Deň divov
@ :: Poviedky ::
Jan 17 2010, 02:09 (UTC+0) | 
...na jednej z ulièiek v Choòkovciach |
Miesto: Choňkovce, Tibava, okres Sobrance
Čas: povesť je vsadená do druhej polovice 15. storočia
Autor: Slavomír Szabó
Nezmohol by som vôbec nič, než by som robil čokoľvek. Prečo by som sa mal odvolávať, že počet dní, v ktorom má robiť poddaný na pánskom, je presne vymedzený a nemôže to nikto porušovať? Pomohlo by mi to? Možno tak na dereš alebo rovno na šibenicu. Viem si predstaviť tú reč, ktorú by som si musel vypočuť predtým, než by kat prvý raz šľahol bičom alebo dotiahol slučku. Že toto nie je žiadne panské. Je to daň, ktorú odteraz musíme platiť za to, že nás obryňa ponechá nažive. Všetci sa jej boja. Želiari, sedliaci aj šľachtici. Obryni je jedno, komu pevným stiskom rozdrví hrudník alebo odtrhne hlavu. A rovno pánom poslala po akomsi chudákovi správu, že od dnes musia posielať silných mužov, aby obnovili Borolo. Ten hrad je opustený, tak tam vraj chce bývať a potom prijímať od nás kravy a svine, aby sa mala vždy plné brucho. Odkiaľ by som vzal kravu? My doma nemáme žiadnu ani pre seba. Za čo by sme ju kúpili? Radšej ani nemyslieť. Páni majú z obryne plné gate a tak prišiel doprostred Tibavy hlásnik, rachotil na bubon a potom prečítal, kto každý má ísť na Borolo robiť. Aj moje meno povedal. Pochybujem, že vie čítať, možno hovoril mená len tak z hlavy, kto mu práve prišiel na um. Lenže drábi už dozerajú, či sme všetci nastúpili do radu. A nechýba tu nik, ani ja.
Viem, dedo by mi povedal, že sa zbytočne zlostím. Že ma núti búriť sa len moja horúca hlava, čo vraj ešte nedozrela. Pritom sám videl moje nohy. Včera som strávil celý deň bosý na pokosenom poli. Mám ich doráňané od strniska po žite, sám mi priniesol kamilkový odvar, nech si ich vymáčam, že do rána mi to pomôže. Pomohlo. Trochu. Ale teraz už musím ísť s ostatnými po prašnej ceste až do Choňkoviec a potom na hrad. Celý deň vláčiť kamene a opravovať hradby. Budem rád, ak vôbec prídu ženy s vodou, o jedle nemôžem ani snívať. No na druhej strane – uvidím ju. Ju – obryňu.
Pamätám sa, keď prvý raz prišli z Choňkoviec zvesti, že sa v hore objavila žena vysoká skoro ako strom. Že zabila akéhosi furmana a zožrala jeho koňa. Neveril som tomu. Potom ju vraj videli mnohí, ako obchádza po večeroch dedinu a vždy zmizlo aspoň dáke prasa. Tak sa raz Choňkovčania dali dokopy, vzali vidly a fakle a vybehli na ňu. Šťastní tí, čo to prežili bez ujmy na zdraví. Pár ich zabila a v boji vraj ryčala, až sa triasli listy na konároch. Niektorým sa podarilo utiecť, ale nie všetkým v plnom zdraví. Komusi dolámala nohy, keď po ňom hodila balvan. Inému z ruky vytrhla vidly a potom tú ruku z ramena. A ešte kadečo sa hovorilo. Čím viac sa o tom rozprávalo, màtvych v rečiach pribúdalo. Každý ďalší rozprávač sa isto snažil príbeh zveličiť, tak nečudo, že i tu mám pochybnosti. Ale keď nás vedú pánovi drábi, a vedú nás, aby sme robili pre ňu a nie na nášho pána, tak na tom všetkom isto niečo bude. Inak by sa s ňou porátali oni.
Takto som premýšľal, hútal, bol zvedavý, no mal aj strach a hlavne som bol nazlostený, že ďalší deň strávim mimo otcovho poľa. Akurát teraz, keď je žatva! Len od nej závisí, ako prežijeme ďalší rok.
Dav mužov opustil Tibavu, pri pohľade naspäť ešte bolo možné vidieť chalupy a náš kostol. Už som kráčal ako ostatní. Ticho, hoc v hlave sa mi rojilo množstvo myšlienok. Obryňa? Hotový div! Doteraz som o nich počul len od starých tetiek. Začal som si prezerať tváre tých, čo išli so mnou. Veľa sa z nich vyčítať nedalo. Trochu siahnuté pery, zvraštené obočia, ruky mal takmer každý zatvorené do pästí. Naraz môj pohľad zastal na mužovi, ktorého som tu jakživ nevidel. Ale tváril sa, akoby medzi nás patril, že ide pracovať na rozkaz nášho pána, no hlásnik jeho meno nepovedal. Určite nepovedal, lebo som počúval pozorne a poznám každého, koho vyzval, nech sa pripraví na odchod. Ten muž si všimol môj pohľad. Ba na chvíľu, ako otočil hlavou, sa naše oči stretli. Dlhé čierne vlasy mu zaviali, keď sa rýchlo odvrátil a potom zasa poškuľoval, či ešte na neho zízam.
„Kto si?“ spýtal som sa ho bez okolkov, keď som k nemu prišiel bližšie.
„A nie je to jedno? Vidíš, že idem s vami robiť a viac ti vedieť netreba.“
„Tebe hlásnik nekázal.“
„Ale idem a ostatné nie je tvoja starosť.“
„Povedz, lebo zavolám drába a opýta sa ťa on.“
Muž si pošúchal nos. Všimol som si jeho ruky. Nevyzerali, že by boli privyknuté na hrdlačinu.
„Idem s vami, aby som sa dostal z Tibavy nepozorovaný. Nie som na úteku. Nič zlé som neurobil. Mám poslanie, čo mi dal môj pán. Aj listinu som mal, zveril mi ju do opatery, nech nie sú problémy. Lenže na prepadli bratríci. Prišiel som o listinu, o koňa, o zbroj, o peniaze, o šaty...“
„O všetko?“ skočil som mu do reči.
„Skoro. Život mi ostal. Ale hovor tichšie. Teraz sa musím dostať tam, kam ma pán poslal. A nesúď ma podľa výzoru. Som v handrách, čo mi dali uhliari, keď ma nahého prichýlili.“
„Takže ty si pánsky posol alebo niečo také? Alebo si bratrík a bojíš sa priznať? Možno hej. Keď to poviem drábom, azda dostanem odmenu.“
„Hovorím, že ma bratríci prepadli. A nemôžem sa ukázať iným pánom, lebo taký som dal sľub. Odniesť správu nepozorovane. List mi vzali, ale je im zbytočný. Keď nájdu niekoho, čo vie čítať, dozvedia sa iba toľko, že správu predám ústne. Pán to tak vymyslel. Pre istotu.“
„Dobre, nestarám sa,“ kývol som rukou. „Len čo by som z toho mohol mať neskôr opletačky. Ale aj ty, keď sa odtiaľ pokúsiš utiecť, aby si pokračoval vo svojej ceste, nepovedz, že som o tebe vedel.“
„Platí. Neboj sa, nie všetci páni sú zlí.“
„Nie?“ skoro som hvizdol, ale zdržal som sa. „A kto je dobrý?“
„Napríklad náš kráľ. Matej Huňady Korvín.“
Po takej odpovedi som nevedel, čo urobiť. Hlúpo sa zasmiať? Prikývnuť ako ovca? Opýtať sa ho, či to nemá v hlave pomútené? Po chvíli som dostal nápad a rozhovoril sa: „Páni z Tibavy napísali kráľovi list. O obryni, ku ktorej nás teraz vedú. Je to ich panstvo. Obryňa im zabíja poddaných, kradne zvieratá a obsadila opustený hrad. Príde ju kráľ zabiť, keď sa jej naši drábi boja?“
„Banda nera – to je po latinsky. Vieš čo to znamená?“
Mykol som plecom. Odkiaľ by som to mohol vedieť?
„Čierny pluk. Tí najlepší bojovníci Uhorska, ktorých vedie samotný kráľ. Označení sú čiernou stužkou ako čierne pero havrana, ktorého má kráľ v erbe. Kráľovi sa určite dostala vaša žiadosť o pomoc do rúk. Ale obryňa? Kto by tomu veril? Teraz má jeho jasnosť iné povinnosti. Bratríci na Spiši vyvádzajú. Dávno sa nedržia toho, čo ich dalo dohromady. Zmierlivosť českého učenca Husa už azda ani nepoznajú, pritom sa ním oháňajú, ale vyčíňajú ako banda zločincov. Nemálo ich je. Cez dvadsaťtisíc! Nečudo, že aj tam zavolali spišskí páni kráľa. Ale vieš v čom je kráľova múdrosť? Vie, že bratríci sú dobrí bojovníci. Najskôr im navrhne, aby sa pridali do jeho vojska ako žoldnieri. Len tí, čo neposlúchnu, na tých potom zaútočí.“
„To je dáky div? Kráľ potrebuje vojakov,“ nedal mi môj rozum.
Táto poznámka donútila neznámeho muža, aby s na chvíľu zamyslel. Možno hľadal správne slová, možno len naberal dych, ako nás drábi poháňali, nech ideme rýchlejšie, ale po chvíli na mňa zasa pozrel: „Divov je veľa. Div je aj to, že kráľ núti všetkých naokolo, aby sa vzdelávali. Už jeho otec Ján Huňady ho nosil na rôzne dôležité stretnutia. Spolu s nimi tak chodil aj kráľov gubernátor, ale ten nevedel čítať ani písať. Robil to zaňho Matej Korvín, aj keď bol ešte dieťa. Nevzdelaný kráľ je korunovaným somárom – toto nedávno povedal a verím, že sa čoskoro budú zakladať mnohé školy. Nastúpil na trón ako pätnásťročný, ale rozumu má ako veľrada starcov. Ale máš pravdu, to nie je div, keď za div považuješ iba zázrak. Ale i také už bolo v jeho rode.“
„Ozaj?“ teraz som celkom zvážnel, lebo ma to zaujímalo. Nikdy som ešte nikoho nepočul, aby rozprával o kráľovi s takou láskou. A pritom toho viem dosť veľa. Že Matej Huňady Korvín nepochádza z kráľovského rodu, ale na trón si ho zvolil uhorský snem. Že sa kvôli nemu snem zišiel na voľbu kráľa skoro po stopäťdesiatych rokoch. A zvolili ho, i keď bol práve vo väzení, kde šiel ešte z vôle jeho predchodcu Ladislava Pohrobka a najmä Jána Jiskru, toho vodcu bratríkov. A viem tiež, že má rád Slovanov, že mal chorvátskych vychovávateľov a hovorí viacerými slovanskými jazykmi. Azda preto sa rozhodol pomôcť Spišiakom.
„Ozaj, skutočné divy“ vytrhol ma z myšlienok neznámy muž. „Jeho staršieho brata popravili, ešte kým vládol Pohrobok. Ale i kronikár poznamenal, že to nebolo sťatie ako bežná poprava, ale zázrak. Tri razy sekol kat mečom, ale ani raz mu nezoťal hlavu. Krk trafil vždy, ale nepreťal ho. Dokonca ani veľmi nekrvácal. Len spadol na zem, prevrátil sa na chrbát a čuduj sa svete, postavil sa. Tak tam stál na popravisku, pozeral do očí kňazom a iným prisluhovačom kráľa Pohrobka, keď povedal, že troma ranami pri sťatí sa zadosťučinilo právu. Potom sa otočil a chcel odísť, ale prišliapol si rúcho a spadol na tvár. Katovi pomocníci ho ihneď schmatli, položili mu hlavu na klát a kat znova sekol. Teraz mu už hlava odpadla. Lenže nemalo to tak byť, kat má vždy len tri rany. Povedz, nebol to zázrak? Z takého rodu je náš kráľ!“
„No, to bol div. Naozaj,“ pritakal som, ako sa očakávalo, ale už ma to veľmi nezaujímalo. Prešli sme Choňkovcami pomedzi maličké chalupy a špinavé dvory, z ktorých doliehal štipľavý zápach od prasacích chlievov a cesta začala stúpať nahor. Muži znervózneli, rozhliadali sa na všetky strany, kone začali nepokojne odfrkovať. Pred nami sa ukázali rozvaliny zničeného hradu. Z polovice rozbitá veža bez strechy, zvyšky múrov, po bráne už nebolo ani stopy. Dav spomalil. Stíchol aj pokrik vojakov, naraz akoby nikto nevedel, čo robiť. Nakoniec sme zastali všetci, len vietor nám vial do tvárí a okrem toho nič. Les dýchal zdanlivým pokojom, nad stráňou preletel kàdeľ škorcov a hrad čnel bez známky akéhokoľvek iného pohybu v jeho okolí. Čo ak tu obryňa nie je? Ak voľakde spí, alebo sa rozhodla vymeniť tento hrad za iný? Čo ak obryňa vôbec nejestvuje a teraz sa ukáže, že všetko bol len výplod rečí hlúpych ľudí, ktorí chceli na seba pútať pozornosť? Nie, to nie – zatriasol som hlavou, pretože ju už videli mnohí. Toľko ľudí si hádam nebude vymýšľať.
„Ty!“ ukázal na mňa dráb bičom a ja som v tej chvíli len vo svojom vnútri nemo vykríkol: „Prečo zasa ja?“
„Pôjdeš na hrad a pozrieš, či je tam obryňa!“ prikázal mi a ukázal druhou rukou na zrúcaniny, akoby som nevedel, kde sú. Jemu sa to hovorí. Sedí si koni, mohol by rýchlejšie utiecť – tak prečo nejde on?
„Nepočuješ? Bež!“ zvrieskol na mňa, až sa jeho hlas odrazil od lesa a ja som sa rozbehol. V tej chvíli som bol presvedčený, že sa naspäť nevrátim.
Bežal som do kopca a cítil v spánkoch, ako mi divoko tlčie srdce. Lapal som po dychu, bolesť v bosých nohách som už ani nevnímal a obraz pred očami sa mi rozmazával. Mal som strach. Kto by ho nemal? Veď najhoršie je, keď sa bojíme neznámeho. Nevieme, čo môžeme čakať, nedokážeme sa na to pripraviť či vyrovnať sa s osudom. V kútiku duše som dúfal, že hrad bude opustený a ja sa vrátim späť, že tam nikoho niet. Napadlo mi aj, že úplne najlepšie by bolo, keby som tam našiel obryňu màtvu. Možno zabitú, keď sa z hradieb uvoľnil dáky balvan a padol jej na hlavu. Vrátil by som sa ako hrdina, povedal by som, že som ju zabil ja a pán by mi isto venoval aspoň kus poľa. Hej, v predstavách, aspoň v tých krátkych a úsečných, aké som si vytváral počas behu, som sa uchyľoval k tým najmenej pravdepodobným situáciám. Iba tie mi dávali akú takú nádej.
Vybehol som k múrom a prešiel miestom, kde kedysi bývala brána. Borolo nebol nikdy veľký hrad, nádvorie mal maličké. V polorozpadnutej budove, kde kedysi sídlila vojenská posádka, mohla byť obryňa kdekoľvek. Zastal som, dychčal a rozmýšľal, či sa nerozbehnem naspäť, že tu niet nikoho. Ale nemôžem tak urobiť ihneď, to by bolo nápadné. Rozhodol som sa, že chvíľku vyčkám. Srdce mi konečne prestalo hlasito trepať a mohol som sa už aspoň trošku sústrediť na iné zvuky. Keď na šípkovom kre zašvitoril vrabec, skoro som sa sklátil od strachu. Zdalo sa mi, že sa pri tom kríku na zemi čosi zalesklo. Žeby minca? Možno dukát. Upokojil som sa a opatrne vykročil. Tíško krok po kroku, aby som nespôsobil ani najmenší šelest. Je to minca! Nebesá sú mi naklonené, už som sa zohol a natiahol ruku, keď som ucítil niečí pohľad. Pozrel som v tú stranu a uvidel ju. Obryňa sedela na veľkom kameni a ticho si ma premeriavala. Kedy tam sadla? Nemohol som ju predsa prehliadnuť? Klamal by som, keby som tvrdil čo ostatní. Nebola vysoká ako strom, ale i najvyšší muž by jej isto nesiahal ani po ramená. Sedela tam v špinavej konopnej sukni a blúze, čo vyzerali ako dáke plachty. Nohy mala bosé a veľké. V tej chvíli sa mi zdali obrovské rovnako ako jej ruky. Husté, dlhé a rozpustené vlasy je padali na ramená, z ktorých bolo možno vycítiť nadľudskú silu. A jej tvár... Jazvy a chrasty, to so ženskou krásou nemalo nič spoločné. Nehýbala sa, zato spod hustého obočia na mňa civeli jej čierne oči. Boli plné života a pohľadom sa vpíjala do mojej tváre, ktorá isto odrážala zdesenie. Vyzerala ako dravec, ktorý sleduje svoju korisť. Zatiaľ len sledovala. Nehýbal som sa, akoby som skamenel. Utiecť? Nemal by som šancu. Spýtať sa jej, či môžeme prísť robiť na hrad, že chlapi už čakajú pod kopcom? Áno, to by som mal, ale akosi som nekázal vyriecť ani slovo.
Takto sme nehybne na seba hľadeli, keď nás oboch prekvapil hurhaj, ktorý k nám doľahol odkiaľsi zdola. Krik a dupot koní. Obryňa vstala a vyliezla na hradbu. Utiekol som. Nezaváhal ani na chvíľočku. Dokonca som sa ani nezohol po ten dukát; život mi je drahší, nebolo prečo sa zdržiavať. Nohy ma niesli z hradu dolu kopcom samé, priam som skákal, okolie vnímal len hmlisto, ale v tom čo som videl, dominovali kone. Banda nera. Čierny pluk a isto vedený samotným Matejom Korvínom. Prebehli tesne vedľa mňa a mal som šťastie, že som nespadol. Istotne by ma rozdupali kopytá. Keď ma kráľov pluk obehol a zvuky už doliehali zhora, zastal som. Uvedomil som si, že som mimo nebezpečenstva a teraz mám jedinú príležitosť vidieť niečo, na čo budem spomínať do konca života.
Obryňa stála na hradbách a ryčala ako tur. Hádzala do vojakov veľké skaly a triafala presne. Kamene leteli do diaľky, naozaj mala nadľudskú silu. Potom sa však ozvalo svišťanie šípov. Obryňa zoskočila z hradby na nádvorie hradu a stratila sa mi z dohľadu. Pred niekdajšou bránou sa nahromadili jazdci, dnu mohli ísť len po jednom, po dvoch. Bolo počuť krik, akési príkazy a mnoho mužov liezlo na múry zo všetkých strán. Výsledok bol istý. Jedna žena, akokoľvek silná, obrovská až obludná, sa nemohla ubrániť. Bolo to jasné mne aj kráľovi. Napriek jeho rytierskemu brneniu ho bolo vďaka dlhému a pestrofarebnému plášťu možné odlíšiť od ostatných. Boj skončil pomerne rýchlo. Schádzal som dolu, jazdci sa vracali a obchádzali ma z oboch strán.
Z Choňkoviec sme sa do Tibavy vracali v bujarej nálade. Chlapi boli nadšení a vykrikovali na slávu kráľa. Obryňa je màtva! Naťahovali sa jeden cez druhého, každý ma chcel vypočuť. Aká bola veľká? Nuž aspoň ako strom. Hlavu by človeku odtrhla bez mihnutia oka. Jedna krava by jej na obed nestačila. A kráľ? Hej, videl som ho. Kývol mi rukou na pozdrav, videl vo mne hrdinu. Takto som im to celé vylíčil, nikto mi neoponoval. Hľadal som medzi mužmi toho neznámeho, s ktorým som sa rozprával cestou do Choňkoviec. Už som ho nenašiel. Možno ušiel a možno odišiel spolu s kráľovým plukom, čo sa hneď po boji vydal niekam, ktovie kam. Bol to deň divov. Divov, na ktoré nikdy nezabudnem.
***
Poznámky autora:
Hrad Borolo – alebo tiež nazvaný ako Choňkovský hrad či novší Tibavský hrad sa v rôznych prameňoch mylne zamieňa s hradom v Poďhorodi. Oba hrady patrili panstvu Tibava, hrad Borolo je o niečo mladší a pravdepodobne mal nahradiť už zaniknutý poďhoroďský hrad Tibava. Nachádza sa severovýchodne od Choňkoviec asi tri kilometre na hrebeni Borola. Predpokladá sa, že bol postavený v polovici 14. storočia a zanikol približne okolo roku 1418. Dnes sa tu z neho nachádzajú len nepatrné zvyšky.
Bratríci - v prípade času, v ktorom sa povesť odohráva, išlo skôr už len o rutinné označenie vojsk, ktoré kedysi patrili pod velenie Jána Žižku a v Českom kráľovstve a z časti i na Slovensku šírili mečom učenie Jána Husa. V našom prípade už išlo viac-menej o českých žoldnierov, ktorí prišli na územie súčasného Slovenska pod vedením niekdajšieho bratríka Jána Jiskru, aby na základe povolania kráľovnej Alžbety Luxemburskej vybojovali pre jej syna Ladislava Pohrobka nástupnícke právo na uhorský trón. I keď sa Ladislav Pohrobok na trón dostal, títo „bratríci“ odtiaľ neodišli, ale usadili sa, pričom podľa dobových zápisov znepríjemňovali tunajším ľuďom život. Rovnako i po smrti Ladislava Pohrobka za vlády Mateja Korvína, kam povesť dejovo siaha. Najviac ich bolo na Spiši.
Matej Huňady Korvín – uhorský kráľ narodený v roku 1443, korunovaný v roku 1458, zomrel v roku 1490. Azda jediný uhorský kráľ, ktorý v pozitívnom svetle vstúpil aj do slovenských povestí. Za jednu z príčin môžeme označiť skutočnosť, že najviac oslavovaní králi boli tí, ktorí panovali hneď po dlhotrvajúcich vojnách. To je prípad aj kráľa Bela IV. aj Mateja Korvína. Jeho otcom bol uhorský veľmož a gubernátor Ján Huňady, ktorý viedol dlhoročné boje s Jánom Jiskrom.
Ladislav V. Pohrobok – uhorský kráľ narodený v roku 1440, v tom istom roku aj hneď korunovaný ale neuznaný uhorskou šľachtou, v roku 1453 šľachtou uznaná korunovácia, zomrel v roku 1457 bez potomka. Prvých trinásť rokov jeho života sa nieslo v znamení bojov medzi Jánom Jiskrom, ktorý vojensky zastupoval jeho nástupnícke právo na trón a Jánom Huňadym, ktorý vojensky zastupoval Vladislava I. Jagelovského, korunovaného tiež v roku 1440 z vôle uhorskej šľachty. Vojny kráľa a protikráľa v kombinácii s vojnami proti Turkom vyčerpali Uhorsko. Ladislav Pohrobok bol uhorskou šľachtou akceptovaný a opäť korunovaný až v roku 1453 vo veku 13 rokov, keď Vladislav I. Jagelovský zomrel. Smrť Ladislava Pohrobka po krátkom vládnutí (podozrenie z otrávenia) ostáva záhadou.
Ladislav Huňady – gróf, bratislavský župan a chrovátsko-slavónsky bán. Starší brat Mateja Huňadyho Korvína. Popravený bol po smrti ich otca Jána Huňadyho, pretože mal veľké bojové skúsenosti a po otcovi mal vojsko, ktoré bolo schopné zosadiť kráľa Ladislava Pohrobka, i keď sa o to nikdy nepokúsil. Zomrel vo veku 26 rokov, kronikár Ján z Turca ako očitý svedok jeho popravy zapísal udalosť do kroniky ako zázrak. Poprava sa odohrala rovnako, ako sa spomína v poviedke.
Kráľ a obryňa – i keď príbeh spomína viaceré historicky hodnoverné údaje, v prípade boja Mateja Korvína a jeho pluku Banda nera proti obryni ide o povesť a tak ju aj treba ponímať. Ako dielo stvorené ľudom, určite s mnohými zmenami tradované dodnes a nie historický fakt.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
