Podivný tanec
@ :: Poviedky ::
Oct 19 2020, 18:39 (UTC+0) | 
|
Miesto: Podomí, okres Vyškov, Česko
Čas: tradovaný príbeh sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autor: Slavomír Szabó
Mal som pocit, akoby ma pri každom údere zvona pichol hrot neviditeľného noža. Až ma zakaždým stiahlo a nevedel som sa poriadne nadýchnuť. Potili sa mi ruky, zrak sa mi zahmlieval a len ťažko som zadržiaval plač. Jeník zomrel. Mladý. Občas sa tak stáva, že niektorého z drevorubačov, či už z Podomí alebo z okolia, zavalí strom. A na Jeníka padla mohutná jedľa. Ak sa pri tom všetkom dá vôbec hovoriť o nejakom šťastí, tak možno iba v tom, že netrpel. Nezvíjal sa a nekričal pod ťažkým kmeňom, nemuseli sme ho ťahať s trčiacimi kosťami z otvorených rán, s očami, ktoré prosia o život dlhší aspoň o toľko, čo trvá jediný nádych. Aj také som už videl. Viackrát. Jeník však padol bez slova, bez výkriku, rozdrúzganý hrudník a dolámanú ruku mu v truhle prekryli prikrývkou, nech to nevidieť. Jeho tvár vyzerala pokojná, bez poškvrny.
Boli časy, keď sme si mysleli, že nám patrí celý svet. Že dokážeme všetko a osud ľudí, čo sa drú za kus chleba, nás minie. Chodili sme hľadať poklad na úbočie Psieho žľabu, kde kedysi stála dedina Hamlíkov. Zvláštne miesto. Založil ju vraj muž tajomných síl, ktorého volali Krysar. Bol možno bosorákom, možno anjelom spravodlivosti, to nevedno. Ale obyčajným ujkom s malým políčkom a starým pluhom isto nie. Hral na píšťale a hudbou dokázal meniť svet. Aspoň tam, kam ho bolo počuť. Chýr o ňom zašiel až k nemeckým pánom a pozvali ho do mesta Hameln, ktoré zaplavili krysy. Keď sa s pánmi z radnice dohodol, vraj zahral melódiu, pri ktorej vyliezali krysy z dier a nasledovali ho. A tak šiel Krysar ulicami, za ním celý zástup hlodavcov, ktoré priviedol až k vode, kde sa utopili. Len krysy, Krysar nie. Ten si šiel po sľúbené peniaze, ale radniční páni mu nedali nič. Tak Krysar vytiahol píšťalu a zahral znovu. Na ulici sa zhromaždili deti mešťanov a nasledovali ho. Vraj ich odvliekol až sem a založil s nimi Hamlíkov. Lenže neskôr dedinu vypálili. Niekto vraví, že husiti, iní, že sa tak stalo, keď tu bojoval Jiří z Podìbrad.
„Fanoš, počúvaj! Ak tu vtrhli vojská a ľudia nestihli ujsť, a tiež vojaci sa tu nemohli motať do nekonečna, aby presnorili skrýše v každom dome, možno niečo objavíme. Aspoň pár mincí, ale lepšie by bolo nájsť ich veľa. Veľmi veľa,“ nadchýnal sa vtedy Jeník. Mali sme tak po trinásť rokov, poplátané šaty po starších bratoch, bosé nohy a veľké plány. Kopali sme do tvrdej zeme, motyku som priniesol z domu tak, aby o tom rodičia nevedeli. Hlinu sme neraz vyberali prstami, až nám pri nechtoch skrvaveli a tancovali sme od radosti, keď Jeník vykopal kúsok zo starej hrdzavej podkovy. Sedeli sme na tráve, tváre obracali k slnku a s prižmúrenými očami rozprávali, ako sa náš život zmení, keď zbohatneme. Koho každého obdaríme a urobíme šťastným. Práve vtedy sme počuli, a to obaja, ako odniekiaľ zaznela píšťala. Nie, nebol to prelud. Dodnes si myslím, že tam ozaj niekto blízko bol a pískal, lenže vtedy nám ani nenapadlo, že za všetkým môže byť človek z mäsa a kostí. Premkol nás pocit, že sme prekročili hranicu pokoja màtvych. Že narúšaním zeme, v ktorej ešte azda ležia kostry pobitých a nepochovaných Hamlíkovčanov, a tiež snahou privlastniť si to, čo malo pre nich cenu, čo tu museli zanechať a nemohli si vziať na druhý svet, sme spáchali čosi strašné a vyvolali sme ducha Krysara. Že ak hneď neujdeme, ale započúvame sa do jeho hudby, podľahneme jej čaru a on nás odvedie kamsi, odkiaľ už niet návratu. Kto by ostal pokojný? S krikom sme utekali nazad, aj tú motyku som tam zabudol. Doma som to nikdy nepriznal. Mama, keď zistila, že jej motyka chýba, nadávala, že v akých časoch to žijeme. ¼udia si azda pomaly začnú dávať zámky aj na šopy, aby im tam náhodou nevliezol zlodej. Vraj sa nechce dožiť toho, aby tomu raz takto bolo.
Tak sme hľadanie pokladov zanechali, a to aj keď som sa dozvedel, že podobná dedina ako Hamlíkov stála aj Na dalekých. Lenže ísť až na ten hon sa nám nechcelo. Ani nie pretože by to bolo až tak ďaleko, alebo že by sme si nedokázali zohnať ďalšiu motyku či krompáč. Nešli sme nikam, pretože Na dalekých vraj straší. Dedinu tiež prepadli, vyrabovali a vypáli kedysi dávno a z toľkej krutosti a nespravodlivosti sa tam vraj dodnes potulujú duše dedinčanov. Mnohí ľudia nielen z Podomí, ale aj z Ruprechtova, Senetářova i Krásenska vraveli, že tam videli lesom kráčať zástup màtvych, akoby ich stále niečo viazalo k pozemskému svetu. Vraj ak človek umiera s pocitom veľkej krivdy, vracia sa miesto skonania.
„Žiaden poklad nie je hodný toľko ako život,“ kývol vtedy Jeník oboma plecami naraz a tým to skončilo. Nakoniec, viac než čokoľvek iné nás práve začali priťahovať dievčatá.
„Hej, Fanoš, a ty tu čo tak stojíš, akoby ti včely uleteli?“ vytrhol ma náhle zo spomienok hlas a keď som precitol, všimol som si, že presne oproti mne stojí Kuba. Muzikant s vlasmi, čo azda nikdy nepoznali hrebeň, so strniskom na brade, akoby nemal ani na poriadnu britvu, zato vyškerený od ucha k ucha. Pozeral na mňa, akoby som mal od radosti z kože vyskočiť, že sme sa stretli. Vlastne nestretli. On len prechádzal cez Podomí, lebo sa zasa terigal s basou kamsi na ďalšiu tancovačku.
„Kamarát mi zomrel, čakal si, že sa budem usmievať?“ odpovedal som nahlas, hluk zo zvoničky sa stále rozliehal dedinou, možno ešte viac, než pred chvíľou.
„Jeník?“
Prikývol som. Jasne, že Jeník, veď on bude mať pohreb.
„No, ja som ho tiež poznal. Nie tak ako ty, ale poznal som ho. A vieš, čo ti poviem? Bude mi chýbať, dobre tancoval, dobre sa vedel zabávať. Chýbať bude isto aj tebe. Ale ak máš dosť viery, tak ti je jasné, že teraz tancuje niekde s anjelmi na nebesiach a všetko to naše naháňanie za peniazmi na obživu je mu už na smiech. On sa viac nemusí nikam ponáhľať. Určite je šťastný, počúva rajskú muzičku a hľadí na nás zhora s úsmevom. Na to mysli!“
Bim-bam-bim-bam - zvon zo zvoničky bol stále hlasnejší, odrážal sa kdesi v mojej hlave, sťahoval ma v hrudi, priam bolel. A do toho mi začne rozdávať rozumy Kuba? Ten muzikant, čo nikdy nepričuchol k tvrdej práci? Dýchal som zhlboka, aby som nevybuchol a nezvalil ho.
„O čom to tu rozprávaš? Čo ty vieš, aký Jeník naozaj bol! A prečo do toho pletieš nejaký hlúpy tanec?“ hľadel som naň priamo so zdvihnutou bradou a mierne k nemu vykročil, ale Kuba akoby nevnímal moje výstražné signály, mlel ďalej svoje.
„V tanci vidíš, kto je akým človekom! Kto sa vie naozaj uvoľniť, zabávať sa, tešiť sa zo života, ako si je istý sám sebou, alebo sa len stále v strachu obzerá na všetky strany, kto ho sleduje a kto si o ňom čo môže myslieť. Čistý a sebavedomý človek tancuje ako voda medzi kameňmi, nechá sa hudbou unášať ako pierko vo vetre, ako list stromu vo vzdušnom víre, či ranné lúče slnka iskriace na rozvlnenej hladine jazera.“
„Kubo, mlč!“ vyštekol som naň hrdelným hlasom a nahol sa k nemu tak blízko, až som ucítil jeho dych.
„Fanoš, kedy si naposledy tancoval?“ nezmåkol, no opýtal sa teraz potichu, až ho takmer nebolo počuť.
„Zomrel mi kamarát. Jeník. Nechcem hovoriť o tanci!“
„No dobre, tak idem ďalej. Ale pamätaj si, že tancom povieš i vyriešiš veľa. Je ako voda, čo zmije prach z tela. Ale vodou omývaš kožu, tancom dušu. Nielen veselú, ale i smutnú. A prajem ti, aby si mal raz možnosť uveriť mi.“
Niet azda dlhších pohrebných sprievodov ako v Podomí. Od zvoničky až na horný koniec dediny, kde je prvé zastavenie a modlitba pri kríži, potom ďalej k lesu Boří s druhým zastavením pri Božej muke a ešte krajom lesa do kopca, odkiaľ už vidieť Krásensko. Keď človek ide sám, trvá to i polhodinu, ak však kráča sprievod, ktorý vlečie truhlu s nebožtíkom, tak aj hodinu, niekedy viac. V Podomí kostol ani cintorín nenájdeš, akoby tunajší ľudia nemohli naveky spočinúť v rodnej dedine. Musíme do Krásenska ku kostolu svätého Vavrinca. A ako sme teraz šli, ako sme mnohí vyprevádzali Jeníka na jeho poslednej ceste, snažil som sa ešte spomenúť si, čo všetko sme spolu prežili. No nedarilo sa mi. Stále vo mne doznievali Kubove slová. Až som sa hneval sám na seba, že ho neviem dostať z hlavy von. Aký sa len robil múdry a aké trieskal sprostosti. Vraj tanec! Ten ma oslobodí, urobí šťastným. Neznášam tanec, nenávidím ho! Pravda, párkrát som na to doplatil. Dievčatá, ktoré sa mi páčili, okolo ktorých som sa krútil, sa na mňa neraz sľubne usmievali, oči im žiarili a ja som bol plný nádeje, že som našiel svoju lásku. Ale vždy to skončilo najmä kvôli tancovačkám. Netancujem a ony krepčili s inými, až sa im z toho celkom zamotali hlavy i srdcia a ja som ostal sám. Iba Terina, ona je ešte moja nádej, hoc som si ničím nie istý. Zatiaľ sme sa len prechádzali, ako i včera, keď som spomínal na Jeníka, na naše spoločné detstvo. No prídu zasa tancovačky a tam sa to ukáže, či Terina ostane pri mne, alebo sa nechá zbalamútiť nejakým truľom, čo vie nanajvýš dobre prepletať nohami.
Pozrel som na Terinu, ako kráča v rade s mladými dievkami a ona si to všimla. Prišla ku mne a opýtala sa, či môžeme zvyšok sprievodu ísť spolu.
„Na čo myslíš? Na Jeníka?“ opýtala sa jemne, keď sme už prešli popod les a blížili sa ku Krásensku.
Prikývol som. „Hej, i keď som si to predstavoval inak.“
„Ako inak?“ zabodla do mňa svoje hlboké modré oči.
Porozprával som jej, čo sa mi stalo s Kubom, ako ma nahneval svojim mudrovaním, ako vo chvíli mojej hlbokej bolesti trieskal nejaké sprostosti o tanci.
„A ty, keď si sám, netancuješ nikdy? Neskúšaš takto vyjadriť svoju radosť, starosť či bôľ?“
„Čože?!“ skoro som zhíkol, lebo som sa bál, že len budeme pokračovať v hovore, ktorý Kubo načal. „Nie. Nikdy! Nikdy som netancoval, ani netancujem!“
„Ale tancoval si, tancoval. Včera si mi o tom hovoril. S Jeníkom. Od radosti, keď ste v Hamlíkove vykopali ten kus železnej podkovy. Nespomínaš si?“
Naozaj. Terina mala pravdu. No a čo! Viac som s ňou až do príchodu na cintorín neprevravel ani slovo. Mal som zlosť. Na seba, na Kuba, na svet, čo mi vzal kamaráta.
Od čias Jeníkovho pohrebu som zvon našej zvoničky vnímal inak. Mnohí sa často ani nezastavili, keď sa hlahol začal rozliehať Podomím, azda im zovšednel, keď ho počúvali niekoľkokrát denne. Zvonár takto dával na vedomie, aký je čas. Ráno o šiestej, presne na poludnie i večer o ôsmej. Zvonilo sa i v piatok popoludní o tretej, to na pamiatku ukrižovania Krista a tiež v deň osláv narodenín panovníka. A samozrejme pri požiaroch, zvolávaní na procesie a na pohreby. Zvonilo sa aj v ten večer, keď som na Terinino naliehanie súhlasil, že s ňou pôjdem na tancovačku. Tancovalo sa za poslednými domami vonku na lúke a po večeri prišla krásna letná noc. Aj Terina bola krásna. Jej driek sa priam dožadoval objatia, nech som rozprával o čomkoľvek, tvárila sa, že ju to veľmi zaujíma, prikyvovala mi tou svojou hlávkou volajúcou po pohladení, usmievala sa a potom špúlila pery, akoby som jej na ne mal ihneď vtlačiť bozk. Odrazu začala hrať muzika. Polku. Muži i ženy sa chytali za ruky, radostne poskakovali ako zajace, tu a tam niekto od nadšenia zvýskol. Ja nie. Sedel som na tráve a hľadel na Terinu ako stojí, ako nepokojne prešľapuje z nohy na nohu, ako sa vrtí. Potom po ňu prišiel tučný Pepa z dolného konca, ona mi ešte raz pozrela do očí a šla tancovať s ním. A ja, zožieraný zlosťou i hanbou, načo som tu vlastne liezol, som iba pozeral, ako im to spolu pristane, ako sa pri tom smejú. Navyše, akoby toho nebolo dosť, nalepil sa na mňa Lojza, starý furman a korheľ, aby mi vyrozprával, čo sa mu vraj stalo. Že keď šiel od Kotvrdovic cez vrch Kojál, uvidel zrazu, ako sa na neho valí ohnivý sud. V tom sude bol vraj akýsi chlapík, čo držal v ruke hraničný kameň, aké sa ukladajú na medze. Ako videl povoz s Lojzom, začal kričať: „Kam ho má dať? Kam ho mám dať?“
Lojza údajne cekol: „Daj ho tam, odkiaľ si ho vzal!“
Vtedy ohnivý prízrak zmizol.
Lojza, ktorého dych páchol slivovicou i všetkým iným, čo si kde vypýtal, kto mu čo nalial, mi potom začal vysvetľovať, že také veci sa stávajú. Vraj zememerači, čo voľakedy určovali medze medzi roľami, pastviskami či časťami lesa, boli veľmi úplatní. Hraničné kamene ukladali podľa toho, kto im dal aký veľký mešec a teraz nemajú pokoj ani po smrti.
Vtedy som si spomenul na Jeníka, ako sme sa báli ísť Na dalekých, lebo nepokojní màtvi sa tam vracajú na svet. Pozeral som na Lojza, ako sa škľabí, na Terinu, ako sa v tanci vykrúca, ba aj na Kuba, čo s ostatnými muzikantmi vyhrával a tváril sa nadšene, akoby celý svet patril iba jemu. Cítil som, ako vo mne narastá hnev. Rýchlo som vstal a bez slova odišiel.
Netrvalo dlho a zvon bil opäť v nezvyčajný čas. Znova zvolával na pohreb, i keď v Podomí nikto nezomrel. Našli však Kubu, muzikanta, čo so svojou basou chodil z dediny do dediny. Ležal vraj na tráve, kdesi na okraji poľa, srdce mu nebilo, nedýchal. A bol som prekvapený, že na jeho pohreb zvolávali zvony zo všetkých okolitých dedín, akoby zomrel prinajmenšom biskup. Sprievody na cintorín ku krásenskému kostolu kráčali zo všetkých strán. I ja som tam išiel. Nechcel som si to nechať ujsť a bol som veľmi prekvapený, keď som videl, ako Kubu do hrobu uložili aj s basou.
Prešlo pár rokov. Neboli veľmi veselé, ale ani smutné. Pomaly som si začal zvykať na samotu, hoc som bol prekvapený, že ani Terina sa zatiaľ nevydala. Popravde, od tej neslávnej tancovačky sme už spolu nikam nešli. Skončili naše prechádzky i naše dlhé rozhovory. Vymenili sme ich za strohé pozdravy pri náhodných stretnutiach a rozpačité úsmevy. Zmena nastala až dnes. Videl som, ako ľudia na ulici o čomsi vzrušene debatujú, zalamujú rukami, chytajú sa za hlavy a prežehnávajú sa. Už som aj chcel pristúpiť bližšie, keď vedľa mňa zahrkotal voz a Lojza, starý furman, tentoraz triezvy, na mňa zavolal: „Fanoš! Chcieť vziať do Krásenska? Idem sa na to pozrieť!“
„Na čo pozrieť?“ začal som tušiť niečo nevšedné.
„Ty nič nevieš? Ozaj o ničom nevieš? Akýsi tulák tam spal na cintoríne. Zobudil sa v noci, že počuje muziku. Dunela basa a hroby sa začali otvárať. Že svietil silný mesiac, tak dobre videl, ako spod zeme vyliezajú màtvi. Chytali sa za ruky, teda aspoň tí, ktorým ruky ešte neodhnili a tancovali. Basa dunela ďalej a oni krepčili na hroboch, v kolečku okolo kríža, poskakovali, akoby chceli vzlietnuť. Niektorých by ešte bolo možné rozpoznať, ale mnohých už nie, lebo telo im už dávno zožrali červy a tak tam tancovali ako kostry. Možnože práve tie hrkotali tak silno, že asi ani nevšimli, kedy basa stíchla. Nevrátili sa do hrobov, vyvádzali tam ďalej. Keď však vyšlo slnko, naraz všetci popadali na zem a teraz je krásenský cintorín plný màtvol a kostí. Tak ideš so mnou či nie?“
Nebolo prečo váhať. V okamihu som vyskočil na voz a keď sme prešli horným koncom dediny okolo kríža, stretli sme uponáhľanú skupinku ľudí z Podomí. Veď je to i náš cintorín, niet nikoho, komu by tam niekto blízky, či aspoň niekto z predkov neležal. Tak si na voz vyliezla aj Terina. Ako iní, aj ona zádumčivo mlčala, no bola stále krásna, nevedel som z nej odtrhnúť oči. A keď sme došli na cintorín, všetko tam vyzeralo presne tak, ako povedal Lojzo. Už od bránky ležali po zemi zhnité telá, mnohými preliezali červy, namiesto očí mali len prázdne čierne jamky, ale najviac tam bolo kostí. Rozhádzané ruky i nohy, lebky dospelých, ba i detí, čo požili len zopár rôčkov či dní. Strašný zápach mohutnel v silnejúcej slnečnej žiare a ľudia na všetko hľadeli v hrôze, akú som doposiaľ nepoznal.
Konečne prišiel i kňaz. Najskôr dlho kľačal pred veľkým krížom, prešedivelú hlavu sklonil, akoby sa bál pozrieť vôkol seba a jeho pery šeptali modlitbu. Našiel som odvahu a rozbehol som sa rovno k Jeníkovmu hrobu. Na to, čo som zočil, nestačia žiadne slová. Zdalo sa mi neskutočné, neuveriteľné, že toto bolo kedysi telo mladého muža. Že vedelo myslieť, pracovať, tešiť sa i milovať. Že som v jeho blízkosti strávil svoje detstvo. Nie, tá hromada kostí, vysušených šliach a posledných zvyškov košele nemali s Jeníkom nič spoločné. Čo vlastne robí človeka človekom? Telo to isto nebude, iba jeho skutky. V duchu som mu poďakoval za všetko, čo sme spolu prežili a prisľúbil, že ho hneď znovu pochovám.
„Musíme otvoriť hrob toho muzikanta! Toho Kuba!“ natiahol naraz kňaz ruku a ukázal na miesto, kam ho uložili do zeme. Zopár ochotných chlapov s lopatami sa našlo hneď, akoby čakali len na tento príkaz. Kôpky hliny a vàšili z oboch strán hrobu, až lopaty narazili na dosku, pod ktorou bola basa a pod ňou jednoduchá truhla. Keď ju vytiahli a otvorili, všetci naokolo natàčali hlavy, aby ich vzápätí znechutene odvrátili. Hnilobný zápach ešte vzrástol, Kubo hľadel kamsi dohora a odhalené biele zuby bez pier vyzerali, akoby na nás vrhal desivý úsmev, že on je ten, kto tu vyhral. Že je úplne jedno, ako vyzerá, ale pravda o sile hudby a tanca vyšla s màtvymi na povrch a teraz už o nej nemôže nikto pochybovať. Čo ako bol naň nechutný pohľad, až sa človeku zdvíhal žalúdok, pozornosť všetkých sa naraz obrátila na jeho basu. Tá vyzerala čistá, celá, so všetkými strunami, akoby čas nad ňou nemal žiadnu noc. Ktosi začal kričať, že je to zázrak, iní, že bosoráctvo.
„Je to bosoráctvo!“ vykríkol som i ja. Po tom, ako som videl màtvolné zvyšky Jeníkovo tela, sa mi zdalo celkom odporné, ak by kňazi uznali zázrak a basu toho muzikanta v kostole vystavovali ako svätú relikviu.
Kňaz, hľadiac na množstvo màtvych všade naokolo, prikývol a vyriekol svoj verdikt: „Nanoste drevo a postavte hranicu! Basu upálime!“
Nejaký čas to trvalo, kým sme nanosili dostatok dreva, ale do práce sa zapojili všetci. Aj Terina. Väčšie drúky sme nosili spolu a keď už hranica stála, keď sme na jej vrch uložili Kubovu basu, ktosi škrtol kresadlom a o chvíľku už vysoké plamene lízali bachratý nástroj, na ktorom začali praskať struny. Po chvíli zhorela celá. Vtedy kňaz vytiahol kropeničku a odriekajúc dáku formulku pokropil veľkú vatru.
Občas, keď prežijete čosi, čo by vám ani vo sne nenapadlo, máte pocit, že už vás nič neprekvapí. Napríklad keď prídete na cintorín, na ktorom sa všade váľajú màtve telá, čo celú noc tancovali, nečakáte, že sa stane ešte niečo, čo by vám mohlo vyraziť dych. Ale stalo sa. Vo chvíli, keď sa prvé kropaje svätenej vody dotkli plameňov hranice, z ohňa vyleteli štyri vtáčence. Presne štyri, ako má basa strún a trepotali krídlami nad našimi hlavami. Všetci sme na ne hľadeli v nemom úžase, ako krúžia, ako letia spoločne nahor a potom prudko dolu, ako sa v povetrí vôkol seba krútia, prepletajú sa, schádzajú sa a rozchádzajú, vyvádzajú, slobodné, hravé a krásne.
„Fanoš, tie vtáčiky tancujú,“ šepla mi do ucha Terina.
„Áno, lietajú a tancujú. Tanec nie je len hlúpe krútenie sa a skackanie. Je viac. Oveľa viac. Už viem, že Kubo mal pravdu. Terina, aj ja sa chcem naučiť tancovať. Pomôžeš mi?“ pozrel som na ňu a moja prosba bola skutočne úprimná.
„Rada,“ šepla a cítil som, ako mi do mojej vsunula svoju teplú dlaň.
|
|
