login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Dievča z Rozsypanej skaly

@ :: Poviedky ::     Jun 28 2020, 15:05 (UTC+0)

Na vrchole Rozsypanej skaly

Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: koniec 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Milujem Zuzku. Viem, niektorí sa z nej smejú, že má vlasy ako slama. Keď si ich zviaže do vrkoča, ten sa takmer nehýbe. Len pri behu sa jej kýva zo strany na stranu ako palica. Hlupáci sú všetci, čo tak hovoria! Nerozumiem im. Prečo sa jej pri behu pozerajú na vrkoč? Vari nevidia, ako sa jej pri tom belejú lýtka, niekedy dokonca i odkrývajú kolená, a to už vôbec nehovorím o tom, čo jej skáče pod blúzkou. Keby ma Zuzka chcela, bol by som tým najšťastnejším tvorom na svete! Šiel by som s ňou na lúky, možno niekam ku Zlatníku, a tam ju chytil okolo pása, pritúlil si ju a ona by od slasti až privierala viečka a nechala moje ruky, nech si robia, čo chcú. A milujem aj Marínu. Má krásne biele zuby a nádherne sa smeje. Len škoda, že nikdy nie na mňa. Ale minule som ju videl, ako sa usmievala na Pištu a závidel som mu. Pišta síce vravel, že je pehavá, akoby sa jej pod kožu zavŕtalo celé mravenisko, ale mne sa páči i tak. Niekedy snívam, že ležíme spolu v záhrade, ja tie pehy počítam, pekne jednu po druhej a každej sa pri tom dotknem končekom prsta. Jój, a Katka! Aj tú milujem. Je taká drobná, krehká, skoro ako decko, ale má krásne oči. Modré ako nebo. Keď sa do nich pozriem, pochytí ma neistota, hlas sa mi začne triasť a kolená sa idú podlomiť. To akoby človek hľadel na oblohu počas letného poludnia. Ale nie hocijakú, lebo Katka má v očiach iskry, čo žiaria ako hviezdy. Deň i noc v jednom, prísľub všetkého najkrajšieho, čo môže dievka parobkovi poskytnúť. Ale čo z toho, keď sa na mňa pozrie, len ak sa jej prihovorím a potom odvrkne, že práve musí kamsi rýchlo odísť. Prečo sa vždy všetky dievky niekam ponáhľajú, keď ich oslovím?
       Občas sa cítim, akoby žiadna z nich nebola pre mňa. Už budem mať pomaly dvadsať a ani jedna o mňa nezavadila. Keby mi niekto mohol povedať, čo robím zle! Ale ani opýtať sa nemôžem. Pišta sa so mnou rozpráva už len málokedy. A to bol kedysi môj najlepší kamarát! Teraz chodí s chlapmi do lesa na drevo, a len čo sa vráti, už sa motá okolo Maríny. Keď som sa ho raz opýtal, ako s Marínou trávi čas, pozrel na mňa zvysoka. Potom chvíľku mlčal a naraz vyprskol od smiechu, až mu vyletel sopeľ z nosa. Odrazu mu tie pehy neprekážajú, ba je mu milšia ako ja, hoc sme voľakedy prežili kadejaké dobrodružstvá. Pytliačili sme v Hornáde, vo výmoľoch pri brehu chytali ryby do rúk a schovávali ich medzi lopúchmi, aby sme sa po ne v noci tajne vybrali a priniesli ich domov. Raz nás pri tom videl nočný vartáš. Videl, ale nespoznal. Pišta bežal tak nešikovne, že sa mu vyšmykli dva jalce. Ostala mu jediná ryba. Keď sme konečne utiekli do bezpečia, vzal som jedného jalca a dal mu, nech nemá menej. A teraz? Teraz sa mi smeje!

       Presne takto som rozmýšľal, tmoliac sa lúkami okolo Kluknavy, keď sa z Vyšnej doliny vracali domov dvaja chlapi, či vlastne chlap a chlapec. Obaja mali klobúky, ale ten napravo bol pomenší. Jeden držal druhého okolo ramien, isto sa v hore prihodilo dáke nešťastie. Hľadel som proti nim, slnko mi svietilo do očí, nuž som si clonil dlaňou, ale i tak som ich nespoznal.
       „Kubo, si to ty?“ až keď prišli bližšie, jeden ma zavolal po mene a hneď mi bolo jasné, že je to Pišta. „Nepozeraj a poď pomôcť!“ zakričal ešte a ja som sa rozbehol. Vždy som sa rozbehol a bol ochotný, ak to Pišta potreboval. Bosými nohami som to švihal rovno do svahu, nedbal na kamienky a bodliaky, a keď som bol celkom blízko, v druhom mužovi, čo mi bol tak po plece, som spoznal krpatého uja Ďura. Voľakedy furmančil, kým mu koňa nezmárnila dáka kolika, teraz robil s drevorubačmi.
       „Chytím ho z druhej strany?“ premeriaval som si krpatého Ďura, no nevidel som, že by bol zranený.
       „Netreba!“ otočil sa krpatý Ďuro na Pištu a spod hustého zvrašteného obočia hľadel na svet akýmsi šialeným pohľadom. „Trochu si oddýchnime a ďalej pôjdem sám,“ dodal po tom, ako naprázdno prehltol a začal sa šarpať, aby sa Pištovi vytrhol.
       „Hej, len pokoj, dobre? Len pokoj,“ Pištove prsty sa ešte viac zaborili do ujkovho ramena. Vyzeralo to, že ho drží, aby mu neušiel. „Sadneme si, ale pamätajte! My sme unavení, lenže tuto Kubo nie. Ak by ste chceli utiecť, hneď vás ulapí!“
       Krpatý Ďuro nepochopiteľne sklonil hlavu ako decko a zašomral, že dobre, nikam utekať nebude. Mlčky som si ich oboch prezeral. Zadýchaného Pištu, ktorému z čiernej strapatej štice stekali po spánkoch kvapky potu i ujka, čo sa mračil naďalej, no teraz aj hľadel do zeme, akoby sa za niečo hanbil. Netušil som, čo sa stalo.
       „Dievka z Rozsypanej skaly mu porobila,“ cekol Pišta len tak na pol úst, akoby pochopil moju nevyslovenú otázku.
       „Ako porobila?“ zatváril som sa sprosto, ale bolo mi jasné, o čom Pišta hovorí. Sadol som si krpatému ujkovi Ďurovi za chrbát, ak by chcel náhodou naozaj ujsť a skôr, než Pišta všetko vyrozprával, v hlave mi preblysla spomienka na chvíľu, keď som ako chlapec prvýkrát počul príbeh o prízraku z Rozsypanej skaly. Bola to vraj krásna mladica, najkrajšia v Kluknave, a zamilovala sa do akéhosi paholka, čo pásol jalovice. Jalovice sa vždy pásli ďaleko, ostávali v noci vonku, nebolo treba hnať ich do dediny kvôli mlieku a pastieri spali pri nich. Dievčinu vraj pochytila veľká túžba, chcela paholka aspoň na chvíľku vidieť, privinúť sa, a tak šla za ním. Bolo to presne na obed, keď sa vyštverala Čiernou horou až na skaly, čo sa tam čnejú do výšok. Pod nimi sa na severnej lúke pásavali jalovičky. Chýbal jej už len kúsok cesty. Vtedy začula divné zvuky. Išla za nimi a uvidela, čo nechcela. Jej milý sa váľal na zemi s akousi inou žienkou, vnáral sa do nej, milovali sa, stonali rozkošou, až sa ich hlasy rozliehali lesom. Dievku v tej chvíli pochytili taký bôľ, sklamanie i zúfalstvo, že vyliezla na Rozsypanú skalu a skočila. Padla na hlavu. Hneď bolo po nej. Vlastne, bolo i nebolo.
       „Zasa sa zjavila. Najskôr len tuto ujovi, keď šiel vyhliadnuť ďalší strom na vyrúbanie. Iba naň pozerala a vystierala k nemu ruky, a on hneď zabudol, kto je a náhlil sa za ňou. Ešteže ho chlapi zbadali, ako sa štverá na skalu. Vraj tam liezla aj ona, ale ju nevideli. Na druhý deň pod tou skalou sedeli štyria muži, akurát jedli dačo na obed a zjavila sa znova. Všetci na ňu pozerali. Prišla rovno k nim, a že tak túžobne hľadela, usmievala sa, šúchala si kolená, akoby očami prosila, nech jej dakto ihneď spraví decko. Starý Jano sa začal modliť nahlas ako prvý, ostatní sa potom pridali, teda všetci nie, lebo tuto ujko Ďuro sa zdvihol, prišiel k nej a hladil ju po vlasoch. Chytila ho za ruku a začala mu ju bozkať ako veľkomožnému pánovi. Ostatní chlapi už Otčenáš kričali na plné hrdlá, a keď prešli na Zdravas, tá dievka sa rozplakala a odišla do lesa.“
       „Bol to prízrak?“ pýtal som sa takmer bez dychu.
       „Čo ja viem? Vraj vyzerala ako živá. Aj sa na ňu dalo siahnuť. Žiaden duch,“ pokrčil Pišta ramenami.
       „A ujko Ďuro? Prečo musel odísť z hory?“
       „Veď to. Keď sa chlapi prestali modliť, naraz sa rozbehol a bežal za tou, no, za tou zjavenou, či čo to bolo a všetci ho išli hľadať. I mňa zavolali, aj ja som musel. Pol dňa sme nič neurobili, kým sme ujka našli, ako sedí pod jedným stromom. Chlapi večer tak povedali, že toto nemá význam. Že nič nezarobíme a ujko Ďuro musí nazad do Kluknavy. Poslali s ním mňa, nech neujde. Tak teraz ideme, no on sa mi trhá, nechce sa mu domov,“ konečne sa Pišta zasmial, zato krpatý Ďuro stiahol pery do úzkej prísnej čiarky, čím dal znať svoju nevôľu.
       „Veď už sa toľko nemosúrte! To nebola poriadna dievka! Nevzali ju do neba, lebo si siahla na život! Poďte ujo, ideme!“ postavil sa Pišta, naťahujúc paže, že mu s tým vstávaním pomôže.
       „Prd smradľavý vieš o nebi, o pekle, o šťastí či nešťastí!“ dvihol krpatý Ďuro hlavu, aby videl Pištovi do tváre. „Nešťastnica je to! Čistá duša, čo sama nechce na nebesá, ale ostáva na zemi, lebo ešte nikdy neokúsila milovanie. Vieš ty vôbec niečo o láske? Vieš niečo o slasti? O túžbe, čo spaľuje viac ako oheň? Ak ju zbadáte, modlíte sa, akoby bola diablom! Anjelom je! Neodíde odtiaľ, nenájde pokoja, kým sa s niekým nepomiluje tak, až sa s ňou od rozkoše zatočí celý svet. Potom sa jej duša upokojí, opustí zem a vznesie sa nad mraky, odkiaľ bude naveky držať ochrannú ruku nad všetkými, čo ľúbia!“
       „Dobrééééééééééééé....!“ zaškeril sa Pišta, až mu bolo vidieť žlté zuby a pozrel na mňa. „Kubo, však povedz tuto ujkovi, čo si o tom myslíš. Dievčat je toľko, že si parobok môže vyberať. No nie? Ale vy, ujo,“ opäť sa obrátil na krpatého Ďura, „vy by ste už mohli myslieť na vnúčatá. A doma vás čaká žena. Čo jej teraz poviete?“
       „Pravdu jej poviem. Pomôcť som chcel, chudere!“
       „A ona vám na to povie čo? Že ste chlap, ako sa patrí a dobre by ste urobili, keby ste tú nešťastnicu prekotili naznak a vyhrnuli jej sukňu?“
       „Však počkaj, keď sa oženíš a žena ti rozkysne ako tá moja!“ krpatý Ďuro sa zdvihol a šiel do Kluknavy sám. Kráčal rýchlo, Pišta musel za ním bežať, aby ho zas chytil a ja som ostal uprostred lúk. Myslel som na to, aký bol teraz Pišta. Ako kedysi. Ešte mi povedal i to, že jeden parobok si môže z frajeriek preberať. Bral ma ako seberovného. Naraz som si začal viac veriť.

       Čierna hora má svoje tajomstvá. Chlapi, čo tam prespávajú, hovoria o kadečom. Napríklad o lietajúcich svetlách. Kto ich v noci uvidí, nevie od nich odtrhnúť zrak. Zabudne na to, kde je, zabudne i kto je. Len vstane, mlčky sa vyberie za žiarou, a tá poletuje, bliká, vábi. Ak všetko dobre dopadne, ak chlap do svitania nikam nespadne a nedochráme sa, z omámenia ho preberie ranné slnko. Vtedy bludné svetlo zmizne a ten chudák sa rozhliada, kde to vlastne je a ako sa tam dostal. Neraz takto zistí, že došiel až k Ovčiemu, či na druhú stranu k Margecanom. A dievka, čo sa zmárnila od žiaľu nad neverným frajerom? Je to skutočne prízrak? Veď to by bola ako z hmly. Krpatý Ďuro by ju nemohol hladiť po vlasoch, nemohla by mu bozkať ruku. A čo to ujko vlastne hovoril? Že je to nešťastnica, ktorú treba poriadne pomilovať, aby vedela, čo je láska, a tak sa dostane na nebesia? No...
       Začal som tušiť, že sa zo mňa môže stať hrdina, ktorý spasí utrápenú dušu. Ba nielen to. Odrazu som cítil, ako sa vo mne niečo chveje. Bláznivý nápad rýchlo prerastal do presvedčenia, že chlapi neurobili dobre, keď krpatého Ďura od tej chudery odtiahli. Ba, ak sa na to pozriem inak... Dobre urobili! Ona tam ešte stále čaká! Pišta mi vlastne povedal o čomsi takom lákavom, že tu nemôžem ostať. Obyčajná dievka, okolo ktorej sa treba krútiť aj pol roka, a tiež nie je isté, či nepovie - nie, až po svadbe? Tak s takými nech sa trápia iní! Zuza so slameným vrkočom ma už nezaujíma a Marína si môže nechať rátať pehy kým chce! Musím ísť na Rozsypanú skalu, musím tam byť včas, na poludnie, veď vtedy sa vraj zjavuje. Ona, krásavica, ktorej sa všetci boja, i keď nežiada viac, než trochu nehy. Pomôžem jej. Tak!
       Odrazu som pocítil obrovskú silu, možno takú veľkú, že ak by som poskočil, tak až povyše stromov. Ruky sa mi od vzrušenia triasli, nohy sa chystali na ten najšialenejší beh života a vidina roztúženej krásky ma celkom opantala. Už by som aj vybehol, hnal by som sa ako šialený hore stráňou i lesom, ale kdesi vo mne zaznela výstraha, že ma nik nesmie vidieť. Rozhliadol som sa. Dofrasa! Od Kluknavy práve ktosi prichádzal. Nejaké dievča v plantavej sukni. Rýchlo som sa hodil na zem, ešte ma nezbadala. Skrývajúc sa vo vysokej tráve som po chvíľke zistil, že do lesa ide Katka. Krásavica Katka, čo so mnou nikdy nemá čas ani porozprávať. Hľadel som na ňu, ako nesie trávnicu, v nej isto jedlo pre drevorubačov. Teda možno ide až na Rozsypanú skalu! Ak by to bolo tak, ak by som sa musel držať stále niekde vzadu za ňou, možno tam prídem neskoro! Nie, toto sa nesmie stať!
       V okamihu som sa postavil a prudko rozbehol. Hore lúkou, pod les, lesom, vychodeným chodníkom pomedzi stromy až na hrebeň hory. Bolo mi už jedno, či ma videla, či nie. Srdce mi bilo, šlo priam vyskočiť z hrude, jazyk sa lepil na suché podnebie a do očí mi stekal pot. Ďalej, len ďalej. Tam, kde budem môcť zaboriť nos do vlasov neznámej krásavice, vdychovať ich vôňu, kde ju zahrejem teplom svojich rúk, priviniem si ju k hrudi, objímem, poláskam a prežijem všetko to, o čom sa mi doposiaľ iba zdalo. Ja, Kubo z Kluknavy, muž, čo spasí nešťastnicu a v milovaní jej otvorí nebeskú bránu!

       Keď som už bol hore, keď som doráňanými nohami kráčal v tieni skál, konečne som si vydýchol. Pozrel som na slnko, k poludniu sa ešte len schyľovalo. Hlboko pod sebou som videl okolité dediny, aj lúku, aj les, z ktorého zaznieval buchot sekier. Všetko, tak ako mnohokrát, len dievčaťa, čo príde za mnou a začne si šúchať kolená, tu nebolo. Ešte je čas, nedlhý, treba vydržať, počkám! Ľahol som si na zem a zaboril zrak do oblohy. Tu a tam som zdvihol hlavu, sledujúc, či už prichádza. Teraz už pokojne, veď sa ukáže a poteší sa. Isto sa poteší. Keď sa jej páčil krpatý Ďuro, pri mne sa túžby nezdrží. Tak som rozmýšľal, tak som pozeral na mraky. Na biele mraky, čo sa pomaly, pomaličky presúvali oblohou, jeden po druhom, malé i veľké, bachraté...

       „Kubo, si v poriadku? Či len spíš? A prečo si tu?“ zatriasla mnou čiasi ruka.
Mraky stále tiahli oblohou, ale teraz som ich poriadne nevidel, lebo celkom tesne nado mnou sa skláňala milá tvár. Katkina tvár, viac dievčenská než ženská, ale s nádhernými modrými očami. Aj obloha im mohla ten blankyt závidieť.
       „Uhryzol ťa had?“ Katka odrazu až zjojkla, lebo som sa stále nehýbal.
       „A keby? Vysala by si z rany jed?“ usmial som sa.
       „Veď hej,“ prikývla a začervenala sa.
       „Ukáž ako.“
       „No isto! Pozrime sa na pána! A kamže by ťa mal pohrýzť? Rovno na ústa?“ zasmiala sa a jej hlas znel ako najkrajšia hudba sveta.
       „Stačí na líce,“ otočil som hlavu bokom.
       Stalo sa niečo, čo by mi ani nenapadlo. Katka sa nahla ešte viac a na chvíľku som ucítil jej pery.
       „Aj na druhej strane ma pohrýzol,“ otočil som rýchlo hlavou.
       „Kubo vstávaj! Vidím, že ti nič nie je! Vždy sa niekam ponáhľam, aj teraz som bola odniesť chlapom jesť. Potom ma trápi, že ak sa prihovoríš, len odvrknem, ako nemám čas. Ale teraz mám. Vraciam sa nazad do dediny. Pôjdeme spolu?“
       „S tebou kamkoľvek. A ak by si nevládala, aj na rukách by som ťa odniesol. Si taká krehká, krásna, milá, že ani nevieš, ako často sa mi s tebou sníva,“ odrazu zo mňa liezli slová, na ktoré by som inak nemal odvahu.
       „Tak už sa zdvihni. Ideme! Dnes je pekný deň. Ale s tebou by som šla, aj keby pršalo.“

       Tajomná nešťastnica z Rozsypanej skaly? Neživá dievka, čo túži po láske? No neprišla. Alebo ak hej, tak som to prespal. Nie, tá ma viac nezaujímala. Oproti nej bolo v Katke života až, až... Ako predo mnou cupitala chodníčkom. Ako som sa za ňou náhlil. Ako som ju chytil okolo pása. Ako sa smiala. Na mňa. Iba na mňa. Katka. Moja Katka...
čitateľov: 1076