Láska (skoro) ako z filmu
@ :: Poviedky ::
Feb 14 2010, 17:37 (UTC+0) | 
Niekdajšia kalvínska fara v súèasnosti |
Miesto: Hrhov, okres Rožňava
Čas: 1941
Autor: Slavomír Szabó
Odkedy dostal Jóži predvolanie, že vojna je vojna a on je už chlap, ktorému prináleží splniť si svoju povinnosť, stal sa viac zádumčivejším. Odrazu zistil, že hoc už má devätnásť rokov, je množstvo vecí, ktoré nestihol a rád by ich zažil. Napríklad naučiť sa jazdiť na koni. Doma nemali žiadneho a tak len potajomky pokukoval po svojich rovesníkoch, keď sa voľaktorý vytàčal v sedle uprostred Hrhova a vždy sa cítil hlúpo, ak naň jazdec pozrel z výšky. Tiež sa ešte nikdy neprejedol mäsa a nenapil toľko vína, ako sa mu žiadalo. Sliepky síce chovali, ba mali aj vlastný kúsok vinice, ale všetko čo im pánboh požehnal, predávali Židom a doma neustále hrýzli len chlieb natretý margarínom. Bolo to vraj lacnejšie a mama vždy hovorila, že nie sú takí bohatí, aby si mohli dovoliť pánske móresy. No šľak nech trafí kone, sliepky i víno, to všetko je málo, ba skôr ničím s poslednou túžbou, ktorá ho prenasledovala najviac. Vonku zúrila vojna, chlapi zomierali v zákopoch, on sa mal k nim pridať a možno aj niekde padnúť trafený guľkou či rozmetaný mínou bez toho, aby vedel, ako chutia dievčenské pery. Aké je to krásne, keď cíti teplo tela milovanej bytosti, čo k nemu vystiera ruky, objíma ho a núka mu najväčšiu rozkoš, akú len môžu spolu okúsiť. Určite by to bol zážitok nad všetky iné, tým si bol istý, i keď mu chýbala skúsenosť. Cítil to tak, no šťastie mu neprialo spoznať viac.
Napríklad aj včera. Bola nedeľa a mladí sa stretli na lúke pri muzike. Cigáni vyhrávali a tancovalo sa až do neskorého večera. Julča, Böži, Terči – všetky dievky sa mu páčili, ale neveril si. Videl, ako sa krútia, smejú, aké majú krásne oči a jemné tváričky, ale iba sa pozeral. Párkrát s nimi i zatancoval, ale žiadna sa naň neusmiala, nech sa už pokúšal povedať čokoľvek pekné. A keď sa chcel viac pritisnúť, cítil, ako sa odťahujú. Veď čo už s takým parobkom, ktorý sa má čoskoro hlásiť v košických kasárňach? Zazeral pritom na Eštváňa. Vždy ho neznášal. Ryšavec vyšší hádam o hlavu, v škole sa sotva naučil písať a každý o ňom vedel, že pochádza síce z bohatšej, ale nie z múdrejšej rodiny. Doteraz sa po Hrhove smejú, ako kopal s otcom pivnicu. Vyhåbili ju poriadnu, veď ich vinica nie je malá, ale ostala im poriadna kopa zeminy. Vtedy vraj Eštváňov otec dostal nápad. Vykopali druhú jamu, rovnako veľkú a nahádzali do nej zeminu, čo ostala z pivnice. Keď skončili, zistili, že majú opäť kopu hliny, ktorú treba zasa niekam spratať.
Napriek všetkému Eštváň priam žiaril. Škeril sa raz na tú dievku, potom na druhú, chytal ich okolo pásov, tancoval s nimi a ony sa naň usmievali, akoby bol pánom tvorstva. Všetky ho obletovali, ba aj dospelí, s výnimkou tých, čo mali dcéry na vydaj, uznanlivo pokyvovali hlavami, že aký je ten Eštváň chlapina. Ono to asi vždy platilo i bude platiť, že čím má parobok viac frajeriek, tým je väčší bujak, ale čím ma dievka viac frajerov, tým je väčšia krava. Vžité názory nezmeníš. Ale do zadku s Eštvánom aj jemu podobnými! Na nich bude spomínať, keď mu dajú do rúk pušku a pošlú v šíku na bojové pole? Takýto život nemá význam!
„Jóži, tak čo je?! Dokedy tu budem čakať?“ zaznel mu spoza chrbta hlas a precitol. Otec stál za ním na dvore a isto ho dlho pozoroval, ako znehybnel kdesi uprostred kroku a zamyslel sa. „Tak donesieš tú pílu alebo nie?“
„Hej, veď idem,“ prikývol Jóži a zamieril si to do šopy. O chvíľkou už stál oproti otcovi, hľadeli si do tvárí a pílili kameň. Nie hocijaký, ale ten pórový travertín, čo ľudia ťažili neďaleko mlyna pri vodopáde a aj hneď za kostolom. Taký kameň ako v Hrhove nemajú nikde. Mäkký, takže ním pokojne prenikne i pílka, ale plný malých dierok. Ak sa nepíli dobre, môže ľahko puknúť. Jóži si spomenul ako kedysi, keď bol ešte decko, vždy čakal, či sa tak nestane. V puknutom kameni neraz našiel kamenné odtlačky listov i kadejakých ulít. Učiteľ v škole hovoril, že sú to skameneliny z toho, čo kedysi dávno na zemi rástlo a žilo. Vtedy si tie odtlačky odkladal, ale keď ich mal skoro za plnú debnu, všetky vyhodil. Zdalo sa mu to už detské a nezmyselné zbierať ich. Načo? Len aby na ne pozeral?
Teraz pílil jeden dovezený kameň za druhým, zarovnávali ich, všetky presne podľa toho, ako ich otec odmeral a označil. Odnesú ich zo dve ulice ďalej, tam si ich jeden gazda objednal na dostavbu k domu a otec bol rád, že dačo zarobia. Zasa taký deň! Len drina až do večera, ale večer... Jóžiho zreničky sa rozšírili, keď si spomenul, čo ho čaká. Večer pôjde do kalvínskeho kultúrneho domu. Nie ako keď sa tam schádza mužský spevokol. Dnes sa tam vyberie, pretože do Hrhova prinesú premietačku. Prvýkrát uvidí, o čom už veľakrát počul. Film. Ozajstný, skutočný, v ktorom azda uzrie aj ďaleké kraje, kam sa nikdy nedostane, pretože za robotou do Ameriky sa už tak nechodí ako kedysi. Nebude sa musieť trepať niekam do Nemecka do prístavu a potom tráviť týždne na lodi. Zájde si len do kulturáku, sadne a uvidí, ako to vyzerá na druhej strane matičky Zeme. Pritlačil na pílu a robil ďalej. Dlho, skoro kým zapadlo slnko.
Muž, sledujúc nádhernú blondínu v priliehavej blúzke a sukni, aké sa nosia hádam len v Amerike, prešiel ulicou pod mrakodrapom a zamieril si to za ňou rovno do baru. Ona pozrela na pódium, kde hrala basa, klavír a trúbka, potom si sadla za malý okrúhly stôl, rozkošne pohodila hlavou, až sa zatriasol jej síce kratší, ale úžasný účes a vložila si do úst dlhú cigaretu. Muž v čiernom obleku s dlhým bielym šálom a vo šviháckom klobúku k nej pristúpil bez okolkov a pripálil jej. Ani si nepýtal povolenie, len sa rovno posadil vedľa nej a jemne sa usmial. Blondína pohľad nesklopila, iba potiahla z cigarety a vypustila do vzduchu niekoľko krúžkov dymu, ktoré stúpali nahor a rozplývali sa. Špúlila pritom pery tak, ako to Joži doposiaľ nevidel.
V sále bolo úplné ticho, i keď priam praskala vo švíkoch. ¼udia sedeli na stoličkách i na zemi a sledovali pohybujúce sa obrázky. Bolo tam všetko. Oceán, budovy čnejúce až k nebu, lode väčšie ako domy, autá, ale tiež ľudia, na ktorých sa dalo pozerať len s obdivom. Vyzerali ako z úplne iného sveta. Vlastne z takého aj boli. Neorali, nesiali, nelopotili sa celé dni, a predsa si žili lepšie než i ten najbohatší Hrhovčan. A tie ženy! Žiadnych dvadsať sukní okolo pása a blúzy zapnuté až pod bradu. Vyzerali nádherne, úžasne, priam ako bohyne, ktorých priliehavé šaty ešte viac zdôrazňovali ich krásu a zmyselnosť. Nebolo podstatné, o čom v tom filme išlo. Samotná skutočnosť, že sa vôbec niečo také dá nafilmovať a premietnuť, bola fascinujúca.
Ktosi otvoril okno. Chlapi zo svojich fajok a cigariet nadymili toľko, že z toho štípali oči. Jóži sa rozhliadol. Bolo preň zaujímavé sledovať iných, ako pozerajú film. Všetkým sa určite páčil. Julča si hrýzla nechty, keď videla, ako ten švihák v obleku objal krásnu blondínu v tanci a vtisol jej na ústa náruživý bozk. A Terči sa hrala s gombíkom na blúzke. Isto podvedome, no vzrušene s ním krútila raz na jednu, potom na druhú stranu; takto ho dozaista o chvíľu odtrhne. A Marča s Böži? Pýrili sa, no zrak nesklopili, ba zdalo sa, že dychtia, aby im nič neušlo. Tak prečo sú také odmerané, keď sa im to páči?
Filmový švihák s krásnou blondínou opustili bar, vyšli na ulicu a zastavili auto. Šofér ich za peniaze odvezie tam, kam si želajú. Samozrejme, išli rovno ich do švihákovej haciendy na pobreží, a i keď bola fľaša whisky na stole, ani na ňu nepozreli. Muž vzal ženu do náručia a uložil ju na posteľ. Nebránila sa. Lenže potom sa stalo niečo nepochopiteľné. Švihák si ľahol k blondíne, objal ju a odrazu sa obraz otočil z postele na strop a išli titulky. No nemohli to dofilmovať do konca?
Hrhovčania zatlieskali, i keď bolo jasné, že ich herci nemôžu počuť, vstali a pobrali sa domov. Vonku už bola poriadna tma a ľudia sa rozchádzali v skupinkách každý svojou stranou. Len Joži ostal pred kulturákom zamyslene stáť. Do odchodu na vojnu mu ostávali už len deň a dve noci, cítil sa trochu skľúčene. Opätovne sa mu v hlave vynárali obrazy, veriac, že film mu dal možno viac ako všetko, čo kedy prežil. Koľko krásnych žien chodí po svete a ešte aké! Nehanbia sa, ak im pri sedení spod sukní vytàčajú obnažené kolená; skôr to vyzerá, akoby ich vystavovali na obdiv. Nepoznajú čardáše, pri ktorých sa akurát prepotia tak, až smrdia. Ich tance nie sú len strohé dupanie, ale priam zmyselná výzva, ktorou obdarujú tanečníka s pohľadom plným prísľubu na spoločne strávenú noc. A spôsob akým sa zoznamujú! To mu utkvelo v pamäti najviac. Žiadne polročné obzeranie a nesmelé prihováranie. Nič také. Jeden jediný pohľad priamo do očí, ktorý vraví viac ako tisíce slov a padnú si do náručia. Nie, títo ľudia, ak sa ľúbia a chcú sa vziať, istotne nemusia čakať na to, kým a či vôbec sa ich rodičia dohodnú, kto dá koľko poľa, koľko sliepok a perín do ich manželstva.
Jóžimu sa ešte nechcelo vrátiť domov. Žasol nad nádherou, ktorá sa naň pred chvíľou vyliala ako dážď v prietrži mračien. Potreboval sa z toho vyrozprávať alebo to zo seba vychodiť. A porozprávať sa nebolo s kým. Očami zablúdil na čierne obrysy Horného vrchu a planiny. Nevediac sám prečo, rozhodol sa, že sa prejde týmto smerom.
Niektoré veci, ktoré na prvý pohľad prichádzajú ako celkom bezvýznamná náhoda, pri správnom uchopení dokážu človeku zmeniť život. Tak ako teraz. Stačilo len pár krokov, prejsť za zákrutu a stúpať ku kostolu, keď zbadal siluetu akejsi ženy. Isto mladej, slobodnej, lebo nemala na hlave šatku.
Trochu pridal do kroku, ale nerozbehol sa, aby ju nevyplašil. Až keď bol celkom blízko a ona začula šuchot jeho nôh, obzrela sa. Bola to mladá Gizi – cigánka. Jóži zrozpačitel a spomalil. Ona však zastala a hľadela naň ďalej, až kým neprišiel celkom blízko. Medzitým mu prebleslo mysľou mnoho obrazov. Pivnice vyhåbené do zeme, v ktorých hrhovskí cigáni žijú skoro ako líšky v norách. Bláznivá Róza, slobodná matka a cigánka s dvoma maličkými deťmi, ktorá chodí len od domu k domu po žobraní, aby ich uživila a vraví sa, že od niektorých mužov si domov prinesie vždy až podozrivo veľa jedla. Obecná husiarka Eva, ktorá pasie skoro celej dedine husi a chodí spievať do židovej krčmy. Tá je síce biela, ale je taká chudobná, že nemá kde bývať a prichýlili ju len cigáni. Žije s nimi. Tí jediní sa nad ňou zľutovali. Všetko je vec pohľadu a film Jóžimu jasne ukázal, že ľudia v Hrhove vidia kadečo priveľmi staromódne, skostnatelo, akoby tu čas zastal a okolitý svet sa uberá svojim smerom.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa, keď sa naň usmiala, akoby tu čakala len na neho.
„Ešte sa mi nechce ísť domov. Aj ja som sa bola pozrieť ten film. To bolo, čo? A teraz nám zasa zaliezť pod zem? To je aký život?“ akoby mu hovorila u duše.
„Ja som ťa tam nevidel.“
„No a čo? Po cigánke budeš pozerať? Ja som si zasa dobre všimla, ako si si premeriaval všetky dievčatá.“
Jóži sa na ňu zahľadel. Isto nemala viac ako sedemnásť. Bola mladá, čistá a v tej chvíli sa mu zdala aj pekná. Jediná, ktorá sa pri ňom chudobnom pristavila a stojí jej za reč.
„Páčil sa ti film?“ opýtal sa trochu hlúpo. Namiesto odpovede len vzdychla, a to tak, až sa v ňom voľačo pohlo. „Prejdeme sa spolu?“ položil ďalšiu otázku.
„Rada“ prikývla a potom kráčali vedľa seba tak tesne, až sa im šúchali ramená, ba párkrát sa im dotkli i ruky. Už sa aj chystal, že sa ju pokúsi jemne chytiť okolo ramien, keď sa im do uší zarezal ostrý zvuk píšťalky. A hneď na to i výkrik: „Dajte pozor na oheň aj vodu, aby sa nestala škoda!“ Od prekvapenia až poskočili. Nečakali, že sa ozve nočný vartaš, čo obchádza od desiatej do polnoci dedinu a vždy na celú hodinu zapíska na hornom konci, o pol jedenástej a pol dvanástej na dolnom konci. Nemysleli naň. Obaja ostali opojení filmovými milostnými scénami i vlastnou prítomnosťou.
„Vartaš pískal na zákrute, o chvíľu je tu. Poď, skryjeme sa mu!“ navrhol Jóži s detským úsmevom a už aj chytil Gizu za ruku a rozbehli sa od cesty hore po lúke medzi kalvínskou farou a kostolom. Zastali až na jej hornom konci a ticho sa smiali. Len tak, bez príčiny, či skôr z radosti, že sú tu a spolu. Jóži to urobil navlas presne, ako to videl vo filme a pozrel jej zblízka do očí. Až sa celá zachvela, keď ju objal a ich ústa sa spojili.
Bolo to také, ako si to vždy predstavoval. Len túžbu to neuhasilo. Naopak, ešte stúpla a ovládla ho. Ju tiež. Hladili sa po vlasoch, túlili sa k sebe, bolo v tom všetko, o čom kedy človek mohol snívať a v tej chvíli sa Jóži cítil absolútne presvedčený, že nič krajšie sa mu nemohlo stať ako stretnúť a zamilovať si túto mladú cigánočku.
„Tu, rovno pod kostolnými múrmi?! Ja vás vidím!“ zakričal odrazu mužský hlas a obaja sa strhli. Pred farou na priedomí stál farár Gábor v bielych spodkoch, isto už bol nachystaný do postele. Jeho ostrý hlas všetko zmenil. Jóži pustil Gizu a obaja sa rozbehli ako splašené zajace. Až pred bránou do dvora si Jóži vyčítal, že každý utekal svojim smerom.
V ten večer nevedel zaspať. Film, ale najmä prvá skúsenosť s dievčaťom zahnali všetky myšlienky na sny. Či inak – teraz sníval v bdelom stave. Plánoval si všetko. Hodinu po hodine. Veď mu už ostával jediný deň, pozajtra na svitaní ide na vojnu.
Ráno, ešte len bledla obloha, sa Jóži vybral do Jablonova. Mal tam dohodnutú nejakú prácu, že bude pomáhať zvážať drevo pre jedného gazdu. Nepôjde preto ani na schôdzu levente. Načo aj. Levente malo mladých mužov pripraviť na vojenský život, cvičili spolu beh i streľbu z pušky, často počúvali prednášky o sile maďarského národa a potrebe držať spolu v boji po boku Nemecka za krajšiu budúcnosť. Poslednú schôdzu môže pokojne vynechať, beztak ich už ktovie ako dlho neuvidí.
Takto prechádzal cestou okolo cigánskych podzemných nor a hľadel, či niekde neuvidí svoju lásku. Bolo na to priskoro, určite ešte spala a túžil len, aby po prebudení jej prvá myšlienka patrila jemu. Potom pridal do kroku. Čím skôr príde, tým skôr urobí robotu a skôr i skončí. A tak aj bolo. Ale ani popoludňajšou cestou naspäť ju nevidel a tak prišiel domov rozhodnutý, že len čo sa naje, s otcom ešte okreše a nareže ďalšie kamene, ale potom zájde za ňou priamo do osady.
„Bol tu Eštváň,“ povedal otec stroho, keď už mama podávala na stôl taniere s polievkou s krúpami a chystala sa natrieť chlieb margarínom.
„Ten ryšavec? A čo chcel?“ spýtal sa Jóži, ale už mu bolo jasné, že z toho nič dobrého nepozerá.
„Že pán farár prišli na levente.“
„Katolícky? Kalvínsky?“
„Kalvínsky. A hovorili tam o tom, ako poklesla morálka v dedine. Že jeden mladý muž, čo tam mal dnes na tej schôdzi byť, sa včera večer objímal potme priamo pri fare. A to nie s dievčaťom z rodiny aká by mu mohla byť roveň, ale s obyčajnou cigánkou! A Eštváň sa ťa na to prišiel opýtať, lebo na schôdzi si chýbal len ty!“
Jóži cítil, ako ním lomcuje zlosť, ale snažil sa to nedať najavo. Eštváň sa nič neprišiel opýtať, on to chcel len vyžalovať jeho rodičom. A teraz musí počúvať otcov vyčítavý hlas i matkine mlčanie, ktorým ho bude mučiť viac, než ako by mu niečo povedala. To už pozná.
„Keď farár vravel, že bola tma, tak čo mohol vidieť?“ skúšal Jóži.
„Chceš povedať, že pán farár klamú?“ zdvihol otec obočie, ale nečakane sa ozvala mama. A celkom zmierlivo.
„Zajtra nám odchádzaš, len aby si sa nám v zdraví vrátil. Nemysli na to. Kým prídeš, ľudia zabudnú.“
„Pôjdem za farárom, nech nie je nahnevaný. Všetko sa vysvetlí. A napíšem aj list. Ak by nebol doma, nechám mu aspoň ten,“ rozhodol sa Jóži a tak i urobil.
Keď dojedol, vzal papier, pero a začal. Písanie mu išlo dobre, vedel presne vyjadriť svoje myšlienky a možno i preto, že bol už takmer jednou nohou v armáde a zároveň cítil jasnú krivdu, podal všetko priamo a nezaobalene. Pýtal sa v písme farára, či Boh stvoril k obrazu svojmu len bieleho človeka. Či cigáni nie sú ľudia, teda dielom Božím. A či tí bieli, ktorým sa nevodí až tak zle, nekonajú inak, ako ich učí náboženstvo. Či sú azda ochotní roztrhnúť svoj posledný plášť, ako to urobil svätý Martin, len aby sa rozdelili s chudákom a zaodeli ho. Tiež či tí gazdovia, ktorí zbožne načúvajú nedeľné kázne, nehromadia majetky aj napriek Ježišovým slovám, že skôr prejde ťava uchom ihly, ako sa boháč dostane do kráľovstva nebeského. Vari cigáni nie sú takí blížni ako všetci iní, ktorých nám káže milovať Božie desatoro? Kde sa v človeku berie pýcha, keď o nich hovorí pohàdavo, akoby si nezaslúžili, aby sa na nich pozeralo rovnako ako bielych? A nebál sa byť ešte ostrejší. Dodal, že o to viac ho prekvapuje, keď takéto názory počuje od zástupcu cirkvi, ktorá sa považuje za šíriteľa Kristovho učenia. Že nech sa vraj nehnevá, ale i keď si ho veľmi váži, lebo urobil pre mnohých veľa dobrého, tu by sa mal zamyslieť, či Boh bude na poslednom súde inak merať bielym a inak cigánom. Lebo ak nie, neprináleží to ani nám.
Dopísal list, pridal ešte podpis a vybral sa na faru. Bola zatvorená, farár kamsi odišiel. Zastrčil mu teda písmo medzi dvere a vrátil sa domov.
Dnes s otcom pílil kameň rýchlo, lebo i keď bol unavený, chcel ešte stihnúť prechádzku s Gizou. Poslednú, než sa ráno vyberie do Košíc. Už aj skoro končili s robotou, mama práve vedľa nich kàmila sliepky, keď zavàzgali vráta na plote a ktosi vstúpil na dvor. Pán farár Gábor.
Otec sa hneď postavil a šiel mu oproti. Aj Jóži, i keď o niečo rozpačitejšie.
„Nie, nie, ani nejdem dnu,“ mával farár rukou, keď ho otec pozýval, aby si u nich sadol na hrnček čaju. „Ja len,“ pokračoval úctivo, „ja som sa prišiel ospravedlniť.“
„Prosím?“ otec takmer zajachtal.
„Chcem sa ospravedlniť tuto tvojmu synovi. Mám sa prečo. Vieš, môžete byť naň hrdí. A keď už musí na tú vojnu, chcem mu aj požehnať.“
V ten večer ešte Jóži hľadal Gizu, ale márne. Nikto v cigánskej osade nevedel, kam išla. Na druhý deň za svitania Jóži opustil Hrhov a vybral sa do košických kasární, odkiaľ ho hneď transportovali na výcvik do Budapešti. Keď sa po troch rokov vrátil z vojny domov, Gizi už bola vydatá. Nikdy sa nedozvedela, ako sa jej vtedy zastal...
* * *
Poznámky autora:
1941 – v roku, kedy sa stal tento príbeh, Hrhov v rámci Viedenskej arbitráže patril pod Horthyho Maďarsko. Rovnako aj Košice. Preto bol aj hlavný hrdina príbehu členom levente, narukoval do maďarskej armády a bol prevezený z košických kasární na vojenský výcvik do Budapešti.
Kalvínsky kultúrny dom – patrí reformovanej cirkvi. Nachádza sa na dolnej strane ulice pri reformovanom kostole. V minulosti tam okrem iného pravidelne nacvičoval a vystupoval kostolný mužský spevácky zbor.
Reformovaný kostol – je mladší ako katolícky kostol, ktorý pochádza z 15. storočia. Postavili ho v 18. storočí a rovnako ako katolícky patrí medzi národné kultúrne pamiatky. Aj dnes pri ňom stojí fara, ale napravo od chrámovej lode. Naľavo sa nachádza lúka s peknou ale už opustenou starou štýlovou budovou niekdajšej fary, kde v čase príbehu býval kalvínsky farár Gábor.
Travertín – sa dnes už v Hrhove neťaží, ide o ochrannú zónu Národného parku Slovenský kras. Pri vodopáde, ktorý stojí uprostred dediny, sa nachádza krásny veľký odkryv, kde môžeme pozorovať travertínovú štruktúru. Druhé miesto ťažby bolo hneď za katolíckym kostolom. Neskôr ho prerobili na záhradnú kostolnú zónu, ale terénne nerovnosti za kostolnou loďou jasne poukazujú na miesto niekdajšej ťažby.
Židia – ako sa spomína v poviedke, vykupovali od ľudí sliepky, husi, kačky, ošípané, kravy a víno, ale tiež mlieko, maslo a vôbec všetky domáce produkty. V Hrhove tiež prevádzkovali aj dva bitúnky, krčmu a obchod. ¼udia im svoje produkty predávali, pretože Rožňava i Košice boli ďaleko, aby ich nosili sami predávať na trh. V rámci deportácií, ktoré sa v Maďarsku konali v rokoch 1943 a 1944, boli všetci Židia z obce odvlečení do koncentračného tábora.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
