O zániku hradu Dargov
@ :: Krátke príbehy ::
Jun 20 2005, 17:17 (UTC+0) | 
Dargov, ako vrch, obec, tak i priesmyk je dnes dejinne známejší z mladšieho obdobia, a to z bojov v II. svetovej vojne. Na fotografii je tank ako pamätník vojenských udalostí. I tak sme radi, že sme našli poves, ktorá siaha až do pohanských èias. |
Miesto: Dargov, Snina
Čas: Povesť je dejovo situovaná cca do 8. až 10. storočia
Autor: Eva Hajdu
Ešte za pohanských čias stál na úpätí Slanských vrchov, neďaleko dedinky Dargov hrad a zachovala sa o ňom povesť. Hradný pán mal takú ukrutnú povahu, že jeho poddaní ho nazývali Drak. Zaobchádzal s nimi neľútostne a vyžíval sa v páchaní krívd. Všetci sa ho báli a už len pri vyslovení jeho mena sa prežehnávali. Dreli na neho, ale aj tak nemali pokoja.
Hradný pán celý kraj drancoval a neváhal dokonca zhabať aj to málo, čo sa u poddaných našlo. Posielal do dedín svojich drábov, aby prekutali každé obydlie a vzali každú, čo i len trochu cennú drobnosť, čo im príde pod ruku. Ukryť sa pred nimi nedalo nič, pretože boli schopní chalupu prevrátiť hore nohami, len aby nenásytnému Drakovi priniesli nejakú korisť. ¼ud začal veriť, že ich pán musí byť naisto spriahnutý so samotným diablom, ktorý mu je nápomocný. Vraj mu už pomohol v jeho pohanskom sídle nazhromaždiť toľko zlata a striebra, že by sa nevmestilo ani na sto vozov.
Roky plynuli jeden za druhým a časy sa menili. Aj do kraja pod Slanskými vrchmi zavítali vierozvestcovia učencov z Byzancie a šírili tu medzi ľudom kresťanskú vieru a lásku k blížnemu. Každý kúsok zeme, kam vstúpili, hneď aj posvätili. No Draka sa im obrátiť na novú vieru nepodarilo. Zloba, ktorá v ňom bola sa vzpierala Kristovmu učeniu až do konca jeho života. Keď napokon nadišla Drakova posledná hodina, v tú noc vraj udrelo do vrchu pod ktorým stál jeho hrad, dvesto hromov. ¼udia tento vrch pomenovali Dargov – Dar Hospodinov, pretože smrť ukrutného Draka bola po rokoch utrpenia a biedy pre nich vykúpením.
Drak sa kvôli napáchaným neprávostiam prepadol rovno do pekla. No ani tam sa nemohol zmieriť s tým, že všetky poklady musel zanechať tam hore na zemi. Uzavrel preto dohodu s čertom, že ten sa po ne vráti do hradu a prinesie mu ich. Rohatý však netušil, že na mieste, kde sa kedysi vypínalo pyšné sídlo ukrutníka, už nezostal pomaly kameň na kameni. Rozhnevaný ľudia Drakov hrad zrovnali so zemou, aby im už nikdy nepripomínal staré časy. Všetko bohatstvo, ktoré hradný pán za celé roky ulúpil a nazhromaždil, rozobrali a postavili zaň kresťanské kostoly a chrámy.
Pekelný vyslanec dal Drakovi sľub, že jeho poklady mu prinesie, hoci by mal presnoriť každú piaď zeme pod Slanskými vrchmi. Každý krok, ktorý urobil po vysvätenej zemi však bol pre neho utrpením. Všade ho pichalo, bolelo, omínalo. No sľub je sľub a ten dodržiava aj samotný pekelník.
Dlho premýšľal ako sa k pokladom čo najľahšie dostať, až sa nakoniec rozhodol, že vyjde na samý vrchol Dargova a odtiaľ sa po zotmení, tak aby ho nik nevidel, spustí do hradu. Nadišla noc, vietor prihnal husté mračná, ktoré celkom zakryli mesiac. Rohatý pomaly schádzal dolu úbočím, tu zakopol, tam sa udrel o kmeň stromu, zo tri razy sa celkom prekopàcol. Nadával na Draka a preklínal celý kraj. No nakoniec sa predsa len dostal na miesto, kde kedysi stál hrad. Teraz tam boli už len ruiny, ale to čert pre hroznú tmu nevidel. Pustil sa pomedzi zvyšky hradu, šmátrajúc rukami navôkol seba. Vtom naďabil na ozrutný balvan. Ohmatával ho zo všetkých strán, no zdalo sa mu, že je to naisto truhlica s pokladmi, ktorú mu spomínal Drak. A pretože v tme svoj omyl nezistil, vyložil si balvan na plecia a vliekol sa s ním preč z hradu. Každú chvíľu ho musel zhodiť z chrbta, oddýchnuť si, zmorené telo povystierať.
Z kroka na krok sa sunul s balvanom ďalej. Čas kráčal pravidelným krokom bez zastávky, jedna hodina po druhej a blížila sa polnoc. Čert bol už taký ustatý, že sa mu oči samy od seba zatvárali. Zložil si teda balvan z pliec a gúľal ho pred sebou cez rakovské vàšky smerom k Vihorlatu. Onedlho došiel až pod vysoký Vihorlat a tam sa mu tak zažiadalo oddychu, že sa hneď na mieste zložil pod urasteným dubom a oprel sa o balvan. Nočný vetrík mu čechral dlhú bradu a ovieval spotené telo. Nemal poňatia ako noc pokročila, no keď začal zvon na kostolnej veži v Kaluži odbíjať dvanástu hodinu, čert vyskočil na rovné. Vedel, že času nemá nazvyš, do prvého brieždenia musí byť aj s Drakovým pokladom už dávno doma v pekle. Schytil balvan, s námahou si ho opäť vyložil na chrbát a uháňal krížom cez celý Vihorlat ďalej.
Vihorlat je vysoký vrch a keď sa cezeň rohatý prehnal ani víchor, na ďalší vrch už vyliezť nevládal. Bol taký vysilený, že sa pod jeho úpätím zvalil na zem, oprel hlavu o balvan a s vyplazeným jazykom v okamihu zaspal tak tvrdo, že o svete nechyroval.
Noc sa minula, na východe vyšli ranné zore a za nimi sa ponad vàšky vyhuplo slnko. Rohatý však stále spal spánkom spravodlivých. Slnko stúpalo po oblohe čoraz vyššie a svojimi teplými lúčmi prehrievalo okolitú krajinu. Jeden lúč sa predral aj pomedzi lístie na stromoch, pohladil ozrutný balvan, ktorý čert vliekol so sebou celú noc, až nakoniec pošteklil čerta na líci. Ten sa v mihu prebral, zdvihol hlavu a len čo zistil, že je biely deň, tak sa preľakol, až sa mu zatmelo pred očami. Vedel, že je s ním zle a ak sa ihneď nespamätá, bude ešte horšie.
Razom vyskočil, nechal balvan balvanom a rútil sa dolu do doliny. Tam sa pod ním roztvorila zem a on sa prepadol do pekelných hlbín. Nevedno, ako ho tam privítal Drak, keď sa vrátil bez jeho pokladov, no isté je, že na mieste, kde čert zaspal stojí dodnes balvan, ktorý tam dovliekol z Drakovho hradu. ¼udia ho nazvali Sninský kameň a tak sa volá do dnešných čias.
Pod Sninským kameňom, tam, kde sa čert pod zem prepadol, zostala hlboká priepasť, ktorú časom zaliala voda. Vzniklo tak krásne jazero s priezračnou vodou, obkolesené vencom hustých lesov. Poniektorým pripomínalo modré oko v tvári zelenej krajiny, preto mu dali meno Morské oko...
|
|
