login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Rytiersky sen

@ :: Poviedky ::     Aug 09 2020, 15:28 (UTC+0)

Miesto: Košťany; dnes Valaliky - časť Košťany, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Vždy som chcel byť rytierom. Bojovníkom za spravodlivosť. Chrabrým a nebojácnym mužom, ktorý sa nebojí postaviť zlu, bojuje s mečom v ruke a ničí všetkých nepriateľov, čo páchajú na ľuďoch krivdy. Túlal by som sa po svete a kadiaľ by som chodil, všade by s úctou vyslovovali moje meno. Vďačne by ma vítali v každom meste i dedine, dievčatá by na mňa pozerali s iskrami v očiach a volali by mi na slávu. Muži by zasa snívali, že raz budú takí ako ja. To by som ale musel mať meč. Zatiaľ nemám ani nožík, ale raz ho mať budem. Od kolísky som počúval príbehy o Tatároch a divokých bojoch. Rozprával mi ich môj dedo a celé Košťany vedia, že on nie je hocijaký rozprávač, ale človek, ktorému všetci radi načúvajú. Vtedy sa mojim hrdinom stal kráľ Belo. Lenže ani on by nešiel do boja proti Tatárom bez meča. Ako som Belov príbeh počúval znova a znova, vždy som v ňom našiel voľačo nové. Tatári boli síce zlí a divokí, ale biť sa vedeli. A nemali len meče, ale niektorí bojovali s bičmi. Urobiť si bič by som hádam zvládol aj ja. Musím ho mať! Vtedy som mal asi päť rokov a netušil som, že týmto rozhodnutím spúšťam hromadu náhod, ktoré podivnými malými i väčšími kľučkami povedú môj život k poznaniu, akým človekom to vlastne túžim byť.

       Bola jeseň a otec sa práve vrátil zo Skároša. Priniesol plný voz briez, že sa mu ich vraj podarilo zohnať skoro zadarmo. Budú dobré na kúrenie. Pomáhal som mu všetko vyložiť na dvore, nech ich popíli a porúbe. Môj brat Jožko sa len prizeral. Jožko mal ani nie štyri roky, a tak pomáhať nemusel. Našiel som si jednu tenkú briezku, takú dobrú, čo mi sadla presne do dlane a rozhodol som sa, že to bude porisko na bič. Práve k nám prišiel ujo Filip. Je to poľovník, či hájnik, či neviem čo, ale viem, že okrem toho, že loví zver, dáva pozor, aby ju nelovili iní. Keď zviera zastrelí on, bol na poľovačke. Keď zviera zabije niekto iný, tak pytliačil. Otec mal Filipa rád. Aj preto, že nám občas priniesol divinu. A práve v ten deň doniesol zajaca. Vraj nech si ho otec vezme ako odmenu za to, že je jedným z mála tých, ktorí nepytliačia. Otec vzal zajaca a zavolal uja Filipa ku nám na pohárik, lebo takú vec treba zapiť. Vtedy nastala moja chvíľa.
       „Jožko, poď!“ zavolal som na brata.
       „Kam?“ pozeral na mňa, akoby nebolo jasné, že za mnou. Keď som už bol pri kláte a dvíhal sekeru, oči sa mu rozžiarili a rozbehol sa ku mne.
       „Toto podrž!“ dal som mu chytiť briezku a Jožko poslúchol. Hľadel na mňa s rozšírenými zreničkami a odovzdane čakal. Sekol som. Vedľa. Jožko pustil skrvavenú briezku a strašne kričal. Mal prečo. Taký rytier musí dobre narábať aj so sekerou, ale ja som s tým ešte veľa skúseností nemal. Veď každý nejako začínal a časom sa azda zlepším. Lenže ako som pozrel na Jožkovu ľavicu, až mi od strachu stiahlo zadok. Jeden prst na ruke, ten najdlhší uprostred, už skoro nemal. Visel mu iba na koži a krvácalo to až hrôza.
       Na krik vybehli von otec s mamou aj ujo Filip.
       „Ukáž ruku! Ukáž!“ chytal Jožka otec. Pozeral, akoby nechcel uveriť, že prst ešte drží na koži.
       „Skús tým pohnúť!“
       Jožko je vždy poslušný. Skúšal, ale keď to nešlo, chytil koniec visiaceho prstu druhou rukou a pohol ním tak.
       „Bež po Ďulu!“ zvolal otec na mamu a tá sa rozbehla. O chvíľu k nám prišiel ujo Ďula, vraj dobrý liečiteľ a felčiar. Ešte šťastie, že ho mama našla doma. To už sme všetci sedeli v kuchyni, ujo Ďula si prezeral Jožkovu ruku a potom si vypýtal chlieb s maslom a pálenku. Najskôr som si myslel, že mu nechutí, lebo hrýzol len po troškách a iba žuval, akoby sa mu nechcelo prehltnúť. Ba čo viac, keď už žul naozaj dlho a v ústach mal len takú kašu premiešanú so slinami, vypľul to na vreckovku na stole. Takto postupne rozžul celý krajec, nič nezjedol, ba ani nevypil. Pohárik pálenky vylial Jožkovi na prst a potom mu ho s tou vypľuvnutou chlebovo-maslovo-slinovou kašou obalil. Ešte mu ku prstu priložil také malé doštičky, aby ním nemohol hýbať a poriadne to obviazal.
       „Hádam sa zrastie, ale či bude prst dobrý ako predtým...“ pokýval ramenami.
       Jožko už neplakal. Slzy mu síce ešte nezaschli a aj sopeľ mu pod nosom vytvoril bublinu, ale aspoň už bol ticho. Ani krv mu už netiekla. Pozeral si na ruku, čo vyzerala ako račie klepeto a potom sa ho pýtali, ako sa to stalo. Povedal pravdu. Otec i mama pozreli na mňa a nevyzeralo to dobre. Rýchlo som vybehol na dvor, potom za záhradu a preč, len preč, čo najďalej. Ušiel som im. V poli som si ľahol do brázdy a rozhodol som sa, že sa už domov nikdy nevrátim. Iba čo by ma zbili! Navyše, čo doma... Tam sa zo mňa rytier nikdy nestane.
       Keď ma rodičia dlho nenašli, ba ani ujo Filip s ujom Ďulom, mama zašla po deda. Keď dedo potreboval pomoc, pridali by sa aj celé Košťany. Tak sa stalo, že naraz ma hľadalo veľa ľudí. Videl som ich, ale oni mňa nie. Dosť ma zarazilo, koľko mužov a žien sa ma snaží nájsť, len aby som mohol dostať bitku. Nakoniec, a to už bola skoro tma, ma zbadala mama.
       „Tu je! Netreba ísť k Hornádu! Neutopil sa!“ rozplakala sa, akoby jej to bolo ľúto a namiesto bitky ma začala hladiť po vlasoch a bozkávať po tvári. Potom ma zdvihla na ruky a niesla domov. Uľavilo sa mi a tešil som sa, že to nakoniec takto dopadlo. Namiesto výprasku sú ešte radi, že ma majú. Splietol som sa. Nakoniec ma otec zbil dvojnásobne. Za Jožkov prst, aj za to, že som ich takto vyľakal.

       Po jeseni prišla zima, potom jar a rodičia sa zhodli, že by som už mohol pásť kravy aj sám. Otec kúpil poľnú cestu, čo išla poza domy z dediny až ku železničnej stanici. Tešil sa, že nikomu nenapadlo kúpiť ju skôr. Po tej ceste až tak veľa vozov nechodí, tráva na nej rastie a bude jej dosť. Nič rytierske som na pasení kráv nevidel, teda aspoň do chvíle, kým som nemal svoju pastiersku palicu. Stačilo trochu prižmúriť oči a zamávať rukami. Palica sa v mojich predstavách zmenila na meč, ktorý zrážal k zemi odporných Tatárov, aby ich rozdupali kopytá môjho koňa. No... Nielenže meč, ale v skutočnosti som nemal ani koňa. I keď... Dedo mi raz rozprával príbeh o košťanskej krčme. Žiadnu nemáme, ale kedysi tu vraj bola. A krčmár bol nečestný muž. Chlapom nalieval na dlh a oni sa spíjali do nemoty. Na druhý deň len počúvali, koľko vraj toho vypili a kedy majú zaplatiť. Zdalo sa im, že toľko pálenky by povalilo aj vola, ale svoju pravdu nevedeli dokázať. Krčmár nechutne zbohatol, ale keď zomrel, nenašiel pokoja. Za noci sa vraj potuluje jeho duch na bielom koni okolo dediny a hľadá čo len jedinú dušu, ktorá by mu odpustila. Keby som ho tak v noci stretol, ja by som mu odpustil. Ale musel by mi dať toho koňa! Možno raz v noci ujdem z domu a vyberiem sa ho hľadať. Už som sa na to chystal viackrát, ale strach ma nakoniec vždy zatlačil späť pod perinu.
       „Hej, Laci, zahráme pigi?“ ozval sa zrazu hlas a vyrušil ma z rozjímania. Sedel som na ceste a palicu som mal ako meč uloženú pri pravici. Rýchlo som po nej siahol, ale potom som sa upokojil. Neprišiel žiaden Tatár, len Fero, syn uja Ďulu.
       „Nemôžem, pasiem,“ odvrkol som, aby videl, že mi zverili kravy a navyše, Fero nebol nikdy môj dobrý kamarát.
       „Však môžeš pásť, aj sa hrať. Aspoň to skús. Vystrúham kolík?“ vytiahol z vrecka skladací nožík a mne hneď zasvietili oči.
       „Dobre, hrajme! Ale môžem strúhať ja?“
       Fero však pokýval hlavou, že nie.
       Pigi je hra, pri ktorej si ľahko predstavíte boj. Zastrúhaný kolík dáte na zem, opriete o malý klátik tak, aby cez neho prečnieval a potom po jeho konci tresnete palicou. Kolík vyletí hore k druhému hráčovi. Jeho úlohou je trafiť ho vo vzduchu ďalšou palicou, a to tak, aby letel naspäť, ešte ďalej, než odkiaľ ste ho vyšmarili.
       „Začni!“ prikázal mi Fero, keď už bolo všetko pripravené. Stál pomerne blízko. Asi si myslel, že nedokážem po kolíku buchnúť tak silno, aby vyletel vysoko a dopadol ďaleko. Mýlil sa. Keď som tresol palicou, kolík prudko vzlietol. Keby Fero nestál tak blízko, netrafilo by ho to tak silno. Len sa chytil za ústa, potom spadol, opäť sa zdvihol, ale iba trochu. Kľačal na zemi, potom sa chvel štvornožky ako pes v zime, a nakoniec trojnožky, keď si jednou rukou utieral rozbité gamby a vypľúval zuby.
       „Poď, teraz si na rade ty,“ vyzval som ho, aby sa chopil palice a kolíku, ale on sa postavil a utekal preč. Je starší a myslím si, že nechcel, aby som ho videl plakať. Chudák, netušil, že hral s budúcim rytierom. No netrafil som ho naschvál. Asi to tak chcel osud. Predsa dobrý rytier svoj cieľ nikdy neminie!

       Prešla jar, aj leto už pomaly končilo a blížila sa jeseň, keď som s úžasom hľadel na drotára, ktorý sedel u nás v kuchyni. Ešte pred chvíľkou chodil po Košťanoch a volal, že chce misky, hrnce drôtovať. Vtedy mama na chvíľu prerušila šitie a vybehla von, aby ho zavolala dnu. Hľadel som, ako šikovne robí s drôtom, ale potom ma oveľa viac zaujalo, keď začal vyberať plechové pláty. Myslel som na to, že z takých malých plátov spojených drôtikmi by hádam dokázal urobiť aj celé brnenie. Zatiaľ, čo som pozoroval jeho rýchle prsty, mama skončila prácu na šijacom stroji a zavolala ma.
       „Na! Skús si, či je ti to dobré,“ vstala a podávala mi nohavice i sako, čo práve došila z látky z mechu. I tak som sa tešil. Zatiaľ som mal iba vigan - šaty. Také, čo sa prevlečú cez hlavu a v páse stiahnu šnúrkou. Vyzerali ako dievčenské, ale nosili ich mnohí, skoro všetky deti. Vlastne sa aj podľa toho dalo poznať, kto už chodí do školy, a kto ešte nie. Ak chlapcovi trčia nohy zo šatovej sukne - viganu, je to decko. Ak má vždy nohavice, je už školák. A tieto boli moje prvé. Otec mi dal ešte svoj starý klobúk a mama prešila jeho košeľu na menšiu. Bol som pripravený začať sa učiť písať a čítať. Na chvíľu ma to odtrhlo od myšlienok na brnenie. Cítil som, že prichádza niečo nové. Moje sako síce nebolo také pekné ako dedov kabát, ale ako som si ho obliekal, až sa mi rozbúšilo srdce.

       Dedov kabát poznajú celé Košťany, ba aj Buzice, Bernátovce, Všechsvätých a možno i Geča. Vyzerá, akoby bol ušitý pre nejakého veľmoža alebo černokňažníka. Dlhý až po zem, čierny, ale obšívaný takými prapodivnými ornamentmi, hádam pravými zlatými niťami a plný lesklých kovových gombíkov. Kto ho raz videl, už si deda zapamätal. Nosil ho aj v lete, keď chodil do kostola. Vyzeral v ňom dôstojne a to patrilo k jeho úlohe. Predspevoval. Čo zaspieval on, všetci po ňom na omši opakovali. Podobne to potom bolo aj v škole. Spoznal som učiteľa a ako aj ostatní žiaci, všetko som po ňom opakoval. Slová básničiek, kreslenie čiar a oblúčikov, neskôr písmeniek, hlások, slov i celých viet. Zaujalo ma tiež počítanie. Veľa sme počítali na prstoch. V takej chvíli som si vždy spomenul na Jožka. Ešte šťastie, že sa mu ten prst zrástol. Dokonca tak, že ním vedel aj trochu hýbať. Ak by mu odpadol, v škole by mal na počtoch veľký problém. Vždy by sa mýlil, nikdy by nevypočítal správny výsledok, lebo by mu ten jeden prst chýbal.

       Bol som už tretiak, keď sme išli celá škola do Geče. Ba nielen my, ale všetci ľudia z Koštian i okolitých dedín, lebo sme mali vítať maďarských vojakov. Dedo mi hovoril, že už nie sme v Československu, ale v Maďarsku. Vraj ktosi posunul hranice a teraz sa budú kresliť nové mapy. Že aj iné zmeny prídu. V škole sa nebudeme učiť po slovensky, ale po maďarsky. To sa mi zdalo čudné, lebo po maďarsky som nevedel nič.
       Vojaci prišli v celých šíkoch, parádne prechádzali stredom dediny a ja som na nich hľadel s obdivom. Ako hrdo si vykračovali, sebaistí a takmer všetci ako na povel fajčili cigarety. Dym sa vznášal nad ich hlavami a rozplýval sa vo vánku. Takmer som zabudol na učiteľov povel volať im na slávu. Zaujalo ma, aké majú uniformy a najmä pušky. Teda už nie brnenia a meče, čo mi bolo aj trošku ľúto, lebo rytierska zbroj sa mi predsa len zdala mužnejšia.
       Dedo sa trochu mýlil. Nakoniec sme mali v Košťanoch maďarskú i slovenskú triedu. Ja som naďalej chodil do slovenskej. Učili sme sa teda po slovensky, ale to vôbec neznamenalo, že by sme sa nemuseli učiť aj po maďarsky. Maďarčinu sme mali. Každý deň jednu hodinu. Pán učiteľ vždy prišiel a hovoril nám cudzie slovíčka i vety, ktoré sme po ňom opakovali. Potom nám už po slovensky rozprával o veľkých skutkoch z histórie Maďarov. Tým ma zaujal. Na záver, keď skončil, vždy niekoho vyvolal a opýtal sa ho, o akom hrdinovi to hovoril a žiak mal povedať jeho meno, aby vedel, či dával pozor. Ak rozprával o Matejovi Korvínovi, žiak musel povedať Matyás Hunyadi Corvinus. Keď rozprával o Františkovi Rákocim, žiak musel povedať Ferenc Rákóczi. V jeden deň rozprával o kráľovi Belovi. Aký bol šikovný. Že vďaka nemu tu máme na okolí toľko hradov, pretože i keď boli Tatári divokí a krvilační, nedokázali dobyť ani jedinú kamennú pevnosť. Tak kráľ nechal stavať hrady v celom pohraničí.
       Keď učiteľ svoju reč ukončil, pozrel na mňa a opýtal sa: „Tak, László, ako sa volal ten kráľ?“
       Nepáčilo sa mi, keď ma volal László, veď predsa každý vie, že som Laci.
       „Bol to kráľ Belo,“ povedal som i tak s hrdosťou, že nielenže som si zapamätal meno, ale viem o ňom oveľa viac. Už som sa aj chystal povedať, čo všetko ďalšie mi o tomto hrdinovi porozprával dedo, ale učiteľ ma zastavil.
       „Zle! Bol to kráľ Béla. Zopakuj: Béla.“
       „Belo!“ vypol som sebaisto hruď, lebo som si myslel, že som ho opravil a on by sa to mal doučiť.
       „Skús znova. Nie Belo, ale Béla! Skús ešte raz,“ učiteľ sa postavil tesne predo mňa a nahol sa, azda aby mal líce na dosah svojej dlane, ak by som si z neho robil srandu. Odrazu sa mi roztriasli kolená. O tomto kráľovi predsa počúvam celé roky! Koľkokrát som si predstavoval, že bojujeme spolu. Že som jeho pravá ruka, rytier, ktorému verí, s ktorým plánuje veľké boje, na ktorého sa môže spoľahnúť, a teraz mi tu ten učiteľ začne tvrdiť, že neviem ani kráľove meno?
       „Bol to kráľ Belo!“ snažil som sa, aby sa mi s kolenami netriasol aj hlas.
       „Béla!“ učiteľ zrazu zakričal, až všetci spolužiaci i spolužiačky poskočili. „Opakuj! Béla!“
       „Bila!“ vypadlo zo mňa, ani neviem ako. Asi som už myslel na bitku, na facku, alebo či ma nešvihne palicou.
       „Von!“ skríkol učiteľ, až mu vyprskli sliny a natiahol ruku s prstom ukazujúcim na dvere. Nečakal som. Nebolo načo. Rýchlo som vybehol z triedy na chodbu a potom zo školy na ulicu a za domy na pasienky. Niečo sa vo mne búrilo, akoby mi vrela krv a srdce mi bilo na poplach. Keď ma učiteľ vyhnal, radšej budem za školou, než na jeho maďarčine!

       Prešli tri dni, počas ktorých som sa vždy ráno pekne obliekol, vzal si všetky veci do školy, akoby sa nedialo nič výnimočné, ale po ceste som zahol a cez polia až k Hornádu. Tam som ležal na brehu a sníval o starých časoch, lenže už mi to nešlo tak ako kedysi. Mohol som si predstavovať čokoľvek. Brnenie, ktoré sa ligoce na slnku, ostrý a dlhý meč, vraného koňa, chrabrosť, odvahu... Chrabrosť a odvaha? Asi práve tie mi chýbali, lebo som sa bál, čo sa stane, keď sa rodičia o mojom záškoláctve dozvedia.
       „Laci, otec ti išiel za učiteľom!“ zavolal na mňa Fero, keď som sa popoludní vracal a vyzeralo to, že si vychutnáva moje rozpaky. S úškľabkom sa pozeral, ako sa mi od strachu kriví tvár. Nie síce až tak ako jemu, keď som mu pri hre vybil zuby, ale na jeho škodoradosť to stačilo. „Nechcel by som byť v tvojej koži,“ zaceril sa a potom šiel akoby nič. Všetci spolužiaci práve odchádzali zo školy a ja som mal pocit, že sa pozerajú len na mňa. Že si niečo šuškajú, ukazujú nebadane prstami a významne pokyvujú hlavami. Cítil som sa zmätený a hútal, čo by urobil taký rytier. Nakoniec som si povedal, že kašľať na rytierov a zachoval som sa, ako mi to najviac vyhovovalo. Ak mám doma dostať bitku, radšej až večer. Utekal som cez celé Košťany a skryl som sa u deda v stodole. Čakal som, kedy príde domov. Ak ma za otcom dovedie on, hádam to také zlé nebude. Dobré tiež nie, ale možno otec nevytiahne remeň a uspokojí sa s bitkou rukou a s krikom. Čakal som dlho a navyše, keď dedo prišiel, nešiel sám. Za ním kráčalo sedem žien. Bolo to jasné. Dedo niekedy zvykol viesť spoločné modlitby aj doma. Najmä pre tých, ktorým sa zdal čas v kostole krátky. Nikdy som na takých domácich modlitbách nebol, ale po dedine sa povrávalo, že sa občas spoločne modlia až do noci.
       Sedel som na starom prevrátenom vedre v stodole, cez škáru pozeral, kedy tie ženy konečne vypadnú, ale dvere na dome sa stále neotvárali. Vonku sa už začalo zmrákať. Rukou som len tak ledabolo pošmátral v drevenej debničke pri nohách a voľačo som tam našiel. Ešte som si nebol istý, ale stačilo to vybrať, zahrkať si tým pri uchu a potešil som sa. Škatuľka zápaliek! V tej chvíli som si spomenul na vojakov, ktorých sme vítali v Geči. Nie, brnenie a meče nemali. Ale pušky a cigarety áno! To sú rytieri dneška a kým si zoženiem pušku, mal by som sa aspoň naučiť fajčiť! Pri vrátach ležali na zemi staré noviny a ja som neváhal. Niektorí chlapi, keď už nemajú tabak a ani peňazí, aby si kúpili nový u Žida, fajčia sušené orechové listy. Tie som po ruke nemal, ale na hornom konci záhrady jeden orech rástol. Možno, keby som sa vybral nenápadne a...
       Netrvalo dlho a bol som znova pri stodole. V ruke som hrdo držal ušúľanú cigaretu. Nie takú tenkú a pôvabnú, ako mali vojaci; vlastne bola hrubá na dva palce a poriadne oslintaná, aby novinový papier držal v rolke s čerstvým rozdrveným orechovým lístím. Škrtol som zápalkou a schuti si naplno potiahol. Pocit, ktorý sa ma v tej chvíli zmocnil, si asi zapamätám do konca života. Na jazyku to štípalo, dym som cítil aj v nose, v očiach, čo sa odrazu rozslzili a pľúca v hrudi sa mi stiahli, že by do nich nevošlo ani za náprstok vzduchu. Rýchlo a poriadne som potiahol znova, nech si zvyknem, ale na celé telo mi vyrazil pot, hlava sa mi zakrútila a v prudkom kašli som sa sklonil do predklonu, lebo som mal pocit, že inak spadnem. V tej chvíli sa na dome otvorili dvere a von vyšlo sedem žien i dedo.
       „Laci!“ zvolal na mňa, keď mi novinová rolka s orechovým lístím vypadla z ruky a ja som si kľakol na zem, lapajúc po vzduchu.
       Dedo pribehol, s ním aj ženy, no tie hneď poslal preč a bral ma popod pazuchy. Vraj mám ísť za ním, že mi naberie z vedra vody a mám jej veľa piť. Dedo mi radil dobre. Sedel som u neho na stoličke, svet sa so mnou síce ešte krútil, aj od brucha mi bolo dáko zle, ale už som sa aspoň vedel nadýchnuť.
       „Prečo si fajčil?“ stál nado mnou ako sudca.
       „Všetci chlapi fajčia,“ zasipel som.
       „Ja nefajčím.“
       „Vy ste iný. Ale vojaci fajčia!“ cítil som, že sa ešte chvejem.
       „Chcel by si byť ako vojak?“ prezeral si ma skúmavo.
       „Ako rytier,“ zajachtal som a konečne bola pravda von.
       „Rytieri sú statoční muži. Tvoj otec je ako rytier. Toho si váž!“
       Pozrel som na deda trochu s nedôverou.
       „Dnes bol v škole. Dopočul sa, že si tam neprišiel tri dni. A hovoril s učiteľom. Ten sa na teba sťažoval. Vraj László si robí zábavky z maďarských hrdinov. Z kráľov! A povedal, čo sa stalo. Tvoj otec tam odbehol z furmanky, zasa vozil drevo do dediny a v ruke mal sekeru. Keď ťa učiteľ asi tretíkrát nazval Lászlóm, tvoj otec ho chytil za golier, zdvihol sekeru a potom povedal: Môj syn nie je László, ale Laci! Ak ho chcete volať po maďarsky, tak sa nečudujte, že pre neho je Béla Belo, lebo on ho volá po slovensky! A tu u nás sa vždy hovorilo po slovensky!“
       „A čo na to učiteľ?“ zdalo sa mi to nepredstaviteľné, lebo takého som otca nepoznal.
       „No... Zľakol sa, to vieš, že sa zľakol. Že vraj ti už dá pokoj, ale do školy ísť musíš. Pôjdeš?“
       Prikývol som.
       „Tak vidíš. Vojaka nerobia puška a cigarety, ani rytiera brnenie a meč. Vojak, rytier... Predovšetkým to musí byť muž! Taký, čo si stojí za svojim slovom, za svojou pravdou a nebojí sa žiadnej moci, keď sa stavia proti nespravodlivosti. Teraz choď domov. Otec ťa nezbije, len si s tebou pohovorí. Tak som od neho chcel, a tak mi to sľúbil.“

       Keď som sa vracal od deda, bolo mi úplne jasné, prečo požíva v dedine takú úctu. Prečo k nemu chodia ľudia po rady, počúvať jeho poučné príbehy a spoločne sa s ním modliť. Vlastne, keď sa to tak vezme, dedo je skutočný rytier. Síce bez meča a bez brnenia, ale chrabrý a statočný muž. Kiež by som bol niekedy ako on...




čitateľov: 1300