login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Špehúni

@ :: Poviedky ::     Jun 14 2020, 14:05 (UTC+0)

Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Takých súťaživých chlapcov ako Albert je málo. Aspoň u nás v dedine. Otec ma občas vezme aj inam, párkrát sme boli i v Prešove, tiež v Sabinove, ale vždy len na trhu a na chvíľku, takže tam som si žiadnych kamarátov nenašiel. Teda vychádzam len z toho, čo poznám a Albert je pre mňa ten najsúťaživejší človek. Akoby si stále musel dokazovať, že vždy a vo všetkom ostatných porazí, potom sa hrdo ponesie stredom dediny, s hlavou jemne vztýčenou, až sa zdá, že pozoruje vtáky na oblohe, ale kútikmi očí vždy sleduje, či naň všetci hľadia s dostatočným obdivom. Všetko sa začalo ešte v časoch, keď mal na hlave nastoknutý starý ošúchaný klobúk, ale nikto sa z toho nesmel smiať. Pretože je vraj po jeho pradedovi, ktorý bojoval vo vojsku cisára pána a pri útokoch napichoval na bodák nepriateľov ako my na palice slaninu, keď opekáme na ohni. Z nohavíc mu vytŕčalo koleno, lebo si ich roztrhol, keď sa vraj splašil kôň a on ho držal za liace. Nepustil ich, aj keď ho žrebec ťahal za sebou, a to je už čo povedať. Takú dieru škoda zaplátať, pre neho bola niečo ako medaila za chrabrosť. Všetko, každý kus jeho odevu, každá škvrna na jeho košeli, každá modrina mala svoj príbeh. Ešte aj vreckovka, do ktorej si fúkal usoplený nos. Vraj ju prijal ako dar za statočnosť. Pravda, nevyzerala obyčajne, lebo bola vyšívaná, s malým fialovým kvietkom, čo mal dlhú zelenú stonku, okolo ktorej sa všakovako krútili ornamenty z drobných stehov červenej nite. Albert tvrdil, že ju dostal od úžasne prenádhernej mestskej slečinky v Prešove na trhu, ktorej vraj chcel dajaký odkundes ukradnúť košík s jedlom, ale on sa mu postavil do cesty. Že z toho vznikla taká bitka, až sa obaja váľali po zemi a okolo nich stúpali kúdoly prachu, ale on ten košík zachránil a vlastne zachránil tak aj tú mestskú slečinku pred hanbou, že sa dala ozbíjať malým chlapcom. Určite bol malý, veľkému by sa Albert do cesty nepostavil. Ale i tak si myslím, že sa všetko stalo inak a on tú vreckovku iba kdesi našiel. Doma ju ani neukázal, nech mu ju nevezme sestra Žifka a vyťahoval ju len pred nami, aby zas a znova omieľal dookola, aký je on hrdina. Mohol by ju občas aj vyprať, lebo pre tie zaschnuté sople už po čase nebolo kvietok vôbec vidieť.
       Tak či onak, Albert sa stal mojim najlepším kamarátom a hoc som si už vtedy myslel, že sa dosť nafukuje, vedel sa postarať o zábavu.
       Pásli sme kravy. Teda Albert, ja, ale bol s nami aj zmrznutý Pavel. Zmrznutému Pavlovi bola zima. Jemu bývala zima vždy, kdekto hovoril, že to preto, lebo má tenké žily a chudobnú krv.
       „To sa musíš hýbať!“ radil mu Albert.
       „Však sa hýbem! Nevidíš, ako sa trasiem?“ odporoval Pavel.
       Hoc sa už začalo leto a my sme sa ukrývali pred silnými lúčmi do tieňa, Pavel sedel tak, aby naň slnko pražilo, no klepal sa, div mu nedrkotali zuby. A to bol ešte aj zababušený do veľkej handry, čo kedysi bývala obliečkou na perinu, ale už sa nedala ani zaplátať, lebo pri každom prudšom pohybe sa plátno trhalo samé od seba.
       „Poďme skákať do diaľky! Krv ti musí prúdiť! Pozri, tento konár je akože čiara,“ položil Albert na zem suchú haluz a pohľadal v tráve tri kamene. „Nate, berte každý jeden. Bežíme po konár, potom skočíme a každý položí kameň na miesto, kam dopadol. Kto skočí najďalej, vyhráva. A porazení sa mu poklonia ako urodzenému pánovi až po zem!“
       „Ja sa neviem tak hlboko pokloniť. Chrbát ma nepustí, dačo ma tam bolí.“
       „Tak sa pokloníš, koľko môžeš,“ krútil Albert hlavou nad Pavlovými výhovorkami a ten nakoniec súhlasil.
       „Vinco, ideš prvý,“ prikázal mi Albert, a tak som skákal. Potom Pavel a nakoniec Albert. Albert vyhral. Neviem, ako to robí, ale on vždy vyhrá. Klaňali sme sa mu a on nám blahosklonne mávol rukou, keď sa mu zdalo, že už stačí a môžeme súťažiť znova. A zasa vyhral. A opäť a znova. No nech sa na to pozriem akokoľvek, i tak to bol výnimočný deň, lebo život zmrznutého Pavla sa úplne zmenil. Odrazu mu nebola zima, ba rehotal sa na plné ústa, čo sa v jeho prípade zdalo ako čosi naozaj výnimočné. Nakoniec hnal domov kravy úplne rozradostený. Skoro aj tú handru z periny zabudol na pastvisku. Zmrznutý Pavel už viac nebol zmrznutý, nik mu tak nehovoril. Stal sa z neho jednoducho iba Pavel a chodil za nami často, aby sme sa šli zasa pretekať, ale nám sa už nechcelo. Jeho to neodradilo. Kdekto ho videl, ako skáče do diaľky sám. Niekedy na pastvisku, inokedy v záhrade, pri rieke Svinke, nad cestou pod lesom, kdekade. A ani nie o rok ho učiteľ veľmi chválil a poslal ho na dajakú súťaž či olympiádu. To sme mu teda ozaj závideli, lebo my sme museli ostať v škole a učiť sa, že nožýk sa nepíše s tvrdým ý, ale s mäkkým í ako nožík. Alebo že minister zahraničia Vojtech Tuka vyhlásil vojnu Amerike a Anglicku a akú má z toho pán prezident Tiso radosť, že Slováci im ukážu! Tiež, že Bratislava je naše hlavné mesto, hoc ja si dobre pamätám, čo sme sa učili kedysi, že našim hlavným mestom je Praha. Lenže to ešte bolo Československo a nie Slovensko a dajaký protektorát. Mal som z toho v hlave mišmaš a radšej by som skákal do diaľky aj ja, ale už sa nedalo. Chminiansku Novú Ves zastupoval vyšportovaný Pavel a teraz by ho neprekonal ani Albert. No aspoň sa vystatoval, že to on naučil Pavla skákať a vlastne vravel pravdu.

       Prešlo pár rokov a kadečo sa na tom svete menilo. Ľudia hovorili stále viac a viac o vojne, o povstaní, o Nemcoch, o Rusoch, ale nás sa to netýkalo. Myslím Alberta a mňa. Pravda, ani my sme neostali stále rovnakí. Albert už napríklad nenosil dedov klobúk, a keď som sa ho pýtal prečo, len povedal, že ho škoda zničiť. Vraj mu určil nové, dôstojnejšie miesto. Potom, keď som raz šiel za ním a hľadal ho doma, na dvore i v maštali, klobúk som uvidel šmarený na zemi pri kurníku, ako naň serú sliepky. Ani deravé nohavice si viac neobliekol. Nemohol. Vyrástol z nich. Na vyšívanú vreckovku sme si už ani nespomenuli, ba nespomínali sme ani na skákajúceho Pavla, lebo hneď na začiatku posledných prázdnin odišiel kamsi, vraj až ku Levoči, kde mu dáky ujo sľúbil na leto prácu v lese, aby priniesol domov zopár korún.
       Spolu s časom a svetom sa zmenil aj náš záujem. Teda Albertov a môj. Nech som robil čokoľvek, ba i keď som nerobil vôbec nič, myslel som len a len na dievčatá. Ešte aj v noci sa mi o nich snívalo a často to bývali sny, až som ľutoval, keď som sa ráno zobudil. Najviac som sníval o Haji. Nebola ako iné. Stokrát krajšia! Rokov mala ako ja, ale cicky ako dospelá žena! Gazdovskí synkovia aj živoriaci komenciáši, každý na ňu hľadel ako na zjavenie. Dobre som si to všimol na omši, keď dievčatá stáli v kostole vpredu a oni namiesto na oltár hľadeli na jej zadok a sukňu, spod ktorej vytŕčali štíhle nôžky. Tých som sa, tak ako všetci ostatní, túžil dotknúť aspoň končekmi prstov. Vlasy mala svetlejšie ako iné dievky, vrkoč hrubý a oči ako diamanty. Pravda, diamant som ešte nevidel, ale počul som, ako to raz povedali starší parobkovia, keď sa o nej rozprávali cestou z krčmy a tí už asi niečo o dievčatách vedia. Ja som zatiaľ iba sníval, ale dal by som čokoľvek, aby som už mal i dajakú tú skúsenosť. Aj preto sa mi Albert ako kamarát hodil, lebo on vždy niečo vymyslel.
       „Počuj, Vinco,“ škeril sa na mňa, keď sme pri lesíku Škvereku sekali trávu pre zajace, „mohli by sme chodiť pozerať do okien, keď dievčatá idú spať. Vieš, vidieť ich, ako sa prezliekajú.“
       Rozbúšilo sa mi srdce.
       „A psy? Myslíš, že nás nechajú len tak?“ vzplanuli vo mne pochyby, ale Albert už vedel, ako to vyriešiť.
       „Nemajú všetci psov. Vyberieme si takú, kde je na dvore pokoj. Ktoré dievča by si si chcel pozrieť, hm?“
       Prehltol som naprázdno. Prvé, čo mi napadlo, bolo, že u Haji psa majú. No i tak som mal v ústach odrazu sucho, čelo sa mi orosilo a v končekoch prstov som pocítil zvláštne mravčenie.
       „Všetky! Všetky by som si pozrel! Len si myslíš, že sa to dá?“ pýtal som sa, ale v duchu som si prial, nech mi povie, že určite.
       „Určite! Už som skúsil,“ zatváril sa dôležito a začal sa chváliť. Pritom sa to stalo náhodou. V lete spáva s bratmi na pôjde v sene a raz večer zliezol dolu po rebríku. Pozrel oknom do kuchyne a videl Žifku, ako zo seba všetko zhodila, aby si na noc obliekla čistú košeľu. Potom šla spať k rodičom do izby, ale to už nebolo zaujímavé. Dôležité bolo, že chvíľku stála v kuchyni celkom holá. Čo po tom, že je to jeho sestra? Žifka má už devätnásť rokov. Keby som na ňu mohol pohliadnuť len jedným okom s tým, že mi ho potom vypichnú, i tak by som súhlasil! Však by mi jedno ešte ostalo! Žifka je dievča na vydaj, ak by som nebol mladší o päť rokov, keby ma chcela, keby som mohol.... keby... keby... keby... Keby som už nemusel len snívať! Odrazu som k Albertovi pocítil obrovskú vďaku, že dostal tento nápad a že chce, aby sme dievky špehovali spolu. V lete spávam na pôjde aj ja, nie je predsa problém zliezť dolu bez toho, aby o tom vedeli rodičia a stretnúť sa v noci kdekoľvek.
       „Chceš ísť už dnes?“ Albert sa pousmial a ja som dychtivo prikývol, že áno.

       Nevyšlo to. Stretnúť sme sa stretli, najskôr sme vyšli nad dedinu k starej slivke a zhovárali sa, kam pôjdeme najskôr. Ja som skúsil, že keďže vie, kedy sa prezlieka jeho sestra Žifka, aby sme šli špehovať najskôr tam. Zbytočne. Vraj práve nie je doma, odišla pomáhať sesternici do Ondrašoviec, lebo tej sa narodilo decko. Ale dačo zlé sa tam porobilo a sesternica ešte leží na posteli a nič nevládze. To ma strašne sklamalo. Albert navrhoval, aby sme si pozreli Paulínu, ale to som sa bál ja, lebo je to moja sesternica a jej otec je môj strýko, ktorý ma má celkom rád. Keby nás načapali, strašne by som sa hanbil. Zhodli sme sa na pehavej Margite. Sotva sme však prišli pod jej okno a skúšali nakúkať, otvorili sa dvere.
       „Čo tu robíte?“ vystrčila cez ne hlavu pehavá Margita a my sme hlúpo utiekli.
       Nemal som z toho dobrý pocit. Vôbec. Cítil som sa slabý v kolenách, nevedel som čo s rukami a v hlave mi hral neviditeľný bubeník na bubon, udieral v pravidelnom rytme a znelo to ako pochod na popravu mojej povesti slušného chlapca.
       „Musíme to urobiť inak! Počujú nás, lebo dychčíš ako pes!“ skúšal Albert zhodiť vinu na mňa a stále krútil hlavou, že všetko robím zle. „Potrebujeme trénovať! Naučiť sa chodiť tak, akoby sme tam ani neboli. Že žiaden kamienok nezarapčí pod bagančou, žiadne kýchnutie nebude, žiadne potiahnutie nosom, žiaden rýchly pohyb. Musíme sa prikradnúť nebadane, aby ani pes nezabrechal. To si treba nacvičiť!“
       Netušil som ako, ale súhlasil som. Albert sa potom rozhovoril. Najskôr si predstavoval, aké by to bolo, keby sme boli neviditeľní. Čo všetko by sme mohli. Vojsť do ktoréhokoľvek domu, počúvať, čo si tam rozprávajú, ale hlavne sa pozerať. Napríklad na Haju. Keď ju spomenul, až sa mi v hrudi voľačo pohlo a oddal som sa predstavám i ja. Napríklad ako si Haja prinesie plechovú kaďu do kuchyne, ako si na peci nahreje vodu, ako ju do tej kade naleje, ako sa zoblečie, ako si do tej vody čupne, ako sa začne mydliť a pri tomto obraze som pocítil, že sa celý chvejem.
       „Neviditeľní nebudeme. Škoda. Ale môžeme byť nevidení,“ pokračoval vo svojich úvahách Albert a ja som len horlivo prikyvoval, túžiac po všetkom, čo by ma mohlo k pohľadu na namydlenú Haju priblížiť. „Začneme trénovať v maštaliach!“
       „Čože?“ ostal som prekvapený, lebo civieť na kravy som mohol aj doma.
       „Vlezieme do maštale, ale pomaly, potichu a budeme sa hoc plaziť, ale tak, aby nezabučala žiadna krava, neodfrkol si žiaden kôň a nemečala žiadna koza!“
       „To pomôže?“
       „Určite!“
       Albert rozhodol a hoc by sa mi taký nápad za iných okolností páčil, teraz som cítil iba to, že ma vzďaľuje od vytúženého sna. Ale trénovali sme. Najskôr sme pomaly, jeden po druhom preliezli maštaľou hluchej vdovy Márie, čo má iba jednu kravu. Šli sme postupne, najskôr Albert a po jeho návrate ja. To aby, až krava zabučí, bolo jasné, kto je na vine. Krava sa zľakla Alberta a potom i mňa. Tak sme šli o takú hodinu znova a krava už bola pokojná. Ďalšiu noc sme preliezli maštaľou fúzatého Michala, čo má dve kravy, potom aj štrbavého Mača, ktorý má navyše i koňa. Aj cez tú maštaľ sme liezli dva razy, kým sa nám to podarilo bez toho, aby sa ktorékoľvek zviera ozvalo. Nakoniec sa nám to podarilo, a tak sme sa v tme ticho usmievali, keď sa nám spoza chrbtov ozvalo: „A vy tu čo robíte?“
       Utekali sme ako o život. Iba raz som sa obzrel a uvidel v tme štrbavého Mača v bielych spodkoch, ako práve vylieza z drevenej latríny. Našťastie sa za nami nerozbehol, asi bol bosý, to už neviem. I tak mi bilo srdce splašene, akoby mi malo vyskočiť z hrude.
       „Zajtra pôjdeme do Ghillányiho maštalí,“ povedal rozhodne ešte udýchaný Albert, keď sme zastali až pod lesíkom, kde som sa spotený hodil na zem.
       „Zošalel si?!“ priam som vyprskol. „Ak nás chytia u veľkostatkára, správca nás zbije ako žito! To by bolo ešte horšie, ako keby nás načapali, ako špehujeme dievčatá! A v maštali tam spia paholkovia. Aj tí by nám naložili!“
       „V jednej maštali nespí nikto. Viem to.“
       „Odkiaľ?“
       „Viem a hotovo! Pozri, Vinco, skúsime ešte zajtra a ak to vyjde, sme už vytrénovaní. Potom pôjdeme rovno za dievčatami!“
       Ani neviem, či som prikývol, ale to je jedno. Beztak bolo rozhodnuté. Albert už len dodal, že Ghillányiho maštale sú ozajstnou skúškou našich schopností, a tak sa tam vyberieme až neskoro v noci. Domov, či skôr do sena na pôjd, som sa vracal plný obáv z ďalšej noci.

       Toto leto bolo ešte teplejšie, než všetky predtým. Dlho nepršalo, spod nôh sa prášilo a zo zelenej uvädnutej trávy sa postupne stávala žltá. Pekná rástla už len pri riečke Svinke, ale i v tej voda klesla, ako už dlho nie. Horúco bolo i za tmy. V tú noc nastal spln. Mesiac žiaril a na zem dopadalo toľko strieborného svetla, že sme vrhali tiene ako za dňa. Čakal som na Alberta pod starou slivkou nad dedinou, keď konečne prišiel, rozhodnutý, že ideme na vec. Prebehli sme medzi domami až do uličky za kaštieľ, potom preliezli kamenný múr a pod ním ostali pri zemi skrčení, hľadiac na rozľahlý veľkostatkárov dvor, či niekoho neuvidíme. Bolo však ticho a nedialo sa nič.
       „V ktorej maštali nikto nespí?“ šepol som Albertovi do ucha a zdalo sa mi, že trochu váha. Potom natiahol ruku a ukázal rukou na tú krajnú.
       „Ozaj?“
       „Choď a presvedč sa,“ šepol a bral som to ako príkaz, že mám ísť prvý. Tak som šiel. Závora šla otočiť pomerne ľahko a vráta pri otvorení ani nevrzgli. I tak som čupiac na zemi chvíľku načúval, či sa niekto či niečo neozve a až potom som vošiel dnu. Pomaly, potichu, najskôr štvornožky, potom v podrepe, som prechádzal kravám za zadkami, našľapujúc zľahka, aby som nevydal žiaden zvuk. Dnu bola väčšia tma ako vonku a ja som sa chcel dostať čo najďalej, až k zadnej stene a vrátiť sa nazad. Už som si myslel, že sa mi to aj podarí, keď sa znova otvorili vráta, teraz o poznanie hlasnejšie a ktosi vkĺzol dnu. Ľahol som si na zem a ani nedýchal.
       „Kto je?“ ozval sa ospalým šeptom mužský hlas len pár krokov odo mňa.
       „Ja,“ znela krátka, tichučká odpoveď od vrát a hneď za ňou tiché kroky akejsi dievčiny, možno slúžky, možno nie. Uf! Teda v maštali ešte ktosi je, no našťastie spal a ja som ho nezobudil. No ona, tá neznáma, áno! Len som sa modlil, nech v tej tme na mňa nestúpi. Nestúpila, hoc veľa nechýbalo. Prešla tak blízko, až som pocítil závan jej sukne.
       „Tu si, moja, tu si...“ mužský šepot prešiel z ospalosti do bezbrehého nadšenia, keď mu odpovedala, že áno, že je tu, lebo po ničom inom netúžila.
       Ležal som na zemi a načúval. Šuchotanie pomalé, šuchotanie rýchle, hlasitý dych a po chvíľke tam ktosi mľaskal. Žeby priniesla paholkovi niečo jesť a on sa teraz napcháva? Ale keď je, prečo pri tom ona vzdychá? Vtedy mi to došlo. Tisol som sa k zemi ešte viac, prosiac nebeských anjelov a zástupy všetkých svätých, nech ma len, preboha, teraz nenájdu. Včera mi pri behu od štrbavého Mača prudko bilo srdce? To bolo nič oproti tomu, čo som práve prežíval. Mal som pocit, že teraz znie ako zvon a bude zázrak, ak ho nezačujú aj oni. Nie, takto tu nemôžem ostať! Musím sa odtiaľ dostať skôr, ako prestane to čvachtanie! Plazil som sa ticho, hoc rýchlo. Keď som jemne odsunul vráta, iba tak, aby som sa cez ne prepchal a vyšiel von, vydýchol som si. Alberta som nevidel nikde. Bežal som ku kamennému múru, vyliezol naň a zoskočil na ulicu. Ktosi skočil hneď za mnou. Bol to našťastie Albert, nevedno, kde sa skrýval. Nehovoril som nič, len sme utekali opäť k starej slivke, a až po chvíli, keď sa dych i srdce ako tak upokojili, som mu všetko vyrozprával.

       Na druhý deň sme pásli kravy. Obaja a zasa spolu. Na opačnom konci dlhého pastviska sa pri kopách sena neďaleko Svinky usadili dievčatá.
       „Myslíš, že sa pôjdu kúpať?“ hútal som.
       Albert ticho prikývol, hryzúc si dolnú peru.
       „Teraz pôjdem prvý ja!“ rozhodol. Čudoval som sa, kam sa chce vybrať. „Akože kam? Načo sme trénovali? Tma nie je, ale pri troche šťastia sa dostanem k tomu senu bez toho, aby ma zbadali. Vleziem doň, ukryjem sa a hádam dačo uvidím.“
       Šiel. Šiel a ja som v duchu nadával, že ide práve on a ja tu budem trčať. Hľadel som z diaľky, ako sa tam opatrne plazí, ako sa skrýva za stromy, občas ľahne na zem, alebo uteká prikrčený, veriac, že ho neuvidia.
       „To čo robí?“ zaznel zrazu hlas dôverne známy, jemný, milý, najkrajší na svete. Len som trhol hlavou a uvidel, že po mojom boku stojí Haja. Netušil som, kedy ku mne prišla, ale hneď mi napadlo, že ona musí byť majsterkou v tichom zakrádaní sa! Alebo som tu stál ako hluchý?
       „Neviem,“ kývol som plecom, akože sa nič nedeje a zahľadel sa jej do očí.
       „Chce špehovať, ako sa dievčatá kúpu?“
       „Ozaj neviem,“ zaklamal som znova.
       „A čo vieš?“ opýtala sa s úsmevom, v ktorom odhalila oba rady svojich krásnych bielych zúbkov a jemne pokrčila nos.
       „Čo, čo viem? Kadečo viem.“
       „Aj bozkávať sa vieš?“ spýtala sa tak prosto, až som sa v rozpakoch začervenal a zakrútila sa mi hlava.
       „Čoby som nevedel...“
       „A dobre?“
       „No... A ty?“ takmer som zabudol dýchať.
       „Mňa ešte nikto nepobozkal,“ pozrela odrazu Haja na zem a ja som sa štipol, či znova nesnívam. „Pôjdeme sa prejsť?“ zdvihla opäť hlavu a ja som hneď horlivo prikývol. Potom, tak blízko vedľa seba, až sa nám ramená dotýkali, sme vykročili nevedno kam, no isto za šťastím.
       Kravy som nechal tak, chvíľku sa môžu pásť i samé a na Alberta som kašľal. Nech sa plazí, nech sa skrýva, nech sa dusí v sene ako hlúpe decko. On je frajer, ktorý vie vždy všetko najlepšie, každého porazí, všetko vyhrá a vždy je prvý? Nie! Prvý budem mať frajerku ja! A nie hocijakú. Haju, krásnu Haju, najkrajšiu na svete. A ja hlupák som doteraz dievčatá iba špehoval namiesto toho, aby som sa s nimi rozprával, aby som im povedal, aké sú pekné, aké sú milé a ako ich mám rád...

čitateľov: 1163