Vreckovka
@ :: Poviedky ::
May 31 2021, 08:50 (UTC+0) | 
|
Miesto: Kluknava – časť Štefanská Huta, okres Gelnica
Čas: 1940
Autor: Slavomír Szabó
„Ja tebe, ty mne, on jej, ona jemu. My vám, vy nám, my im, oni nám. Viem, to!“ chválila sa Hanka Betke. Dve spolužiačky, obe štvrtáčky, sa vracali zo školy domov. Zima bola poriadna, mráz až štípal a Hornád zamrzol snáď po samé dno. Isto by po ňom teraz mohli prejsť aj kone s vozom. Tak si jeho stredom, ako po širokánskej ľadovej ceste z Kluknavy do Štefanskej Huty vykračovali dve malé chudé dievčatá a tešili sa, že idú domov. Hľadeli na brehy a hory zasypané snehom, sťahovali si do tvárí šatky pred hlúpym vetrom, krehli im prsty na rukách. Ale i tak je cesta domov veselšia než do školy. Najmä teraz v zime. Vždy ráno išli s drevom. Každý musel so sebou priniesť tri polená do pece. Žiadne tenké konáriky, na to pán učiteľ Cibrus dával dobrý pozor. A dievčatá zo Štefanskej Huty na tom boli horšie ako spolužiaci z Kluknavy. Cesta je dlhšia, drevo síce až tak neťažilo, ale nebolo ani ľahké ako pierko. Kúrilo sa, kým bolo čím. Ak oheň vyhasol na štvrtej hodine a mali sa učiť šesť, zvyšný čas vzduch chladol a obliekli si kabáty.
„Ja tebe, tvoje mne,“ skúsila Betka.
„Nie tak! Ja tebe, ty mne, on jej, ona jemu,“ vychrlila Hanka znovu jedným dychom. Jazykom mlela tak rýchlo, ako to mal učiteľ Cibrus rád. Žiak musí vedieť všetko naspamäť. Nesmie rozmýšľať, po otázke sa vyžaduje odpoveď okamžite. Kto sa ošíva, krúti, snaží sa rozpamätať, ten nie je dobre naučený a ak si aj na niečo spomenie, isto to čoskoro zabudne.
„Viem, vieš, vie, vieme, viete, vedia. Spím, spíš, spí, spíme, spíte, spia,“ predvádzala sa Hanka ďalej a Betka len krútila hlavou. Kiež by tak rýchlo rapotala. Nemusela by doma za trest prepisovať strany z učebnice. Učiteľovi sa vždy zdalo, že je pomalá. Zato Hanku mal rád. Dával ju iným za príklad. A ona to brala ako hru. Napríklad dnes. Na tabuľu zavesil mapu Slovenska. Nie rovnakú ako pred rokom. Celkom novú a trochu inú. Už to nebolo Československo, len Slovensko a aj z neho dosť chýbalo. Krompachy boli viac na juhu, Kluknavu na nej vyznačenú nenašli. Jednoducho preto, že je maličká. Ale neboli na nej ani Košice či Rožňava. Tie už patrili Maďarsku. Ba ani Podkarpatská Rus s Užhorodom a Mukačevom, lebo aj tá sa odtrhla od Slovenska. Ale to vôbec neprekážalo, aby učiteľ vyžadoval okamžité odpovede. Hanka sa musela k mape postaviť chrbtom a začula: „Rieka Váh.“ Učiteľ krátko na to zdvihol ruku a lúskol. No skôr než tak urobil, Hanka sa musela otočiť a položiť prst presne na Váh. „Banská Bystrica,“ prikázal opäť učiteľ Cibrus a Hanka sa zas a znova vytáčala a ukazovala vždy správne. Aj Bardejov, Žilinu a Vysoké Tatry. Bola to dnešná posledná hodina a aspoň sa tým zahriala. Potom ju pochválil a ako často predtým, i teraz povedal, nech sa len učí, je dobrá žiačka, bola by škoda, keby po škole ďalej neštudovala. Iba sa usmiala, zasnívala, ale potom radšej sklonila hlavu a mlčala. Doma by sa to neodvážila povedať. Vysmiali by ju. Mama a možno aj otec, keď príde v sobotu domov. No, otec možno nie, ale celkom istá si tým nebola. Ona a študovaná? A kto bude robiť? To by bola jasná odpoveď. Sny sú pekné, ale aby peknými ostali, môžu sa naďalej nanajvýš snívať. Len Hanka vedela, čo ju doma čaká...
Sneh zavàzgal pod detskými bagandžami, keď sa Hanka rozlúčila s kamarátkou a ostával jej len kúsok cez ulicu od medenej huty domov. Spomalila. Hľadela na plot, cez ktorý visel mokrý handrový koberec. Teda, mokrý bol, keď ho tam vyvesili, teraz ho pokryla vrstva ľadu. Takto predsa nikdy nevyschne! Mame by to však vravela zbytočne. Len by ju rozhnevala. Odkedy otec chodí každý týždeň do baní v Ružbachoch, mama sa správa čudne a býva často zlostná. Hanka zaváhala, len pomaly pristúpila k dverám a priložila na ne ucho. Počula akési zvuky, možno kroky, inak nič. Otvorila si a vošla do chodbičky. Konečne ju ovanul teplejší vzduch. Už len pár krokov a postaví sa k peci.
„Budem prať. Daj mi vreckovku!“ ozvala sa mama. Prišla k nej hneď, len čo začula vrzgot dverí.
„Dala som ju Zuzke, keď mala ráno plný nos. Ona svoju nevedela nájsť a...“
„Zuza!“ otočila sa mama k dverám do kuchyne a zavolala mladšiu z dcér. Neodpovedal však nikto, bolo ticho ako v hrobe.
„Zuza!“ mama teraz zvolala tak nahlas, že by to musel počuť aj hluchý. Ostrý pohľad v jej vychudnutej tvári neveštil nič dobré.
Zaznel dupot detských nôh. Pribehla mladšia Zuzka aj s maličkou Iľou. Mimovoľne sa chytili za ruky.
„Dala ti Haňa svoju vreckovku?“
„Nedala,“ Zuzka takmer šepla. Malá Iľa pustila jej ruku a radšej sa za Zuzku schovala.
„Ale dala. Zuzka, nepamätáš?“ skúsila ešte Hanka, ale Zuzka na ňu ani nepozrela. Len zvesila hlavu, hľadiac na zem. Bolo to jasné. Jasnejšie, než čokoľvek iné. Zuzka sa bála priznať, lebo svoju vreckovku stratila.
„Tak, ktorá z vás klame?“ mama si ich premerala obe. Malá Iľa radšej odbehla do kuchyne, či azda až do izby. Možno opäť vlezie pod posteľ. Občas tak zvykla, keď sa doma kričalo. Vlastne sa tam ukrývala niekoľkokrát denne.
„Priznáte sa, až keď vám naložím?“ mama zdvihla varovne ruku a Zuzka sa začala triasť. Hanka sa tiež bála, ale strach mala aj o sestru. Zuzka sa občas zvykla rozplakať až tak, že potom sa jej čkalo aj celé hodiny, rozbolela ju hlava a zvracala.
„Tak dala ti tú vreckovku alebo nie?“ skríkla na ňu teraz mama a Zuzka zavrtela hlavou.
„Asi som ju stratila, keď som išla do školy,“ zaklamala Hanka.
„Stratila? A budeš chcieť novú? Si myslíš, že rastú na strome? Klamala si mi?!“ mama jej už chcela streliť facku, ale Hanka si dala ruky pred tvár.
„Ja som si myslela, že som ju ozaj požičala,“ nevedela, čo povedať na svoju obranu, ale mama zasa spustila, že ak nevie, čo bolo naozaj a čo si iba myslí, potom je asi šialená a šialených liečia tak, že na nich lejú studenú vodu. „Ale na teba škoda i vody. Mráz ti postačí! Vypadni von a nevracaj sa, pokiaľ tú vreckovku nenájdeš!“
Hanka zložila učebnice na zem, vyšla na dvor a zabuchla dvere. Kým tak urobila, ešte pozrela na Zuzku. Videla len vystrašený pohľad a pery, ktoré sa pohli, akoby chceli niečo zašepkať. Čosi, voľačo, čo by sa nikdy neopovážili povedať nahlas.
Netrvalo dlho, kým si Hanka našla miesto, kde nefúkalo. Bolo to za šopou, tam ako stál na zemi mohutný klát, azda z buku či z hrabu, na ktorom zvykli štiepať drevo. Vlastne bola trochu i rada, že šla von. Uistil ju v tom mamin krik, ktorý sa po chvíli opäť ozval. Znel síce tlmene, ale ak ju počula až tu, musel byť teda riadne hlasný. A hneď za tým začula detský výskot. Nie radostný. Výskot zo strachu či od bolesti. Aj ten musel byť poriadny, inak by k nej nedoľahol. Cítila v sebe úzkosť, ale strach nie. Aspoň nie o seba. O sestry sa bála. Sú menšie, mala by ich chrániť. Pred kým? Pred mamou? Na to radšej nemyslela, nechcela myslieť vôbec na nič. Začalo jej byť chladno. Vreckovku hľadať nepôjde, nie je čo. Vošla teda do šopy a vytiahla von sekeru a zopár polien na rozštiepanie. Rúbanie dreva je dobré. Človek pri ňom nemyslí na nič. Nemôže, lebo seká. Nechytá sa ho strach, zlosť, tieseň. Len tne sekerou, ukladá polená, polí ich, štvrtí, narúbané štiepky hádže na jednu kopu. Nuž rúbala, hlas sekery sa odrážal od drevenej steny šopy, z druhej strany preletel okolo krivej višne pomedzi domy na ulicu. Tak bežal čas. Bolo ho možné merať množstvom navàšených polienok pri Hankiných nohách. Potom sa unavila. Cítila, ako na jej tele chladne pot. Nesmie len tak stáť. Domov k peci sa neodvážila. Mama ju ešte nezavolala a sama sa bez vreckovky vracať nebude. Rozhodla sa trochu prebehnúť. Možno by zašla k Betke, ale to by asi nebolo dobre. Keď sa mama začne vyzvedať, kde všade bola a zistí, že namiesto hľadania vreckovky či dákej inej užitočnej roboty sedela u kamarátky, skončilo by sa to zle. Tak len pobehovala po ulici, zašla opäť na Hornád, sledovala vrabce, čo vo veľkých kàdľoch prelietavali z kríka na krík a hľadali, či ešte niekde neostali zabudnuté zmrznuté bobule. Potom sa otočila a vrátila na dvor.
„Ja tebe, ty mne, on jej, ona jemu. My vám, vy nám, oni nám, my im,“ opakovala si v tichu Hanka. Jej hlas znel ako slabo počuteľný šepot v januárovej tme, ktorá v tieto dni prichodí veľmi skoro.
„Ja tebe, ty mne, on jej, ona jemu. My vám, vy nám, oni nám, my im,“ Hanka si to odriekala priam ako modlitbu. Kým rozprávala, v mysli ju nebodali výčitky a vtieravé myšlienky. Zajtra pôjde opäť do školy. Učiteľ Cibrus ich bude skúšať z násobilky. Napríklad ôsmimi. „Osem, šestnásť, dvadsaťštyri...“
Z domu sa zasa ozval detský krik. Teraz to bola maličká Iľa. Ktovie prečo. Možno nechcela vyliezť spod postele. Keď sa veľmi bojí, preplazí sa popod ňu až k stene a k tej sa tisne, akoby tam na ňu mama nemohla dosiahnuť. Lenže mama sa tiež strčí pod posteľ a potom ju schmatne. Chytí ju za rameno alebo za nohu a prudko vytiahne von. Potom Iľa kričí a plače ešte viac. Trhá sebou, myká sa, chce sa vytrhnúť z matkinho zovretia, až kým nedostane poriadne po hlave. Výnimkou je sobota večer. To sa na trati nad Kluknavou ozve škripot železných bàzd, tak ako každý deň niekoľkokrát. Ale tento je iný. Očakávaný, vytúžený. Hustý dym z lokomotívy sa rozpúšťa vo vetre nad kotlinou a z jedného z vagónov vystúpi na perón otec. Hanka naň čaká takmer vždy, ak jej to mama dovolí. Otec sa usmeje a podá jej za celú hrsť cukríkov. Ïalšie má uložené vo vrecku. Pre Zuzku a pre Iľu. Potom idú popri trati až do Štefanskej Huty, klesnú širokou cestou medzi robotnícke domy a o chvíľu už otec sedí na lavičke v kuchyni a na kolenách má svoje tri dcéry. Vtedy mama nekričí. Ani nebije. Dokonca sa usmieva. Lenže v nedeľu popoludní otec odchádza. Týždeň je zasa preč. A doma je to také ako dnes. Ako včera. Ako predvčerom.
„Stále som dával Hanku všetkým za príklad. Veril som v jej um, bystrosť, schopnosť naučiť sa všetko tak, ako sa patrí. A pozrite sa, ako sa mi za moju priazeň odvďačila. Nenapísala si úlohu! Je pre mňa obrovským sklamaním. Poď teda pred tabuľu, nech ťa vyskúšam,“ predstavovala si Hanka, ako ju bude zajtra učiteľ Cibrus karhať. A predstavy to boli veľmi živé. Stačilo privrieť viečka a zjavil sa jej. Videla, ako chodí po triede, aj to jeho mierne vypučené brucho a bielu košeľu s čiernou vestou, na ktorej sa leskne retiazka vedúca do vrecka s hodinkami. „Ty nevieš? Naozaj to nevieš? Nuž, mýlil som sa v tebe. Do zajtra prepíšeš z knihy do zošita všetko od strany dvadsať po stranu tridsať. Krasopisne! A zamysli sa nad sebou, či chceš byť študovaná učiteľka, možno úradníčka, alebo radšej budeš celý život držať v rukách motyku!“ Presne tak bude učiteľ hovoriť. Neraz sa to stalo. Ale iným, jej zatiaľ nikdy. Ona ho sklame, hoc jej verí. Čo by povedal, keby ju tu teraz takto videl? Nie, o tom sa nesmie nikdy dozvedieť! A všetko sa to zbehlo pre jednu vreckovku, či vlastne kúsok plátna, ktorý mama odstrihla zo zvyškov rukáva rozpadnutej otcovej košele, aby si do toho utierali nosy. Hanka sa hanbila. Veľmi sa hanbila za svoju chudobu i za to, že naozaj sklame. Učiteľa Cibrusa mala rada. Aj jeho dve deti, Otilku a Jozefa. Občas, keď sa s nimi hrala na ulici a videla ich učiteľova slúžka, deti si vypýtali vodu. Slúžka ich zavolala dnu a naliala im z vedra do hrnčekov. Tak sa Hanka dostala až do bytu, ktorý bol spojený so školou. Učiteľ Cibrus práve v tej chvíli prišiel domov a zbadal ju, ako u neho stojí na chodbe a pije. Nič zlé nepovedal, nenakričal na ňu, že tam nemá čo robiť, nevyhnal ju, nevynadal. Dokonca sa aj usmial, a to zvykol málokedy. Otilka s Jozefom teraz už isto ležia pod perinou a nemrznú.
Mesiac bol v tento večer ozaj silný. Veľký, guľatý, v splne. Svietil tak, že všetko vrhalo tiene. Krivá višňa bola čudne rozkonárená. Akoby rozčesnutá na dve polovice. Hanke sa zdalo, že jej tieň vyzerá ako anjel s roztiahnutými krídlami. Anjel strážny by isto pomohol. Jej asi žiaden nezvýšil. Na hodinách náboženstva počula naposledy o anjeloch nedávno. Pán farár o nich hovoril, že Adama s Evou vyhnali z raja plamenným mečom. Keby sa tak zjavili a z plamenného meča by vyžarovalo teplo.
Teplo... Naozaj... Hanka zistila, že jej už vlastne vôbec nie je zima. Bolo to zvláštne. Možno jej anjel prišiel. Možno vytiahol plamenný meč, ale ako anjel, tak i plamene sú neviditeľné. Teplo však cítila. Jasne a zreteľne. Rozlievalo sa celým telom. Dotkla sa snehu, ale už ju nechladil. Prichádzala únava a chcelo sa jej spať. Žiadna túžba nebola väčšia, než si ľahnúť a nechať sa vniesť do ríše snov. Privrela oči a ako zvykla, i teraz sa pred usnutím začala modliť. Mesiac zašiel za veľký mrak a tiene zmizli. Zo všetkých strán doliehala iba tma. Ba aj slabá petrolejka, čo ešte donedávna blikala v ich okne, už zhasla. Mama, Zuzka aj Iľa už išli spať. Zabudli na ňu. To nič. Ráno sa s nimi stretne.
„Hanka! Hanka!“ dvere na dome sa priam rozleteli, keď ich mama prudko otvorila a vybehla na dvor. „Hanka, kde si?“ kričala na plné hrdlo. Jej hlas sa rozliehal po celom okolí, počuť ho museli azda aj v nebi. „Hanka! Hanka!“
Hanka ležala na zmrznutej zemi za kôlňou. Počula, ale neodpovedala. Mama sa rozbehla k susedom. Búchala na dvere a kričala, nech otvoria. Otvorila teta Žofia, Betkina mama. O čomsi spolu vzrušene rozprávali.
„Ako si mohla zaspať! Keď zamrzla, ja ťa pôjdem udať žandárom!“ Hanka začula hlas tety Žofie.
Nie, žandárom nie - skúšala Hanka zozbierať silu a premôcť spánok. Pomaly sa dvíhala zo zeme, ale veľmi to nešlo.
„Ty bež do Kluknavy a ja pozriem okolo domu a po uliciach!“ mamin hlas opäť zosilnel.
Hanke sa konečne podarilo vstať. Chcela volať, že je všetko v poriadku, ale namiesto hlasu jej z úst vyšlo len akési čudesné chrčanie. Pomaly, šúchavou chôdzou prechádzala popri šope k domu.
„Tu je! Už nechoď nikam, Žofka, našla som ju!“ ozvalo sa spoza jej chrbta a odzadu ju chytili matkine ruky. Zdvihli ju do náručia a ľahko ako pierko ju preniesli do domu. Opäť prichádzal spánok. Mama zúrivo prihadzovala do pece polená. Hanka sedela, teplo, ktoré prichádzalo, bolo iné než to, čo ju hrialo doposiaľ. To ju neuspávalo, ale prebúdzalo.
„Rýchlo, rýchlo moja. Zobleč sa a vyutieraj! Tam si zober ručník! Ja nahrejem vodu, musíš sa okúpať! A čaj, zohrejem ti čaj. Lipový, ten máš rada. Hanka, dievčatko moje zlaté. Srdiečko moje, miláčik, nespi...“
Tie slová zneli z maminých úst akosi čudne. Srdiečko? Miláčik? Ona? A kúpať sa? Vari je sobota? Aha... Otec nie je doma. Sobota nemôže byť. Tak prečo je mama odrazu taká milá?
„Nespi, Hanka, nespi! Všetko bude dobré, len teraz nespi! Už sa to nikdy viac nestane. Nestane. Sľubujem!“
Hanka si rozopla kabát, postavila sa a hľadela na mamu, ako plače. Netušila, nevedela, nedokázala ešte pochopiť, čo sa v nej práve odohráva...
|
|
