Tri prasce na juh
@ :: Krátke príbehy ::
Oct 27 2006, 10:12 (UTC+0) | 
|
Miesto: Vyšný Lánec
Čas: December 1944
Autor: Anna Domaniková
Dedina sa zobudila do mrazivého, nezvykle tichého decembrového rána. Obyvatelia Vyšného Lánca prebdeli noc zo sedemnásteho na osemnásteho pri modlení a poschovávaní v pivniciach. Všade okolo to buchotalo, svišťalo, no našťastie Nemci dedinu opustili deň pred príchodom frontu. Tým sa boje presunuli až k Čečejovciam a dedinčania boli aspoň ako tak uchránení od priamej streľby. Fero si nasadil klobúk, zvesil kabát z klinca na dverách a vyšiel na dvor. Vzduch bol presýtený dymom a čímsi čudným. Gazda poťahoval nosom, vetril, nasával, no nevedel, čo je to za pach. Zvláštne horký a sladký zároveň, akoby to bolo cítiť po zdochline. Dvíhal mu žalúdok až do krku, musel niekoľkokrát po sebe prehltnúť, aby sa ho ako tak zbavil. Na severe videl zopár dymových jazykov, stúpajúcich k oblohe pod ťažké, sivé mraky. Rovnaký pohľad sa mu naskytol aj na západe. Zahmkal a prešiel k vrátam. Vyšiel na cestu a s rukami za chrbtom sa vybral smerom do dediny. Sneh mu škrípal pod čižmami a zdalo sa mu, že každým krokom sa ich zvuk zosilňuje. Zrazu začul hlasy. Chlapské hlasy. Nerozumel, ale si bol istý, že nerozprávajú ani po nemecky, ani po maďarsky.
Uprostred maličkého námestia stálo zopár koní zapriahnutých do vozov a zo dvadsať vojakov. Čupeli okolo ohňa a zohrievali si skrehnuté prsty. Stačil na nich jediný pohľad, jediný výkrik a správa sa niesla od domu k domu, až bola celá dedina na nohách. To nemeckých vojakov vymenili rumunskí. Poniektorí rozprávali po maďarsky, s domácimi sa dorozumeli ako so svojimi. V susednom Nižnom Lánci sa zasa usídlili Rusi. Z rečí vojakov bolo jasné, že ako šiel front, tak sa delili úlohy, tak si jednotlivé mestá a dediny delili Rusi a Rumuni. Tie bohatšie, väčšie dediny, s viacerými zámožnými gazdami, ktorí mali početný statok, patril ruským vojskám. Menšie, chudobnejšie usadlosti boli ponechané rumunským.
Rumuni boli hladní a uzimení. Gazdiné im navarili zemiaky v šupke a pridali zopár lyžíc kyslej kapusty. Ktorási nahrabala v komore za tri hrste fazule na polievku. Vojaci boli vďační. Usmievali sa a prikyvovali. Dobre vedeli, že tu nieto čo vziať, tu mohli len prijať darované. Sami chudobní prišli k ešte chudobnejším. Fero býval v dome so slamenou strechou. Ženu nemal, nestihol to. Stále zahrabaný v práci, pomaličky kopil majetok. Skromný, no jemu postačoval. Kríval na jednu nohu, zle sa mu zrástli kosti po nehode, keď ho počas orby kopol kôň. Bolo to už dávno, bolesť a chvíle starostí mu pripomínalo krivkanie a časté bolesti kostí. Vďaka nim vedel predpovedať počasie. Vycítil príchod dažďa, vedel, či bude tuhá zima. Teraz schytil metlu, opretú v stajni o múr a vykrivkal na dvor. Už asi tretiu noc sa sypalo z oblohy a on nespratal sneh už niekoľko dní. Párkrát sa rozohnal a musel poriadne napnúť svaly, aby vládal odmiesť niekoľko centimetrov vysokú bielu pokrývku, popretkávanú stopami psa a jeho čižiem. Takto došiel až k vrátam, otvoril ich a pokračoval v práci. Keď si otieral kropaje potu z čela do rukáva, zazrel Rumuna, ako si kráča od konca dediny. Niečo držal pod pazuchou. Skláňal k tomu hlavu, usmieval sa. Bola to sliepka. Ktovie, ako k nej prišiel. Ferovi sa zdalo, že vojak sa so sliepkou rozpráva. Tá k nemu otáčala hlavu, no nebránila sa zajatiu. Čupela pod jeho pazuchou, akoby tam bola prirastená. Zrazu sa od zákruty ozval konský dupot. Rumun rezkejšie vykročil a občas sa obzrel. Fero už videl za jeho chrbtom prichádzať dvoch ruských vojakov na koňoch. Len čo dobehli Rumuna, jeden z nich ho šľahol bičom po chrbte a rukách kričiac: „Takto ty bojuješ?!“
Rumun preľakane zastal a voľnou rukou si chránil telo pred ďalšími údermi. Rusi boli mladí. Ferovi sa videlo, že môžu mať najviac osemnásť až dvadsať rokov. Rumun mal isto tridsiatku na krku, no mal aj strach.
„Daj sliepku, pusť ju! Pušku si vezmi a bojuj!“ niesol sa ulicou nahnevaný hlas mladého Rusa.
Rumun pustil sliepku a rozbehol sa kamsi medzi domy. Rusi zoskočili z koní a v podrepe, s roztiahnutými pažami chytali kotkodákajúcu, krídlami divoko trepotajúcu kuru. Keď ju konečne zdrapili, ten s bičom jej vykrútil krk. Fera opäť oblial pot. Už len ako v mrákotách videl ako sa obaja vyšvihli do sediel, so sliepkou v rukách, popchali kone a zmizli tým smerom, odkiaľ prišli.
– Nech nás boh chráni pred takýmito bojovníkmi, – prežehnával sa gazda, - toto nie je s kostolným poriadkom... Ukradnúť ukradnutú sliepku a uprostred cesty jej krk vykrútiť! – neveriacky krútil hlavou.
Dva dni pred štedrým dňom vyrušilo Fera pri prataní maštale búchanie na vráta a krik:
„Gazda, ste doma? Hej, počujete ma?“
Fero najskôr vykukol spoza dverí, no uvidiac známeho Rumuna, ktorému Rusi vzali sliepku, vyšiel na dvor.
„Doma, kde by som bol. Čo chceš?“
„Poďte bližšie, nech nekričím,“ stíchol vojak.
„No, čo za tajnosti máš?“ pýtal sa Fero, keď už stál pri vrátach.
„Gazda, mám na vás prosbu,“ so strachom v hlase pokračoval vojak. „Viete, máme tri svine. Na voze. Doniesli ich moji kamaráti. Neviem odkiaľ, ale sú tu, a keď už budú tie Vianoce... Chceli by sme, no, radi by sme ich zaklali. Ibaže nemáme nič, ani kotol, ani miesto, kam by sme sa ukryli. Veď si iste spomínate na tých Rusov, nie?“
Rozprával pomaly, s malými prestávkami medzi vetami, akoby hľadal najvýstižnejšie slová.
„To na mojom dvore to chcete urobiť?“
„Myslel som, že mi budete rozumieť... A vyznáte sa... Všetci v dedine o vás len dobré hovoria,“ s nádejou v hlase pokračoval Rumun.
„Synku, ja ti rozumiem,“ prikyvoval hlavou Fero. „Tri prasatá, to je aj na najlepšieho gazdu veľa. Treba to urobiť rýchlo a potichu.“
„Odplatíme sa vám, to bez rečí... Kúsok čerstvého mäsa vám isto dobre padne.“
„Kedy to chcete urobiť?“ prestupoval gazda z nohy na nohu a šúchal si bradu. „Pomocníkov si nájdem sám. Aspoň dvoch, troch.“
„Hneď dnes. Tie svine nám kvičia na voze, sú hladné.“
Fero narýchlo obehol pár susedov. Vytiahol gazdov na dvor a tam sa s nimi pošepky dohováral. Každý z nich bol len rád, že môže prísť, a že aj prinesie kúsok mäsa zo zabíjačky domov. U Fera v kuchyni sa zišli štyria. Samí vychýrení gazdovia, ktorí robili tie najlepšie klobásy a tlačenku. Brúsili nože a z vrecka vyťahovali v hrubých hnedých papieroch zabalené korenie, červenú papriku a soľ. O chvíľu vošiel do dvora záprah s vozom, na ktorom sa k sebe tisli tri svine. Na prvý pohľad boli trochu vyziabnuté, ale bolo ich dosť pre všetkých vojakov. Gazdovia si mädlili ruky:
„Toto sme tu už dávno nemali,“ jasali. „Ženy potešíme, deti sa konečne najedia mäsa.“
O chvíľu boli na Ferovom dvore všetci Rumuni aj so zbraňami, aj s poľným telefónom. Utiahli sa v maštali, poniektorí sa zahrabali do slamy a dospávali prebdené noci. Gazdovia zapichli všetky tri prasatá, nachytali krv do misky a po oškrabaní spálenej srsti sa hotovali vybrať vnútornosti. V kotloch bublala vriaca voda, pripravená na prvé kúsky mäsa. Vojakom tiekli sliny rovnako ako gazdom. Nikoho z nich nezaujímalo, že cez dvere kôlne vychádza hustá para, prevoňaná zabíjačkou.
„Feri,“ ozval sa gazda Jozef, „ktoré si vezmeš do parády? To prvé, či v strede?“
„Mne je to jedno, hlavne pohnime. Nechcel by som mať návštevu z Perína, či Nižného Lánca.“
Gazdovia prikývali a pokračovali v práci. Zrazu sa rozleteli dvere a vbehol vojak, čo mal na starosti telefón.
„Nemci sa vracajú!“ zakričal. „Idú od Čečejoviec na troch tankoch.“
To už sa do kôlne tisli aj ostatní vojaci. Gazdovia sa ešte neprebrali z prekvapenia, stáli pri nohách prasiat s ostrými nožmi, keď vojaci schytili màtve zvieratá a vrátili ich na vozy. Pohádzali ich tam ako vrecia zemiakov. Holé prasce ležali na chrbtoch, s nohami narovnanými k nebesiam.
„A máme po sviatkoch,“ vyhàkol Fero, stojac pred dverami kôlne, v ktorej ostala ešte štipka dobrej, zabíjačkovej vône.
Rumuni povyskakovali na voz, dvaja si sadli dopredu, chytili kone za uzdy a cmukajúc ústami ich poháňali von z dvora. Zamierili si to na juh. Radšej k Maďarom, ako padnúť v boji s Nemcami.
Tri nemecké tanky prekazili radosť gazdov. Nevedeli, čo teraz. Schovať sa, či utekať? Modliť sa, či plakať? Na druhý deň sa dozvedeli, že sa Nemci dostali až do Buzice. Tam sa im postavili do cesty ruské kaťuše a lietadlá. Dva tanky zostrelili, tretí im vykåzol a vrátil sa do Čečejoviec. Všetko darmo. Vyšnolaneckým sa síce vyhli frontové boje, ani vojnovú korisť u nich nehľadali rýchloprstí ruskí vojaci, no ani z troch prasiat neochutnali ani kúsok. A tak veľmi sa na to tešili...
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Zachráňme svoju identitu, ktorý podporila spoločnosť U. S. Steel Košice.
|
|
