login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Rešpekt

@ :: Poviedky ::     Jul 19 2020, 13:19 (UTC+0)

Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: po II. svetovej vojne
Autor: Slavomír Szabó

       Keby som bol ako Dríz alebo Pety, to by bolo niečo! Keď sa stretneme na ulici, každý sa hneď pýta: „Dríz ešte neprišiel? Ale príde, že áno?“ Alebo: „Dúfam, že dôjde aj Pety.“ Čakajú na nich všetci, pozerajú, kedy sa zjavia a keď sa konečne ukážu, dobre že im nebežia oproti. A ja? Aj keď v škole všetkým hovorím, že určite dôjdem, nikto si ani nevšimne, či už som tam alebo nie. Začnú hry bezo mňa a ak sa objavím, prekvapene civejú. „Vieš, Lojzo, celkom sme na teba zabudli. Ale keď si už prišiel, môžeš sa pridať.“ Len toľko povedia. Naozaj to nie je ktovieaký pocit a občas tuho premýšľam, ako by som to mohol zmeniť. Čo by som dal za to, keby na mňa občas počkali, alebo povedali ako sa tešia, že som medzi nimi.
       Dríz bol našim prirodzeným vodcom odjakživa. Pravdaže prirodzeným, lebo nikdy sme si žiadneho vodcu nevolili, ale ak by na to došlo, určite by voľby vyhral. Svoje robili nielen jeho silné ramená, ale i to, že on chodil na meštianku. Pety predtým taký uznávaný nebol, ale všetko sa zmenilo v jediný deň. Dobre si pamätám, ako mu v škole cez prestávku zakričala mama cez okno, že im teta poslala z Ameriky balík. Tešil sa, že je tam určite aj lopta. Skutočná lopta, lebo i keď sme futbal hrali skoro každý deň, mali sme vždy len handrovú. Handrová lopta dlho nevydrží. Tak dva zápasy, občas jeden, niekedy ani toľko. Keď sa rozpadne a do handier sa vám zamotajú nohy, okúsite chuť trávy a škrípanie hliny medzi zubami. Ale to nevadí. Horšia je skutočnosť, že bez lopty sa už hrať nedá. Tak kto môže, uteká domov a donesie nejaké handry, čo znova spojíme motúzmi dohromady. Ja nie. Nemám ani topánky. Do školy ma nosí mama na chrbte a zo školy pán učiteľ Pindroch, lebo ma ľutuje. To asi, že som ešte malý. Neviem si predstaviť, ako by nosil napríklad takého Hansa, ktorý už bude mať štrnásť, ale je ako rebrík. V škole najvyšší, vyšší aj ako starší žiaci, ba možno aj ako učiteľ Pindroch. Pravda, keď sa idem hrať s ostatnými, som stále bosý. Ani neviem, prečo ma teda do školy a zo školy nosia, ale to už je taký zvyk a ja neprotestujem. Hrať naboso je pri futbale nevýhoda. No topánky sa dedia od najstaršieho brata po najmladšieho a ja som najmladší. Je nás toľko, že kým príde rad na mňa, topánky sa rozpadnú a už ich nedá dohromady ani šuster. Takže smola. Keby som si mal čo obuť, ostatní by ma brali ako seberovného, ale o tom môžem iba snívať. Aha ho! Stačí sa zamyslieť a možno som už aj sám našiel príčinu, prečo ma iní prehliadajú! Ale vráťme sa k tomu, ako si Pety získal rešpekt.
       V ten deň bežal Pety zo školy a za ním asi polovica triedy. Čakali pred domom, čo prinesie a skutočne, priniesol loptu. Lenže nie takú, akú čakali. Lopta je predsa guľatá a táto bola voľajaká sploštená, čudesná. Chvíľku rozmýšľali, či niekto na lodi nepostláčal všetky tie balíky a takto to dopadlo. Dríz však povedal, že Američania určite vedia, aké lopty sú najlepšie a všetci mu prikyvovali.
       „Pôjdeme si zakopať?“ navrhol ktosi. To som tam práve došiel i ja a nevedel som sa na tú nádheru vynadívať.
       „To nie je len tak,“ odul Pety líca. „Môžeme, ak na to máte. Za jedno kopnutie do lopty dve koruny. Kto si chce zahrať s loptou celý zápas, dá mi päť korún!“
       Bolo rozhodnuté! Vedel som, že mi rodičia päť korún nedajú, ani dve a keby som od nich pýtal a povedal na čo, ešte by som si vypočul prednášku, ako ťažko sa na peniaze robí. Usmieval som sa, ale radšej som ustúpil dva kroky dozadu a na všetko sa iba prizeral. V Petyho natiahnutej dlani sa hromadili mince a ako prvý si šiel kopnúť Dríz. Doposiaľ nikto nepochyboval o tom, že jeho strely sú vždy presné. Najskôr si loptu trochu poťažkal v rukách, ba aj si k nej privoňal, lebo všetko nové novučičké má svoju vôňu, teda aj americká lopta. Potom ju uložil na zem, rozbehol sa a konečne kopol. Lopta letela bokom, vôbec nie priamo, ale nikto nič nepovedal, ani nenaznačil, že by bolo voľačo zlé. Až potom, keď kopali Ton, Jozef, dlhý Hanes a ďalší a tá šišatá americká lopta letela vždy kamsi inam, len nie tam, kam mierili, voľakto poznamenal: „Asi je nedobrá, preto ti ju poslali.“
       Pety odul pery a ak by som mu videl na ruky, určite by mi neušlo i to, že zovrel prsty v päste. Takáto poznámka predsa mohla ohroziť jeho zárobky.
       „Kopať do guľatej lopty, aby letela kam chceš, vie každý debil! To preto majú Američania lopty šišaté! Musíš vedieť, ako to urobiť, aby letela správnym smerom. My sa to teraz ešte len učíme, ale keď si zvykneme... Teda päť korún za zápas! Kto si chce zahrať?“ Pety opäť natiahol dlaň a ja som sa radšej otočil a šiel domov.
       „Lojzo, čo? Nemáš peniaze?“ začul som spoza chrbta hlas, čo znel viac ako výsmech než otázka. Čo som mal odpovedať? Keby som mal päť korún, za to by som si mohol kúpiť jednu jaternicu, k nej dva rožky a ešte by mi niečo ostalo. A jaternicu sme nemali, ani nepamätám...

       Šancu vyrovnať sa kamarátom som ucítil, keď sme raz boli v kine. Najskôr si ma nikto nevšímal a všetci sa smiali len na tom, že cigáni prišli v jednej veľkej skupine a držali sa za ruky. Takto šli vraj až z Hummlu, kde majú svoje domy a držali sa, pretože inak za tmy ani vonku nevychádzajú. Majú hrôzu z akejsi smrtky, ktorú volajú Mulo a veria, že tá sa po súmraku tmolí medzevskými ulicami. Striehne v tmavých kútoch, ukáže sa vždy znenazdajky a vraj kto ju stretne, tomu je amen. V kine Mier u pani Pémovej boli hádam všetci chlapci z Medzeva. Tešili sme sa, keď sme počuli, že sa bude premietať akýsi indický film plný bojov na meče. Usadili sme sa podľa toho, kto mal koľko peňazí. V kine boli tri rôzne sedenia. Predné rady mali sklápacie stoličky, ale platilo sa viac. Najlacnejšie vychádzali dlhé lavice vzadu, kde som si našiel miesto medzi cigánmi. Ale nemrzelo ma to. Ani na chvíľu. Ten film bol stelesnením všetkého, po čom som kedy túžil. Už len to, že som videl širokánsku rieku, po ktorej sa plavili obrovské lode. Veď to sa nedá s našou Bodvou ani porovnať! A tiež prales. Skutočný prales s opicami a pestrofarebnými vtákmi. Dych sa mi takmer zastavil, keď som zazrel bojovníkov, ktorí sa viezli na slonoch. Na hlavách mali farebné turbany a ich meče neboli obyčajné, ale široké, zakrivené a vedeli sa biť tak dobre, že by v našej medzevskej krčme urobili s hašterivými kartármi poriadok do minúty. Chvíľkami som si predstavoval, že ja som jedným z tých bojovníkov a bojujem so zbojníkmi, ktorí uniesli prekrásnu princeznú. Ozaj bola prekrásna. Žiadne široké sukne a hrubá vesta. Mala na sebe prekrásne žlté šaty, skôr taký tenký kus látky, čo jej priliehavo obopínal telo a jej čierne oči boli azda tými najkrajšími, aké som kedy videl. Cítil som, ako mi búši srdce a bolo mi jasné, že za takúto krásavicu by pokojne položila život i celá armáda. A najlepšie by bolo, keby som takej armáde velil ja. Ja, Lojzo! Musím sa naučiť bojovať!

       Film, ktorý ohúril všetkých mladých z Medzeva, pokračoval naživo. Myslím, že to všetko začalo už na druhý deň, keď sme si z palíc urobili drevené meče a rozhodli sme sa, že my, chlapci z ulice Wusling, vyhlásime vojnu tým, čo bývajú v časti Grund.
       „Pozeraj, pozeraj! Počuješ ten zvuk?“ švihal mi svojim dreveným mečom pred očami chudý Jozef a ozaj to svišťalo, až som musel uznanlivo pokývať hlavou.
       „Tak skús bojovať. Vyhlasujem tréning,“ postavil sa proti nemu ramenatý Dríz a sekol svojou palicou po Jozefovej tak silno, až sa tá Jozefova zlomila a odlomený kus mi zasvišťal tesne vedľa ucha. „Vidíš,“ Dríz zdvihol pyšne bradu, „tvoj meč je nanič! A vieš prečo? Lebo si si ho urobil zo suchého dreva. Musíš opracovať čerstvý konár. Taký, čo rovno odpíliš zo stromu, aby bol pružný. A najlepšie z agátu, ten je pružný až až.“
       Samozrejme, nikto sa nepostavil Drízovi na odpor ani len slovíčkom. V ten večer bolo veterno, keď sme tam stáli v hlúčiku pri ošarpanej stene domu starej vdovy Gertrúdy a radili sa, či by nebolo lepšie, keby sme na agáty išli spolu a spoločne si aj urobili takú našu zbrojnicu. Boli sme nadšení.
       „Počuj, Lojzo, vy máte okolo záhrady agáty. Tak?“ Dríz ma po dlhom čase oslovil menom a cítil som sa, akoby som začal rásť.
       „Hej,“ prikývol som.
       „Tak si priprav pílu, narež konáre a niekam ich schovaj. Zajtra všetko prines!“ riekol hlasom, ktorý nezniesol odpor.
       Pravda, agátov sme mali okolo záhrady dosť. Namiesto plotu. Agát má tŕne, pichá a ak sa vysadí nahusto, máte plot, cez ktorý nikto neprelezie, ktorý netreba opravovať, nikdy sa nepoláme, nikdy ho nie je potrebné natierať alebo vymeniť.
       „Otec sa v noci každú chvíľu budí. Strašne kašle. A všetci spíme v jednej izbe,“ začal som sa vykrúcať.
       „Vedel som, že nič z neho,“ mávol rukou Pety, ale ja som pokračoval.
       „Lepšie by bolo, ak by sme sa dohodli, že ja otca, mamu i bratov nejako zabavím a agáty zatiaľ osekáte a orežete vy,“ skúšal som zachrániť situáciu a napodiv to zabralo. Aj vietor v tú chvíľu na ulici stíchol a chlapcom sa rozžiarili oči v tušení nadchádzajúcej nočnej výpravy. Dohadovali sa, kde sa stretnú, kto čo donesie, no nikomu ani nenapadlo vymyslieť plán, čím by som mal zabaviť otca, mamu i bratov. Hútal som o kadečom. Napríklad že poviem, že ma bolí brucho. Sprostosť. To by mi mama nedala jesť, aby mi nebolo ešte horšie. Alebo sa budem tváriť vyľakane a v strachu vykokcem, že cigáni sa nemýlia a majú pravdu, lebo Mulo jestvuje a ja som ho stretol. Už som sa aj videl, ako sedím uprostred kuchyne a vymýšľam si, aké má Mulo v hlave diery namiesto očí, ale i tak na mňa tými dierami hľadel a ukazoval na mňa kostnatou rukou a zlovestne sa pritom smial. Nakoniec sa celkom rozplačem, že čoskoro si po mňa isto príde. Lenže potom mi napadlo, že i toto je sprostosť. Určite by mi všetci nahovárali, že sa mi to iba zdalo. Lenže keby sa vtedy niečo ozvalo zo záhrady, keď tam budú kamaráti píliť agáty, určite by sa tam bratia i otec rozbehli, aby smrtku, teda toho Mula odohnali a ja som sa viac nebál. Lámal som si hlavu, chcel som prísť na niečo rozumné a taký nerozhodnutý, čo vlastne urobím, som prišiel domov.

       „Lojzo, taká som rada, že si už tu!“ usmiala sa mama, len čo som sa ukázal vo dverách a otec mi tiež vyšiel v ústrety. Prišiel až celkom ku mne, dlaňami ma oblapil popod pazuchy, zdvihol a posadil ma na stôl. Bolo to čudné, lebo na stôl sme si nesmeli sadať. Na stôl sa predsa dáva chlieb!
       „Tak, chlapče, niečo sme ušetrili. A do obchodu dostali topánky. Konečne, dlho už nemali žiadne a vieš ako to je. Niet času chodiť na trhy,“ usmieval sa i otec, hoc ja som dobre vedel, že na trhy chodí nielen do Jasova, ale i Moldavy, i keď tam iba pomáha obchodníkom.
       „Čo, čo čo... topánky?“ až som sa striasol a vtedy ku mne pristúpila mama so širokým úsmevom a podávala mi biele dievčenské topánočky.
       „Iné nemali?“ vypadlo zo mňa, ale hneď som sa za to zahanbil, pretože to vyznelo ako odporný nevďak.
       „Nie, nemali. Tieto sa ti nepáčia?“ mama sa zatvárila trochu sklamane.
       „Čoby sa mu nepáčili, veď sú krásne! A celkom nové. Spýtaj sa bratov, kto z nich kedy mal ako dieťa nové topánky!“ otec sa nadchýnal a jediné, čo mi v tej chvíli hlavou preletelo, bola predstava, či sa mi budú ostatní chlapci smiať alebo nie. Lenže rodičia mali vlastne pravdu. Každý deň som šliapol na niečo tvrdé, ostré, pichľavé a mama už len čakala, kedy začne kvitnúť kamilka, lebo najlepšie bolo, keď som si doráňané nohy umýval v nej.
       „Tak si ich vyskúšaj! Vyskúšaj si ich,“ mama mi otrela vlhkou handrou nohy a obula topánky. Skočil som zo stola na zem a to bol pocit! Kráčal som, ale necítil chladnú podlahu. Nič ma netlačilo, aj som poskočil, aj dupol. Boli mi trochu veľké, boli biele, boli dievčenské, ale boli moje!
       „Tak čo? No?“ otec čakal, čo poviem a keď som ho namiesto slov objal, naraz sa kuchyňa zaplnila toľkým citom a láskou, ako už dlho nie.
       „Ideme aj von, prejdeš sa po dvore?“ navrhla mama, lenže to bolo, akoby som viedol rodičov rovno k agátom, nech chytia mojich kamarátov. Čo teraz? V tej chvíli mi ako iskra, čo rozplápolá veľký oheň, napadla spásonosná myšlienka.
       „Ďakujem. Som taký rád, ďakujem. Ja, ja... Ja si musím zaspievať!“ od radosti som až poskočil a z plného hrdla spustil pieseň, čo sme sa nedávno učili v škole. Mama na mňa vypúlila oči, ale potom sa usmiala, otec sa chcel v speve pridať, ale rozkašľal sa a z izby vybehli bratia, že čo sa deje. No keď ma videli, ako si uprostred kuchyne vyspevujem a pritom tancujem, smiali sa, potom spievali aj oni a ja som bol usmiaty, spokojný. Zatiaľ čo nám kamaráti za tmy osekávali okolo domu agáty, museli počuť, ako sa u nás doma hlasno vyspevuje a mohli nám orezať plot bez obáv.

       Ďalšie obdobie sa nieslo v znamení bojov. A bojovalo sa naplno. Jasne, že neprešiel deň, aby niekto neskríkol, neplakal, pretože dostať dreveným mečom po prstoch naozaj bolí. Ťaženie našej armády proti Grundu bolo zvyčajne úspešné, lebo vždy mal navrch ten, kto útočil. Nečudo. Útočilo sa totiž len vtedy, keď nás bolo dosť. Takže horšie to bolo s obranou, keď naši nepriatelia prišli na Wusling a bitka sa konala tu. Vtedy boli v presile oni a my sme sa rozutekali. Raz sme sa dokonca dohodli, že usporiadame veľký boj a šli sme spoločne na Konský chrbát, kde sme behali po lúke, kotúľali sa dolu svahom, kričali a domov bez modriny či škrabanca nešiel nik. Bol som hrdý na to, že som konečne členom, s ktorým sa počíta. A tiež na svoje topánky. Pravda, za to, že sú dievčenské, som sa ešte trochu hanbil, ale keď sme bežali do boja, či z boja utekali, cítil som, že pre mňa majú neuveriteľnú cenu.
       Vtedy, na Konskom chrbte, ktosi povedal, že v kine budú premietať Jánošíka. Ďalší bojový film! O zbojníkoch, o pandúroch, o zbojstvách. Doma som veľmi prosil, nech mi dajú peniaze, aby som mohol ísť do kina a potom, keď som ten film videl, nadchol som sa ešte viac.
       Pety prišiel o svoje zárobky, pretože za posledné dni na futbal nikto ani nepomyslel, a tak skúšal zaujať niečím novým. Teraz sme sa stretávali pri schodoch do pivnice blízko domu pani fotografky Renczovej. Pivnica bola opustená, prázdna a Pety odrazu vychrlil hneď dva nápady naraz. Najskôr sa nadchýnal tým, že by sme mali mať nejakého špeha. To znamená, že ak tiahneme na Grund, najskôr by sme mali kohosi vyslať, kto tam nenápadne príde, všetko si obzrie, najmä koľko je tam chlapcov a či majú pri sebe drevené meče. Potom pozrel na mňa a povedal: „Lojzo je taký malý, nenápadný, špehom by mohol byť on.“
       Vystrel som sa a hoc mi oči isto žiarili, snažil som sa povedať pokojným hlasom: „Dobre, nedbám.“ Hej, snažil som sa. Ale skôr som to vyhŕkol štýlom, ako keby mama dala na stôl pečenú kačicu a povedala mi, že ju môžem celú zjesť a ja som zakričal: „Hej, už idem!“ Až sa ostatní rozosmiali a Pety predstavil druhý zo svojich nápadov, na ktorom už aj zapracoval.
       „Urobil som dereš. Z dosák. Už je hotový. Tu v pivnici. Chytíme niekoho z Grundu, privedieme sem a dáme ho na dereš, ako to bolo vo filme o Jánošikovi.“
       „Budeme ho palicovať?“ Dríz pri tejto otázke dvihol obočie a nebolo jasné, či z obáv alebo z nadšenia.
       „Budeme!“ riekol Pety tak rozhodne, že neprotestoval ani Dríz. Ukázal by sa tým ako mäkší a ako sám pred každým bojom hovoril, iba tvrdé nátury majú budúcnosť. No predsa len, možno kdesi v kútiku svojej duše rozmýšľal o tom, čo také palicovanie môže priniesť. Možno si predstavoval zúrivého žandára, proti ktorému by svoj drevený meč nezdvihol ani on, možno svojho otca, ako z nohavíc vyťahuje remeň, keď sa dozvie, čo sme robili a možno i učiteľa, ktorý mu oznamuje, že pre takých bitkárov a mučiteľov niet v meštianke miesto.
       „Ale ak máme palicovať niekoho z Grundu, musíme vedieť, ako to správne robiť. Mali by sme si to vyskúšať na nejakom dobrovoľníkovi. Hlási sa niekto?“ Dríz sa snažil ten nápad nejako zaonačiť, možno zahnať dostratena, že sa nenašiel žiaden dobrovoľník, ale v tej chvíli vystrelila moja ruka nahor, ako keď sa hlásim v škole. Prekvapene na mňa pozrel. „Ozaj, Lojzo? Naozaj?“
       „Dobre! Keď chce, tak skúsime,“ hneď sa vedľa mňa postavil Pety a položil mi priateľsky ruku na rameno. Áno, na svojom pleci som cítil jeho dlaň, akoby sme boli najväčší priatelia. A hoc ostatní uznanlivo kývali hlavami, Dríz tou svojou zakrútil.
       Do pivnice viedlo iba pár schodov. Vstup bol malý, niektorí chlapci, najmä vysoký Hanes, sa museli i zohnúť. Ja nie. Vzduch bolo cítiť vlhkosťou i prachom, prúd svetla z malého okienka si razil cestu šerom rovno na pripravené dosky.
       „Ľahni si, Lojzo,“ Dríz skôr súcitne, ale bez jediného zatrasenia hlasu ukázal na dereš a ja som sa spýtal, či si mám aj stiahnuť nohavice.
       „Vo filme nebolo, že by si zbojníci museli pred palicovaním zobliecť gate. Ľahni, ako si,“ prikázal Pety a ja som poslúchol.
       Sľúbil som si, že nebudem plakať. Nech sa čokoľvek deje, nech to bolí ako chce, štípe ako soľ v rane, či paprika, akú v Medzeve predávajú Maďari, nevypustím ani jedinú slzu. Zuby som zaťal pevne dohromady a prižmúril oči. Dríz rozhodol, že každý môže dať nanajvýš jednu ranu. Bolo nás pätnásť. Ja som ležal, teda čakal som, že napočítam štrnásť rán. Hlúposť! Takto sa počítať nedá! Keď vám bolesť zo zadku vystrelí až kamsi do hlavy, celé telo pokryje pot, hlasivky sa trasú, ako pri najstrašnejšom reve, ale pritom sa snažíte neotvoriť ústa a nevrešťať na plné hrdlo, môžete na počítanie zabudnúť. Už neviete, že po dvojke nasleduje trojka, neviete ani vlastné meno, zabúdate kde ste a za zažmúrenými viečkami vidíte do hĺbok vesmíru, kde sa mihocú tisíce hniezd a ich počet sa každým ďalším a ďalším úderom násobí. Nechty v zovretých pästiach vtláčate do dlane, v ušiach to začne hučať, zabudnete aj dýchať.
       „Stačí,“ ozvalo sa nakoniec, vôbec neviem, kto to povedal.
       „Lojzo, vstaň,“ riekol Pety, ale ako príkaz to neznelo. Skôr sa dalo cítiť, že v hlase ukrýva obavu, či to dokážem.
       Skúšal som sa zodvihnúť, ale veľmi to nešlo. Stále som si opakoval dookola, že nesmiem plakať.
       „Pomôžem ti?“ nahol sa nado mňa Dríz. Chytil som ho za ruku a skutočne mi pomohol. Krútila sa mi hlava, končekom jazyka som zistil, že mi pri palicovaní vytiekli z nosa na hornú peru sople. „Vládzeš ísť domov sám, alebo ťa podopriem?“ Dríz tentoraz vyzeral naozaj plný súcitu.
       „Ešte nejdem domov. Musím ísť predsa špehovať,“ trochu som sa narovnal a pozrel na všetkých naokolo. Mlčali, niektorí mierne prikývli. A vtedy, keď som pozrel do každej z týchto tvárí, mi bolo jasné, že som zniesol niečo, na čo by sa neodvážil žiaden z nich. Hľadeli na mňa ako na seberovného, či rovno ako na kamaráta hodného obdivu. Hľadeli na mňa s rešpektom.

čitateľov: 1248