login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Utečte a žite!

@ :: Poviedky ::     Jul 26 2020, 03:00 (UTC+0)

Miesto: Čečejovce, okres Košice-okolie
Čas: november 1944
Autor: Slavomír Szabó

       „Ja som si doteraz myslel, že najhoršie, čo ma môže v živote stretnúť, sú filcky,“ krútil Feri neveriacky hlavou.
       „Farár nám o tom nikdy nerozprával. Iba toľko, že rodina je posvätná a kto túži po ženskom tele predtým, než uzavrie manželstvo pri oltári, je obyčajný smilník. Hriešnik, čo si nezaslúži viac než peklo. Ten by mal počuť dnešné učivo,“ prikyvoval mu Karči.
       Obaja chlapci, ktorým sotva odbilo sedemnásť, pochodovali v štvorstupe spolu s ostatnými kamarátmi na cvičenie z Čečejoviec do Janíka. Zástup mladých mužov mal jasnú úlohu. Svižne, čo najskôr sa dostaviť za dedinu a potom ako obvykle trénovať plazenie, beh, kľuky, drepy, aby si nakoniec zahrali futbal, či nejakú inú hru. Patrili k levente, k organizácii, čo už od dvanástich rokov pripravovala chlapcov na to, že sa raz stanú vojakmi a ak bude treba, položia za Maďarsko aj život. Jedenkrát v týždni cvičili. Spoločne, podľa veku, so svojimi rovesníkmi. V škole levente milovali, lebo im odpadlo vždy aspoň zopár hodín. Učiť sa síce museli aj na výcviku, ale boli to prednášky zaujímavejšie než to, čo do nich húdli v triede. Najskôr o tom, ako majú lipnúť na tradícii svätoštefanskej koruny a chrániť svoj národ. Veď história dáva jasný príklad, ako aj ich dedinu po svetovej vojne pripojili k Československu a nebyť dohody o revízii hraníc, patrili by stále pod Prahu.
       Dopoludňajšia prednáška ich však zaujala mimoriadne.
       „Viete, mládenci, taký vojak čelí mnohým nástrahám. Nielen v boji s nepriateľom, ale aj kvôli ženám. Počúva príkazy veliteľa, vystavuje vlastný život nebezpečenstvu a riziká nemôže vyvážiť nehou, aká je v manželstve normálna. Silný chlap to vydrží, uvedomuje si, že vlasť ho potrebuje, lenže slabšie povahy niekedy neodolajú zvodnému vábeniu,“ začal dnes ráno všetkým prítomným prednášať akýsi vojenský lapiduch, čo prišiel ktovieodkiaľ. Už prvými slovami zaujal, bolo to lepšie, ako to minulotýždňové učenie o prvej pomoci. Chlapík hovoril zanietene, že aj ženy v čase vojny trpia samotou, boja sa neistoty a mnohé vyhľadávajú vojakov, aby aspoň na chvíľu ucítili silného chlapa, ktorému môžu dôverovať. Ženská duša vždy potrebuje niekoho, komu verí, že ju dokáže ochrániť. Nečudo, ak sa slabší a labilnejší muži nechajú zlákať. Ale správny chlap musí povedať jasné a rozhodné nie, aj keď sa mu už krásavica vešia okolo krku, či mu nedajbože strká ruku do nohavíc.
       Chlapci z levente boli ticho, ani nedýchali a lapiduch ich mal presne tam, kde chcel. Bol veľmi dobrým rečníkom a predstavu láskania s náruživými neznámymi dievčinami rozvinul v mladých mužoch dokonale. Keď mu bolo jasné, že už si každý kdesi vo svojej hlave predstavuje bujaré milovanie, začal hovoriť o pohlavných chorobách. O kvapavke, o syfilise a o ich hrozných následkoch, ktoré nakazeného muža pripravia o zdravie i o rozum a armádu o bojovníka. Tak živo, ako opisoval prítomnosť dievčin vyhľadávajúcich láskanie, hovoril aj o hnuse a následkoch nákaz prameniacich z nestriedmosti. Keď si na záver prednášky prezrel tváre prítomných, na žiadnej z nich nebol ani náznak úsmevu či úškrnu. Len stiahnuté obočia a odpor k chvíľkovej rozkoši. Takto to aj malo byť, svoju úlohu splnil, potom vložil akési papiere do aktovky a odišiel. On ktoviekam a mládenci sa zoradili na odchod do Janíka.
       „Škoda, že to nepočul Jánoš. Nevieš, čo je s ním?“ obrátil sa plavovlasý Feri na chudého a menšieho Karčiho, vyzvedajúc, prečo im chýba kamarát z ich nerozlučnej trojky.
       „Chorý je. Včera som sa uňho zastavil a priam horel. Spotený bol ako ryba, ani nevstal z postele. Ale myslím si, že...“
       Karči nedopovedal. Sotva prešli zopár metrov od kalvínskeho kostola, zbadali, že pred kaštieľom zastali dve nemecké autá. Jedno osobné a druhé veľké nákladné, z ktorého spod plachtovej strechy vyskočilo celé družstvo nemeckých vojakov. Do tvárí im nevideli, postavili sa do radu chrbtom k nim. Veliteľ levente vydal príkaz, aby chlapci zastali, a tak všetko pozorovali z diaľky. Z menšieho auta vystúpil nemecký dôstojník. Hneď za ním maďarský, ktorý podišiel k bráne, ale práve z nej vyšla žena, ktorej sa voľačo opýtal. Ukazovala kamsi na stred dediny, dôstojníci potom nasadli späť, aj vojaci vyliezli na korbu nákladiaka a odišli. Levente si nevšimli.
       Veliteľ čakal dobré tri minúty, potom stroho zavelil: „Štvorstup vytvoriť! Pochodom vchod!“
       „Videl si tých vojakov na nákladiaku? Pozrel si na tie uniformy? Onedlho také dostaneme aj my. Nie celkom rovnaké, ale podobné, maďarské. Cítil si, aká z nich išla sila?“ začal Karči pološeptom, pretože pri presune rozprávať nesmeli.
       „Čože? Sila? Že ich bolo veľa?“
       „Čo tým myslíš?“
       „Neviem, len som taký neistý. Prečo nám kázal veliteľ zastaviť a pohli sme sa, až keď boli autá preč?“
       „Kvôli Nemcom určite nie. Veď sú to spojenci! Prečo sa báť? Rozmýšľaj!“
       „Radšej budem myslieť na kvapavku.“
       „Hej, aj na tú by sme mali... Ale tí vojaci...“

       Deň prebiehal podľa plánu. Sychravá jeseň síce nebola najlepším časom na poradovú prípravu, ale nikto ani necekol. Ak by tak urobil, poznal vopred veliteľovu odpoveď. Že slabosi majú štyroch nepriateľov – jar, leto, jeseň a zimu. Tak v tichosti a zatiaľ nerušene cvičili mladí muži až za Janíkom, za jednou z mnohých dedín sveta, ktoré sa zmietali vo virvare vojny. Nevedeli, ba ani netušili, akú potupu zažili Nemci začiatkom roka pri Leningrade, správy o vylodení v Normandii boli pre nich len propagandou nepriateľa a o tom, že samotní Nemci sa pokúsili spáchať atentát na Hitlera, či o Dukle, ktorú už pokorili ruskí a československí vojaci, nemali ani poňatia. Rozkazom sa neodporuje, rozkazy treba poslúchať. Rozkazy hovoria, že spojenectvo s Nemeckom je nespochybniteľné. Zdôrazňujú, že musia byť pripravení na boj a víťazstvo je zaručené.
       Vpravo vbok! Vľavo vbok! Čelom vzad! Pochodom vchod!
       Mladí muži z levente sa po dni strávenom na cvičisku vracali domov, naspäť do Čečejoviec. Už z diaľky pútal ich pozornosť akýsi chodec, či skôr bežec, z jeho tackavého chôdzobehu sa to nedalo presne určiť. Až keď bol bližšie a zlepené vlasy spod umasteného klobúka si odkryl z čela, všetci ho spoznali.
       „Jánoš, čo tu robíš?“ ozval sa prvý veliteľ. „Ako to, že si nebol na cvičení?!“
       Jánoš sa namiesto odpovede zohol do hlbokého predklonu a lapal po dychu. Kamaráti ho obstáli dookola, videli, ako sa trasie, ako z neho kvapká pot, jeho bordovú farbu tváre, ba i rúk a zdalo sa, že každú chvíľu padne na zem.
       „Nemohol som. Chorý som,“ riekol nakoniec a už z jeho hlasu bolo jasné, že je s ním zle.
       „Keď si chorý, prečo neležíš doma? Kam utekáš?“
       „Nemci po dedinách zbierajú levente. Všetkých, čo už mali sedemnásť.“
       Veliteľ na chvíľu stíchol, premýšľal. Nevedno, čo sa mu práve prevaľovalo mysľou, lebo jediné pochybenie by mohlo zmeniť celú jeho budúcnosť. Nakoniec sa opýtal: „Poslali ťa Nemci, aby si nám to prišiel povedať?“
       Jánoš zakýval hlavou, že nie.
       „Poslal ťa niekto iný? Niekto s odkazom, že sa máme ísť hlásiť Nemcom?“
       Jánoš opäť zavrtel hlavou.
       „Takže – počúvajte,“ nahodil veliteľ opäť výraz, akým bol zvyknutý dávať príkazy, „kto ste Jánošovi kamaráti alebo mu aspoň chcete pomôcť, ostaňte pri ňom. Podoprite ho alebo vezmite na ruky či na chrbát, ak nevládze, ale postarajte sa o neho. Ostatní, ktorí chcú ísť ihneď domov, zoraďte sa a ideme!“
       Veliteľova reč bola taká i onaká. Dal každému na výber. Nie všetci to pochopili, mládenci naučení poslúchať iba jasné povely ostali na chvíľku zmätení a nedokázali rozpoznať význam, ktorý sa skrýval za ponukou voľby. Lenže taký deň na cvičení, to človek poriadne vyhladne a vidina polievky či pečených zemiakov bola silnejšia, než čokoľvek iné. Do Čečejoviec sa vybrali všetci. Na ceste ostala len kamarátska trojka, Feri, Karči a Jánoš.

       „Si zošalel, že si taký chorý vybehol von? Nechce sa ti žiť? Kam vlastne ideš?“ spustil Feri na Jánoša, len čo sa oddiel levente vzdialil, takže ho už nemohli počuť. Jánoš sa stále triasol ako osika, dýchal otvorenými ústami a ak by ho obaja kamaráti nepodopreli, možno by padol na zem.
       „Nemci zbili richtára. Viem to, otec bol práve u neho. Ba ani otca dlhú chvíľu nechceli pustiť.“
       „Prečo ho zbili? Čo urobil?“
       „Pýtali sa ho, kde je levente. Že všetci sedemnásťroční sa hneď musia pripraviť na transport. Keď povedal, že nevie, vraveli mu, nech to hneď zistí, lebo je to naša veľká príležitosť. Richtár na to, že sedemnásťroční ešte nemajú čo rukovať. Vraj im levente nedá, lebo nikto z nás nedostal povolávací rozkaz. Tak ho posadili na stoličku a zmlátili.“
       „A?“
       „A on, že aj keď ho zabijú, levente musí ostať doma.“
       Hrať sa na vojakov, behať po ihrisku a pochodovať či počúvať prednášky o hrdinoch, ktorých si národ zapamätá naveky, to je jedna vec. Ale predstava, čo sa mladíkom práve vynárala, predstava o tom, že ešte dnes majú byť odvelení, ísť s Nemcami a možno už zajtra strieľať na bojisku do ľudí, ich naozaj zneistila. Sú odhodlaní riskovať svoj život? Sú pripravení odísť z rodičovských domov a vymeniť ich za zákopy? Sú presvedčení o správnosti vojny, ktorá si ich žiada bez výhrad?
       „Keď otec prišiel domov, hovoril, že richtár poslal Nemcov najskôr ku vaľkovej jame. Tam, kde sa ťažila hlina, že vraj na tých miestach zvykneme cvičiť. A len čo sa tam Nemci vybrali, nakázal otcovi, nech beží a hovorí po dedine, aby sa všetci chlapci, čo majú viac ako pätnásť rokov, poschovávali. Otec utekal najskôr za mnou. Vraj, aby som išiel k tetke Ilone. Ona nemá deti, nebudú u nej nikoho hľadať, tak nech sa tam ukryjem na pôjde alebo v pivnici. No ja som bežal za vami. Sme predsa nerozlučná trojka, nie?“
       „A ostatní?“ pozrel Karči smerom, kde už z dohľadu zmizli pochodujúci kamaráti.
       „Veď som povedal, jasne som povedal, že Nemci po dedinách zbierajú levente. Veliteľ im dal na výber. Nepochopili to? Mohli tu ostať a potom utiecť. Otec vravel, že do mesiaca až dvoch sem prídu Rusi. Nemci pred nimi utekajú, nás použijú len ako štíty, aby Rusov spomalili. Nemci vojnu prehrajú.“
       „Sprostosť! Nemec nikdy neprehráva, preto sme jeho spojenci!“ vyhŕkol Karči naučenú frázu, ale kamaráti naňho pozreli tak, až mu z toho vyschlo v hrdle.
       „Povedzte radšej, kam ideme?“ spýtal sa Feri.
       „K tetke Ilone. Všetci traja. Veď uvidíme, možno už je po všetkom, Nemci nikoho nenašli a odišli. Ak nie, schováme sa u nej na pôjde spoločne.“
       „Dobre, Jánoš, ale ty sa musíš liečiť. Vyzeráš, akoby ťa už odsúdili na smrť.“
       „Alebo akoby si mal kvapavku. Vieš čo je to? My sme sa dnes dozvedeli, že... “

       Traja chlapci, jeden uprostred podoprený dvoma kamarátmi, kráčali od Janíka do Mokraniec a ďalej do Čečejoviec, rozprávajúc už o všetkom možnom i nemožnom, len nie o vojne. Tú rečami nezastavia, neodplašia, neukončia. Napokon, visela nad nimi hrozba, že ich čoskoro naplní strachom z prvého skutočného boja, kde náboje trieštia všetky sny, ktorými kedy žili, črepiny granátov prenikajú telami ako kamene hodené do vody a míny rozmetajú ľudské telo tak, že v ňom neostane miesto pre dušu. Kto by si to chcel pripomínať?

       Do Čečejoviec prišli v poriadku. Všetko vyzeralo všedne, obyčajne. Kravy sa pásli na lúke za poslednými domami, akýsi furman s vozom plným sena hnal koňa po ceste do Turne, ulice boli tiché. Aj Jánoš sa vydýchal a hoc nemal síl nazvyš, šiel už sám bez pomoci kamarátov. Dohodli sa, že on rýchlo zájde k tetke Ilone, povie jej čo a ako a ukryje sa na pôjde. Feri s Karčim ešte zájdu domov a prinesú aj dáke jedlo. Bude to dobrý večer, porozprávajú sa až do noci.
       Len čo sa Jánoš oddelil a zmizol za humnami, z vedľajšej uličky vypochodovali levente. Najstarší chlapci, sedemnásťroční, chýbal im však veliteľ. Viedol ich maďarský dôstojník, ktorého videli ráno pred kaštieľom. Nebolo úniku. Feri s Karčim zastali, zastali aj všetci ostatní a po niekoľkých krátkych vetách sa obaja chlapci museli pridať k zástupu.
       „Kam ideme?“ hodil Karči otázku medzi kamarátov.
       „Do Turne.“
       „A potom?“
       „Uvidíme. Mlč a pochoduj!“

       Prichádzal večer. Nie ten s čiernou oblohou, mesiacom ako guľou a nespočetným množstvom hviezd. Zatiaľ len taký, pri ktorom šero berie farby krajine, ale ešte nerozprestiera plášť všetko objímajúcej tmy. Zástup pochodoval ticho, nespomaľoval. Avšak vo chvíli, keď sa nachádzal niekde uprostred, v miestach, kde na levente nemohli poriadne vidieť z Čečejoviec ani odnikadiaľ inokadiaľ, maďarský dôstojník vydal príkaz stáť.
       „Budem stručný. Mojou úlohou je odviesť vás k vlaku v Turni. Transport čaká a zoberie vás tam, kde dostanete zbrane, uniformy a to je všetko. Žiaden vojenský výcvik, ale pôjdete hneď na front. Lenže vy tam ešte nepatríte. Boh dá, aby ste mali krajší osud, než ten, čo vám nachystali. Chlapci, vojna dlho nepotrvá a nechcite zomrieť mladí. Teraz by to nebolo hrdinské, len zbytočné. Utečte a skryte sa. Neukazujte sa Nemcom, neukazujte sa nikomu, kto s Nemcami spolupracuje, neukazujte sa ani mne. Rozmyslite si svoj úkryt. Ak je to v dedine, príďte tam až za tmy. Že som vás nepriviedol do Turne, sa Nemci dozvedia okolo polnoci. To už musíte byť schovaní niekde, kde vás určite nenájdu. Ja ešte idem vyhľadať oddiely levente z iných dedín, aby som varoval aj ich. Utečte a žite!“
       Znelo to neuveriteľne, no zároveň presvedčivo a trochu i nádejne. Bolo to ako výstrel na štarte bežeckých pretekov. Už sa nikto nepýtal prečo, nemal na to dôvod, nebolo času na otázky, najmä ak každý poznal odpoveď. Chlapci sa rozutekali cez polia, všetci naraz, no každý po svojom. Feri a Karči sa držali spolu, zaľahli za kríky na medzi, vyčkali do tmy a potom prešli ticho a potajme až na pôjd k tetke Ilone. Čo na tom, že nestihli podať správu rodičom; hlavne, že sú živí a spolu.

       Až na ďalší deň prišla tetka Ilona na pôjd. Súhlasila, že povie o úkryte Feriho a Karčiho matkám a potom pridala tú novinu. Maďarský dôstojník, čo im dal šancu utiecť, nebol len tak hocikto, ale pravý gróf z Budapešti. Sándor Teleki, tak mu bolo meno. Pišta Szekeres ho našiel ráno pri kamennom kríži medzi Čečejovcami a Mokrancami. Keď sa Nemci dozvedeli, že varoval levente, ba že i sám umožnil, nech sa rozutekajú a skryjú, vyhlásili ho za zradcu a popravili. Postavili ho ku krížu a plnými dávkami zo zbraní ho prevŕtali ako sito. Chlapi už jeho telo priviezli do dediny. Richtár povedal, aby ho pochovali na cintoríne ako každého Čečejovčana či iného človeka, ktorý urobil pre Čečejovce niečo dobré. Na takých ľudí sa nezabúda. Gróf Sándor Teleki položil život, aby zachránil chlapcov z levente.

Poznámky autora:

Kaštieľ v Čečejovciach – v druhej polovici 18. storočia si tu rodinné sídlo postavila jedna z vetiev rodu Sirmaiovcov (Szirmay). Užívali ho až do druhej polovice 19. storočia. Je prízemný, postavený v barokovom slohu a v súčasnosti patrí súkromnému vlastníkovi.

Kríž – pri ktorom popravili grófa Sándora Telekiho a nachádza pri autobusovej zastávke odbočky do Mokraniec. Poľahky ho uvidíte, ak pôjdete cestou z Čečejoviec na Moldavu a zahnete na uvedenej križovatke vľavo.


čitateľov: 1171