login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jul 27, 2020

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(255)

vložiť obrázok do galérie

Nech žije tanec!

@ :: Poviedky ::     Sep 19 2020, 02:11 (UTC+0)

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: 1954
Autor: Slavomír Szabó

       Nech žije tanec! Isto, keby som to zakričal v škole, všetci by sa na mňa pozerali čudne. Najmä učitelia, lebo my sme sa tu naučili kričať najmä: Nech žije Sovietsky zväz! Prípadne: Nech žije KSČ! Ale ak mám povedať pravdu, Sovietsky zväz ani komunistická strana ma nikdy neurobili takým šťastným, ako keď som tancoval. Je to úžasný pocit, keď dievčatá, na ktoré zvyčajne zazeráte nesmelo len tak kútikom oka, vám odrazu samé podajú ruku, dovolia, aby ste ich obchytili okolo pása a hľadia vám priamo do tváre, krútiac sa s vami v rytme hudby, pri ktorej zabudnete na okolitý svet. Ten odrazu nie je, nejestvuje a vnímate akurát akési prazvláštne teplo, čo napĺňa vaše vnútro. Chvíľami som mal pocit, že priam horím. Že kdesi v mojej hrudi sa vyplavuje hromada nehy, čo ma napĺňa, preteká mojimi žilami, pulzuje s každým úderom srdca a mám čo robiť, aby som si tanečníčku neprivinul celkom na telo a nepriložil ústa na jej pery. Možno to raz aj skúsim. Uvidím. Zatiaľ si aspoň začnem pravidelne umývať zuby.
        „Pišta, na čo myslíš?“ drgol do mňa Lajoš, môj najlepší kamarát. Je starý ako ja, teda ak v pätnástich rokoch možno hovoriť o starobe. Takže asi skôr rovnako mladý ako ja, ba aj rovnako vysoký, rovnako chudý a rovnako mysliaci, či cítiaci, pretože odkedy sme začali chodiť na hodiny tanca, hovorili sme už len o dievčatách.
        „Rozmýšľam, či Zuza alebo Šárka,“ vypadlo zo mňa ani neviem ako a Lajoš si ma prekvapene prezrel. Práve sme sa vracali zo školy, ponad hlavy nám preletel pár bocianov, odkiaľsi zozadu sa ozýval buchot, lebo akýsi chlapík opravoval kladivom plechovú strechu a ulicou oproti nám kráčal neznámy starec s kozou na motúze.
        „Šárka?“ Lajošova tvár sa skrivila v posmievačnom úškrne, až zvraštil nos, div mu z neho nevyliezli uhry.
        „Čo je na nej zlé?“ nechápal som, lebo také dievča musí byť snom každého normálneho chlapca, ba aj statného parobka. A možno, ak sa nad tým zamyslím, keď tak prejde ulicou a kýva sa v bokoch, vzdychajú aj starci. Veď už má cicky ako dospelá žena a tá jej tvárička, ten jej účes... Nie, nie je ako ostatné s jedným vrkočom vzadu, ale vlasy má pristrihnuté, upravené, hotová meštianka! Keď sa ukáže niekde v Rožňave, isto by nikto nehádal, že je z dediny.
        „Na Šárke nie je nič zlé. Predstavovať si môžeš, čo chceš. Napríklad, že bývaš v kaštieli. Lenže nakoniec i tak skončíš v dome ako všetci, čo sú ako my.“
        „Ako my? Čo tým myslíš? Že by som jej nebol dosť dobrý?“
       Lajoš neodpovedal. Iba potriasol hlavou, akoby mu sadla mucha na čelo a chcel ju tak odohnať. Azda myslel na to, že jeho otec i matka kedysi slúžili u Šárkiných rodičov, kopali na ich poliach, starali sa o ich kravy, ovce, kydali hnoj, úctivo ich zdravili, prehýbajúc sa v páse pred tými bohatými gazdami. Lenže to bola iná doba! Teraz sme si všetci rovní! Tak sa to učíme a prečo by nám to hovorili učitelia, ak by to nebola pravda? Šárka je ako porcelánová bábika. Človeku sa až niekedy nechce veriť, že je skutočná. Ak by som vedel, že to pomôže, pokojne by som pred ňou padol na kolená, dychčal s vyplazeným jazykom, a keby ma pohladila po hlave, vrtel by som zadkom ako šťastný pes. To som však nepovedal. Lajoš by ma vysmial.
        „Asi si myslíš, že nič zo starých zvykov už neplatí. Že prišla nová doba a sme si všetci rovní, čo?“
       Teda, akoby mi Lajoš čítal myšlienky!
        „A možno na tej novej dobe i trošičku niečo bude, ale iba kúsok,“ pokračoval, „teda aspoň v tom, že teraz môžeme spolu tancovať. Otec hovoril, že keď chodil do školy, gramofón bol možno tak u Okolicsányiho v kaštieli a hudbu počul, iba keď si zaspieval. Na tancovačky mohli chlapci chodiť, až keď mali osemnásť. Teraz stačí, že skončíš školu a hotovo. Vypiješ si s mládencami a si parobok!“
       Šárka! Myslel som na ňu a nepočúval Lajošove dumky. Sedela v prvej lavici, šaty nosievala ako mestské slečinky, žiadne široké sukniská, ale obtiahnuté okolo bokov a na tenučkej blúzke mala veľkú mašľu, ktorú by som jej najradšej ihneď rozviazal. Často som tak na ňu hľadel, že mi aj ušlo, o čom rozpráva učiteľ. A ona, akoby z času na čas ucítila môj pohľad a obzrela sa. Vtedy som hneď sklopil oči a možno sa i začervenal. Škoda, že Šárka do školy na hodiny tanca nechodí. Vraj jej rodičia platia súkromného učiteľa niekde v Rožňave a tam sa zvŕta s mladými pánmi vo frakoch. Ja frak nemám a ani by som ho nechcel. Chlap vo fraku vyzerá ako komár, len ho čapnúť dlaňou po hlave, nech sa rozpleští.
       Namiesto Šárky tancujem so Zuzou. Zuza je na to dobrá i keď sa občas len pokúša hrať na dámu. Veľmi ju zaujíma najmä to, čo učiteľ tanca Dobronský nazýva etiketa. Ale neviem, či sa nemýli, lebo ak si pamätám, krčmár slovo etiketa používa, keď hovorí o nálepke na fľaši pálenky. Zuze je to však jedno. Priam sa trasie, keď Dobronský vysvetľuje, že dievča do tanca nesmieme volať slovami: Hej, poď na jeden! A nesmieme pritom ani kývať rukou, akoby sme si k nohám privolávali psa. Mládenec vraj musí pristúpiť k dievčaťu, mierne sa ukloniť, azda asi tak ako pred pamätníkom neznámeho padlého sovietskeho vojaka a povedať: Dovolíš, aby som ťa zobral do tanca? Dokonca, keď je pri dievčisku jej matka, má sa opýtať aj jej, či nie je proti tomu. Potom má svojej tanečníčke ponúknuť rameno, aby sa doň zakvačila a takto ju odviesť na tancovisko. Vlastne pardon, na tanečný parket. Aj sme si to skúšali a Dobronskému sa nepáčilo, že sa pri tom rehocem. Ale kto by sa nerehotal? So Zuzou sme ako deti pásli husi a keď som ju chcel nazlostiť, hádzal som po nej husacie hovná. Vždy sa poriadne rozčertila, no nedala sa zahanbiť a zakaždým mi to vrátila. A teraz sa tvári ako neviem čo... Pravda, pekná je, lenže nie je taká, no, nie je porcelánová. Najviac sa mi páči, keď spolu tancujeme tango. Ani valčík nie je na zahodenie, ale pri tangu je úplne úžasné, ako sa Zuza prehýba, ako jej pri tom visí jej hrubý vrkoč k zemi, ja jej hľadím do tváre zhora a cítim, že mi z toho navierajú žily na krku. Všetko je na hodine tanca iné ako tie večné čardáše z brzotínskej zábavy, na ktoré sme doposiaľ, pravda, iba pozerali. Ešte polka je tomu najbližšie, lebo aj tam je možné trochu poskakovať, ale nie ako pri čapáši. No foxtrot neznášam. Tie kroky sa asi nikdy nenaučím.
       Tak som rozmýšľal a ani som si nevšimol, kedy ma Lajoš opustil a zahol domov.

       Prišlo leto, ba skoro už aj prešlo. Na jeho začiatku sme skákali od radosti. Už nikdy viac škola! Žiadne učenie, vysedávanie v laviciach, keď vonku je tak pekne, teplo, a my sme ako trubirohovia museli iba písať diktáty, alebo neustále dookola opakovať násobilku. Na učňovke sa už začneme zaúčať robote, ktorá nás uživí! Lajoš sa navyše ukázal ako perfektný kamarát.
        „Musíme si zarobiť! Otec chodí na murovačky, teraz sa stavia kdekade a ak mu budeme pomáhať, dačo sa nám ujde,“ ponúkol sa a mne priam svietili oči.
       Peniaze sme potrebovali. Nie hneď, ale na september. Vtedy príde ten deň a budeme povýšení za parobkov. Treba k tomu kúpiť poriadnu fľašku, i keď, pravda, pätnásťročným v krčme ešte nenalejú, ale pri povyšovaní každý prižmúri obe oči a ak sa neožerieme, prijmú to s pochopením. A tak sme murovali. Lenže sa ukázalo, že Lajošov otec je skúpy. Hovoril nám, že to my by sme mali platiť jemu, lebo o murovaní nevieme ani prd a také učenie je na nezaplatenie. Vraj keď nastúpime na učňovku, uvidíme, ako sa nám to zíde. Skrátka, vyhováral sa. Po týždni nám síce nejaké koruny dal, na pálenku to stačilo, ale potom sme sa rozhodli, že skúsime radšej pytliačiť. Chodili sme najmä na Hôrku i ďalej k Egrešskému potoku a z drôtu robili oká na zajace. No nedarilo sa nám. Chytili sme iba jedného a tešili sa, že ho komusi predáme. Bol taký sivohnedý, veľmi sa metal, podriapal ma na ruke a musel som si zobliecť košeľu, aby sme ho ňou zviazali natesno a neušiel nám. Tak sme ho niesli do Brzotína ako parádny balíček, z ktorého trčali len dlhé uši.
        „Netreba mi. Však sa kotia jedna radosť, to ja by som mohol predať zopár vám“ - to bola najčastejšia odpoveď, keď sme ho kdekomu núkali, nech ho kúpia a urobia si fajnový perkelt. Keď sme už obehali celú dedinu, stretli sme Zuzu. Usmiala sa.
        „Poďme ho spolu pustiť tam, kde ste ho chytili. Možno má maličké, možno tam na neho čakajú a ak aj nie, urobíte aspoň dobrý skutok,“ presviedčala nás a musím povedať, že sa správala tak milo, až som skoro súhlasil.
        „Si prišla o rozum? To si ho radšej uvaríme sami! Vieš, ako sa to robí? Najskôr chytíš zajaca za zadné nohy a necháš ho visieť dole hlavou. Druhou rukou ho poriadne udrieš po krku, až mu zlomíš väzy. Musíš seknúť silno, lebo ak ho hneď nezabiješ, začne sa metať a pišťať ako besný. Potom ho podrežeš, nech z neho stečie krv. Stiahneš z kože a...“
        „Somári!“ vyštekla Zuza, to Lajošove vysvetľovanie už nemohla počúvať. Zohla sa, k nášmu zajačiemu balíčku, pobozkala ho medzi ušami a potom sa otočila, kráčajúc rýchlo preč. Mal som chuť za ňou zavolať, že ja by s ňou aj šiel a toho zajaca pustil, ba vlastne by som šiel kedykoľvek a kdekoľvek, kam by šla aj ona, ale práve sa na ulici ukázala Šárka. Mala oblečenú krásnu tenkú sukňu a poltopánky! Ženské poltopánky, to bola móda, ktorá mužom vyrážala dych. To preto, že sa začali nosiť také tie na vyššom opätku pod pätou a ženské lýtka v nich vyzerali úžasne. Najmä Šárkine. Blonďavé vlasy jej rozfukoval vánok, cez plece mala prevesenú ozajstnú dámsku kabelku a kráčala s mierne zdvihnutou bradou, kam inam, cestou do mesta.
        „Šárka! Nechceš zajaca?“ ako prvý sa spamätal Lajoš a už k nej bežal.
        „Keď myslíš? Môžeš ho odniesť mojim rodičom,“ kývla ramenami a ani sa nezastavila. A Lajoš? Akoby mu rozum spadol do gatí, bežal rovno za Šárkinou mamou. Tá vraj slušne poďakovala, ale to bolo všetko. Nedala mu ani korunu. Lajoš i tak žiaril šťastím. V tej chvíli som ním mal chuť zatriasť, veď zajac bol spoločný, ale nechal som to tak. Predsa len, tých pár korún z murovačky som mal iba vďaka nemu.

       V živote človeka jestvuje zopár dní, čo si zapamätá navždy. Sú vlastne ako také hranice, keď sa niečo končí a niečo začína. Narodenie si nepamätá nikto. Ale potom príde čas, keď začne chodiť do školy a to v pamäti ostane. Už je ozajstným žiakom a cíti sa byť niekým. Teda, aspoň kým nepochopí, že je vlastne stále iba deckom, ale už sa od neho vyžadujú povinnosti. Isto, sú aj dni ako nástup na vojenčinu, svadba, narodenie vlastných detí, ale to je ešte ďaleko. Po škole totiž najskôr prichádza nová hranica a tou je povýšenie za parobka. Veď si to len predstavte! Kým z chlapca nie je parobok, nesmie chodiť na tancovačky. Nesmie chodiť na špacírky s inými dievčatami. A frajerku už nesmie mať vôbec! Dokonca musí všetkým parobkom vykať, aj keď sú iba o pár rokov starší a kedysi chodili do školy spolu. Lenže ak sa dostanete medzi nich, všetko sa zmení.
       Začal september, s Lajošom sme nastúpili do učňovky a chodili sme rožňavskými ulicami s otvorenými očami. Toľko tam bolo krásnych dievčat! Vysoké, krpaté, chudé, s rozkysnutými bokmi, ploché i pekne zaoblené, rapavé i porcelánové. Šárke sa však krásou nevyrovnala žiadna. My sme sa predovšetkým tešili na to, že hneď po zbere hrozna sa bude robiť tancovačka a tam nás prijmú medzi parobkov. Konečne nebudeme iba pozerať okienkom, ako sa iní zabávajú, ale zabavíme sa aj my!
       Museli sme všetko prečkať. Najskôr stretnutie tých, čo mali vinice. Zvyčajne sa spoločne dohodnú, či už má hrozno dosť cukru, alebo ešte vyčkajú zopár slnečných dní. A ak robia vinobranie, tak všetci naraz. To preto, že ak by naraz zozbierali hrozno skoro všetci, ale zopár by sa ich rozhodlo ešte počkať, poľahky by sa stalo, že by ostali bez úrody. Škorce urobia svoje. Keď tiahnu nad dedinou, vyzerajú ako veľké a rýchle mračná, čo naraz zletia k zemi, zakryjú vinič stovkami čiernych lesklých operených tiel a pozobú všetko, o čo sa vinári po celý rok starali. Škodu narobia tak či tak, ale ak majú vinobranie všetci naraz, tak aspoň rovnakým dielom. A keď vinobranie skončilo, prišiel náš čas!

        „Aha, Šárka!“ šepol som tak, aby to počul len Lajoš a obaja sme stáli so zatajeným dychom. Áno, bola tam. Teda ešte nie celkom, len šla k Dlhému domu, čo stojí za mostom ku Kružnej a kde tancovačku pripravili brzotínski hasiči. Tam sme sa mali všetci zísť. Šárka sa niesla ako bohyňa. Krásna priam nadpozemsky, ako víla, čo má schopnosť urobiť jediným dotykom chlapa naveky šťastným, čarovná bytosť, akú si azda žiaden obyčajný muž nezaslúži. Ale sme si rovní! Všetci sme si rovní - opakoval som si v hlave ako otčenáš, pretože som sa rozhodol, že dnešný deň bude i mojou skúškou odvahy a ja ju vyzvem do tanca. Hlavne nesmiem koktať a červenať sa. Urobím to tak, že chvíľku ostanem stáť, budem sa rozhliadať, akože ktorú dievku si vybrať a až potom zamierim k nej, nech si nemyslí, že je jediná.
       Popri Šárke šla aj jej mama, tá si niesla stoličku. Bývalo zvykom, že matky sprevádzali svoje dievky. Rozložili si stoličky popri stenách a po celý večer nespustili z dcér oči. Ihneď som sa slušne pozdravil. Aj Lajoš sa pozdravil. V rukách sme držali fľaše jablčného vína. Vysvitlo totiž, že na povýšenie nemusíme nosiť pálenku, ale víno z obchodu stačí. Aj lacné, najlacnejšie. To bolo dobre, nejaké peniaze nám ešte ostali.
       Sála Dlhého domu bola ozdobená hroznom. Viselo v strapcoch zo šnúr naťahaných pod stropom a ležalo v miskách na stole. Vstúpili sme dnu. Trochu nesmelo, Lajoš akoby sa za mňa skrýval a fľaše sme držali tak, aby ich bolo vidieť. Parobkovia na nás pozreli, ale nevyháňal nás nikto. V kúte stála kapela. Naša, cigánska, z osady za dedinou. Bol to vlastne Janči Figur s rodinou. Janči hral na husle, rovnako ako jeho syn, mali ešte aj basu, bubon a cimbal. Tušil som teda, že budú znieť iba čardáše, nanajvýš valčík.
       Z hlúčika parobkov sa oddelil vysoký Karol, Šárkin brat a prišiel rovno k nám.
        „Škola vám skončila, chcete sa pridať k nám?“
       Obaja sme horlivo prikývli. Karol mávol rukou a parobkovia nás obstáli.
        „Ak ste doteraz urobili niečo zlé, vyťahali sme vás za uši a priviedli k rodičom. Ak urobíte teraz niečo zlé, zbijeme vás!“ vytiahol na nás prvé poučenie.
        „Vieme, to vieme,“ horlivo sme prikývli a ja som si prezeral všetky tie tváre, čo na nás hľadeli prísne, akoby nám chceli naložiť hneď teraz.
        „V Rožňave, Rudnej, Joviciach, kdekoľvek - ak uvidíte, že bijú parobka z Brzotína a on nemá žiadnej viny, prídete mu na pomoc, aj keby tam bola hocaká presila!“
        „Radi,“ vyletelo mi z úst, no asi som nezvolil najvhodnejšie slovo, lebo niektorí na mňa pozreli prekvapene.
        „Nebudete urážať a ani nedovolíte urážať naše dievky! Kedysi sa na tancovačkách hrával marš. Keď niektorá dievka odmietla tancovať s parobkom, ten jej dal zahrať marš a ona musela odísť domov. Ale doba sa zmenila! Dievka má právo odmietnuť tanec. Tu všade máme hrozno. Ak vás dievka odmietne, môžete jej kúpiť strapec, potom vás už odmietnuť nesmie. Veľký strapec za tridsať korún.“
        „Za koľko?“ až som zajachtal, toľko peňazí som nemal.
        „A teraz sa pochváľte, čím nás chcete pohostiť,“ Karol sa odrazu usmial a rovnako i všetci naokolo. Stále ešte nesmelo sme im podali jablčné víno. Fľaše kolovali od hrdla k hrdlu, odrazu nás potľapkávali po pleciach, podávali nám ruky. Práve prišli aj naši bývalí spolužiaci, hneď asi desať naraz, určite sa dohodli. Už sme pre parobkov neboli zaujímaví, ihneď zamierili k ním, aby aj ich povýšili.

       Hrala hudba. Janči Figur priložil slák na struny a zahral tiahly a clivý tón, čo rozochvieva dušu. Tón jemný, trasľavý ako list brezy vo vánku za svitania, no postupne silnejúci a meniaci sa v jemnú pomalú melódiu, čo zrýchľovala a pridali sa i druhé husle, potom basa, cimbal a nakoniec i bubon. Nie, to už nebol list brezy v rannom vánku, ale divoký trepot krídiel vtáka, tempo bežiaceho srnca či cval koňa na širokej pláni. Hudba rýchla a plná života, čo rozprúdila krv, nútila nohy poskakovať. Strhol sa tanec. Ak vravím, že strhol, myslím to doslova. Divoký čardáš ako dravé vody jarného potoka, parobkovia sa priam rozbehli po dievky, tie sa krútili, usmievali, zatiaľ čo mládenci tancovali čapáš, plieskajúc si dlaňami po stehnách a sárah čižiem. No, tak toto nás na hodinách tanca nenaučili. Stál som tam a iba pozeral, ako sa to robí, nevediac, či nájdem odvahu pripojiť sa. Aj Lajoš stál a čumel ako traktorista na tank, ale odrazu sa pohol. Šiel rovno k Šárke a mňa až pichlo, že som ostal stáť ako nemehlo! Ani Šárka ešte netancovala a ja som si myslel, že to preto, že čardáš nevie ani ona. Iba som hľadel, ako sa jej uklonil, potom i jej matke, no odľahlo mi. Šárka pokývala hlavou, že nie, tancovať s nim nejde.
        „Pišta, koľko tu máš peňazí?“ dobehol Lajoš naspäť a priam mi kričal do ucha, lebo muzikanti hrali poriadne nahlas.
       Vyvalil som naň oči, čo chce. A potom ešte viac, keď on z vrecka vytiahol svoje. Mal dosť. Oveľa viac, ako som zarobil ja. Vari nám neplatil jeho otec rovnako?
        „Pišta, potrebujem ešte dve koruny. Chcem veľký strapec! Nebuď sviňa a požičaj mi!“ skoro mi vyrazil dych, lebo tridsať korún za strapec hrozna, nech je už veľký ako chce, mi pripadalo ako rozmar šialeného boháča. Ale čo som mal robiť? Neochotne, ale predsa som mu podal dve koruny. O chvíľu sa už Lajoš náhlil k Šárke aj s hroznom. Chcel jej ho dať, ale ona stále kývala hlavou, že nič z toho. Keď to trvalo pridlho, videl som, že sa do rozhovoru zapojila aj jej matka, ale pre hudbu som im nerozumel nič. Matka prudko rozhadzovala rukami, Lajoš jej ukazoval strapec, potom jej ho strčil priamo pred tvár a vtedy sa to stalo. Šárkina mama strelila Lajošovi facku. Mal by som ho ísť brániť? Veď ak bijú parobka bez viny, treba mu ísť pomôcť!
       Na moje prekvapenie k nim pristúpil Karol, Šárkin brat. Bude si biť vlastnú matku, aby ochránil čerstvého parobka? Nie, nestalo sa tak. On len vzal Lajoša kamarátsky okolo ramien a potom s ním šiel von. Asi si to potrebovali vyrozprávať niekde, kde neruší ten bubon a cimbal. Tak som si myslel, ale po chvíli sa Karol vrátil sám. Ešte chvíľu som stál a čakal. Lenže Lajoš neprichádzal, aj muzikanti skončili a hrali už druhý čardáš, no Lajoša nikde. Vyšiel som von. Lajoš sedel na zemi, držal si tvár a keď ju zdvihol, do očí mi udrel jeho rozbitý nos.
        „Že ak Šárka povie nie, tak nie! A keď som mu ukázal, že som jej kúpil hrozno, tak ma rovno tresol a nakričal na mňa, vraj sme rodina žobrácka, čo im kedysi robila sluhov, či neviem, kde je moje miesto!“ vravel, z očí mu na košeľu kvapkali slzy a z nosa krv.
        „Pomôžem ti?“ podal som mu ruku, aby sa postavil.
        „Nie, idem sám. Domov!“

       Vrátil som sa do sály. Čardáš skončil a cigáni spustili tango. Naozaj, skutočné tango! To som teda nečakal. Na Šárku som ani nepozrel. Nie, nie sme si všetci rovní a ani nikdy nebudeme! A nech to znie akokoľvek čudne, v tej chvíli som k nej pocítil skôr odpor. Šiel som však za Zuzou. Uklonil som sa a opýtal: „Smiem ťa požiadať o tanec?“
        „Rada,“ privolila. A tak sme tancovali a ja som opäť vnímal to chvejivé teplo, čo sa mi rozlieva telom, a cez dlane, ktorými sme boli spojení, som jasne cítil, že rovnako je na tom i ona. Usmievala sa. Usmievala sa na mňa, v očiach mala krásne plamienky a ja som túžil, aby táto chvíľa trvala večne. Aby som svoj život pretancoval s ňou, so Zuzou, Zuzkou, Zuzankou. No povedzte, ako som mohol byť niekedy taký hlupák, že som po nej hádzal husacie hovná?
čitateľov: 637