login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Pri Zbojníckej studni

@ :: Poviedky ::     Aug 17 2020, 05:31 (UTC+0)

Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: pravdepodobne 1947
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Maličká Hela si sadla na stoličku a cítila sa hrdo. Pokojne mohla spustiť nohy a už sa jej nehompáľali. Aspoň nie tak, ako kedysi. Keď správne vytočila členky, špičkami prstov dosiahla až na chladnú podlahu a to pre ňu znamenalo, že je už veľká. Pravda, vždy svojich rovesníkov trochu prečnievala, ale stolička bola dosť vysoká, presne taká, akú má otec. Trochu vŕzgala, lebo bola i poriadne stará, možno ešte z čias, keď v krajine vládol dáky chýrny kráľ či cisárovná, nie prezident Beneš. Lenže ona nad tým takto nerozmýšľala. Stačilo, že dočiahla na zem a pocítila akúsi nejasnú a slovami ťažko vypovedateľnú hrdosť.
        „Obúvaš sa či nie?“ štuchol ju otec zľahka do ramena a Hela hneď prikývla. Vzala si svoje chlapčenské topánky, čo zdedila po staršom bratovi Ďoďovi a rýchlo si ich natiahla na nohy.
        „Pôjdem s vami nosiť kapustu?“ Jej veľké detské modré oči sa spod súmerného obočia upriamili na mamu, ktorá v lavóre umývala taniere po raňajkách.
        „Nie Hela, dnes nie,“ pokývala hlavou mama.
        „Dnes nejdeme s kapustou?“
        „Ideme. Ale ty si už veľká, že áno?“ Mama sa mierne usmiala, lebo vedela, že toto na Helu zaberie.
        „Som,“ prikývlo dievčatko.
        „Tak pôjdeš s Ďoďom pásť kravy.“
       Katastrofa! Hotová katastrofa! Helin úsmev i hrdosť zmizli, no nemala odvahu povedať rodičom, že to nie je dobrý nápad. Ďoďo bude do nej celý deň zasa rýpať, vysmievať sa z nej, drezírovať ju a robiť jej kadejako zle. To on rád. Stále do nej zapára a neprestane, kým sa nerozplače. Lenže ona plakať nechce! Neznáša Ďoďa, protiví sa jej a hoc je jej bratom, pokojne by ho vymenila aj za blchavého psa. Odrazu dostala spásonosnú myšlienku a vyhŕkla, že ako môže ísť ona s kravami, keď jej rodičia pôjdu s kapustou. Voz plný kapusty predsa ťahajú kravy. Z ich poľa na okraji Kendíc až na železničnú stanicu do Drienovskej Novej Vsi, kde ich kapustu naložia na vagón, aby ju odviezli do Košíc. Iba do Košíc, lebo do Prešova nemôžu. Nemci cez vojnu vyhodili do vzduchu železničný most, do Prešova mašina nepremáva. Otec síce nadáva, že od vojny už prešli dva roky, a kto to vraj kedy videl, až dva roky stavať jeden most, ale to je jedno.
        „Kapustu nám dnes odvezú kone. Strýko sa prisľúbil,“ teraz mykol plecom otec a tým zmaril všetky Heline nádeje ako sa zbaviť brata. Už by pomohla len búrka. Rýchlo pribehla k oknu a pozrela skúmavo k nebesiam. Nebolo ani jasno, no ani zamračené. Zato trochu fúkal vietor a neveľké mraky sa naháňali ako mačky za myšou, len nebolo zrejmé, kde je na oblohe tá myš.
        „Poďme!“ pichol ju ktosi do chrbta prstom. Nie slabo, ale poriadne. Aby to bolelo. Kto? Ďoďo.

       Kendice boli dedina ako každá iná. Teda iná od ostatných, lebo každá dedina sa čímsi od iných líši. To, že tu takmer v každej rodine chovali kravy, nebolo nič výnimočné. Hoci už veľa chlapov nepobehovalo po poliach za pluhmi a mnohí robili najmä ako železničiari či robotníci, čerstvé mlieko a maslo potreboval každý. Výnimočnosť Kendíc spočívala v kapuste. Dobre sa jej tu darilo. Vraj už za cisára pána ju rozvážali a predávali nielen po celom Uhorsku, ale dostala sa až do Viedne. Hela často snívala o tom, že až vyrastie, bude princezná alebo aspoň najznámejšia pestovateľka kapusty na širokom okolí. Kapustu mala radšej než kravy. Kapustu netreba dojiť, nekope, nebučí, neslintá, netreba po nej vynášať hnoj a chodiť ju pásť. Kapustu mala dokonca radšej než Ďoďa. Kapusta sa jej nevysmieva, neštípe ju, nepichá do nej prstami a nestraší ju. Strašenie je totiž Ďoďova špecialita. Keď ho prestáva baviť do nej zapárať, tak ju jednoducho straší. Isto bude tým najhorším chlapcom na svete, nikto iný by jej také nerobil. Presne tak rozmýšľala Hela, keď pobehujúc vedľa Ďoďa hnali bučiacu Kontesu a chvostom švihajúcu Žanetu za dedinu. Šli po ceste ku Haniske, ale nie až tam. Len po Zbojnícku studničku, kde sa už páslo niekoľko kráv, pomedzi ktoré zneli hádavé hlasy akýchsi chlapcov. Boli to Pišta a Andráš, Ďoďovi kamaráti.
        „A ona tu čo robí?“ pichol teraz prstom do Hely Andráš. Dokonca rovnako silno ako doma Ďoďo. No nepichol do chrbta, ale do pleca, kde to bolelo ešte viac. Teraz by sa jej mal Ďoďo zastať. Pozrela naň, ale on sa zatváril znechutene a spustil takmer ospravedlňujúcim tónom:
        „Musel som ju vziať, lebo tak rodičia prikázali. Už sa na mňa beztak hnevajú, že som fajčil v sene na pôjde. Vraj nám mohol zhorieť celý dom.“
        „Počkaj, počkaj, počkaj! To znamená, že tá malá tu bude s nami celý deň? Teda znamená to tiež, že my dnes neurobíme...“
        „Pst!“ priložil si Ďoďo ukazovák na našpúlené pery.
        „Ja už nie som malá!“ Hela sa vystrela a postavila sa pred Andráša. Pravda, Andráš, hoc o dva roky starší, bol od nej o máličko nižší. Odstúpil krok dozadu a zazdalo sa mu, že počuje: „Krpec!“ Áno, počul to jasne. No hoc pri tom hľadel priamo na Helu, jej pery sa ani nepohli.
        „Tak budeme hádzať do stromu nožom alebo nie? Doniesol si nožík?“ pozeral nechápavo na všetko rozškerený Pišta a Ďoďo musel svoje „Pst!“ zopakovať.
        „Krpec!“ ozvalo sa opäť v Andrášovej hlave.
        „Čo si to povedal?“ otočil sa Andráš na Ďoďa.
        „Nič,“ Ďoďo sa začudoval.
        „Ale ja som niečo počul!“
        „Sa ti zamarilo alebo už si po teba idú mŕtvi zbojníci,“ zarehlil sa Pišta.
        „Kto?“ prekvapila sa Hela a potom sebou i trhla, keď k nej zboku prikročil Ďoďo a z plného hrdla jej zakričal do ucha: „Bu!“

       Zbojnícka studnička je miesto, ktoré má svoj príbeh. Možno si ho ľudia vymysleli, ale možno tu bol naozaj kedysi brloh zbojníkov, čo prepadávali obchodnícke povozy na ceste do Prešova. Možno za čias Jánošíka, lebo vtedy sa to zbojníkmi v lese priam hmýrilo. To sa dali na zboj slávni kuruci, keď ich vodca Rákoci ušiel do Poľska a cisárski labanci zvíťazili. Z bojovníkov za slobodu sa stali bandy hrdlorezov, čo si takto krátili čas, kým ich pochytajú a popravia. A práve o tom začal rozprávať nazlostený Andráš, hľadiac Hele rovno do očí. I keď, a on by si to za nič na svete nepriznal, musel sa pritom trochu dvíhať na špičky.
        „Tak si to predstav, sopľaňa... Všade naokolo boli husté lesy, ktorými sa preháňali nenásytní vlci, všakovaká háveď bažiaca po ľudskej krvi, a aby toho nebolo málo, tak i zbojníci. Ale žiadni takí, čo ujúkajúc preskakovali vatry, spievali veselé piesne a rozdávali peniaze chudobným. Kendickí zbojníci boli iní. Ak prepadli vozy plné drahých látok, urobili si z nich ohník. Spálili brokáty i zamaty, kašľali na všetko, ak to nebolo zlato. Koní mali dosť, tak tie, čo ukradli, navyše zjedli. Peniaze, myslím zlaté a strieborné mince, čiže hotové poklady, skryli v akejsi jaskyni a dodnes sa nenašli. Ale vieš, ty sopľaňa, čo bolo zo všetkého najstrašnejšie? Ak sa obchodníci bránili, ak v boji poranili alebo zabili niektorého zo zbojníkov, na zem zostúpilo samotné peklo. Zbojníkov bolo veľa, pocestných obchodníkov nakoniec vždy premohli, a potom im lámali prsty, narezávali šabľami kožu i svaly, vypichli im oči, vyrezali im jazyky a nútili ich, aby ich potom zjedli. Nešetrili ani deti. Takým sopľaniam ako si ty najskôr odrezali nos,“ zdvihol Andráš významne obočie a bolestivo zovrel Helinu špičku nosa medzi zohnutý prostredník a ukazovák. Držal ju takto stále a pokračoval: „Nakoniec zbojníci zapálili sopľaniam vlasy. A ak to prežili, vzali povraz, zviazali im ruky a druhý koniec povrazu priviazali o koňa a cválali tak rýchlo, ťahajúc malú nešťastnicu za sebou, až z nej ostal iba kus krvavého mäsa. A vieš, čo sa ešte hovorí?“ nahol sa Andráš ku Hele tak tesne, až pocítila jeho dych.
       Chcela zavrtieť hlavou, že nevie, ale nos mala stále medzi Andrášovými prstami.
        „Hovorí sa, že samotný cisár tu vyslal celý pluk svojich najlepších vojakov. Boli poskrývaní vo vozoch, čo nevyzerali nijako podozrivo. A keď sa z lesa vyrútili zbojníci, keď zaznel ich šialený krik, z ktorého všetkým čestným ľuďom šediveli vlasy, vtedy z vozov povyskakovali vojaci a spustili paľbu, ktorá zahnala zbojníkov až na Ortáše. Ale tam sa z lesa vynorila cisárska jazda, muži na rýchlych koňoch s ostrými šabľami a tí nešetrili nikoho. Kto zo zbojníkov zomrel rýchlo, mohol hovoriť o šťastí. Ostatní pobehovali, plazili sa, či len tak ležali na zemi, skuvíňajúc od bolesti, keď im z deravých brúch vytekali kaluže krvi. Iným zasa rany na hlavách odkrývali mozgy a niektorí sa len bezvládne pozerali, či niekde na blízku nezbadajú svoju odseknutú ruku. Aj keby ju našli, bolo by to už zbytočné. Vojaci nechali všetkých zbojníkov tak, nech trpia, nech vykrvácajú, nech zhnijú, nech sú potravou pre vrany, líšky i tých vlkov. Ani ich nepochovali ako kresťanov. A vieš čo je zo všetkého najstrašnejšie?“
       Hela nasucho prehltla a mlčky pokývala hlavou, že nie, že nevie.
        „Tí zbojníci, tá bezbožná chamraď, boli natoľko zlí, krutí a bezcitní, že ich nevzali ani do pekla. Najskôr tam ich duše údajne doleteli a tlačili sa v rade pred samotným Satanom, ale i ten sa ich zľakol, že sú horší diablov a vrátil ich nazad ku Zbojníckej studni. Odvtedy tu blúdia ako duchovia a beda, ak si ťa nájdu. Strašia nielen v noci, ale i za dňa,“ dodal ešte Andráš a cítil svoj triumf nad roztraseným dievčenským srdiečkom, lebo Hela, a to sa mu nezdalo, výrazne zbledla. Náhle sa však Andrášova tvár skrivila. To vtedy, keď sa do rozhovoru zapojil i Pišta.
        „Ja som ale počul, že duchov tých zbojníkov vidieť iba v noci, keď je spln. Ale ak si dakoho vyhliadnu cez deň, tak ten neborák len počuje ich hlasy.“
        „Mlč!“ oboril sa Andráš na Pištu, alebo azda na niekoho iného, to nevedel ani on sám. Len sa mu zdalo, že mu ktosi opäť škodoradostne šeptá do ucha: „Krpec!“

       To bol teda deň! Deň, po akom maličká Hela nikdy netúžila. Teraz zašla od chlapcov trochu ďalej k ceste na okraji pastviska, kde si sadla pod starú čerešňu a opäť sa zahľadela na mraky. Tiahli oblohou, mohutneli a černeli. Chvíľku len tak pozerala bez myšlienok, ale dlho nevydržala. Prečo ju tak trápia? Načo jej hovorili ten príbeh so zbojníkmi? Keď jej o starých časoch rozprávala mama, to boli iné príbehy. Napríklad o tom, ako prišla do Kendíc nádherná a mladučká cisárovná Sissi. Šla na koči, sprevádzaná urastenými vojakmi v parádnych uniformách a prilby sa im leskli, až celý sprievod žiaril ako slnko. Mala namierené do kúpeľov, do Bardejova, ale chcela si oddýchnuť. Zastali na lúke pri Kendiciach a tam jej na zemi rozprestreli koberec, aby si pochutnala na dobrotách uložených v košíkoch. Že celá dedina tam vtedy pribehla. Ľudia jej volali na slávu a cisárovná Sissi každému milo zamávala a ponúkla všetkých koláčmi. Ale títo chlapci? Mučenie, zabíjanie, kto to má počúvať? A akoby toho nebolo málo, rozhovoril sa aj Pišta. Hovoril, že pri kríži, ako sa ide do Petrovian ku mlynu, straší. Vraj sa tam stretajú bosorky a ak tadiaľ v noci prechádza nejaký chlap, skočia mu na krk a vozia sa na ňom ako na koňovi až do svitania. Ďoďo mu pritakával, no potom pridal, že sa pred tým dá brániť. Chlap však musí mať rýchle nohy a vrecúško maku. Keď zbadá bosorky, musí bežať ako o život. Bosorky za ním letia na metlách, naťahujú po ňom ruky s nechtiskami dlhými a ostrými ako nože, no chlap vytiahne vrecúško a rozsype za sebou mak. Vtedy bosorky musia zletieť na zem a všetok mak vyzbierať. A to nie je len tak. Trvá to dlho, veľmi dlho a chlap zatiaľ ujde. Načo jej to hovorili? Chcú, aby sa bála vyjsť za tmy čo by len na dvor? Už sa bojí aj tak. A je celkom jedno, že bosorky takto naháňajú iba mužov. Už len samotná skutočnosť, že bosorky naozaj sú, a oni to tvrdili, je hrozná.
       Zafúkal vietor a vytrhol Helu z myšlienok. Strach z neznámeho vystriedal strach zo skutočnosti. Zo dvadsať kráv, čo patrili rodičom chlapcov i kadekomu od susedov, sa zomklo dohromady, tlačili na seba svoje mohutné boky a nepokojne bučali. Chlapci hľadeli na oblohu tak vyjavene, akoby sa nevedeli rozhodnúť, či stádo zahnať domov alebo predsa len mraky odtiahnu. No keď zahrmelo a z neba sa spustil dážď hustý, chladný a premiešaný s ľadovcom, všetci traja sa okamžite rozbehli pod starú košatú vŕbu. Aj Hela sa tam rozbehla. Netúžila po ich prítomnosti, ale čerešňa ani zďaleka tak neochráni ako vŕba.
        „Prišla si?“ posmešne ju uvítal Ďoďo.
        „Máš dačo s očami alebo čo? Musím ti odpovedať, aby si vedel, či dobre vidíš?“ Hela sa nedala, lebo ľadových krúp bolo v daždi stále viac a to nie je žiadna sranda.
        „Ale keď tu prídu mŕtvi zbojníci, tak sa nečuduj. Búrka ich zobudí,“ zaškeril sa Andráš zlomyseľne a cez prižmúrené viečka ju sledoval, či sa bojí. Zrazu však začul to, čo už niekoľkokrát predtým.
        „Krpec!“ zasyčal mu ktosi neviditeľný zlostne do ucha a Andráš trhol hlavou, rozhliadajúc sa naľavo i napravo.
        „Žiadni mŕtvi zbojníci nie sú. Ani bosorky! Vymýšľate si, aby ste ma strašili,“ snažila sa Hela tváriť tak, že je všetko v poriadku, ale chlapci len krútili hlavami.
        „Keď nám neveríš, spýtaj sa mojej babky. To už bolo dávno, to som ešte nebol na svete, vlastne ešte ani moji rodičia nie, keď sa vracala do Kendíc po rokoch. V Amerike bola. Doláre niesla.“ Andráš sa na chvíľku odmlčal, akoby premýšľal. Hej, babka bola v Amerike, priniesla doláre, ale dedo tak pil a hral karty, že prišli o všetko. Aj preto z tých kráv je ich len jedna jediná: Jahoda. Ale to nepovedal. Sledoval dážď, vodu, čo sa hromadila a tráva ju nestihla vpíjať, i ľadovec, čo menil zelenú lúku na bielu. Potom však predsa zodvihol pohľad a hovoril ďalej akoby nič: „Babka prichádzala do Kendíc od Drienovskej Novej Vsi. Vliekla taký veľký a ťažký lodný kufor, že oddychovala po každom druhom kroku. V noci to bolo, šla sama a pri cintoríne stretla svoju kamarátku Marču. Veľmi sa jej potešila, však sa pár rokov nevideli a vyobjímala ju, neskrývajúc svoju radosť, že už je doma. Aj jej hovorila o tej Amerike, lebo to každého zaujíma, aké cesty sa tam stavajú, aj aké veľké fabriky, také, čo sú väčšie než Kendice, tiež, že vraj autá tam vidno častejšie než u nás kone. O chlapoch nič veselé nevravela. Že len derú od rána do noci, všetko iba kvôli peniazom a načo vraj taký život, v ktorom sú len povinnosti, ale žiadna radosť. ´Život, v ktorom sú len povinnosti a žiadna radosť´ – zopakovala po nej kamarátka Marča. Babka jej navrhla, nech idú do dediny spolu, ale Marča odmietla. A keď sa babka dostala domov, keď ju všetci privítali a pýtali sa na cestu, na Ameriku, na peniaze, babka len tak medzi rečou spomenula, že stretla Marču. Všetci naraz akoby zdreveneli a potom sa babka dozvedela, že Marča je už vyše roka mŕtva. Počuješ, zasraná? Mŕtva! Mŕtva nám chodí po dedine!!! Kdekto ju už odvtedy videl! Pozerá do okien domov za tmavých nocí a možno dnes bude zízať na teba. A možno si aj pomyslí, že také dievčatko sa jej páči a keďže nikdy nemala deti, ukradne ťa! Vezme si ťa do svojho hrobu. Teba, teba, teba!“
       Posledné slová Andráš zakričal tak nahlas, že to prekvapilo i Ďoďa a Pištu. Dážď trochu ustal a azda i to posmelilo Helu. Vztýčila hlavu, aby bolo jasné, že je od neho vyššia a zrevala na plné hrdlo: „Prečo mi to robíš?“
        „Ty budeš na mňa kričať? Ty? Vieš, čo si? Zasraná! Decko! Nič viac! Čo si myslíš, s kým hovoríš? Čo som ja?“ Andrášovi v kriku až navreli žily na krku.
        „Krpec!“ zakričala i Hela a hoc netušila, čo sa jej za to môže stať, už nehodlala ustupovať.
       Hela naozaj netušila, čo sa môže stať. Prekvapene zízala na Andrášovu tvár, ktorá sa skrivila vo výraze krutej zlosti, keď zdvihol ruku so zaťatou päsťou, ale náhle zahrmelo. Z oblakov súčasne vyšľahol blesk a na chvíľku všetkých oslepil. Na chvíľku. No potom, keď vystrašení, kričiac pozreli na lúku, zbadali, že blesk zasiahol jednu z kráv. Zasiahol a zabil. Jahodu. Jedinú kravu Andrášových rodičov.
       Na tej Zbojníckej studni asi niečo bude...






čitateľov: 1281