte tancovať nevedel a tiež to vyzeralo, akoby si páni a paničky pred príchodom na parket nechali vybrať z tela všetky kosti.
       Berty sa začal okolo pána Brauna obšmietať akosi viac. Vlastne ani neviem, ako sa k tomu dostal, ale naraz mu pomáhal s tým, inokedy s iným, staral sa, nech je všade vždy pekne upratané, kosil mu trávu, vynášal odpadky a neskôr mu aj chodil nakupovať.
       Stalo sa to v jeden deň, keď som sa v kríkoch krčil iba s Mišom. Berty už s nami nechodil, veď bol v kúpeľoch viac než doma. Pamätám sa, ako som si vtedy od vzrušenia hrýzol peru, lebo blízko prechádzala mimoriadne nádherná panička. Taká, pri ktorej sa vám srdce rozbúši a ak by ste jej chceli aj dačo povedať, koktali by ste bez toho, že by ste vedeli dokončiť jedinú vetu. Ale my sme mlčali, skrývali sa a sledovali ju. Náhlila sa. Mala dlhú sukňu a keďže bolo po daždi, všade samá mláka, nadvihovala si ju dokonca až tak, že sme jej zopárkrát videli aj kolená. Bol som v tom najväčšom vytržení, keď okolo nás prešla, nezbadala nás, ešte sme sa za ňou dívali, ale odrazu mi niekto nečakane strelil takú po hlave, až som si do tej pery hryzol. Pozrel som sa a bol to Berty.
       „Čo tu robíte!“ hneval sa, ale nie tak, aby ho tá panička začula, takže len tlmene soptil.
       „Nebi ma! Čo by sme... To isté, čo s tebou!“ postavil som sa a Mišo tiež.
       „Zasrani! Vypadnite a nech vás tu viac nevidím!“ teraz už hlas zvýšil, lebo panička zašla dosť ďaleko.
       „Ale veď...“ chcel som ešte niečo povedať, ale dostal som po hlave druhú, nech viem, že tu žiadne ale neplatí. Pred oči sa mi navalila červená hmla a hoc by som ho nikdy nepremohol, skočil som naň, až sa vyvalil na chrbát. Bil som doň päsťami a on sa od prekvapenia ani nebránil. Chvíľku. Potom mi však stlačil pod pazuchou krk, zovrel ma, až som nemohol dýchať, a tak ma otočil. Už ležal na mne a dostával som jednu ranu po druhej. Pustil ma až po chvíli, keď mi z nosa tiekla krv. Ležal som tam a plakal. Mišo ušiel. Aspoňže tak. Nechcel som, aby ma takého videl a potom o tom rozprával po dedine. Ale nebolo to zbytočné, Berty z toho nevyšiel čistý. Keď som ho zhodil na zem, spadol do blata a riadne sa zašpinil. Už nechodil v ľanovej košeli, ale mal oblek po otcovi, čo mu prešila mama, aby mu bol dobrý. Nadával ako pohan a musel bežať domov prezliecť sa, nech ho tak pán Braun nevidí. Odvtedy sa so mnou nebavil. Len občas, keď ma zbadal niekde na ulici, ukázal päsťou, že mi dá do zubov. Radšej som do kúpeľov prestal chodiť. Aj ja, aj Mišo.

       „Nič sa neboj, už dávno na všetko zabudol,“ povzbudzoval ma Mišo, keď sme v sobotu večer išli do krčmy U Hercky. „Nie si parobok, nie si nič. Iba decko. Berty bol taký aj ku mne, kým ma parobkovia neprijali. Peniaze si nezabudol?“
       Horlivo som prikývol, že dačo mám, ale pre istotu som si ešte siahol do vrecka. Boli tam. Všetky, čo som si po halieroch na toto šporil už vyše roka.
       „Dakedy dávno, vraj keď bol ešte otcov dedo chlapcom, sa za parobka povyšovalo inak. Kto sa chcel medzi nich dostať, musel ísť k vatre. Vytiahol si košeľu a ľahol na chrbát. Na brucho mu hodili žeravý uhlík. Ostatní ho držali, napočítali do tri a až potom ho pustili, nech sa postaví a zhodí uhlík dolu,“ snažil som sa ukázať, že dačo o tom viem. Vtedy by som mal strach. Teraz som sa mohol len tešiť. Zaplatím parobkom pálenku a oni mi podajú ruku. Potom pôjdeme tancovať. Kývnem na nejaké dievča a ono mi podá vreckovku. Položím vreckovku na zem, kľaknem na ňu, a tak požiadam o tanec. Dievča prikývne. Keď sa postavím, musím rýchle vreckovku zobrať, lebo sa za ňou začnú naťahovať aj ostatní. Keď ju budem držať v rukách, zasuniem si ju do vrecka a potom už len tancujeme. Dievča je dobre mať dopredu dohodnuté, nech z toho nie je hanba. Mišo je kamarát. Dohodol, že zatancujem s jeho sesternicou. S Terezou. Vždy sa mi páčila. Raz som ju skúsil pohladiť po vlasoch, ale tresla ma po ruke. Aká bude dnes?

       „Už si dakedy pil?“ spýtala sa Tereza, keď dohrala hudba. Hľadel som do jej očí a mal som chuť nahnúť sa k nej, aby som privoňal k jej vlasom.
       „Jasné!“ horlivo som prikývol. „Raz, keď bol u nás strýko a už odišiel, vzal som poháriky po ňom a po otcovi a otočil som ich hore dnom. Tak som do seba dostal aspoň štyri kvapky.“
       Tereza sa rozosmiala. Či skôr by som mal povedať, že Terezka. Milá, pekná a usmievavá Terezka. U krčmárky Hercky som poplatil všetkým parobkom, čo prišli. Mali rum, borovičku, slivovicu i likéry z popradskej likérky. A potom sme šli ku kúpeľom. K cigánskej muzike. Vreckovku som si ukradnúť spod kolena nenechal a tanec, to bolo asi to najkrajšie, čo som kedy zažil. Terezka sa predo mnou zvŕtala, vykrúcala, až jej poskakoval vrkoč a keď bolo treba, mohol som ju chytiť okolo pása bez toho, že by na mňa nakričala. Cigáni hrali ako o život, basa dunela, husle ťahali raz rýchle, inokedy clivé melódie, čo prenikali až kamsi do srdca. V tej chvíli okrem muziky a Terezky nebolo na svete ničoho iného, čo by stálo za pozornosť. Nohami som prepletal statočne, Mišo mi včera ukázal, ako sa to robí. A párkrát, keď sa Terezka predo mnou otáčala, šuchla sa ma svojou blúzkou. Možno som sa začervenal, lebo potom sa tak usmievala, až som bol v rozpakoch.
       „Poď, ideme k panskej muzike!“ schmatol ma zrazu Berty za rameno.
       „Teraz?“ prekvapil som sa. Zdalo sa mi hlúpe odísť od dievčaťa, vlastne by som s ňou ostal najradšej naveky. Berty mal veľkú silu. Aj v prstoch. Nepoľavil a zdrapil ma ako zajaca.
       „S paničkami je to iné. Keď sa páni popijú, nevšímajú si nás. A v kúpeľoch je aj výčap! Hovorím ti, môžeme byť radi, že sme z Gánoviec. Veď uvidíš!“ ťahal ma ďalej a ja by som sa najradšej rozpolil. Jednu polovicu by som nechal pri Terezke, druhú poslal s Bertym. Ale nedalo sa. Ešte som zahliadol Terezkine oči, ako za mnou hľadí a asi som vystrúhal nejakú nepodarenú grimasu, že ozaj musím odísť, nech sa nehnevá, ale neviem, ako sa zatvárila. Otočila sa mi chrbtom. Terezka bola skutočná radosť, panička z kúpeľov nedosnívaný sen.
       „Na!“ strčil mi Berty pod nos celú fľašu. Teda, fľaša bola celá, len pálenky v nej ani nie do tretiny. „Môžeš to dopiť,“ jemne nadvihol bradu a ja som vedel, že toto sa neodmieta. A ani som neodmietol. U Hercky som platil im, tak nech niečo vrátia.
       „Dobrá,“ podal som mu fľašu naspäť a tváril sa ako v siedmom nebi, i keď ma pálilo a veľmi mi nechutilo. Lenže už som bol parobok. Už som mohol piť a bol by som hlúpy, keby som odmietol.
       „Čo? Už nebudeš?“ zatváril sa Berty zmätene a vylial si do hrdla zvyšok. Zízal na mňa pohľadom, v ktorom sa červené žilky pretekali, ktorá mu najskôr prerastie až do prostriedku oka. Potom povedal, že všetko bude dobré, len potom musím držať zobák. Že Braun v sobotu nerobí, lebo v ten deň má taký židovský sviatok, keď si nemôže ani zapáliť v peci. Iba oddychuje a nevychádza z domu. A na tancovačke sú už všetci načatí. Nevedel som, čo tým myslí, ale prikývol som mu, že je to ozaj dobré, výborné.
       „Daj si!“ strčila sa medzi nás akási ruka s ďalšou fľašou a zasa rovno predo mňa. Pozrel som, bol to Mišo. „Ostatní sú už tam. Teda Jožo a Štefan. Viac nás tam netreba, piati sme akurát,“ dodal, zatiaľ čo ma opäť veľmi pálilo v krku i hrudi, lebo jeho pálenka bola ešte ostrejšia. Striaslo ma. Mišov hlas sa mi odrazu zdal priveľmi ostrý, bodal ma v ušiach a ozvenou sa premieľal v celej hlave. Inak však bolo veselo, najmä keď Berty prehodil, že paničiek do tanca je tam teraz veľa a takých, čo budú od radosti výskať, keď uvidia mladých chlapov spod Tatier.
       Noha striedala nohu, dupal som azda viac než inokedy, lebo pôda bola akási nepevná. Hýbala sa, jemne kývala a akoby stratila niečo na svojej sile, ktorou nás priťahuje k zemi. Mal som pocit, že ak poskočím, dosiahnem až po samotné nebo. Že môžem všetko. Ak treba, tak i chodiť po vode, lietať, ba mám dosť sily aj na to, aby som holými rukami narovnal podkovu či prelomil hociktorý strom tam, kde je najhrubší. Mišov hlas už nebodal. Znel akoby z diaľky.
       „Pi!“ strkal mi zasa fľašu pod nos, ešte v nej ostalo. Keď som mu ju podal naspäť, už nie. Už bola prázdna. Viac si nepamätám. Na nič. Ani na to, ako som sa dostal domov. Len ráno ma bolela hlava, akoby v nej kopali baníci a ich čakany dopadali na moju lebku odkiaľsi zvnútra. Tak som šiel na nedeľnú omšu a tam na mňa nazlostený Berty vyštekol, že mám ísť za richtárom. Všetci piati za ním máme ísť. Nevyzeralo to dobre. Vôbec.

       „Takže skoro ráno ma navštívil pán Braun a bol ozaj rozčúlený. No ešte skôr než tu, šiel za Herckou, a pýtal sa jej, kto z mladých včera v krčme pil. Tak som hneď daktorých navštívil a povedali mi, kto šiel včera na panskú tancovačku. Kto tam vykrikoval a rušil zábavu, hádal sa s pánmi, čo sú kúpeľní hostia, chcel zvaliť sochu sfingy a skočil do bazénika s vodotryskom. Tiež kto podupal záhon kvetov a utekal rovno cez kríky. Hostia sú pobúrení a ja tiež. Toto zasluhuje trest. Mal by som zavolať žandárov.“
Richtár Hossa býval až na konci dediny pri odbočke na cintorín. Celú cestu k nemu sme šli mlčky. Úradoval doma. On, trochu zavalitý hospodár s gaštanovými vlasmi, čo bol známy tým, že ho nikdy nikto nevidel opitého, mal teraz rozhodnúť o našej vine či nevine. Mlčali sme, mňa ešte bolela hlava, brucho, všetko. Musel som vyzerať naozaj úboho, lebo pozeral najmä na mňa.
       „Už to viac nezrobíme,“ povedal som dosť detsky a možno aj presvedčivo, lebo zrazu prestal hovoriť o žandároch. S rachotom si odtiahol starú stoličku spoza stola, sadol si a mlčal. My sme stáli s klobúkmi v rukách a spustenými hlavami.
       „Nechceli sme,“ pridal sa Mišo a ostatní prikývli.
       „Zájdem za pánom Braunom. Nech rozhodne on. Ak chce žandárov, prídu žandári a potom uvidíme, čo urobia. Alebo príjme môj návrh a pár dní uňho budete po večeroch robiť zadarmo. Ak sa dohodnete, ak vám dá robotu a bude spokojný, skúsim sa tváriť, že som na to zabudol. Ale nezabudnem! Ak sa však nedohodnete...“ tu richtár v reči zastal, akoby sa zamyslel, znova si nás všetkých premeral a začal odznova. „No, myslím, že pánovi Braunovi bude lepšie, ak ušetrí a bude mať na robotu niekoho zadarmo, než sa ťahať po žandárskych staniciach. Ale to záleží od neho. Teraz choďte! Čakajte, kým za vami niekoho pošle a potom pôjdete k nemu. Pokorne a úctivo.“

       Nikdy som netušil, že raz budem naozaj robiť v kúpeľoch! Chodiť tesne okolo tých nádherných paničiek, úctivo sa im zdraviť a čakať, že sa občas na mňa aj trochu usmejú. Bude to milé, ale už nie som decko, že by som čakal viac. Ozaj si nepamätám, čo sa stalo po tom, ako som sa opil. Čosi asi hej, lebo Berty zasa nie je kamarát. Ani so mnou, ani s nikým. Bojí sa, že ho pán Braun vyhodí. Čo ma po ňom, čo ma po boľavej hlave, čo ma po všetkom inom, keď mám i tak dobrý deň. V kostole som pozeral na Terezku. Aj ona pozerala na mňa. Keby sa hnevala, neusmiala by sa. Lenže ona sa usmiala. Dobre je byť parobkom. Veľmi dobre. Konečne je všetko, ako má byť...






čitateľov: 1531