Najdrahšie slivky na svete
@ :: Poviedky ::
Mar 26 2010, 08:25 (UTC+0) | 
Csákyho kaštie¾ v súèasnosti |
Miesto: Jaklovce, okres Gelnica
Čas: osemdesiate roky 19. storočia
Autor: Jiří Zaťovič
Anton s Jozefom sedeli na svahu nad furmanskou cestou z Folkmára, ktorá viedla ku kaštieľu. Tam sa krížila s cestami na Gelnicu a Margecany. Leto nezadržateľne padalo do jesene, v sade Csákyho kaštieľa lákali jablone, hrušky, ale aj slivky. Len preskočiť plot a mohli by sa do sýtosti najesť. Strach im však nedovolil. Správca bol prísny, bez váhania by zvesil dupľovku a posolil im zadky dávkou brokov. A okrem hanby medzi ostatnými mládencami by mali ešte aj opletačky s vrchnosťou. A o tie nestáli už vôbec. Odkedy pred pár rokmi úrady povinne zaviedli maďarčinu do škôl, nedalo sa už nikde nič vyjednať. Navyše Anton s Jozefom vyšli zo školy práve v tom roku, keď sa do nej s veľkým hrmotom nasťahovala maďarčina a preto z toho divného jazyka nerozumeli ani máčny máčik. A že sa ďalej učili len u majstrov na Spiši, nepotrebovali ten pre nich cudzí jazyk vôbec poznať.
Tak len sedeli, slinky sa im zbiehali a rozdumovali, aké by to bolo, keby takú peknú štíhlu slivku obsypanú plodmi mali v záhrade za domom. Lenže to by ich zasa v dedine vysmiali – kto to kedy videl, aby sa chudobina tak parádila! Pri dome bolo treba miesto využiť na zemiaky, kapustu, repu, nie sadiť stromy, z ktorých niet dosť úžitku! Slivku si posaďte na medzi! Aj by posadili, lenže úrodu by potom zbierali iní. Chlapci nemali čas strážiť strom, okolo gazdovstva sa bolo treba obracať – a čím bolo chudobnejšie, tým viac bolo treba robiť, aby človek prežil.
„Poďme preč, lebo ma už zrádnik chytá, čo sa na tie slivky nemôžem pozerať!“ zdvihol sa Anton, posunul si klobúk do čela a oprášil zadok.
„Hej, počkaj!“ zastavil ho Jozef. „Tak sa mi vidí, že ide nejaký furman! Počuješ?“
Za vrcholom kopčeka naozaj bolo počuť hrkotanie voza a občasné hijó. Potom sa na horizonte objavila konská hlava, za ňou celé telo, furman s klobúkom a za ním voz, na ktorom trónil sud. To sa bohatý gazda z Folkmára vybral na trh do Gelnice, popredať, dobre zarobiť a niečo pokúpiť.
„Stoj, gazda!“ vyskočil pred neho odrazu Anton.
„Pàà!“ zastavil gazda koňa a pevnejšie zovrel bič.
„Čo tu strašíte poriadnych ľudí?!“ osopil sa na mládencov. „To je u vás v Jaklovciach taký zvyk, že chudobina posedáva na medzi a obťažuje okoloidúcich?!“
„Čo to vezieš?“ nereagoval Anton na urážlivé reči o chudobe Jaklovčanov.
„A čo ťa do toho?“
„Daj nám ochutnať z tých slivák!“ ozval sa zozadu Jozef, ktorý už stihol nazrieť pod plachtu, ktorou bol sud prikrytý.
„Ešte to tak! Chudobinu budem živiť, žobrotu!“ zahnal sa gazda bičom na mládencov a odohnal ich od voza. „Keď budete mať riadne čižmy, príďte si kúpiť na trh, otrhanci!“ praskol bičom a kôň sa pohol ďalej.
„Aká chudobina,“ zlostil sa Anton, „veď máme riadne klobúky! A šporovlivý gazda predsa chodí v lete bosý, nepotrebuje sa po pansky v čižmách predvádzať. V čom by potom chodil v zime?!“
„Tak by som mu čosi vyparatil!“ zlostil sa Jozef. „A aj viem, čo!“
Len čo to dopovedal, rozbehol hájikom nad cestou, ani sa neobzeral, lebo vedel, že Anton uteká za ním. Gazda ich nevidel a keď pred neho znova skočili, stáčal práve voz doľava na cestu ku Gelnici. Kôň sa splašil, voz naklonil a mládenci dielo dokonali. Opreli sa do suda, vyvalili ho z voza a už ho kotúľali dole pod kaštieľ do veľkého rybníka. Svah sa o chvíľu modrel, ako sa z neho sypali slivky. Gazda ratoval koňa, na iné nemal čas.
Všetko to trvalo len chvíľu a už sa obaja výmyselníci učupili v hájiku.
Gazdovi by ostali len oči pre plač, nebyť toho, že jeden z mládencov pri tej galibe stratil klobúk. Gazda ho už držal v ruke a s nadávkami pohnal koňa – do Gelnice.
„A čo teraz?“ spýtal sa Jozef, ktorého klobúk smeroval do mesta a ako si domysleli, najskôr na žandársku stanicu. O chvíľu prídu tí čerti s čiernymi kohutími perami a bajonetmi na puškách. Začnú sa tu rozťahovať a hľadať snoriť. Zo bude pre Jozefa zle, lebo ho určite odvedú!
„Mal si dávať lepší pozor!“ hneval sa Anton na kamaráta.
„Mal si ma upozorniť!“ hneval sa aj Jozef.
„Teraz aby sme sa báli, čo bude!“
„Dobre viem, čo bude. Videl si, aký bol ten gazda napaprčený. O chvíľu sú tu!“
Mládenci nemuseli byť žiadni proroci. Úrady sa chytali každej zámienky, aby potlačili tú panslávsku bandu, butatótov, ako sa neúctivo vyjadrovali o každom, kto sa odmietol podriadiť a používal radšej reč, ktorú sa naučil doma od mamy. A tu ešte prišlo aj ku škode, žandári aj pobežia, len aby čo najskôr zločincov dolapili.
A tak, keď sa kohútie perá v Jaklovciach naozaj objavili, boli už mládenci na ceste lesom ku Kojšovu. V batôžku si niesli trochu jedla, čo len tak úchytkom vzali zo stola, aby nebolo v dome nikomu divné, že vynášajú von. Boli rozhodnutí ukryť sa niekde na salaši, zjednať sa s bačom, že budú pomáhať pri ovciach a kým tak pár dní prežijú na čerstvom vzduchu, vrchnosť snáď zabudne.
Žandári šli naisto. Držali v ruke klobúk, ktorý jaklovský richtár spoznal. Nezatåkal a označil jeho majiteľa. V dome Jozefových rodičov bolo náreku a bedákania, nič však žandárov neobmäkčilo. Ak sa dotyčný nedostaví, ako prekladal učiteľ, vezmú do áreštu jeho otca. Dostal dvadsaťštyri hodín na to, aby syna priviedol. Že keď sa prihlási sám, bude to poľahčujúca okolnosť a súd na to prihliadne.
Len čo žandári odišli, vybral sa gazda tam, kde tušil syna nájsť. A nemusel ani ďaleko chodiť, hneď pri druhom senníku podozrivo stíchlo šuchotanie, len čo sa priblížil.
„Jozef! Ak si tu, vyjdi von! Prikazuje ti to tvoj otec!“
Po chvíľke ticha sa zo sena ozvalo: „A sám ste prišli, tato?“
„Nikto ma nepriniesol. Vyjdi von!“
Jozef vyšiel von, vlasy plné sena.
„Ako ste ma našli?“
„Nie som taký hlúpy ako tí gelnickí žandári! Zídeš so mnou dole a pôjdeš sa prihlásiť.“
„Ale tato...“
„Neodvrávaj! Ešte nie si taký pán, aby si robil hanbu, komu sa ti zachce! A mne ju už vonkoncom robiť nebudeš! Poďme!“
„A Anton?“
„Čo ma je po ňom?! Ty si bol hlúpy, že si klobúk stratil, ty sa za to budeš kajať!“
Všetky plány utečencov sa zrútili. Otcovi odvrávať nielen že nemalo zmysel, bolo to aj čosi neslýchané. A tak si Jozef celou cestou do Jakloviec nadával, že o ten hlúpy klobúk prišiel. Matka sa doma na neho vrhla, bedákala, do akého nešťastia sa to dostal, chcela ísť za neho prosiť, ale Jozef ju len odstrčil, priečilo sa mu počúvať tie lamentácie. Ani k stolu si nemohol sadnúť, ba otec mu vzal aj baganče z rúk a tak ho, naboso a hladného, poslal do Gelnice. Vraj, aby mu vytrávilo a najedol sa tej dobrej áreštovej stravy.
Maďarský žandár nechal Jozefa stáť pred stolom. Ukázal na klobúk a spýtal sa čosi tou nezrozumiteľnou rečou.
„No môj je, čí by bol!“ dovtípil sa Jozef a vzal klobúk do ruky. Žandár začal na neho kričať, lenže čo z toho, keď Jozef rozumel nič viac iba ten árešt. Niekoľkokrát započul aj čosi ako holvanabarát, ale vysomáriť sa z takej hatlaniny sa mu nedarilo. Nepomohlo ani keď žandár začal trieskať po stole najprv päsťou, potom lineárom, až ho zlomil. To ho nahnevalo ešte viac. Až sa na ten krik dotrepal druhý žandár, chvíľu počúval a potom sa Jozefa spýtal:
„Kde ten tvoj barát – kamarátom?!“
„Aký kamarát?“ nestačil sa Jozef ani začudovať nad tým, že druhý žandár vie po slovensky.
„Ten, čo ním voz vrátili a slivku do rybníka odgúľali! Nebol sám, volám ten gazda!“
Jozef napokon povedal. Sľúbili mu predsa, že ak sa prizná, príde sám, dostane menší trest. A čo už za takú hlúposť, za pár rozkotúľaných slivák môže dostať? Posedí si týždeň – dva v base a bude potom hrdina v celej doline.
Keby tak bolo! Len čo zradil kamaráta Antona, vybrali sa hliadky do senníkov na Kojšovke. Žandári mali také menšie manévre, asi už dávno neboli na čerstvom vzduchu.
Antona zlapali, viedli ho v putách cez Jaklovce až do Gelnice, mierili na neho puškami, ktovie, či by aj vystrelili. Vyzerali na to.
Sudca s nimi urobil krátky proces. Za spôsobenú škodu, za tých pár rozkotúľaných slivák, pobitý sud a splašeného koňa, ale najmä za to, že sa priečili vrchnosti, dostali pekne po kamarátsky – len nevedeli koľko. Rozsudok odznel v maďarčine a tak im fiškáľ, ktorého im súd ustanovil, musel preložiť, že to hároméveš sú tri roky. Tri roky bez milosti. Tri roky nebudú vidieť rodnú dedinu. Tri roky budú musieť ich tatkovia sami orať a siať a žať, starať sa o gazdovstvo. A oni tu budú hniť. Všetky súce dievky z dediny sa zatiaľ povydávajú! Tri roky pre hlúpe slivky, z ktorých ani neochutnali!
Ako omámení sa nechali odviesť do cely. Na zemi roztrúsená slama, po ktorej občas prebehol potkan. Okno vysoko, len oblohu z neho vidno. V kúte slamník, páchlo tu špinou. A čosi sa tam pohlo.
„Ja tu veru neostanem! Ja som nevinný!“ ozvala sa tá hýbajúca kôpka.
„Nevinní sme všetci,“ povedal Anton.
„Ale zhniť nás tu nechajú, keď už nás raz chytili,“ Jozef sa posadil a oprel o múr. „aj, najradšej by som sa nevidel! Hlúpy klobúk!“ tresol od zlosti o zem.
„Ja, Icik, tu neostanem! Utečiem. Doma vezmem peniaze, nachystané mám od rodičov, kúpim lístok na loď a pôjdem do Ameriky. Tam je sloboda, tam šikovných ľudí nezatvárajú!“
„A čí si ty, Icik?“
„Krčmárov. Z Margecian. Ale ja tu neostanem! Ujdem!“ vycivená dengľavá postavička Žida Icika odrazu podskakovala ako na gumičke. Najmä vtedy, keď tvrdil, že ujde. A to hovoril každú chvíľu.
Po čase si Jozef s Antonom na Icikove výkriky zvykli. Pokojného slova z neho nedostali, ani sa poriadne nedozvedeli, za čo šiel sedieť. Ale že bol krčmárov syn, dovtípili sa, že iste za nejakú neprávosť v krčme.
Dni v base sa podobali jeden na druhý. Mládenci vstávali skoro ráno, dostali kus chleba a potom ich brali na robotu. Pod bajonetmi ich hnali do Mária Huty, kde sa museli postaviť k najťažšej a najnebezpečnejšej práci. Gelnická vrchnosť im dala jesť iba toľko, čo by sa im dostalo v najťažšej väznici v Ilave či v Košiciach. Keď mali dačo teplé pod zub, bol to pre nich sviatok.
Zmorení po robote nemali čas na odpočinok, bachari ich preháňali, až sa basa blyšťala od čistoty. A potom večer a dlho do noci počúvali Icikove rozprávky o Amerike.
„Tak mi povedz, ako by si ušiel!?“ prerušil Icikovo snívanie Anton. Prešla zima, vonku už pučali stromy, predstava, že strávia celé leto v base sa mládencom priečila ešte viac ako Icikove reči.
„Iba ak sa dáte so mnou dokopy. Iba ak budem mať istotu, že ma nezradíte!“
„A čo by sme ťa zrádzali? Myslíš, že nám sa tu chce hniť a plesnieť?“
„Iba ak odprisaháte na život a zdravie svojich materí, že nič nevyzradíte!“
„Čo už s tebou. Dobre. Ale hovor, rýchlo!“
„Mať mi pošlú pilník zapečený v chlebe. Stačí, že im poviem. Na strave si môžeme prilepšiť zvonku, veliteľ ušetrí, nebude sa hnevať. A fľaštička na chvíľu otupí pozornosť bacharov. Prepílime mrežu a v noci ujdeme.“
„A ráno nás polapajú.“ Jozef sa zasmial. „S takým nápadom nemôžeš prísť vážne!“
„Na tom nápade je najkrajšie, že je taký jednoduchý. Tým ťuťmákom vonku sa ani neprisnije.“
„Ale čo ak sa nám to podarí? Čo potom?“
„Skryjeme sa v senníkoch, teraz nás tam nebudú hľadať. Dobre sa vyspíme, na hlad sme navyknutí. Potom zájdeme k nám po peniaze a pustíme sa do Poľska k moru. Kúpim vám kartu na loď a poplávame tam, kde nás nikto nepozná a teda ani nikto nebude prenasledovať.“
Napriek tomu, že sa obaja mládenci Icikovi smiali, mátal ich oboch celú noc sen o slobode. A o ďalekom kraji, plnom slnka, bohato prestretých stolov a zábavy.
Konečne prišla Icikova mať s bochníkom chleba. Bachar do neho trikrát pichol, nič nenašiel a pretože dostal fľaštičku páleného, dal sa uhovoriť, aby chlieb nerozlomil, žeby skoro nevyschol.
Len čo nastala noc, Icik z bochníka vybral hrubý pilník. Mládenci sa pri pilovaní striedali, mreža bola ako z marcipánu, ešte neprišla polnoc a už ju mali prerezanú. Ani sa nestačili zastarieť do toho, že Icik okolo nich iba obskakuje, ale do roboty sa nehrnie.
Uprostred noci vtiahli mrežu dnu. Zatajovali dych pri každom zašramotení, príliš silno cítili, že majú slobodu na dosah ruky, neradi by o ňu prišli.
Potom Jozef vyzrel von oknom.
„Zle, je. Sme príliš vysoko. Vyskočíme, a na mieste sa dokaličíme.“
„Ukáž,“ Icik sa prilepil k oknu.
„Teraz nemôžeme skončiť!“
Ostali sedieť pri múre, vidina slobody sa im rozplývala. Kvôli takej hlúposti, akou je vyššie poschodie...
„Už viem, ako to urobíme!“ Icik vstal a rýchlo chodil z jedného kúta cely do druhého.
„Vy ste siláci, pozrite sa na mňa, dengľavého židíka! Vyskočíte najprv jeden, za ním druhý. Potom sa jeden z vás postaví k múru, druhý sa mu vyšplhá na plecia a tak mi pomôžete zísť dole ako po rebríku!“ zastal, pozeral na Antona s Jozefom.
„Alebo sa bojíte?“ brnkol na strunu ich márnivosti. Ktorý mládenec by sa odvážil povedať, že sa bojí?!
„Poručeno Bohu,“ vzdychol Anton. Pokrižoval sa, vyliezol do okna, ešte raz sa pokrižoval, nadýchol sa a skočil. Nestačil si ani rozmyslieť, čo bude robiť, ak zle dopadne a dochráme si nohu a už bol dole. Žuchol ako vrece, prekopàcol sa a ostal ležať. Nad hlavou mu žiarili milióny hviezd. Tak rád sa na ne pozeral, keď v lete ležali na stráni nad dedinou a snívali o budúcnosti. Dá Boh a bude sa tak môcť v lete znovu položiť do trávy! Len či v Amerike nájde takú stráň, aká je nad Jaklovcami! Pohýbal rukami i nohami, nič ho nebolelo. Pozviechal sa, mal šťastie, ostal celý. Ukryl sa pri múre a o chvíľu pri ňom dopadol Jozef. Zjojkol, ale vstal a dokrivkal k Antonovi.
„Čo je?“
„Noha, potvora.“
„Bolí?“
„Ako divá!“
„Vládzeš ísť?“
„Aj keby som sa mal plaziť, nezostanem tu!“
„Ideme poňho?“
„Icika?“
„No.“
„Najradšej by som ho tam s tými jeho rečami nechal!“
„A ako sa dostaneme do Ameriky?“
„Tak lez!“ Jozef sa oprel o stenu a nastavil Antonovi spojené dlane. Anton sa vyštveral hore, k obloku mu chýbalo ešte čosi vyše metra. Snáď ten Icik dosiahne a nezvalí sa na nich. Videl ako jeho hlava vytàča z okna, pritlačil sa k múru a o chvíľu už cítil Židovu nohu na svojej hlave.
„Jaj, dávaj pozor, lebo ma zahlušíš!“
Konečne boli dole. Jozefovi však noha zle opúchala. Anton mu pomohol k Hnilcu. ¼adovej vody v ňom bolo ako žabe po krk, iba čo sa namočili a bolo im zima, prebrodili rieku a za cestou sa dali do strmého svahu.
Do brieždenia šli, ale nevedeli, koľko ušli. Jozef krivil tvár, sàkal od bolesti, podchvíľou zastal. Dokrivkal k prvému senníku, ale keď doň chcel vliezť, Icik ho zastavil:
„Tu by nás predsa hneď našli! Musíme zájsť ďalej!“
Jozef opäť útrpne kríval, s každým krokom sa jeho sen o Amerike rozplýval, pre slzy už nevnímal nič, len rameno kamaráta, o ktoré sa čoraz viac opieral.
Pri druhom senníku mu vypovedali sily. Opuchnutá noha bolela, potreboval si odpočinúť. Zavàtal sa hlbšie do sena a kým sa stihli dohodnúť, kto bude strážiť a kto striedať, už spal. Anton ostal bdieť, nerád by sa nechal lapiť druhýkrát.
Vyčerpávajúca noc urobila svoje. Anton sa zobudil, keď už bolo slnko hodne vysoko. Počul chrápanie svojho kamaráta, ale Icika nebolo, ani keď ho hľadal. Najprv si myslel, že len šiel na stranu, po polhodine však nadobudol istotu, že Icik zdúchol.
Zobudil Jozefa.
„A čo si čakal? Ty si si myslel, že taký krčmársky krivák by za nás zaplatil lístok na loď? Ten potreboval len hlupákov, čo mu pomôžu ujsť. Ktovie, kde je už tomu koniec! Možno už sedí na tej lodi...“
„Naleteli sme!“
„Nikomu nemôžeš veriť!“
„Čo noha?“
Pohľad na dochrámanú končatinu vzbudil v oboch najhoršie obavy.
„Jozef, potrebuješ doktora.“
„Lenže keď pôjdem k doktorovi, ten ma hneď udá a pôjdem naspäť do basy!“
„A keď k nemu nepôjdeš, prídeš o hnát!“
Po chvíľke sa Anton ozval znovu: „Pôjdem za tvojím otcom, poviem mu, kde si, príde s vozom, postará sa o teba.“
Jozef premýšľal, ale na nič lepšie neprišiel.
Kým sa však jeho otec s vozom otočil, stáli už u nich na dvore tie nenávidené kohútie perá a tak im neostávalo iné, len mládenca odviezť naspäť do Gelnice, do basy. Anton sa na to pozeral z bezpečnej vzdialenosti, slzy mu stekali po lícach, bezmocne zatínal päste. Za hlúpeho gazdu z Folkmára si takto pokaziť život! Ako sa v ňom vzpínal hnev, chodili mu po rozume rôzne divné nápady. A žiaľ, vybral si ten najhorší.
Pustil sa horou do Folkmára, rovno do záhrady toho gazdu, čo ich udal. V humne našiel sekeru a ešte stále v zlosti vyrúbal gazdovi tri slivky, stromy, ktoré za nič nemohli. Utrel si pot z čela, sekeru odhodil a vrátil sa do lesa. Pocítil hlad, ale kde sa teraz vrtne? Hlava vychladla a zaraz mu došlo, že tu od nikoho pomoc nedostane. Za takú hlúposť ho každý od dverí odoženie alebo na neho nahucká psa. Neostane mu iné, len zájsť do iného kraja. Vyspí sa, dá vedieť rodičom, vezme kus chleba na cestu a pôjde, kam ho nohy povedú. ažko sa ešte niekedy bude môcť vrátiť do rodného domu, rodnej dediny.
Druhý deň ráno zaklopal na okno a vošiel dnu. Spoza dverí na neho ktosi hodil vrece. Nemohol sa pohnúť, lebo cítil, že ho medzi rebrami šteklí bajonet. Spokojný rehot a maďarčina mu potvrdili, že vliezol do pasce.
Súdili a odsúdili ho v Košiciach. A v tamojšej ešte novotou voňajúcej base si odkrútil dovedna jedenásť rokov. Pre hlúpy nápad postrašiť gazdu, ktorý im nechcel dať zajesť slivák.
* * *
Poznámka autora:
Csákyho kaštieľ - Jaklovce dlho patrili Thurzovcom. Po vymretí ich rodu v roku 1636 získali majetok Csákyovci. Dokladom ich starostlivosti a zveľaďovaní panstva je aj barokový kaštieľ z druhej polovice 18. storočia. Nad kaštieľom sa rozkladal veľký park s ovocným sadom, pod kaštieľom vybudovali Csákyovci chovný rybník. Ïalej za ním bol žrebčín, v Jaklovciach sa zachovalo pomenovanie tejto lokality Na konskej hlave. Stáli tu okrem stajní aj príbytky pre komenciášov – námezdných robotníkov, ktorí robili na majetku.
Dnes je na ploche bývalého parku vybudovaná nová štvrť a na mieste rybníka stojí čerpacia stanica pohonných hmôt. Kaštieľ je v súkromnom vlastníctve a stojí neobývaný.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
