Gróf - trhan
@ :: Krátke príbehy ::
Oct 27 2006, 07:38 (UTC+0) | 
Vyšný Lánec v súèasnosti - detail kostolnej veže |
Miesto: Vyšný Lánec; dnes Perín-Chym: časť Vyšný Lánec
Čas: prelom 19. a 20. storočia
Autor: Anna Domaniková
O rode Lánczyovcov nájdeme prvú zmienku z roku 1553 ako o majiteľoch pozemkov, lesov, lúk a ôsmich domácností v Nižnom Lánci. Dedina bola v roku 1630 takmer zničená vpádom Turkov. V roku 1772 sa Lánczyovci zbudovali aj vo Vyšnom Lánci. Tu bol postavený aj ich rodový kaštieľ. Jeho pánom bol aj gróf Lánczy Béla.
Vzrastom nižší štyridsiatnik zveľaďoval svoj majetok aj prácou svojich rúk. Neštítil sa ani kydania hnoja, rúbania dreva, či kosenia lúky. Svojim poddaným šiel príkladom. Veľmi si zakladal na tom, že nie je iba pánom a majiteľom veľkého majetku. Pracoval tvrdo, či svietilo slnko, či pršalo. Jeho žena, tri dcéry a syn mu to nevyčítali. Veď sa aj vďaka tomu mali dobre. Naproti tomu susedný gróf Hedry, z Nižného Lánca, bol pánom. Chodil vyobliekaný, organizoval oslavy a hodovania na svojom statku.
Lánczy nemal rád veľkú spoločnosť a okázalé slávnosti. Mal rád poriadok vo všetkom, mal rád pracovitých ľudí a najmä v zimných mesiacoch sa s úľubou díval na zasnežené ihličnany a listnáče vo svojom lese. Chodil na poľovačky. Vždy len s jedným pomocníkom a nikdy neulovil viac ako jedno zviera. Nevystatoval sa trofejami, v jeho kaštieli chýbali jelenie parohy, aj vypchaný diviak. Obliekal sa ako ako obyčajný sedliak. Darmo mal skrine plné pekných šiat, navliekal sa do ošúchaných nohavíc, zablatených čižiem, zaplátanej, pozošívanej košele a starého kabátu. Na hlave mu trčal starý, mastný čierny klobúk. Jeho stajne boli plné krásnych žrebcov a tučných kráv. Polia spievali pod ťarchou tučných obilných klasov, pokosená lúka rozvoniavala široko – ďaleko, prasce vylihovali na slniečku, hydina sa kúpala v piesčitých jamkách za kurínom.
Kočiš chystal vyblýskanú ekvipáž na cestu. Od svitania sa motal okolo koní, česal im hrivy, opačoval podkovy, napájal, tľapkal po širokých chrbtoch. Už vedel ktoré štyri zapriahne na cestu, no spravodlivo delil svoju starostlivosť aj medzi tie, čo ostanú doma. Na koči prezrel kolesá, vyprášil sedadlá, obložil ich dekami a len tak, akoby na skúšku praskol bičom nad hlavou. Sám bol vyobliekaný do sviatočného. Veď ide na dražbu. Čierny oblek s bielou košeľou mu sedeli ako uliate. Pod sedadlo uložil kapsu s jedlom. Kuchárka mu nabalila aj pre grófa, lebo ten na také voľačo ani nepomyslel. Ak niekam cestoval, mal na pamäti cieľ cesty, všetko ostatné okolo toho bolo nepodstatné.
V to ráno mal namierené ďaleko, za kopce. Šiel kúpiť usadlosť, ktorá sa mala dražiť pri Hajduböszörményi. Gróf Lánczy sa nikdy nepúšťal do vecí, pri ktorých mu hrozil čo i najmenší neúspech. Všetko si dobre premyslel, overil, pripravil sa na každú možnosť. Spomínaná usadlosť ho lákala. Bola dosť veľká na to, aby znásobila jeho majetky. Dosť súca na chov dobytka. Bola síce ďaleko, ale pozostávala zo zachovalých stavieb, mohol si v okolí najať potrebný počet pastierov a blízko ležiace mestá i ostatné usadlosti dávali dobrý predpoklad na speňaženie nadbytku. Bývalý majiteľ nechal vykopať niekoľko studní na napájanie dobytka, čo uľahčilo prácu honcov. Gróf bol pripravený všetko kúpiť. Správy, ktoré sa mu doniesli, hovorili o záujemcoch len z radov maďarských veľmožov. Bol si istý, že on bude ten, čo ponúkne najlepšiu cenu a bude tam môcť hneď aj prespať, aby sa nemusel teperiť naspäť hneď na otočku.
Len čo kočiš zapriahol kone a potiahol s kočom pred vchod kaštieľa, uvedomil si, že grófa videl naposledy vzadu za stajňami, ako opravuje ohradu. Búchal kladivom, pripevňoval nové laty k silným, do zeme vsadeným kolom. Spomedzi pier mu trčali hlavičky čiernych klincov, bol spotený, fučal ako diviak. Podopieral laty ľavým kolenom, ale nežiadal o pomoc; chcel to spraviť sám. Kone fàkali, triasli hlavami. Nepáčilo sa im dlhé čakanie. Bezradný kočiš zliezol z koča a vybral sa hľadať svojho pána. Stretol ho na ceste medzi kaštieľom a stajňami. Práve si vytriasal kabát a spakruky otieral pot z čela. Len kývol na kočiša, že už ide a rezkejšie pridal do kroku.
Cesta im ubehla rýchlo. Snažil sa aj kočiš, aj kone. Akoby sa náhlili do nového domova. Gróf sedel v koči, nohy natiahnuté pred seba, jedna ruka na operadle sedadla, druhá položená na kolene. Ktovie, čo sa mu v hlave preháňalo, ale na tvári mu sedel nevysvetliteľný výraz. Taký zasnený, trochu usmiaty, ľavé obrvy mal zdvihnuté, oči zapichnuté kamsi do diaľky. Možno sa v duchu rozprával sám so sebou, možno premýšľal o práci, ktorá ho čaká.
Keď došli na miesto, stálo tam už množstvo kočov a pred najväčším domom usadlosti zo tridsať mužov v oblekoch, aké doteraz nevideli. Samí páni a sluhovia, ktorí im pripaľovali cigarety, nalievali nápoje a pokorne čakali na ďalšie príkazy. Gróf Lánczy nevyzeral ani ako pán, ani ako sluha. Bol to trhan, ktorý sa tam ocitol akoby náhodou.
Prvá licitácia bola najmenšia možná cena, ktorú prebili hneď piati páni. Postupne sa odvážil na dvíhanie ceny stále menší počet záujemcov. Nakoniec, pri poslednej cene ostal iba jeden maďarský zemepán. Dvihol ruku na súhlas a už sa vytešoval, že je usadlosť jeho, keď tesne pred úderom kladiva pridal pár stovák gróf Lánczy. Všetky oči sa na neho upreli. Nikto nevedel, kto to je a čo tu vlastne chce, ktovie či má ponúkané peniaze, či sa len nehrá. Po prvom nemom úžase sa davom prehnalo nespokojné mrmlanie. Gróf sa usmial a znovu prihodil zopár drobných. Nikto sa ale nepridal, nikto už nelicitoval, všetci civeli na čudného záujemcu v starých, potrhaných šatách.
Takto si Lánczy Béla prikúpil usadlosť. Na veľké počudovanie ostatných mal potrebné množstvo peňazí a bol grófom. Že mal ošúchané, potrhané šaty? To ho vôbec netrápilo. Pre neho bolo dôležité, že dostal čo chcel, nevadilo mu, čo si o ňom šepkajú.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
