login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Haňa a Mižo a Margita

@ :: Poviedky ::     Jul 06 2020, 02:57 (UTC+0)

Miesto: Košická Nová Ves, dnes Košice - Košická Nová Ves
Čas: začiatok roku 1946
Autor: Slavomír Szabó

       Tak! A čakám tu zbytočne! Bude zázrak, ak z toho mrazu, čo mi zachádza až za nechty, štípe na lícach a zalieza pod šaty, neochoriem! Zima ešte zúri, sotva začali fašiangy, všetko je biele, samý sneh, každý sa krčí doma pri peci a ja tu postávam a pozerám na cestu, hoc sa už zmráka a mala by som odísť. Mižo je taký somár, že až, ba možno ešte väčší! Zabudol na mňa, isto zabudol! A to voľakedy robil kadejaké hlúposti, len aby som si ho všimla a aby ma rozosmial. Čo bitky sa kvôli tomu nadostával! Od učiteľa, od otca, od mamy, babky, deda, strýka, krstnej, mojej mamy, kadekoho. Vlastne, keď tak o tom premýšľam, je vôbec v dedine niekto, kto mu nikdy nenaložil na zadok? Jasné, to bolo pred rokmi, keď sme pozerali na svet detskými očami. Ibaže sa mi zdá, že odvtedy sa toho až tak veľa nezmenilo. Isto, ak by som začala spomínať na vojnu, na Maďarov, na Rusov, bolo by toho dosť, ale to podstatné ostáva nemenné. Som si istá, že v každom človeku pretrváva po celý život čosi z toho dieťaťa, ktorým bol kedysi. Keď som sa občas i ja nechávala strhnúť a kadečo s Mižom vyvádzala, mama mi vždy strelila takú, až mi hučalo v ušiach a svet sa so mnou krútil. Raz som po poriadnych fackách išla do izby, aby som sa vyplakala. V tej chvíli som sa rozhodla, že mi tie tresty za to nestoja a už nikdy nikam s Mižom nepôjdem. Ale začula som, že za dverami otec čosi hovorí. Znelo to, akoby mamu káral, a tak som potajme počúvala.
       „Keby bola Haňa vždy poslušná, nikdy z nej nič nebude. Z takého decka, čo postavíš do kúta a stojí tam i pol dňa, poriadny človek nevyrastie. Rodičia sa síce tešia, že aké je dieťa zlaté, neodvráva, splní všetko do poslednej bodky, ale čo z toho? Keď dospeje, zasa sa mu ujde miesto v kúte, lebo bude vždy všetkých iba ochotne poslúchať a nikdy nič nedosiahne. Ale ak teraz robí Haňa hlúposti a občas sa i vzprieči, tak si buď istá, že časom dostane rozum. Hlúposti sa jej začnú zdať smiešne, ale ostane v nej čosi, podľa čoho sa sama rozhodne, čo kedy urobí, na čiu stranu sa postaví, čo príjme, čo odmietne a bude si vedieť zastať svoj názor.“
        „Musí počúvať rodičov!“ z mamy ešte sršali iskry.
        „Hej, však aj počúva. Veď nie je hluchá. Ona ťa počúva, len neposlúcha,“ zasmial sa vtedy otec a moje slzy sa v okamihu zastavili.
       Mižo ma poriadne bavil i liezol na nervy najmä v kostole. Zakaždým sa postavil tak, aby som na neho videla a potom na mňa strúhal grimasy. A to vždy, keď to bolo najmenej vhodné. Napríklad, keď pán farár hovoril, ako Kristus vzkriesil mŕtveho Lazara, Mižo sa kýval zo strany na stranu, prevracal očami, nafukoval líca a tváril sa ako strašidlo. Raz bola kázeň o svätom Imrichovi, a vtedy to Mižo naozaj prehnal. Svätý Imrich zomrel na poľovačke, vraj ho rozdupal diviak a Mižo si prstom dvíhal nos dohora, aby vyzeral ako svinský rypák a škeril sa na mňa, až som si musela hrýzť do pery, aby som sa nerozosmiala. Však potom aj dostal výprask! Videl to jeho otec a naložil mu, sotva po omši prešli kostolnými dverami.
       Každý hovoril, že ak Mižo robí hlúposti, musí byť hlupák. Ale je to naozaj tak? V mojich očiach nie, pretože časom som uverila, že je rozdiel, ak niekto zo seba hlupáka robí len pre zábavu a ak je naozaj sprostý, či aspoň prisprostastý. Nakoniec, nie je to krásne, ak sa niekto dobrovoľne zosmiešni, len aby vyvolal úsmev na tvári priateľa či priateľky?

        „Prídeš zajtra večer na Furmanec? Tesne pred západom slnka,“ prihovorila som sa Mižovi, keď sme sa včera náhodou stretli na Lingove. I vtedy mrzlo, ale ja som to až tak nevnímala.
        „Načo? Však zajtra nie je špacírka,“ pozrel na mňa prekvapene a trochu ma to zarazilo. Musím sa priznať, že som váhala, či sa k nemu vôbec ozývať. Chlapci predsa pozývajú dievčatá, behajú za nimi, preliezajú ploty, preskakujú potoky a klopú po večeroch na okienka. Dievka sa vždy len jemne a záhadne usmieva, aby chlapci nestratili nádej a neustále sa snažili o jej priazeň. Ale Miža som sa rovno opýtala, či sa stretneme, lebo ma za posledné mesiace voľajako obchádza. Bočí odo mňa; keď ide po jednej strane cesty, vždy otáča hlavu niekam nabok, akože ma nevidí, a to ma zraňuje. Veď po Vianociach sme sa tajne bozkávali a dušoval sa, ako ma veľmi ľúbi. A potom naraz nič.
        „Že načo máš za mnou prísť? Toto potrebuješ vedieť? No, chcela som ti niečo ukázať,“ trochu som zaklamala, lebo som preň nemala nič na ukazovanie. Ale veď keď mu dovolím, nech ma bozkáva, tak nič iné ani netreba.
        „No, ak sa bude dať, tak prídem,“ mykol oboma ramenami naraz a už by aj šiel po svojom, keby som nehovorila ďalej.
        „To ťa ani nezaujíma, čo ti chcem ukázať?“ zamotávala som sa vo svojej nevinnej lži stále viac.
        „Čoby,“ zarazil sa. „Aj hej. Ale vieš, ako to je. To, čo by som chcel vidieť, mi aj tak neukážeš. Ty si na to veľmi hanblivá,“ odrazu mu zasvietili oči a zažiaril širokým úsmevom od ucha k ucha, ba ak by nemal uši, tak by sa možno usmieval dookola. To sa na mňa škerilo to dieťa, čo ešte ostalo v jeho duši, hoc už mal koncom roka devätnásť.
        „Keby mi to povedal niekto iný, tak sa urazím a pošlem ho do čerta! Ale na teba sa neviem hnevať. Raz si ako taký pajác a inokedy... No vieš na čo si občas spomínam? Keď sme ako deti sedeli pod lesom pri Furmanci a ty si rozmýšľal o slovách.“
        „Hej? Už si nespomínam. Povieš mi o tom inokedy. Teraz musím bežať,“ rozhodil rukami, akože ho to veľmi mrzí a naozaj sa kamsi ponáhľa.
       No a dnes... Ja som na Furmanec prišla a on nie...

        „Haňa, a ty tu čo stojíš? Čakáš na Miža?“ oslovil ma zrazu dlhý Jano, isto najvyšší z parobkov v dedine, za ktorým vzdychala nejedna kamarátka. Ani som si nevšimla, kedy prišiel, tak som sa zamyslela.
        „Na Miža? Prečo si myslíš, že čakám na neho?“ prekvapil ma.
        „Mižo dnes nepríde. Je u Margity,“ len toľko cekol a potom sa pobral svojou cestou. A ja svojou. Sklamaná. Odkiaľ Jano vedel, prečo postávam pri ceste? A prečo je Mižo u Margity? Nemal povedať, že je u jej muža, teda u bruchatého Jozefa? Ten dáva dakedy parobkom zarobiť, roboty je u neho aj po večeroch, však má toľko kráv, svíň a... a čo keď šiel Mižo za Margitkou, jeho dcérou? Nie, nie, nie! U nej isto nie je. Tá dozrieva pre notára, učiteľa, alebo poriadneho gazdu s veľkým domom, plnou maštaľou, prepchanou špajzou a vankúšmi vypchanými bankovkami s podobizňou tatíčka Masaryka. Tej vraj nie je nikto z dediny dobrý. Nakoniec, jej rodičia ju s nami nepúšťajú ani na priadky, ani na šúpanie kukurice, ani na čistenie peria, ba ani na naše špacírky po hradskej Furmanke ku Hrašovíku a nazad. A každého parobka, čo sa začne okolo nej obšmietať, bruchatý Jozef ženie svinským krokom.
       Zadumaná som kráčala domov, keď som si v hustnúcej tme uprostred dediny všimla, že po opačnej strane cesty niekto ide. Mižo! Až som za ním pobehla a chcela mu vykričať, že čo si myslí, ako sa môžem cítiť, nech na rovinu povie, či ešte vôbec vníma, že žijem. Stačilo pár rýchlych krokov, prstami som ho chmatla za golier, aby sa mi nevyšmykol, no ani sa nebránil. Len pred tvárou si držal ruky, pomedzi prsty mu tiekla krv a keď ruky spustil nadol, odkryl rozbitý nos i gamby.
        „Bruchatý Jozef,“ len toľko povedal, viac vysvetľovať nemusel.
        „Bol si u nich doma a tam... ?“
        „Nie doma. V maštali.“
        „V maštali? A s kým? S Margitou? Len vy dvaja?“ pýtala som sa ako hlúpa.
        „Nie,“ pokýval hlavou a hneď sa mi uľavilo. „Boli tam aj kravy a kone a nakoniec aj jej otec,“ zasmial sa a zo spodnej pery mu padla do snehu kvapka krvi. Tak si ešte po tom všetkom bude zo mňa uťahovať? Teraz by som ho mala capnúť aj ja! No on už len zašomral, že sa musí ísť domov umyť. „Ale potom sa tam vrátim! A nie sám!“
       Tak šiel. Ani malé prepáč nepovedal, že ma nechal čakať. Len dodal, že neskôr mi všetko vysvetlí. A načo? Však už vlastne povedal všetko. Hovädo!

       V zimnej noci nebýva toľká tma ako počas leta. To som si dobre uvedomila najmä doma, keď som nevedela zaspať. Otec, mama i sestry sa už dávno ocitli v ríši snov, ale ja som sa dlho prevracala zo strany na stranu, v hlave mi vírili spomienky i myšlienky, ktoré odtiaľ nešli vyhnať a každá z nich ma zaplavovala rôznymi a často si odporujúcimi pocitmi. Nakoniec som vstala, prihodila poleno do kachlí a pozrela z okna. Obrovský mesiac a milióny hviezd spúšťali na chladnú snehovú prikrývku svoje strieborné svetlo a to sa odrážalo, až domy, stromy i ploty vrhali tiene. Ani tak ma to nedokázalo nadchnúť, vlastne som na to hľadela, ale môj vnútorný zrak zaplavovali iné obrazy, také vtieravé, v ktorých sa Mižo s Margitou váľali na sene v stajni, teda aspoň do chvíle, kým ho neschmatol jej otec. Dobre mu tak!
       Naozaj? Naozaj mu chcem zle, lebo sa zaľúbil do inej a na mňa zabudol? Skúsila som si radšej spomenúť na niečo príjemné a opäť sa mi z pamäte vynorila chvíľa, keď ako dieťa rozmýšľal o slovách. To sme sedeli na tráve medzi stromami a on sa striedavo mračil a škeril.
        „Čo si myslíš? Podľa čoho dostala meno sýkorka? Nezdá sa ti, akoby jej spev znel sik-sik-sik? Tak ju začali volať sýkorka,“ povedal vtedy azda deväťročný Mižo a musím sa priznať, že ma tým prekvapil. Ihneď som mu prikývla a pýtala sa ho, či rozmýšľal aj o iných zvieratách.
        „Jasne!“ opäť sa rozžiaril a spustil: „Myslím, že viem, podľa čoho sa volá medveď. Kedysi včelárov veľa nebolo. Ale med má rád každý. Ľudia teda hľadali aj bútľavé stromy s divými včelami, ale nehľadali ich len ľudia. Aj medvede. Takže ľudia potom najľahšie našli divoké včely, ak sledovali medvedie stupaje. Lebo med-veď je zviera, ktoré vie, kde je med.“
       V tej chvíli Mižo stúpol v mojich očiach, ale to ešte nebolo všetko, pretože na rad prišiel netopier.
        „Pozri sa, čo okolo nás lieta. Nemyslím na maličké chrobáky, muchy, komáre. Len na to väčšie. Sýkorky, vrany, holuby, pipíšky... Všetko väčšie, čo lieta, má perie. Len u netopiera nieto pier.“
       Keď to povedal, vstal, roztiahol ruky a rozbehol sa po lúke. Práve tam ženy kosili malými kosákmi trávu pre zajace a kričali, nech im ju neušliape, nech nebehá hore - dole.
        „Ja nebehám hore dole! Ja behám len dopredu, ale viem aj dozadu a nabok a na druhý bok. Keby som behal hore-dole, to by som bol ozajstný netopier a vlastne by som nebehal, ale lietal!“
       Viem, starším sa neodvráva. Vraj sa robil veľmi múdrym. Tak ho jedna z tých tetiek zdrapila, poťahala ho za ucho a potom mu natrieskala na zadok, nech sa ide sťažovať otcovi a mame.
        „Nemôžem,“ držal sa roztrasený Mižo za červené ucho. „Keby som to povedal otcovi, ešte mi priloží.“
       Spomínať je príjemné, no mne jemný úsmev na mojich perách zasiahla slza, čo mi práve vytiekla a zgúľala sa dole lícom. Nemala by som na neho toľko myslieť. Ale dá sa to, keď sme toľké roky trávili spolu skoro všetok čas?

        „Bruchatý Jozef má na streche voz!“ kričala suseda z ulice do dvora mojej mame, keď šla ráno nasypať sliepkam.
       S ťažkosťami som rozlepila oči, pretože som zaspala až niekedy nadránom. Ten krik sa však nedal nepočuť. Rýchlo som vyliezla spod periny a bosými nohami prebehla do kuchyne, hoc ma poriadne oziabalo. Sestry sa už obliekali, chichúňali, náhlili sa von a aj mama nechala sliepky sliepkami a išla s otcom, aby sa na to pozreli. Ostrý vzduch zahnal prvým vdýchnutím akúkoľvek únavu, keď som sa už oblečená náhlila ulicou na miesto, kam šlo azda pol dediny. Isto, nebol to žiaden nový nápad, vozov vyložených na streche už bolo veľa a kdekade, ale u nás nie. A vyzeralo to dobre. Vlastne zábavne. Hľadela som na veľký rebrinák, čo muselo viac mocných mužov najskôr rozobrať, vytrepať na strechu, tam ho opäť poskladať a upevniť lanom tak, aby nespadol. To nebola zábavka na chvíľku, ale robota na hodinu či na hodiny! Smiešny sa mi teraz zdal aj bruchatý Jozef, keď vyšiel na ulicu a kričal na ľudí, že čo sa tam toľkí natrepali, na čo zízajú, či nemajú inej roboty. Potom si všimol, že blízko stojí i skupinka parobkov a Mižo medzi nimi. Rozbehol sa a chytil ho za košeľu pod krkom.
        „Poď! Len poď! Vieš koľko stôp ostalo v snehu? Pekne si tam otlač čižmy, nech ich porovnáme. Nech ich žandári porovnajú!“ začal ho ťahať a Mižo s modrinami pod očami, rozbitou perou a opuchnutým nosom sa vzpieral.
        „Tak a dosť!“ chytil bruchatého Jozefa za ruky dlhý Jano a pozrel naň z výšky. Na všetkých pozeral z výšky, Mižo i bruchatý Jozef mu boli tak po plecia.
        „Pustite ma ujo!“ pridal sa i Mižo. „Alebo chcete, aby som tu pred všetkými povedal, prečo sa tak na mňa zlostíte? A možno by aj žandárov zaujímalo, kto mi tak vymaľoval tvár!“
        „Odstúpte!“ nahol sa k bruchatému Jozefovi dlhý Jano a tón, ktorým povedal to jedno jediné slovo, bol ostrý ako britva. Ešte nikdy sa v dedine nestalo, žeby sa parobci postavili proti gazdovi. Nikdy by na žiadneho ruku nevztiahli, neudreli, ba ani slovom mu neublížili. Teda, aspoň nikdy nie takto verejne.
        „Aha, ľudia! Nová doba! Mladá žobrač s holými zadkami sa tu bude vyhrážať! Dnes mne, zajtra vám a potom...“ nepočula som, ako to bruchatý Jozef dopovedal. To preto, že sa všetci prizerajúci začali smiať. Z dvora na ulicu totiž práve vyšla Margita a Mižo jej začal veselo mávať a posielať vzduchom pusinky. Bruchatého Jozefa až striaslo, otočil sa, vzal Margitu popod pazuchu a skôr ju ťahal, než viedol nazad domov. Ľudia sa začali pomaly rozchádzať, tu a tam sa ešte niekto obzrel, hľadiac na mraky, z ktorých práve začali padať na rebrinák, strechy, stromy i celú dedinu veľké snehové vločky.

       Bolo to ešte v to isté dopoludnie, keď som sedela doma sama a šúpala zemiaky, zatiaľ čo sa na peci hriala voda. Bolo mi všelijako. I smutno ako odmietnutej dievke, i do smiechu, keď som si spomenula na raňajšiu príhodu. Znenazdania voľakto zabúchal na dvere, ani nečakal na pozvanie a otvoril ich. Do kuchyne vošla Margita.
        „Môžem?“ spýtala sa až teraz a ja som si myslela, že sa mi to marí. Čo som mala robiť? Vyhodiť ju? Alebo sa ponúknuť, či jej nenavarím čaj? Myslím, že som len nejako tak neurčito kývla hlavou a ona to prijala ako súhlas. Sama si odtiahla stoličku od stola a posadila sa mi oproti.
        „Hanička, vždy som ti závidela. Tebe aj iným dievkam,“ snažila sa mi hľadieť do očí, ale ja som najskôr klopila zrak. Toto ma však prekvapilo a pozrela som na ňu priamo.
        „A čo?“
        „Všetko. To, ako sa stretávate, ako držíte spolu, ako sa zabávate, tie priadky, špacírky, tancovačky. Mňa otec nikdy nikam nepustil. Asi, že som jediná.“
        „Veď sa ti nevodí zle, raz budeš bohatá panička,“ riekla som stroho. Načo tu prišla? Aby som ju poľutovala? Ja? Ju? Ona len pokrútila hlavou.
        „Ani nevieš, čo by som dala za to, keby som mohla byť viac s vami. Napríklad keď prídu zahrať cigáni zo Slivníka. Iba na chvíľku som počula, ako ich primáš, ten Jožko Fučoš cifruje na husliach, videla som, ako sa smejete, keď tancujete čardáš, to bolo pred rokom, ale prišiel tam i môj otec a to ti ani nebudem hovoriť, čo sa potom dialo doma. Ani pozerať sa mi nedovolil.“
       Takže tak! Nemýlila som sa. Margita, jedináčik a dcéra najbohatšieho gazdu sa mi tu bude vyplakávať, že aká je chudera a večer sa možno opäť stretne s Mižom, aby zaliezli do dákeho humna, stajne, chlieva či maštale. Už som si aj predstavovala, ako sa mu sťažuje, že je jej tam zima a on sa na ňu lepí, aby ju zahrial a špúli na ňu tie svoje rozbité gamby.
        „Včera ste sa mali stretnúť. Ty a Mižo. Ale neprišiel. Ani nevieš, ako ho to mrzelo. Čo mrzelo... Ešte ho to stále mrzí.“
        „Čo ty o tom môžeš vedieť?!“ pocítila som, ako mi do tváre stúpa krv a už som ju chcela ozaj vyhodiť.
        „Neprišiel, ale nepovedal ti prečo, lebo prisahal! Nikto po ňom prísahu nechcel, ale i tak zdvihol ruku a sľúbil, že našu dohodu z neho nedostane nikto ani žeravým železom. Všetko začalo tak, že dlhý Jano u nás pomáhal otcovi s dobytkom a opýtal sa ho, či ma nepustí na fašiangovú tancovačku. Otec ho spucoval, nech sa stará o seba a že ešte raz sa dačo také opýta, tak už si u neho nezarobí ani halier. Dlhý Jano i tak zahundral, že ak ma otec bude stále držať bokom od ostatných, nech sa nečuduje, keď mu pri prvej príležitosti ujdem s hocakým hlupákom. Tak otec dlhého Jana vyhodil a ja som plakala, ako veľakrát predtým. Ale Jano si ma počkal aj s Mižom na ulici a tam mi povedali, čo vymysleli. Že všetko urobia tak, aby to vyzeralo, že Mižo a ja sme frajeri. Vtedy tam rovno na ulici Mižo prisahal. Môj otec ho neznáša, hovorí, že je to hlupák a komediant, ale veď i ty vieš, že hlupákom nie je. Mysleli sme si, že to potrvá tak deň, dva, nie viac ako tri. Že tak sa otcovi otvoria oči a pomyslí si, že dlhý Jano má pravdu. Ale vieš, aký je môj otec? Vstáva pred svitaním, spať ide až v noci a takmer sa ani nezastaví. Rád sa búcha do pŕs, že chudoba je len výhovorka pre lenivých. Že kto chce veľa mať, nesmie veľa spať. Sú dni, keď si na mňa ani nespomenie. A ak, tak len preto, že potrebuje s dajakou robotou pomôcť. Chudák Mižo, dlhé týždne sme chodili spolu do maštale a už i bol trochu zlostný, že nás otec ešte stále nenašiel. Azda aj ľutoval, že prisahal. Rozprávali sme sa, nič viac! On vie hovoriť veľmi pekne. No nech začal o čomkoľvek, nakoniec vždy rozprával o tebe a zas len o tebe a o tebe a o tebe. Bál sa, že ťa stratí. Ale vieš, prísaha je prísaha. A silný muž si za slovom stojí vždy. Potom nás konečne našiel otec, ale netušili sme, že sa tak naštve. Keby Mižo neušiel, azda by ho i zabil!“
       Ako mi to všetko Margita rozprávala, odrazu som na ňu nehľadela ako na svoju sokyňu, ale ako na kamarátku. Keď to vycítila, naklonila sa a objala ma.
        „Prepáč, Hanička, prepáč. Možno som ti to mala povedať skôr. Mižo ti odkazuje, že ak ho máš čoby len kúsok rada, aby si šla podvečer pred zotmením na Furmanec. U nás sa dnes otec s mamou veľmi pohádali. Čudovala som sa, mama sa mu nikdy nepriečila, ale teraz mu vykričala, že dlhý Jano mal pravdu. Vraj ak ma bude držať ako v klietke, raz im utečiem hoci aj s džadom. Otec roztrepal pár tanierov, pohár i džbán, ale nakoniec sa upokojil a súhlasil, že môžem ísť na fašiangovú tancovačku. Vieš čo to pre mňa znamená? Musela som mu len sľúbiť, že určite nebudem tancovať s Mižom.“
        „Neboj sa, nebudeš. Všetko pretancuje so mnou. Je mi to dlžný,“ šepla som a cítila, že toto je azda jeden z najkrajších dní, aké som kedy zažila.
čitateľov: 1049