login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Spravodlivý svet

@ :: Poviedky ::     Jun 21 2020, 06:08 (UTC+0)

Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie
Čas: 19. storočie
Autor: Slavomír Szabó

       „Počuj Šani, ak mi naleješ ešte pohár vína, prezradím ti tajomstvo a poprosím ťa o radu.“
       Šani, zľahka sa hompáľajúc sa stoličke, z ktorej ešte akoby zázrakom nespadol, sa nahol nad stôl a chytil hrdlo fľaše. Pozrel na mňa lesklými očami, čo mu pod spoteným čelom priam svietili a zaváhal.
       „Pišta, ty si ako Žid!“
       „Nenadávaj na Židov, dávajú nám robotu. A keby som bol ako oni, tak by som nesedel u teba, ale niekde v riadnej krčme, platil by som z plného mešca a o nič by som ťa neprosil,“ snažil som sa položiť Šanimu priateľsky ruku na rameno, ale on sa odtiahol.
       „Tak ti nenalejem. Nič ti nenalejem, lebo tu trieskaš sprostosti, jednu po druhej a vôbec, ale vôbec ničomu nerozumieš!“
       V prítmí Šaniho kuchyne, kde vzduch po horúcom dni stál, nehýbal sa a ešte aj v túto večernú hodinu ostával len ťažko dýchateľný, som hľadel na toho starého mládenca, s ktorým zdieľam podobný osud. On je sluha, ja som sluha. Našťastie každý u iného pána, lebo vychádzať so Šanim zadobre si vyžaduje veľa trpezlivosti alebo pokory. Lenže čo by človek nepodstúpil, ak vie, že z času na čas sa uňho doma zjaví zopár fliaš fajnového vína, čo kdesi v neznámych vinohradoch vyrobil dáky nesmierne šikovný vinár pre pánov s vycibreným vkusom. Doposiaľ neviem, odkiaľ to víno nosí, isto ho niekde kradne. Teraz, keď nám trochu stúplo do hlavy, no jazyk priam prahol po tom, aby sa ešte chvíľku kúpal v tekutom skvoste zo zlatej révy, dostal Šani zasa chuť vyrývať.
       „Prečo som ako Žid a prečo ničomu nerozumiem?“ pýtal som sa ho, nech je spokojný.
       „No však čo si povedal? Ha? Že ti mám naliať a poprosíš ma o radu. Teda ti mám dať víno a za to, že budeš taký láskavý a vypiješ ho, ti ešte mám aj radiť? To je také, ako keď Jano, vieš, ten kováč, robil do noci a z toho žeravého železa mu celkom vyschlo v hrdle. Tak šiel do krčmy, ale už bola zatvorená. Búchal na dvere, no neotvorili mu. Len okno a z neho sa vystrčila Židova hlava. A Jano prosil o krčah vína. A vieš čo mu na to Žid povedal? Vieš? Nevieš! Povedal mu, že už je neskoro, tak mu nič nedá, nech sa Jano vráti domov a to víno mu len pripíše na účet. Že postačí, ak mu zaň zaplatí zajtra.“
       Šani pustil fľašu. Ako rozprával, rozhadzoval rukami, občas si prstami zahrabol v hustých čiernych vlasoch a napokon mi pozrel do tváre tak zblízka, až som cítil jeho dych. Potom sa rozrehotal.
       „Zle počúvaš, Šani. Nedobre. Ja som ti povedal, že ak mi naleješ, poviem ti tajomstvo,“ riekol som ticho, snažil som sa zachovať priateľský tón.
       „Pišta, to ty nepočúvaš! Lebo si sa ma pýtal na dve veci a odpovedal som ti len na jednu. A ty už zasa o víne. Pýtal si sa ma aj to, prečo si myslím, že ničomu nerozumieš. Vieš? A to si myslím, že to preto, lebo hovoríš, že keby si bol Žid, tak sedíš v krčme a platíš z plného mešca. A videl si ty už niekedy sedieť Židov v krčme? Ani jesť tam nechodia, lebo oni si len doma dávajú to svoje kóšer. A krčmy vlastnia, peniaze v nich berú od nás, nenechávajú tam svoje. No, ale i tak dobre. Ak by krčmu nemal Žid, ale hocikto iný, každý deň by ho odtiaľ museli vynášať ožratého. Preto všetky krčmy patria Židom!“
       „Šani, chceš počuť tajomstvo?“ skúšal som nanovo, teraz inak.
       „Hovor!“
       „Dobre, nalej mi a poviem ti.“
       Konečne sa ozval ten omamný zvuk, to klokotanie, čo počuť, keď z fľaše tečie víno do pohára a Šani nešetril. Keby som ho nehamoval, preleje aj cez okraj. Pripili sme si a v tej chvíli sa mi už zdal znesiteľnejší. K môjmu úsmevu som priložil ešte zopár viet na jeho chválu, že je šikovný, ba až veľmi šikovný, keď vie takú dobrotu zohnať a potom som konečne začal.
       „Kradol som.“
       „Hej? A čo si kradol? Dačo dobré? Zajtra pijeme u teba?“
       Došlo mi, že moja predtucha o pôvode vína je správna a asi som s tým nemal ani začať. Ťažko hovoriť o výčitkách pred zlodejom. No nazad nemožno vziať ani hlásku, a tak som pokračoval: „Seno som kradol.“
       „Načo? Nemáš koňa. Ani kravu, ani kozu, ani zajace...“
       „Gazda hovoril, že seno podraželo. Povedal som mu, že mu zoženiem lacnejšie. A potom som šiel až na Ferdinandovu lúku, vieš, tam pri ceste na Perín. Akurát mali pokosené a všetko na kopách, skoro už suché. V noci som si naložil za voz sena.“
       „A gazda ti dal peniaze?“
       „Dal.“
       „Videl ťa dakto?“
       „Nie.“
       „A kde je problém?“
       „Nepokradneš!“ povedal som zvýšeným hlasom, priam prorocky, ako to zvykne náš farár na kázni v kostole a snažil som sa zachytiť, ako sa zatvári Šani.
       „Hej, tak, Pišta. Nepokradneš. Ale už si pokradol, tak keď máš výčitky, nabudúce nepokradneš a hotovo!“
       „Okradol som blížneho svojho!“ znova som zvýšil hlas, lebo sa mi zdalo, že si Šani zo mňa strieľa.
       „To čia je tá lúka?“
       „Židova. Fredyho.“
       „A prečo sa potom volá Ferdinandova?“
       „Lebo tam kedysi dávno bojovali dvaja králi. Ferdinand a Ján.“
       „Vyhral Ferdinand?“
       „Hej.“
       „A čo vyhral? Že sa tá lúka bude volať podľa neho? Teda, to až taká výhra nebola.“
       „Nevedno, či bojovali práve tam. Možno tam mal len Ferdinand vojenský tábor.“
       „Ale toto mi Pišta povedz, čoho ti je ľúto. Že si okradol Žida? On je tvoj blížny?“
       „Všetci sme si blížni!“
       „Tak sa z toho môžeš vyspovedať a všetko bude dobre...“
       Tak! Netreba Šaniho podceňovať, nie je sprostý. Veď keby bol, už dávno by ho s tým vínom chytili. Dobre mi poradil, až som mal chuť vstať a vystískať ho, ako keď sme boli chlapci a tešili sme sa z nakradnutých jabĺk. Vždy sme sa o všetko delili. Aj o nakradnuté, aj o rozumy. Len on akosi v jednej chvíli zastal, akoby jeho myseľ zabudla dozrievať a starnúť. Však ani sa neoženil a o deťoch ani nehovorím, lebo to mu niekedy i závidím, keďže ja mám doma štyri a žena už dávno nie je takým potešením, ako keď som za ňou preskakoval ploty. Významne som k Šanimu posunul svoj prázdny pohár, ale on si to nevšimol. Nevšímal si už vlastne nič. Rozvalený na operadle stoličky zaspal posediačky. Nalial som si sám. Na jeho zdravie. A potom ešte kapurkový. Šaniho som nechal tak, však on precitne, za svitania beztak musí ísť za svojim gazdom obriadiť statok.

       Eva, moja žena, už spala. Aj deti, naskladané jedno pri druhom na matracoch vypchaných ražnou slamou, čo vždy večer vytiahnu spod postele a rozložia po zemi, lebo dom mám malý a do tej jednej izby sa inak nepomestíme. Len ja som nevedel zaspať. Eva, keď ma ucítila, na chvíľku precitla, hrabla rukou vedľa seba, pritúlila sa a ja som hľadel do stropu, ktorý sa tak podivne vlnil, hýbal, kamsi utekal. Svet sa so mnou ľahko krútil, ale i tak som sa snažil premýšľať. Na spovede som nechodil, veď som kalvín, farára nemám v dedine, iba vedľa v Seni a pýtať si od neho rozhrešenie? Asi by som nepochodil. Keby som zašiel tuto v Kechneci za rímskokatolíckym, hneď by sa šuškalo, že opúšťam svoju vieru. Nakoniec, obaja farári by si to azda povedali a potom by som nebol dobrý ani tam, ani hentam. Určite by si to povedali, veď raz týždenne hrajú spolu mariáš. Nielen oni, ale s nimi aj rabín zo Sene a gréckokatolícky farár z Belže. Belža! Že mi to skôr nenapadlo! Tam pôjdem, tam sa vyspovedám a keď dostanem rozhrešenie, upokojím sa. Ústa sa mi roztiahli do úsmevu, že dobre som to vymyslel a teraz mi už netreba nič, iba zaspať. Len keby sa tá hlava tak nekrútila. Keby som mohol privrieť viečka bez toho, že sa mi dvíha žalúdok...

       Dobre sa dýcha človeku, ak vie, že mu je odpustené! Že zlo, čo spáchal, zmyla vlna milosrdenstva a on má zasa čistý štít, ktorým odráža hriechy sveta, aby jeho duša ostala čistá. Farár z Belže ma prijal, načúval mojim hriechom a potom mi kázal odriekať zopár modlitieb, udelil rozhrešenie a hotovo! Najviac som sa bál, že ma bude nútiť, aby som sa Židovi priznal a peniaze mu vrátil. To by sa nedalo. Nič mi neostalo. Deti zjedia všetko ako chrústy, od gazdu nosím viac múky a slaniny než peňazí, hoci vtedy urobil výnimku, lebo si myslel, že ja musím zaplatiť tomu, čo poslal seno. Eva sa tomu veľmi potešila, keď zistila, že môžeme ísť na jarmok, lebo domov treba kúpiť kadečo. No, ako vravím, po spovedi som už chodil šťastný, pomáhal gazdovi zvážať drevo, starať sa o role i stavať nový sypanec, lebo žatva príde čoskoro a on dokúpil ďalšie polia. Ale poznáte ten stav, keď je váš život iba samá povinnosť a žiadna radosť? Ak hej, ani sa nebudete čudovať, že vždy, keď som mal trochu času, odbehol som za Šanim. I vtedy, keď nemal víno. Len tak na kus reči uľaviť duši. Aj dnes som sa za ním veľmi chystal, lebo sa stalo niečo, čo by mi nenapadlo ani v najhoršom sne.
       Akurát som skončil robotu za dedinou, šiel popri potoku Sartoš, kde som si na chvíľu schladil nohy a sotva som ich vytiahol von, zastal za mnou voz a na ňom Žid Fredy.
       „Ty si myslíš, že ujdeš spravodlivosti? Žiadna spoveď ťa nezbaví viny! To len vy tak veríte, lenže naša spravodlivosť je oko za oko a zub za zub. Čakaj žandárov!“ zrúkol na mňa a ja som dúfal, že sa mi to všetko iba sníva a čoskoro sa zobudím.
       „O čom hovoríte?“ robil som sa, že mu nerozumiem.
       „Ty veľmi dobre vieš, o čom hovorím! Farár z Belže hráva s našim rabínom karty. Čo si si myslel? Že nie sú kamaráti? Tušíš vôbec, koľko teraz stojí taká kopa sena?“ hľadel na mňa stále z voza a ja som začal jachtať, ako mi je to strašne ľúto, no viem, že ľútosť mu škodu neuhradí. Peňazí už nemám, ale ak by chcel, a to som vravel z hĺbky svojho presvedčenia, urobím čokoľvek, aby mi odpustil a nemusel som chodiť po svete s výčitkami svedomia. Fredy si ma pozorne prezrel, potom sa pýtal, koľko som dostal za to seno a keď som mu to povedal, pľasol sa po čele. Vraj ani zlodej nie som dobrý, ani obchodník. Že mne nič iné neostáva, len sa živiť rukami, hrubou robotou. Ako vraj tak nad tým rozmýšľa, môžeme sa dohodnúť. Keď by ma zavreli žandári, on z toho žiaden osoh mať nebude a strechu nad hlavou mi za dlh nevezme. Tak nech už o dva dni večer prídem za ním a on mi povie čo a ako, aby som si to u neho odrobil. Nie naraz, dá mi robotu na pekných pár večerov. Pokorne som zvesil hlavu a poďakoval mu za jeho ponuku.

       „A čo si čakal, Pišta? Čo si čakal? Priveľmi veríš ľuďom a farár je tiež len človek. A Židovi to myslí dobre, lebo keby si bol v árešte, žiaden osoh by z toho nemal. A teraz ťa to serie, čo? Ale čo by si ty robil, keby si bol na Fredyho mieste? Tak len pekne choď, pracuj pre neho a buď mu vďačný!“ Šani tentoraz na rozumy nebol skúpy. Znova sme sedeli v jeho kuchyni, opäť bolo teplo i neskoro večer a ja som si hrýzol dolnú peru. Cítil som rozpaky, či mu mám prezradiť svoj plán. Ale komu inému, ak nie jemu?
       „Tak som myslel, že pôjdem do Belže, keď bude v kostole celá dedina a vykričím farárovi, že zradil spovedné tajomstvo,“ povedal som neisto, lebo som tušil, že teraz mi radí viac moja zlosť než pokojný rozum.
       „A ak pokrúti hlavou, že to nie je pravda? Komu ľudia skôr uveria? Farárovi alebo zlodejovi? Isto, môžeš povedať, nech sa opýtajú rabína alebo Fredyho. A ak by sa tak aj stalo, čo urobia rabín s Fredym? Vieš? Ja viem! Iba kývnu plecom, že netušia, o čom hovoríš. Rabín kamarátovi farárovi nohy nepodrazí a Fredy ťa chce na robotách, nie za mrežami. Ostaneš nielen zlodejom, ale aj človekom, čo ohovára; a to nie hocikoho, ale tých, čo majú nad ľuďmi moc. Každý začne od teba bočiť, možno ťa aj gazda po žatve prepustí a čo dáš žene a deťom? Svoju pravdu? Pri nej skapú od hladu!“
       Cítil som sa ako zbitý pes. Zašomral som niečo, že niet na tom svete spravodlivosti. I keď možno, že práve toto je tá spravodlivosť, že každá krivda, každá zlodejina sa raz vráti tomu, čo ju spáchal. Tak, ako sa vrátila mne. Ale načo sú potom spovede?
       Šani si vypočul moje frflanie a pokračoval. „Fredy mal pravdu! Oko za oko, zub za zub! Nie, Židia nie sú sprostí. Ani proti farárovej moci nič nezmôžeš. Ale aby bolo spravodlivo, musí sa aspoň báť. Lenže koho sa bude farár báť? Teba? Nie. Iba ak Boha či diabla.“ Potom sa Šani ku mne naklonil a pošepkal mi, čo mu napadlo. Rehotal sa pritom, až sa triasol a nakoniec dodal, že ak to mám urobiť, tak teraz, lebo dnes je deň, keď farári s rabínom hrajú v Kechneci mariáš.

       Ostávalo nám len pár hodín, ale to stačilo. Nakoniec, jednoduché veci sú najspoľahlivejšie a Šaniho plán zložitý nebol. Odniekiaľ vytiahol staré vrece, vyrezal doň diery na hlavu a na ruky a natiahol mi ho ako dáky rubáš. Ešte ho aj pošpinil sadzou, porobil tam kadejaké značky a znamenia, čo mu práve prišli na myseľ a zvyšok sadze rozmiešal s masťou. Hej, kamarát je to, ani masti nešanoval a potom, keď bola čierna ako uhoľ, namazal mi ju na tvár i na ruky. Dobre by vraj bolo, keby som držal nejaké vidly. Lenže on ani vidly nemal. Z truhlice však vybral bič. Nie hocijaký, ale dobrý, pletený, kožený, za ktorý by sa nehanbil žiaden furman. Keď som sa ho opýtal, že odkiaľ ho má, cekol len, nech sa nestarám. Potom mi nastavil zrkadlo, pozeral som doň pri sliepňavom svetle petrolejky a keby som nevedel, že som to ja, tak sa zľaknem. Zapáčilo sa mi to. Začal som sa škeriť, strúhal som rôzne grimasy a musím uznať, že sa dielo podarilo.
       „Nieže pôjdeš na stred dediny! Utekaj poza záhrady k Sartošu a potom popri ňom na Gyňov, ale nie až do Gyňova. Prejdi cez pasienky k Belži. Tú tiež obíď a pred ňou sa schovaj pri ceste.“

       Možno sa budem opakovať, ale Šani je dobrý radca. I keď, pravda, práve on mi povedal, žeby som šiel na spoveď a to dobre nedopadlo. Teraz to však nemalo chybu. Keď som prechádzal celú trasu, ako mi povedal, myslel som na to, čo by bolo, ak by som niekoho stretol. Isto by som ho vydesil na smrť. Lenže okrem srnca, čo som vyplašil kdesi v polovici cesty, som nevidel nikoho. Belžu som obišiel, ľahol som si na zem do poľa a čakal, kedy zahrkotá brička. Najskôr mi srdce silne búšilo a predstavoval som si, ako kňaza vytrestám. Ja, ruka spravodlivosti! Lenže ako som tam ležal, ako sa nič nedialo a hviezdy na oblohe začínali zakrývať mraky, prižmúril som oči. Snívalo sa mi, že Eva plače a vyčíta mi, na čo som sa to nechal nahovoriť. Od hanby vraj už ani nevyjde na ulicu a deťom sa všetci posmievajú. Ženská duša nedokáže pochopiť mužský zmysel pre spravodlivosť. Neprijme riziko ako cenu za naplnenie túžby oplatiť zlé rovným dielom. Neuzná, že oko za oko a zub za zub je lepšie riešenie, než sa spoliehať na milosrdnosť spovede. A ešte akej. Však som skúsil a...
       Zobudil ma klopot konských kopýt a hrkot bričky. To musí byť farár, kto by sa tu inak hnal tak za tmy?
       „Stoj, hriešnik!“ zakričal som, keď som vyskočil na cestu a praskol som bičom, až to znelo ako výstrel. Mraky sa už trochu rozostúpili, strieborný mesiac osvetlil farárovu tvár, čo sa skrivila vo výraze desu prerastajúceho do šialenstva. Len či do jeho alebo do môjho? Neviem. Ale v tej chvíli som sa cítil ako skutočný pomstiteľ a nehľadiac na to, či ma niekto začuje, som reval z plného hrdla: „Peklo! Peklo ťa čaká!“ Hlas som mal pevný, hoc kolená sa mi triasli, ale to isto nezbadal.
       „Teraz? Berieš si ma teraz?“ zajachtal kňaz a div nespadol na zem.
       „Teraz?“ zapochyboval som. „Ešte nie!“ vrátila sa mi rozhodnosť. „Ešte ti dám šancu, ale trest ťa neminie!“ švihol som bičom, ale bol dosť ďaleko, aby som ho zasiahol. Trochu som teda pobehol a čakal som, že chytí opraty a bude hnať koňa šialeným tempom, aby si zachránil život. Ale on nič. Meravo hľadel, azda čakal, že lúsknem prstami a jeho brička zahorí pekelnými plameňmi, alebo že ho schmatnem za hrdlo a zovretie mojich prstov mu na tele zanechá hnisavé vredy, čo sa nikdy nezhoja. Lenže ja som nemohol ani jedno, ani druhé. Praskol som teda bičom tretíkrát a to tak, že to zaznelo tesne vedľa jeho ucha a on od strachu vykríkol hlasom ostrým ako britva.
       „Uteč! Ak sa stretneme ešte raz, bude to naposledy,“ vynašiel som sa, potom som sa otočil a zamieril do polí. Šiel som pomaly, pokojne, vediac, že sa za mnou nerozbehne a nehrozí mi vôbec nič. Nemýlil som sa. Brička sa pohla, zrýchľovala a keď som sa konečne obzrel, už som ho nevidel.

       Nič neostáva bez následkov. Po dedine sa časom začalo hovoriť, že belžanský farár už k nášmu na karty nechodí. Že jeho kázne sú ohnivé a vystríha ľudí pred všetkým zlým, čo činia vedome či nevedome. Mne to však bolo jedno. Ja som sa len tešil, že svet môže byť i spravodlivý.



čitateľov: 1621