Neverte a nebuďte dobrí!
@ :: Poviedky ::
Mar 11 2010, 09:53 (UTC+0) | 
Kostol zasvätený sv. Antonovi Pustovníkovi a jeho žiakovi sv. Pavlovi Eremitovi v Jaklovciach |
Miesto: Jaklovce, okres Gelnica
Čas: 1931 – 1935
Autor: Slavomír Szabó
Neverte na zázraky! Mňa už nikto nepresvedčí! Ale boli časy, keď som bol taký hlúpy, že som veril i na veštenie. Ba i na také jednoduché, čo sme si robili sami. Nebola pri tom ani žiadna cigánka, ktorá by sa tvárila múdro a hľadela do dlane rozmýšľajúc nad každým vyrieknutým slovkom. Veď to hneď vysvetlím. Predtým by som vám však chcel dať ešte jednu radu. Nie všetkým, iba chlapcom. Nebuďte za každú cenu dobrí. Neopláca sa to. Ak budete večne zdvorilí a ustupovať iným, aby ste si nikoho nerozhádali, dievčatá si vás nezačnú vážiť. Stanete sa pre ne iba akýmisi mačkopsami, ani to, ani hento. Niekedy je naozaj potrebné viacej pritlačiť a zastať si svoje, lebo inak ostanete sami a všetci vás budú využívať! Ale vráťme sa k tomu vešteniu...
Bolo to pred štyrmi rokmi, mal som štrnásť. Akurát taký vek, keď som si začal všímať, ako sa naše spolužiačky menia na mladé dievky, od ktorých ťažko odtrhnúť pohľad. Aj sa mi s nimi snívalo. Najviac s Borišou. Vyzerala tak útlo, skoro bezbranne, akoby potrebovala objať a pritúliť a takto sa chrániť bez nástrahami sveta. Najviac sa mi páčilo, keď som ju stretol po daždi. Vtedy mala obuté matkine čierne gumáky a trčali z nich biele štíhle lýtka. Často som ju pozoroval, ako sa rozpráva s kamarátkami a jej úsmev plný jemných bielych zúbkov mi vždy zobral všetku odvahu, aby som sa jej prihovoril. Bol som schopný čokoľvek obetovať, aby sa takto sladko usmiala aj na mňa. Ale neurobil som vôbec nič. Zázraky sa nedejú.
Mojimi najväčšími kamarátmi boli Piťo a Onda. Obaja mali povesť malých gaunerov, v škole nerobili učiteľom radosť, a ani doma rodičom, ale to mi vyhovovalo. Pri mojej večne úslužnosti som bol rád, že sa so mnou kamarátia a cítil som sa v ich prítomnosti silnejší. Piťo mal tiež štrnásť a Onda bol o dva roky starší. V lete sme chodili pásť husi na Polanky a vtedy Onda dostal nápad, aby sme si vyveštili.
„No čo tak pozeráš? Sa bojíš, že ťa farár vyhreší, lebo veríš na čary? A odkiaľ by sa to dozvedel? Myslíš si, že si dievčatá neveštia? A na Ondreja čo robia? Mrmlú tie svoje zaklínadlá, v lyžiciach roztápajú olovo nad zapálenými sviečkami a lejú ho do studenej vody, len aby si potom pozreli, ako bude to olovo vyzerať, keď vychladne. Veria, že sa bude podobať na dačo, čo im napovie, kto bude ich ženích,“ spustil Onda na Piťa, ktorý sa spočiatku okúňal.
„Nemusíš mi hovoriť, ako veštia! To vie každé decko!“ odul Piťo líca a napriameným ukazovákom si utrel sopeľ nad hornou perou.
„Takže, ideme na to! Budeme si veštiť z prútikov od slaniny!“ rozhodol Onda. Piťa už mal spracovaného a mňa sa na názor nepýtal. Bolo mu nad slnko jasnejšie, že nebudem proti. Nikdy som mu neodporoval.
Veštenie prútikmi od slaniny je vraj staré ako naše Jaklovce. Všetci chlapci v dedine tým prešli. Aj tí, čo sú už dedmi, aj tí, z ktorých ostali pod zemou cintorína len kosti. Celý fígeľ spočíva v tom, že si na palici nad ohňom musíte opiecť slaninu, zjesť ju a potom tú palicu zapichnúť doprostred ohniska. Naostatok už len čakáte, čo s ňou urobí žeravá pahreba a ako spadne. To je veľmi dôležité, lebo tak vám palica ukáže, z ktorého smeru môžete očakávať príchod svojej budúcej ženy či frajerky.
Keď už oheň zahorel a husi sa pokojne pásli po celej lúke, Onda sa poškrabal na hlave: „Ale ja nemám slaninu. Rudo,“ pozrel na mňa, „daj mi kus z tvojej“.
Ani nečakal, čo mu odpoviem a už vytiahol nožík. Neviem, odkiaľ ho mal, no odrezal si ním z mojej slaniny polovicu. Väčšiu polovicu. Na chvíľku som zapochyboval, či si to veštenie nevymyslel len preto, aby sa mohol najesť, ale dôležitosť, akú pripisoval celému obradu, ma presvedčila, že to predsa nebude len tak. Keď sme si slaninu opiekli, zjedli a mali od nej mastné ústa, prsty i žalúdky, zapichli sme svoje palice na stred ohniska. Moja spadla ako prvá a jej koniec smeroval rovno tam, kde sa vytàčala strecha kostola.
„Cha, asi ostaneš bez ženy a budeš mníchom!“ vyprskol Piťo.
„Alebo zvedieš nejakú mníšku, čo kvôli tebe utečie z kláštora!“ rehotal sa aj Onda, ale potom hneď prestal, lebo padla i jeho palica a ukazovala na Nižné Jaklovce a Margecany. On bol z Margecian, čo vlastne len potvrdzovalo, aké je to veštenie dôveryhodné a netreba sa mu vysmievať. Hneď začal počítať, ktoré dievčatá by mu odtiaľ mohli byť frajerkami, ale keď mu došli prsty na rukách, vzdal to. Piťova palica smerovala ku kaštieľu. Dakedy tam žili grófi. Csákyovci. Dobre sme ich pamätali, odišli len pred piatimi rokmi. Piťo sa teda nadúval, že určite sa vrátia a prinesú so sebou i dáku mladú slečinku, čo ho dotiahne medzi šľachtu. Zasa som obstál najhoršie.
O chvíľu sa však všetko vyjasnilo. Aspoň takto som tomu uveril a tešil sa ako drozd pri dážďovke, že mi osud praje. Keď som totiž zaháňal husi domov, musel som ísť okolo kostola. Odrazu sa otvorili vráta a vonku vychádzali všetky dievčatá. A Boriša šla ako prvá!
„Kde by som bola, na poučení,“ pozrela na mňa, keď som sa jej pýtal.
„Na akom?“
„S pánom farárom. Na poučení o čistote panenstva.“
Cítil som, ako sa červenám. Prekvapilo ma, že to povedala takto rovno a najradšej by som si niečo vymyslel, prečo musím ísť rovnakým smerom ako ona, ale nedalo sa. Boriša šla na jednu stranu a ja za husami na druhú.
Nebyť Ondu a Piťa, pasenie by bola nuda. S nimi nie. Rehotali sa často ako blázni, a to najmä na veciach, pri ktorých sa iní chytali za hlavy. Pamätám sa dobre na chvíľu, keď sme raz išli pásť kravy. Tam, kam ich vodil obecný pastier, bolo vraj všetko spasené a rodičia nás poslali na druhú stranu pod les. Vyšli sme na lúku a ja som skoro vyskočil z kože. Toľké šťastie! Na rovnakom mieste pásla i Boriša. Bola sama a Piťo si to zamieril rovno k nej. Aj ja som tak urobil, len Onda si sadol do trávy, vytiahol voľačo z vrecka a hľadel na to tak, aby sme nič nevideli.
Boriša sa na nás pozrela len tak letmo, ale bola krásna. Z vlasov vpletených do vrkoča sa jej uvoľnil malý pramienok, ktorý voľne povieval vo vetre a ja som mal chuť ho pohladiť. Piťo bral veci inak. Všimol si totiž, že Borišina krava začala vyskakovať na tú jeho. Tak ako na kravy skáče býk.
„Vieš, prečo to robí?“ spýtal sa jej. Teda, spýtal sa Boriši, nie tej kravy.
„Skáče, lebo chce teliatko. Mama hovorila, že keď to na kravu príde, tak to tak robí, i keď je to čudné.“
„Hej, takto by mal na ňu skákať býk, nie ona na iné. Ale, keby si chcela, ja by som s tebou šiel na Bujakovu lúku. Za pastierom. Tam, ako je v ohrade obecný býk. Ak tvoji rodičia pastierovi zaplatia a on vašu kravku k nemu vpustí, mohol by som ťa poučiť o kadečom.“
„Hej? A o čom napríklad?“ pozrela naň s takým úsmevom, až vo mne stuhla krv. Piťo jej hovoril samé sprostosti a ona namiesto toho, aby ho zaplašila aspoň slovom, mu ešte hľadela rovno do očí!
Spravodlivosť existuje. V tej chvíli som tomu uveril, lebo sa naraz všetko zmenilo. Piťovej krave sa asi nepáčilo nechať na seba tak skákať a tak sa rozbehla preč. Piťo za ňou kričal, potom schmatol zo zeme kameň a hodil. Mieril dobre i zle. Dobre, lebo ju zasiahol a zastavil. Zle, lebo ju trafil rovno hlavy a vybil jej oko. Krave sa podlomili predné nohy, tak tam kľačala a bučala a my sme nevedeli, čo robiť. Piťo nedal strach najavo a rýchlo kravu odviedol domov.
Ostali sme dvaja. Boriša a ja, lebo Onda ešte stále sedel na druhom konci lúky.
„To zle urobil, že hodil kameň do kravy,“ utrúsil som.
„Hm,“ povedala i nepovedala Boriša.
„Ale som tu s tebou aspoň ja,“ skúšal som na seba upriamiť pozornosť.
„Keď myslíš. Ale potichu, lebo si chcem čítať,“ povedala a z plátennej taštičky vytiahla akúsi maličkú knižku. Možno modlitebnú, to presne neviem. Asi som ešte nepovedal, že ona pochádza z takej rodiny, kde berú kostol veľmi vážne. Nechcel som ju teda rušiť, to by som si určite nedovolil a šiel som späť k Ondovi.
Onda stále sedel a viete, čo robil? Počítal peniaze! A nie málo. Mal ich tak za tri hrste a ani ich už neskrýval .
„Skade si ich vzal?“ pozeral som naň neveriacky, zatiaľ čo sa on škeril, akoby mu patril celý svet.
„Obchodujem.“
„Ty?“
„Ja.“
„Ako?“
Onda mi všetko vysvetlil. Vraj predáva prášok proti blchám. A predáva ho na moste medzi Nižnými Jaklovcami a Margecanmi, lebo tadiaľ chodí najviac furmanov. A keďže všade je dosť båch a furmani sa často vracajú s peniazmi, radi kúpia.
„A odkiaľ máš prášok proti blchám?“ nedalo mi.
„Nemám.“
„A čo im teda predávaš?“
„Treba nájsť tehlu. Vždy niekde nejakú vysnorím. Tú potom doma v mažiari roztlčiem na úplne jemný prášok a ten im predávam.“
„A keď na to prídu?“
„Už vyše mesiaca kupujú a všetko je v poriadku. Ak by sa to zmenilo, budem vedieť, že si im to povedal ty, lebo okrem teba som to nevravel nikomu. A potom si ma neželaj!“
Prial som teda Ondovi, aby mu išli obchody dobre a ostal mojim kamarátom i naďalej. Potom som skoro do večera pozoroval z diaľky Borišu, ako si tam stále číta a okrem svojej kravy som dával pozor aj na Ondovu, lebo bol vraj unavený, natiahol sa na zemi a po chvíli zaspal.
Hovorí sa, že božie mlyny melú pomaly, ale isto. Teraz mleli rýchlo. Na druhý deň Boriša pásť neprišla, ale Ondo a Piťo hej. Piťo vlastne došiel len tak, rodičia mu už kravu nezverili. A nebolo mu do reči. Najskôr síce začal hovoriť, že keď mu mama vyčítala čo urobil, iba jej povedal: „A načo krave dve oči? Vari bude vyšívať?“ Mama len pokrútila hlavou, ale potom prišiel domov otec. Vraj už vo dverách prskal a nahnevaný bol až hrôza. Mal zlý deň. Všetci sme totiž chovali husi, ale málokedy jedli. Väčšinou sme ich predávali Židom. Ale to nie len tak. Hus musel zabiť ich kóšer mäsiar, čo býval u nás v Jaklovciach. Urobil to za pás drobných a hus nám vrátil. I tak sa to oplatilo, lebo kóšer hus sme potom predali drahšie. Lenže Piťov otec chcel ušetriť aj na tom. Zabíjal husi sám a predával ich akože kóšer. A Židia mali akurát včera stretnutie v synagóge, čo stojí poniže dediny. Tam sa od mäsiara prezvedeli, že Piťov otec uňho dlho nebol a pravda vyšla najavo. Už od nich nikdy nijaký Žid hus nekúpi. Keď ešte zistil, že Piťo vybil krave oko, hneď mu napadlo, že tú už do Kluknavy neodvedie. Aj kravy sa oplatilo predávať Židom a židovský kóšer mäsiar na hovädzinu žil zasa v Kluknave. Ale vykupoval len také zvieratá, čo boli celkom zdravé a nikdy neprekonali žiaden stres. Ak krava krívala alebo nemala oko, takú nevzal. V ten deň začal krívať Piťo. Otec mu to riadne porátal a vyvàšil na ňom svoju zlosť aj za tie husi.
Lepšie na tom nebol ani Onda. Akoby naschvál práve včera večer, keď zasa ponúkal svoj zázračný prášok, zastavili pri ňom hneď dva furmanské vozy naraz. Chlapi vraveli, že to proti blchám vôbec nezaberá a chcú naspäť svoje peniaze.
„A ako ten prášok používate?“ pýtal sa Onda.
„Sypeme ho na šaty, na periny a dávame v hrnčeku do skrine,“ odpovedal ktorýsi.
„Ale to nie tak!“ zastrájal sa Onda, že im poradí. „To musíte blchu chytiť a donútiť ju kúsok toho prášku zjesť!“ vynašiel sa, ale veľmi mu to platné nebolo.
Jeden z furmanov mu povedal, že keď blchu chytí, môže ju rovno zapučiť a nemusí ju kàmiť práškom. Druhý nevravel nič a Ondovi rovno strelil po papuli. Chudák môj kamarát spadol na zem, ale rýchlo sa zasa postavil a utekal preč. Kričali za ním, že ho poznajú a vraj keď do týždňa všetko nevráti, zavolajú naň žandárov.
„A peniaze ešte máš? Kupoval si dačo?“ prezvedal som sa sústrastne.
„Neminul som ani korunu. Šetrím si. Rudo, vieš, ja raz pôjdem do Ameriky. Tak ako tam išiel môj dedo aj môj otec. Do Pensylvánie. Aby som videl kus sveta, zarobil si a keď sa vrátim, kúpim si dom, polia, kravu a hromadu husí. Nebudem sa podaromne učiť, keď mi stačí našetriť, vycestovať, zarobiť a potom už môžem len gazdovať!“
Musel som uznať, že má pravdu. Predsa len, dosť často bolo cítiť, že je od nás o tie dva roky starší. Nakoniec na tej drvenej tehle i tak zarobil. Dvom furmanom síce peniaze vrátil, ale ostatné si nechal. Má dosť rozumu.
Dni, týždne, mesiace i roky minuli a na príhodu s jednookou kravou či práškom-nepráškom proti blchám by som už aj zabudol. Čo však ostalo v mojej mysli hlboko zakotvené, bol môj vyveštený osud. Boriša sa stávala stále krajšou a krajšou. Do školy som už nechodil a tak som ju vídaval najčastejšie v kostolíku svätého Antona na omšiach. Vtedy s tou modlitebnou knižkou, keď na lúke nechcela, aby som ju rušil pri čítaní, to myslela asi vážne. Jej pobožnosť sa stala povestnou. Nechýbala na žiadnej bohoslužbe, často si zašla aj sama pod sošku Panenky Márie pomodliť sa ruženec. Rodičia z nej mali radosť. Pomáhala im, ako len vedela, tiež starým ľuďom čo už nemali nikoho, vľúdne slovo mala aj pre žobravé cigánky. A stále bola slobodná, bez frajera. Zatiaľ čo iné chodili na špacírky so svojimi milými, ona nie. Okrem kostola som ju mohol vidieť už len na tancovačkách. Tam prišla, ale každý tanec zatancovala vždy s iným mládencom a potom rovno domov ešte pred zotmením.
Onda dostál svojho slova. Tiahlo mu už pomaly na dvadsať, keď nám povedal, že odchádza do Ameriky. Čo najskôr, kým ho ešte nevolajú do armády. Bude tam tak tri až päť rokov, potom sa vráti nazad. Piťo sa hneď dušoval, že i on tak čoskoro urobí a myslím, že som niečo také zamrmlal i ja, aby som sa pridal. Bolo to práve v jeden podvečer začiatkom leta, keď naši cigáni vyhrávali na lúke za dedinou a všetci tancovali a radovali sa. Aj ja. Môj tanec s Borišou bol pre mňa zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Hneď za mnou s ňou tancoval Onda a ja som ticho pozeral, ako si ju priťahuje stále bližšie a bližšie. V tej chvíli som si veľmi prial, aby už do tej Ameriky naozaj odišiel a vlastne som žiarlil.
„Čo? Včely ti uleteli, alebo ťa kopol kôň?“ spýtal sa ma, keď sa od Boriši vrátil a nemal som chuť sa s ním rozprávať. Prekvapilo ho to, takého ma nepoznal. Ale potom mu to došlo.
„Ona sa ti páči, čo?“
Prikývol som.
„A povedal si jej to?“
Pokrútil som hlavou, že nie.
„Tak za ňou choď a povedz.“
„Aby ma tu pred všetkými vysmiala?“
„Tak počkaj, kým pôjde domov. Stále chodí sama. Dobehni ju a povedz jej to tam.“
Mykol som ramenom.
Onda to tak ale nenechal. Všetko hneď vyklopil Piťovi a potom do mňa nalievali jednu zemiakovú pálenku za druhou, až kým som súhlasil. Aj mi radili. Že keď jej to poviem, aby som hneď svoje slová potvrdil bozkom. Okamžite, skôr ako stačí povedať, nech jej dám pokoj. Že keď to urobím, tak sa prekvapí, že na chvíľku stratí slová a vtedy ju mám chytiť okolo pása a poriadne si ju k sebe pritlačiť. Potom už vraj všetko pôjde samo.
„To by bol zázrak,“ zamrmlal som si pod nosom, ale oni sa z toho smiali.
Tancovačky zvyčajne trvali do polnoci, no Boriša odchádzala už s príchodom súmraku.
„Bež za ňou,“ huckal ma Onda, ale ja som sa zdráhal.
„Mám nápad,“ navrhoval Piťo, „obehneme poza humná a počkáš ju pred ich bránkou, takže ona dôjde k tebe. My sa skryjeme, aby nás nevidela.“
„Ideme!“ rozhodol Onda a obaja sa už aj rozbehli. Ja s nimi, i keď sa ma opäť nikto nespýtal na môj názor.
Všetko dopadlo inak. Urobil som, ako mi radili. Povedal som jej, že sa mi páči a skôr ako stihla čokoľvek urobiť, dal som jej bozk na ústa. Keď som sa ju pokúšal chytiť okolo pása, dostal som takú facku, až som sa celý zatriasol. Neviem, kde sa v jej útlych ramenách vzalo toľko sily. Potom vošla do dvora a ešte cez bráničku na mňa zakričala, že si ju asi s niekým mýlim, lebo ona nie je taká, ako si myslím. A keď ju za takú považujem, nech jej už viac nejdem na oči.
O pár mesiacov odišiel Onda do Ameriky. Chýbal mi. A pobrali sa aj iní, ba i celé rodiny. Bol to veľmi zlý čas. Takmer už dva roky čo zatvorili zlievareň v Mária Hute a skoro rok, čo odstavili aj továreň Walkovcov v Gelnici. Chlapi hovorili, že v železiarňach v Krompachoch to je ešte horšie ako v dvadsiatom prvom pri Krompašskej vzbure. Vraj celosvetová kríza. Začalo sa o nás rozprávať ako o Hladovej doline. Mne však najčernejšie znela správa, že do Ameriky ide aj Boriša. A dokonca sama! Rodičov mala už starších, nevládali. Bol by som dal čokoľvek za to, keby som mal peniaze na cestu a mohol ísť s ňou. Ale nemal som nič.
Už skoro rok mi ostal len kamarát Piťo. Aj to iba vtedy, keď mu zvýši čas. Viac ho dáva Katrine, svojej frajerke. No dnes večer dobehol. Oči mu svietili ako petrolejky, keď mi hovoril, že Boriša poslala domov písmo.
„Odkiaľ to vieš? Kedy ho poslala?“ rozbúšilo sa mi srdce. Nádejal som sa, že keď mi to beží povedať, nie je to len tak.
„Už viackrát písala, ale teraz o tom hovorili jej rodičia. Že v tej Pensylvánii je veľa Slovákov, a keď tam príde slobodné dievča, lepia sa na ňu ako muchy. Vraj tak doliezajú, že nebude mať pokoja, pokiaľ sa nevydá. A vieš čo?“ zvýšil Piťo hlas.
„Čo?“
„Bude sa vydávať! Najskôr pýtala povolenie, potom išli jej rodičia dohodnúť statky s rodičmi jej ženícha, urobili všetko ako treba, odpísali a ona už potvrdila, že sa v tej Amerike vezmú. Vieš, kto bude jej mužom? To je najväčšie prekvapenie. Onda! O štyri týždne budú mať svadbu. A domov poslali doláre na hostinu. Že nech ju rodičia vystroja presne v ten istý deň a pozvú na ňu celú rodinu i kamarátov. Svadba v Amerike, hostina v Jaklovciach! A Rudo, teraz počúvaj, jej otec mi hovoril, že pozývajú mňa i teba. Však ti to určite príde povedať aj sám. Tak Onda sa nám žení... Máš radosť?“
Asi som mal ako chlapec roztåkať tehly a predávať ich ako prášok proti blchám furmanom. Niečo by som zarobil. Možno nie dosť na cestu do Ameriky, ale aspoň základ. Kde je veštba, ktorá mi predurčila Borišu? Sprostosti sú to všetko, sprostosti! Neverím na veštby, ani na zázraky! Chlapci, nebuďte dobrí... Neopláca sa to...
* * *
Poznámky autora:
Kostol sv. Antona Pustovníka – bol postavený v 13. storočí a dodnes si zachováva mnoho prvkov pôvodnej gotickej architektúry. Je to jedna z pamiatok Gotickej cesty, na trase ktorej sa nachádzajú Jaklovce. Pôvodné patrocínium je dlhšie, kostol zasvätili sv. Antonovi Pustovníkovi a jeho žiakovi sv. Pavlovi Eremitovi. Nachádza sa v ňom gotická socha Madony z Jakloviec. Pochádza z 1. polovice 15. storočia a pamiatkari ju charakterizujú ako drevorezbu a polychróm. Toto rezbárske dielo v stredoveku vyhotovil muž označovaný ako Majster Bielej Madony z Toporca. Pôsobil na Spiši v rokoch 1425 až 1465. Považuje sa za predchodcu spišskej drevorezbárskej dielne, ktorej najznámejším predstaviteľom je Majster Pavol z Levoče.
Csákyho kaštieľ – pochádza z druhej polovice 18. storočia a bol postavený v štýle tereziánskeho baroka. Okolo roku 1920 bol pôvodný jednopodlažný objekt v niektorých častiach zvýšený o poschodie a prestavaný do klasicistického štýlu. Grófska rodina Csákyovcov odtiaľ odišla v roku 1926. Dnes je kaštieľ súkromným majetkom košického podnikateľa, ktorý ho však nevyužíva, stojí opustený a prázdny.
Nižné Jaklovce – stáli na mieste, kde sa dnes nachádza Ružínska priehrada. Boli zaplavené, rovnako tak i Margecany. Z terajších Margecian je pôvodný len kostol a vápenka. Rovnako zanikol aj spomínaný most, ktorý oddeľoval Nižné Jaklovce od Margecian.
Synagóga – stála poniže Jakloviec na mieste, ktoré je taktiež zaliate Ružínskou priehradou.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
