login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Podivný kňaz

@ :: Poviedky ::     Sep 06 2020, 04:35 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: údajne prelom dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Sako z obleku som už prehodil cez stoličku a po tom, ako som odpil z lipového čaju, som sa snažil uvoľniť si golier na košeli. Stál som uprostred izby, z okna oproti ku mne prúdilo nevýrazné svetlo, petrolejku som ešte nezažal. Nebolo prečo. Margitka zaspala rovno na pohrebe, domov som ju niesol v náručí. Teraz ležala na posteli s rozhodenými rukami a tváričkou tak uvoľnenou, až z nej sálalo čaro čistoty a nevinnosti. Možno by som povedal, že i posvätnosti, ak by som si bol istý, že sa tým nerúham. Trojročné deti niečo z toho výrazu majú najmä počas spánku. Horšie to vyzeralo s Hanušou, mojou ženou. A ešte horšie s jej sestrou Agicou. Matka im zomrela pred rokmi, sám si ju pamätám len hmlisto, a teraz prišli i o otca. Svokor ani závet nespísal. Nestihol. Nepočítal s tým, že zomrie taký mladý. Nemal ani päťdesiat.
        „Zájdem ešte s Agicou do domu, lebo mi chce dačo povedať. Vraj veľmi súrne. Neviem, možno niečo našla, alebo si iba vymýšľa, lebo nechce ostať sama. Ale i to je teraz dôvod. Prídem až večer,“ vravela ticho Hanuš, ešte keď sme odchádzali z cintorína. Bolo to tesne po tom, ako vložili do zeme rakvu a zvuk zeminy dopadajúcej z lopát na jej veko sa miesil s plačom a vzlykmi všetkých, čo prišli zašepkať posledné zbohom.

       Košeľu som si už stiahol a uložil ju aj s oblekom do skrine. Oblečiem si dačo, v čom pôjdem zajtra do hory. Potom niečo zajem a dnes už nebudem robiť nič. Mučili ma výčitky, že keď sa svokor trápil na posteli, pílil som s chlapmi stromy pri Skároši a ani som ho nebol poriadne pozrieť, lebo mi to robota nedovolila. A teraz, keď je pod zemou, chcem oddychovať. Lenže čo sa stalo, nezmením. Spomienka vždy vyvolá len úsmev alebo výčitku. A ja som teraz ani trochu nemal dôvod usmievať sa.
        „Margitka ešte spí?“ vstúpila náhle do izby Hanuš. Nečakal som, že príde tak skoro.
        „Spí.“
        „Budem sa ešte musieť vrátiť k Agici. Na noc. Margitku vezmem so sebou, lebo neviem, či prídem ráno skôr, než pôjdeš do roboty,“ hľadela na mňa a tvárila sa, akoby hovorila tú najobyčajnejšiu vec na svete.
        „Prečo pôjdeš spať k Agici? Všetci si to musíme pretrpieť. Aj ona. Taký je život. Nech si zvyká, že teraz bude bývať v prázdnom dome. Ak tam ostaneš dnes, bude to od teba chcieť aj zajtra.“
        „Andrej, prosím, pochop ju. Bojí sa,“ Hanuš prešla od dverí k posteli a hľadela na spiacu Margitku.
        „Ako že bojí? Smúti a nechce byť sama. Ale bojí sa?“
        „Hej. Otec sa vraj zjavuje a chodí po dome.“

       Keď sa raz muž ožení, musí počítať s tým, že bude robiť i to, na čo by inak nepristal. Čo som si mal počať? Smiať sa strachu, s ktorým mi Hanuš oznámila, že jej sestra vidí nebožtíka otca? No, chýba jej, tak ho vidí. Zobudí sa v noci, pozerá do tmy, rozmýšľa o tomto i o inom svete, spomína na spoločné chvíle a keď ju pochytí žiaľ, predstavy sú také silné, že sa jej otec skutočne zjaví. V hlave. Ale ona verí, že ho videla na vlastné oči. Aj som sa čudoval, lebo keď sme nebohého umyli, prezliekli, dali do rakvy a uložili v izbe na stôl, Agica ostala spať v dome sama. V jednej izbe s nebožtíkom. A možno, že práve preto o tom toľko premýšľala, že zatiaľ čo tam leží už len telo, duša sa kdesi vznáša. A ona by chcela vedieť, ako sa má, či je spokojný, šťastný, či sa už stretol s nebohou matkou. Možno stačilo malé šuchnutie, nejaká myš, šum lístia za oknom, čokoľvek a ona si myslela, že sú to jeho kroky. Lenže to človek v taký čas nevysvetlí. Jej otec je už pod zemou, nie doma. Teraz by sa už mala báť menej, no nie?
       Ale čo tu pomôže, ak nakážem Hanuši, aby ostala na noc doma? Tak som súhlasil a dodal, že ak treba, pôjdem k Agici spať i ja. Vezmem si so sebou veci, aby som mohol skoro ráno odísť do roboty, ale dovtedy by sme mali byť spolu. Ihneď prikývla, potom ku mne pristúpila a položila mi hlavu na rameno. Objal som ju a cítil, ako sa chveje.

        „Andrej, prosím, vyleješ tú vodu?“ ukázala Agica na vedro pod stolom, len čo sme k nej prišli a uložil som stále spiacu Margitku na posteľ. Pozrel som sa trochu čudne, veď vedro môže vyniesť i sama. Prišli sme tu preto, lebo ju máta. Nie aby som jej robil poriadok. Asi to vycítila.
        „Videla som otca. Kľačal pod stolom a pil rovno z vedra,“ povedala akoby na vysvetlenie a ja som radšej mlčal. Nakoniec, bolo to len pár krokov, čo som prešiel z domu cez dvor na hnojisko a tam som to vylial. Čo Agica videla? Ducha nebožtíka, ktorý chlípe z vedra ako pes? Prečo by niekto pil octovú vodu? Môže byť duch smädný? Zošalela? Keď pominie najsilnejší smútok, uzdraví sa? Alebo ostane taká navždy? Vedro s riedeným octom sa zvyklo dávať pod stôl, na ktorom bola truhla s nebožtíkom, nech nezapácha. A nie preto, aby mali mŕtvi z čoho piť!
       Vrátil som sa nazad, hľadiac na obe ženy. Na Hanuš i na Agicu. Aké si boli podobné! Sestry na prvý pohľad, hoc Hanuš o čosi staršia a zrelšia, tie roky jej skôr pristali. Obe v čiernom, práve o čomsi hovorili v kuchyni a keď som vošiel, stíchli.
        „Dobre teda, porozprávajme sa. Kým Margitka spí, povedzme si otvorene, čo sa tu deje a podľa toho sa rozhodneme,“ sadol som si na lavicu, staré drevo pod mojim zadkom trochu zaprašťalo. Obe ženy ďalej stáli pri peci, na ktorej sa hriala v hrnci voda. Ich pohľady padli najskôr na mňa, cítil som akési preľaknutie, potom sa pozreli na seba a Agica začala mrviť končekmi prstov na oboch rukách, akoby solila dlážku neviditeľnou soľou. Jednoducho, ruky sa jej začali triasť. Musí teda veriť tomu, čo videla a nebude také ľahké jej to vyhovoriť. Hanuš jej isto nepomôže, nepôjde proti nej. Agica pre ňu vždy bola jej malá sestra, hoc jej už minulo cez dvadsať.
        „Niet veľa čo hovoriť,“ začala Agica potichu a môj návrh, nech si všetko rozpovieme v pokoji a posediačky, ju minul. Stále stála, akoby sa bála od Hanuše pohnúť čoby len na krok a hlas sa jej chvel. „Otec nezomrel len tak. Šliapol do porobeniska. Viem, že večer prišiel domov a veľmi sa rozčuľoval. Vraj všetko má svoje medze a ľudia musia pykať, ak páchajú zlo. Že už zajtra pôjde za žandármi.“
        „Takže hovoril o nejakej žene. A ak naozaj niečo porobila, muselo to byť vážne, že by ju zavreli do našej väznice skôr, než ju začnú vyšetrovať. A nevieš, čo to bolo?“ snažil som sa dať tomu celému zmysel, súvislosť so zjavovaním sa nebožtíka mi zatiaľ unikala.
        „Neviem. Na druhý deň ráno otec odišiel a na obed ho už našli odpadnutého. Odvtedy ležal v horúčke, nesúvislo rozprával, stratil silu, nevedel sa sám ani najesť. A ja som to tušila. Tušila som, že sa dačo stane, lebo pred dverami sme mali vysypanú múku s popolom. Porobenisko!“ Agicin hlas pomaly silnel, ale potom si dala ruku pred ústa a pozrela ku dverám do izby. Isto jej napadlo, že tam spí Margitka.
        „Aj medzi chlapmi v lese sa toho veľa nahovorí. Niektorí sú poverčiví ako staré baby, ba možno i viac,“ začal som trochu mierne, nechcel som, aby ženy cítili, že stojím na druhom brehu. „Ak je niekde na ceste vyliate jedlo, najmä šošovica, fazuľa alebo hrach, obchádzajú to a žehnajú sa, akoby tam ležala mŕtvola nakazená morom. Hovoria, že to bosorky vedia vložiť zlo do všetkého zo strukov a kto do toho šliapne, zlo sa naň uchytí. Vraj bude mať porobené. A hej. To isté hovoria, aj ak je niekde vysypaná múka pomiešaná s popolom. Chlapi z Nádošťa často rozprávajú, že sa im mŕtvi zjavujú. Vraj chodia do špajzí a vyjedajú slaninu, zemiaky z pivnice a v jednom dome, kde ozaj nič nemali, nebožtík zjedol v kuchyni handru, ktorou umývali hrnce. Možno aj o tom viete, že v Nádošti kvôli tomu postavili na cintoríne trupáreň. Tak volajú takú malú búdu, kam dávajú mŕtvych, kým ich pochovajú, aby ich nemali na noc doma. A jedlo im nosia tiež tam, na cintorín, nech sa nevracajú. Teda, ľudia hovoria kadečo,“ pokračoval som vo svojej reči a sledoval, ako obe ženy na mňa hľadia. Vystrašene, ale možno i trochu s nádejou, že predsa len stojím na ich strane, nerobím si z nich posmech a možno im poradím, čo v takom prípade robiť.
        „Možno by som mala zájsť do Košíc. Ku Židom, kde som robila slúžku. Oni vraj vedia kadečo, majú kadejaké učené spolky, možno by pomohli,“ prezradila Agica svoj plán, jednoducho to z jej úst vyprsklo, ako keď sa vytlačí vyrážka a vzápätí zmĺkla, akoby sa spamätala.
        „K Židom? Čo, budeš tu volať rabína? Veď jedného už v Ždani máme. Nerád to hovorím, ale ešte keby si zavolala nášho pána farára, hoc neviem, ako by sa na teba pozeral, ale to by som ešte pochopil. Ale...“
        „A čo tu chceš chápať? Čo je tu na pochopenie?“ skočila mi do reči Hanuš, čo inak nezvykla. „Teraz je celkom jedno, či farár, či rabín, len nech je duša na pokoji!“
       Nie, s tým som nemohol súhlasiť. Nikdy to nie je jedno. Lenže ťažko sa hádať, keď nikto nemôže dokázať svoju pravdu. Taký spor vyhrá vždy ten najhlučnejší a predsa len, Margitka stále spala, hoc sa už mala dávno zobudiť.

       Zotmelo sa. Celkom. Ležal som v rohu kuchyne na úzkej posteli, kde spávala Agica, kým ešte jej otec žil. V izbe vedľa seba spali Hanuš, Agica i Margitka, ktorá sa večer zobudila len na chvíľku, sotva ju prezliekli, ani nechcela nič jesť a znova zaspala. Aspoň že tak, lebo by nebolo dobre, ak by hľadela celú noc otvorenými očami do tmy a bála by sa čo len pohnúť. Malé deti majú ešte väčšiu predstavivosť ako bojazlivé ženy a nakoniec by iba priliala oleja do ohňa. Večer sme sa dohodli, že necháme na stole krajec chleba a pohár vody. Vraj tak niekto Agici poradil. Že ak bude chlieb i voda ráno chýbať, duša nebohého ešte nešla za Bohom, ale poletuje po svete, lebo tu má nejakú úlohu. Musí ešte niečo splniť, nevedno čo. Ale ak ráno nájdu všetko nedotknuté, znamená to, že je už všetko v poriadku. Agicin návrh sa mi páčil. Potešil som sa, lebo som tušil, že sa takto celého problému zbavíme veľmi jednoducho. Nakoniec tu naozaj postačí iba raz prespať a ona sa uspokojí. S hlavou na poriadne bachratom vankúši som hľadel rovno na stôl, či skôr len na jeho obrysy. Perina bola veľká, teplá, priam horúca a ja smädný. Vstal som a vzal som si vodu. Nie tú zo stola, ale z vedra a vypil som celý hrnček naraz. Len tak mimovoľne som pozrel cez okno a zdalo sa mi, že sa na dvore voľačo pohlo. Alebo sa mi to zazdalo? Opatrne som otvoril dvere a vyšiel von. Ovanul ma chladnejší vzduch a keď som zaostril zrak, uvidel som, že na ceste stojí Milan. Náš nočný vartaš, čo obchádza dedinu a dáva pozor, aby nikde nehorelo, aby tu nechodili džadi a nekradli, aby nikto nespal opitý na ceste a nezadusil sa vlastnými zvratkami, lebo i také sa už stalo.
        „Žena ma zavolala ku Agici. Vraj sa sama bojí, tak aspoň na jednu noc,“ snažil som sa vysvetliť, prečo nespím vo svojom dome.
        „Dobre, veď dobre,“ zložil si Milan z hlavy klobúk a prehrabol si prstami svoje šediny. „Ale i tak, ak nemusíš, v noci veľmi vonku nechoď. Ani na dvor.“
        „Prečo?“ pozrel som naň trochu prísne. Veď vartašom môže byť, ale to neznamená, že ma bude dirigovať a ja kvôli nemu nedajbože nebudem môcť ísť potme ani na latrínu.
        „Len tak. Nie v zlom hovorím. Hlavne si dávaj pozor, kam šliapeš. Najmä na vyliate jedlo alebo múku s popolom.“
        „Milan, ujko, aj vy? Aj vy veríte, že dakto...?!“
        „Možno nemusím iba veriť. Možno viem, čo kto robí, ale chýbajú mi dôkazy, čo by uznali na úrade. Pre mňa je noc dňom, no nielen pre mňa. Držte sa všetci radšej svetla! Ale ak by si potreboval pomôcť, príď za mnou. Niekoho ti poradím.“
       Celý svet sa asi zbláznil! A ak nie celý, tak aspoň Ždaňa! Ešte aj nočný vartaš verí na bosorky a bosorákov, či aspoň zlé kúzla a čary. Radšej si rýchlo ľahnem, nech je už ráno a pokoj!

       Ráno pokoj nebol.
        „Oco, dedko žije! Bol tu a hrali sme sa!“ vyliezla na posteľ Margitka a tlačila sa hneď ku mne pod perinu. Túlila sa, ona to takto mala rada. Pozrel som na mŕtvolne bledú Agicu a roztrasenú Hanuš, ako stoja pri stole, na ktorom je prázdny pohár a po krajci chleba ani omrvinka.
        „Dievčatko, princeznička moja, to sa ti snívalo. Niekedy sú sny také silné, že im uveríme,“ hladil som Margitku po líci, ale len čo som videl, aké je už vonku svetlo, rýchlo som vstal. Do riti! Prídem neskoro do hory! Slnko je už vysoko a...
        „Nesnívalo, mne sa to nesnívalo! Nespala som! Zobudila som sa, bola noc a dedko bol v izbe. Prišli sme do kuchyne a tu sa so mnou hral. Ty si spal a on nechcel, aby som ťa zobudila. Potom vypil vodu a zjedol chlieb,“ Margitka sa za mnou naťahovala z postele, chcela mi vyliezť na chrbát, ako občas zvykla, ale keď som prešiel ku stoličke a začal sa obliekať, namosúrene sa otočila na druhú stranu a viac nevravela nič. Ani Agica a Hanuš nevraveli nič. A predsa z ich pohľadov trčali otázniky i výkričníky, ktoré by poriadne zatriasli chalupou, ak by im nenačúvali detské uši.
        „Choďte za vartašom. Za Milanom. V noci sme sa rozprávali. On vie, čo treba robiť.“ Povedal som to rovno, bez okolkov, potom som len rýchlo zobral jedlo, čo mi nachystala Hanuš a bežal ku kostolu. Len tak tak som to stihol. Kone už ťahali voz s drevorubačmi, musel som za nimi kričať, nech ma počkajú.

        „Vy ste kňaz?“
        „Podľa toho, čo tým myslíte. Ak máte na mysli farára, tak nie. Tým nie som.“
        „Ženám vartaš povedal, že k nám pošle nejakého kňaza.“
        „Niektorí ľudia mi tak zvyknú hovoriť.“
        „Ale čo ste to za kňaza, keď ste nikdy nekázali v kostole?“
        „Boha musí mať človek v srdci. Kto ho tam nevpustil, kostol mu nie je o nič platnejší než maštaľ. A pokiaľ sa necháte viesť srdcom, Boha vidíte a cítite všade, na každom kroku.“
       Chlap chudý ako lieska, vysoký s úzkou tvárou a nosom trochu vykriveným na jednu stranu, stál na prahu domu a čakal, či ho zavolám ďalej.
        „Dobre, ženy vás čakajú v izbe. Ale mám tam aj malú dcéru, vezmem ju vonku skôr, než s nimi začnete rozprávať,“ otvoril som dvere dokorán a ukázal mu, nech vstúpi.
        „Ale s dcérou ďaleko nechoďte. Aj ona sa bude musieť umyť.“
        „Umyť? Budete metať uhlíky alebo variť čistec?“
        „Nie, bude sa musieť umyť svätenou vodou.“
       Na tom chlapovi niečo bolo. Možno kvôli hlbokému a pokojnému hlasu, možno preto, že mi hľadel vždy priamo do očí, možno skromným ale sebaistým vystupovaním, ale nakoniec som sa tou svätenou vodou umyl aj ja. Nedymil do rohov a na kľučky zo zapálených rastlín nazbieraných za svätojánskej noci. Keď som sa ho na to pýtal, vravel, že tie byliny na to nepotrebuje. Ale všetky kľučky chytal svojimi veľkými rukami a hladil ich ako vzácne klenoty. Tiež periny, na ktorých nebožtík spal, pohár, z ktorého zmizla voda za noci a potom na dvore, tam kde vraj bola rozsypaná múka s popolom, kľakol na zem a kúsok po kúsku ju hladil celú, akoby chcel dlaňami precítiť dotyk s každým kamienkom či zrnkom prachu.
        „Teraz mi dovoľte ísť do izby, ale tak, aby ste sa ma nedotkli! A nechajte ma tam samého, až kým nevyjdem von,“ požiadal a rýchlo prešiel kuchyňou. Agica za ním zatvorila dvere.
        „Čo bude teraz?“ Hanuš na mňa pozrela, akoby som mohol poznať odpoveď.
        „Počkáme, uvidíme,“ zdvihol som a spustil plecia, sám som bol v tej chvíli zvedavý. A zvedavý som bol ešte dlho, lebo jeden čas ma až mykalo ísť sa za tým chlapíkom pozrieť, či nám v izbe nezaspal, alebo ho nevystrelo a odteraz tu bude mátať i jeho duch. Ale nič z toho sa nestalo. Keď opäť vstúpil do kuchyne, mal v rukách kropeničku a okolo krku štólu ako skutočný kňaz. Ešte raz pokropil prah, strop i všetky steny a potom povedal, že musí ísť.
        „Už bude dobre?“ Agica naň pozerala ako na svätý obrázok.
        „Istotne už bude dobre,“ z hlasu toho chlapa bolo jasne cítiť, že je o tom presvedčený.
        „A čo vám za to dáme? Ako sa odmeníme za službu?“ snažil som sa držať pri zemi a nezabudnúť, čo sa sluší.
        „Ak niekto niekedy bude potrebovať vašu pomoc, tak ho neodmietnite, ale nezištne mu pomôžte,“ povedal ten podivný kňaz a potom vyšiel na dvor.
       V kuchyni bolo ticho. Nikto nevravel nič. Ani nebolo treba, veď všetko ukáže až ďalšia noc. A nakoniec sme všetci boli spokojní. Duch nebohého sa tu už nikdy nezjavil. Jeho duša našla pokoj. Nebeský pokoj. A možno mu k nemu pomohol i ten neznámy a podivný kňaz, ktorého som nikdy predtým ani nikdy potom viac nevidel.


čitateľov: 393