Markušovská biela pani
@ :: Poviedky ::
Apr 15 2010, 10:37 (UTC+0) | 
Kostol v Markušovciach je priam uèebnicovou ukážkou sakrálnej gotiky. Poèiatky jeho výstavby spadajú do prvej polovice 13. storoèia. |
Miesto: Markušovce, okres Spišská Nová Ves
Čas: leto, pravdepodobne 1922
Autor: Slavomír Szabó
Najradšej by som sa prepadol pod zem. Ani neviem, ako sa ukázať ľuďom na oči. Som si istý, že len čo vyjdem z domu, každý bude po mne posmešne pokrikovať a čoskoro mi dajú aj nejakú hanlivú prezývku. Tá mi prischne a ostane na mne ako nezmazateľný fľak aj po rokoch. A Jančo? Čo urobí, až sa stretneme? Bude sa tváriť, že nejestvujem, alebo ma začne biť hlava – nehlava? A to sme voľakedy boli najlepšími kamarátmi. Pamätám si, ako deti sme si celkom verili a boli si istí, že sa môžeme jeden na druhého úplne spoľahnúť. Vždy nado mnou trochu vynikal. Bol vyšší a silnejší a taký je vlastne i teraz. Ale dôverovali sme si. Napríklad, keď sme ako trinásťroční fagani išli na výlet ku kamennej hube. Je obrovská, zo skaly, vlastne je to skala, čo vyzerá ako obria huba, ktorá vyrástla rovno nad Hornádom. Keď sme tam prišli, bolo nám veľmi teplo a Jančo dostal nápad, vraj kto sa bude prvý kúpať v rieke. Bežali sme bosí dole zarastenou strminou a chvíľku som aj viedol, ale on ma predbehol. Veľmi pritom kričal. Keď som za ním došiel, už ležal v Hornáde a voda okolo jeho nohy sa farbila do červena. V snahe predbehnúť ma nepozeral na zem a akýsi ostrý konár mu prepichol chodidlo.
„Prečo si nezastal?“ vypúlil som vtedy na neho oči, ale on sa usmial cez zaťaté zuby.
„No, Fonzo,“ to akože ja, „to by sa ti páčilo, čo? Žeby si vyhral? Nohe by to už beztak nepomohlo a viem, že mi pomôžeš.“
Roztrhol som si košeľu, ranu mu obviazal a niesol ho na chrbte až domov. Neťažilo ma to. Aj keď si to naplno uvedomujem až teraz, v tej chvíli ma skôr povznášal pocit, že mi tak verí, a keby sa niečo zlé stalo mne, mohol by som sa naň rovnako spoľahnúť. Boli sme ako bratia. A to nielen v detskom veku, ale ešte aj doposiaľ, do včerajška. To je však už len minulosť a dnes určite nemám väčšieho nepriateľa ako on.
Za všetko môže moja záľuba v tajomných veciach. Verím, že je niečo medzi nebom a zemou, čosi prchavé, čo nám uniká, ale keď nájdeme odvahu veci skutočne spoznať a nezľakneme sa povier, naše životy sa môžu zmeniť neuveriteľným spôsobom. Kedysi to zaujímalo aj Janča. Keď sme napríklad chodili na jarmoky do Neudorfu, či ako sa teraz hovorí – do Spišskej Novej Vsi. Cigánky tam predávali také kartičky, ktoré volali planéty. Stačilo myslieť na budúcnosť, vytiahnuť si tú svoju a prečítať, aký nás čaká osud. Každý rok sme si ich kupovali. Ale časom jeho záujem ochladol. Môj nie, hoc nám už tiahne na devätnásť.
Za posledné mesiace ma mátal najmä príbeh, ktorý mi vyrozprával môj dedo. Týka sa pokladu, čo je vraj ukrytý kdesi v podzemí pod našim hradom na kraji dediny hneď pri kostole. Údajne sa tam za noci v dákej pivnici ukazujú tajomné dvere a pri nich muž, ktorý prosí, aby mu ich niekto otvoril. Možno je prekliaty, že tak nesmie urobiť sám, ale ak mu človek pomôže, za dverami je poklad, ktorý si môže nechať. Ten prízrak muža nechce nič iné, len sa vykúpiť z dákych čarov a nájsť odvážlivca, ktorý stlačí kľučku a potiahne.
„Fonzo, bože, Fonzo,“ chytal sa Jančo za hlavu, keď som mu o tom predvčerom povedal. „Ty veríš kadečomu. Poklad na našom hrade? Kedysi tam žili páni Mariássyovci, predkovia tých našich z kaštieľa. Ale dnes v tých veľkých a studených kamenných miestnostiach žije najväčšia chudoba z Markušoviec, čo nemajú ani na to, aby si postavili vlastné domy. Hrad už dávno celý preliezli, keby tam boli v podzemí nejaké dvere, vedeli by o nich.“
„Mi dačo hovor... Viem ako tam je. Prešiel som to celé s Agneskou.“
„A našli ste niečo?“
„Nie. Ale to nič neznamená. Hovorím, tie dvere sa zjavujú v noci. Tak čo, pôjdeme ich pohľadať? Veď len pomysli. Ak ich nenájdeme, nič nestratíme. Ale ak áno, môžeme zbohatnúť. Poriadne.“
„Choď ty len radšej v noci s Agneskou niekam do lesíka, uvidíš, bude ti lepšie,“ mávol Jančo rukou, ale vôbec som mu nerozumel. Ako by mi mohol v tejto veci radiť práve on? Hovoril som, že skoro vo všetkom nado mnou trochu vynikal, ale frajerku som si našiel prvý ja. On ešte nemal žiadnu. Hľadel som za ním, ako odchádza ulicou domov a ešte som zakričal: „Zajtra je tancovačka. Skončí v noci. Pôjdeme tam potom, dobre?“
Neodpovedal.
Tancovačky bývajú u nás v Markušovciach v krčme u žida Holendera. Sú také ako všade inde. Cigáni vyhrávajú na husle, na basu a cimbal, pije sa, spieva, tancuje a donedávna sa všetko zvyklo končiť spoločnou bitkou. Stále sa našiel dôvod, zvyčajne roztržka medzi dvoma, ktorá prerástla dom ruvačky každého s každým. Ale Holender sa nesťažuje, i tak sa mu to vyplatí. Ale za posledný čas, i keď sa tu tancovalo už veľakrát, sme sa ešte nepobili. Nálada sa nejako zmenila. Každým rokom odchádza veľa chlapov z dediny, ale tento dva razy toľko. Za robotou do Ameriky. Prácu u nás ťažko nájsť, sú to psie roky. Ani do bane v Rudňanoch, ani na statky k Mariássyovcom, nikde neberú. To nás dáko zblížilo. Aspoň myslím. A podobne to začalo aj včera. Tancovalo sa, to hej. Milujem tie chvíle, keď duní basa, husle chvíľami plačú, potom akoby sa smiali, hrajú v ohnivom rytme čardáša, až nohy poskakujú samé a dievky sa vrtia, ani čoby im vrela v žilách krv. Všetci sme sa zabávali, ale keď prišla prestávka, sadli sme na lavice ku stolom.
„Tak pôjdeš alebo nie?“ naklonil som sa k Jančovi.
Pokýval hlavou, akože mi nerozumie.
„Nepamätáš? Včera som ti hovoril. Tajné dvere, čo sa zjavujú len v noci. Však sa k nám pridaj. Ja idem aj s Agneskou. Po tancovačke sa stretneme pri kostole.“
Jančo prehltol naprázdno, chvíľu mlčal, akoby premýšľal, ale potom začal: „Fonzo, myslím, že by ste tam nemali chodiť. Veď vieš, čo sa hovorí. Že sa medzi hradom a kostolom po nociach prechádza duch bielej pani. Levočskej bielej pani.“
„To som ešte nepočul. Ale čo je to za sprostosť? Však tá vraj straší v Levoči.“
„Vidíš, aj tu straší. Veľa ľudí ju videlo. Aj to s tými dverami. To nebude len tak. Možno sú to dvere do tej tajnej chodby, ktorou za ňou chodil jej milenec až do Levoče.“
„Si pojedol divé huby? Však to je cez pätnásť kilometrov! Kto by takú dlhú chodbu vykopal?“ skúšal som, či si zo mňa Jančo nestrieľa.
„Však o to tu ide. Vraj bol jej milenec ženatý a preto dal urobiť takú chodbu. A poriadne širokú, lebo keď je taká dlhá, pešo by mu to dlho trvalo. Chodil za ňou podzemím na koni. Vidíš, postaviť taký tunel, to nie je len tak. Museli to byť dáke zlé sily, možno za to zapredal svoju dušu diablovi. Nevieš, s čím sa zahrávaš. Zavedieš tam Agnesu a čo potom?“
Mal som pocit, že Jančovi nadobro preskočilo. Takého som ho ešte nepoznal.
„No,“ začal som opatrne, aby som ho neurazil, „môj dedo pozná veľa príbehov. Aj o Levočskej bielej pani. Lenže to hovorí inak. Jej otec bol plukovníkom u kuruca Tököliho. Potom, keď po Tökölim viedol kurucov Rákoci, vydala sa za akéhosi bohatého labanca, čo mu bolo meno Ján Korponai. Ale ten Korponai bol predtým na strane rakúskeho cisára, len kvôli nej prešiel ku kuruckému vojsku. Cisár mu dal za to zhabať majetok. A keď sa im narodil syn, chcela, aby sa mal dobre a bol bohatý. Preto sa teraz ona spojila s cisárom a ten sľúbil majetok vrátiť, ale niečo za niečo. Biela pani sa stala jeho špiónkou. Sám cisár jej diktoval, čo má robiť. A ona robila. Ešte aj ľahla do postele k barónovi Štefanovi Andrášimu, čo bol v Levoči kuruckým veliteľom. On sa potešil, akú má peknú milenku a ona mu zatiaľ ukradla kľúče od mestskej brány. Tak v noci vpustila cez hradby do mesta cisárske vojsko a Levoča padla. Júlia Géciová – Korponaiová sa volala tá zradkyňa. Ale dlho sa z majetku netešila. Kuruci, čo stihli utiecť a skrývali sa v Poľsku, jej poslali list. Mená, podpisy, ba aj dáke pečate v ňom boli pravé. Napísali to tak, akoby bola novou špiónkou, čo teraz robí pre nich a narafičili, aby sa ten list dostal do rúk cisárskym vojakom. Cisár sa nazlostil, že raz zrádza jedných, potom druhých a dal ju popraviť. Len dvadsaťpäť rokov vtedy mala.“
„Tvoj dedo je samý príbeh, však ťa nimi kàmi, odkedy pamätám. Ale vidíš, tak keď mala jedného milenca, možno mala aj dvoch a jeden z nich chodil ku nej v tej podzemnej chodbe. A možno je to aj ten, čo nevie otvoriť tie dvere, ako hovoríš. A ona sa tu zjavuje a hľadá ho, lenže keďže sú obaja prekliati, nie je im súdené stretnúť sa. Ja veru nechcem stretnúť žiadnu mátohu a varujem aj teba, nechoď tam, lebo keď uvidíš bielu pani, bude ti isto beda!“
Musím dodať, že keď to Jančo vravel, už sa mu leskli oči od pálenky. Ani v reči nebol taký istý, párkrát sa i zakoktal, čo sa mu inak nestávalo. Mal som ešte snahu povedať mu všetko nanovo, len nech so mnou ide. Tak ako keď sme boli menší a chodili sme za všetkými dobrodružstvami spolu. Ale to už cigáni spustili ďalší čardáš. Muž pri dverách s pokladom, biela pani, bojazlivý Jančo, to všetko sa odrazu niekam stratilo a ďalej pre mňa jestvovala len Agneska. Jej oči, ktorými si ma skúmavo prezerala ako tancujem, jej vrkoč, čo neposlušne skákal, keď sa vykrúcala na všetky strany, driek, ktorý som mal chuť vziať do náručia a nôžky, o ktorých sa mi neraz aj snívalo. Už ani neviem, ako dlho som ju vykrúcal. Veď keď cigáni chytia slinu, len fidlikajú a fidlikajú a natiahnu jednu pesničku aj na polhodinu. Až keď bol tomuto tancu koniec, pošepkal som jej, že ja už idem. Nech príde o chvíľu za mnou, aby nás ostatní spolu nevideli, lebo klebetné baby by z nej ihneď urobili pobehlicu, možno i prespanku. Počkám ju a potom zájdeme na hrad. Tušil som, že žiadne dvere k pokladu nenájdeme, ale keby som to nevyskúšal, vyčítal by som si to.
Keď som vyšiel z krčmy, zaliala ma tma. Hoc oblohu zakrývali ťažké mraky, sucho bolo riadne, prášilo sa spod nôh a vietor sa jemne dvíhal. Cestičkami pomedzi chalupy som prešiel až ku kaštieľu a odtiaľ rovno pod pahorok pri kostole. Rozmýšľal som, či čakať tu, alebo až hore. Mal som asi Agneske presne povedať, kde budem. Či pod kopcom, či hore. Ale keď pri kostole, tak pri kostole! Úzkym chodníčkom vykladaným kamením som stúpal nahor a začal sa ma zmocňovať akýsi čudný pocit. Na jednej strane také zvláštne napätie, aké sa dostaví vždy pred voľajakým dobrodružstvom. Na druhej strane neistota, či som alebo nie som blázon, keď som sa vôbec na voľačo také podujal. Možno mal Jančo pravdu.
Pri spomienke na Janča sa ma začala zmocňovať neistota. Bolo to tým jeho postojom. Na jednej strane rozprával, akoby moje pohnútky vychádzali zo sveta snov, predstáv a rozprávok, na druhej strane ma varoval, že môžem stretnúť ducha bielej pani a zle pochodiť. Asi v tom nemá jasno. Ešte pri odchode z krčmy som sa rozhliadal, že sa ho znova opýtam, či nejde s nami, ale už tam nebol. Odišiel skôr, než mal vo zvyku.
Ponorený do vlastných myšlienok som vystúpil až k múru, čo obkolesuje kostol, akoby to bola pevnosť. Len pár metrov vedľa sa už týčila hradná veža. Možno prvé miesto, kam by sme mali ísť hľadať. Lenže tu moju pozornosť upútalo voľačo inšie. Bránička v múre bola pootvorená. Nikdy nikto ju síce nezamykal, ale na mňa prišlo neodbytné nutkanie prejsť ňou až k stenám chrámu. Hneď pri nich sú hrobky Mariássyovcov, tunajších pánov, čo žijú v dedine hádam od nepamäti.
Opatrne som siahol na kľučku a potlačil. Dvere ani nezavàzgali. Urobil som zo dva kroky a hľadel hore na vežu. Presne nad jej krížom sa práve roztrhol mrak a zažiarila hviezda. Vyzeralo to ako znamenie. Nie, nemôže to byť znamenie – striasol som sa od ľaku z vlastnej domýšľavosti a šiel až za kostol pozrieť si hroby. Vlastne som len plánoval, že tam pôjdem. Prešiel som len kúsok a zmrzol na ľad. Stála tam ona. Biela pani. Videl som ju jasne, ale ona mňa nie. Priam svietila medzi hrobmi, obrátená bola čelom k stene kostola, na ktorú meravo zízala a dosť dlho sa nehýbala. Ani ja. Potom zdvihla ramená a trochu sa pootočila. ažko opísať, čo sa v tej chvíli vo mne odohralo. Kdesi z håbky podstaty ľudskej i praľudskej bytosti, z útrob, kde drieme pud sebazáchovy, ako blesk vyšľahol príkaz bez slov, ktorého význam som hneď pochopil. Uteč, zachráň sa!
Ani neviem, ako som prebehol bráničkou a akými dlhými skokmi trielil dolu kopcom. Agneska! Preboha, veď ona sem príde! Môj strach sa spojil s obavami o moju milú. Len som dúfal, že pôjde rovnakou cestou, ako som šiel ja a bežal jej oproti. Zmýlil som sa. Zastavil som až v židovej krčme, kde som pozeral okolo seba, či ju nezbadám. Namiesto nej som videl len prekvapené tváre kamarátov a dievčat, čo práve dotancovali.
„Biela pani! Pri kostole je biela pani! Duch na hroboch!“ vykríkol som a keby som nevyzeral tak vyľakane a strašne, určite by sa vzápätí spustila salva smiechu. Potom som padol na kolená a cítil, ako mi z vlasov po čele steká pot až na obočie. Musel som vyzerať hrozne, aspoň tak o tom svedčili vyjašené pohľady, ktoré ma priam prebodávali.
„Vidly, palice a ideme!“ zakričal ktosi, už ani neviem kto, ale po týchto slovách sa krčma razom vyľudnila. Zdvihol som sa a hoc sa mi triasli kolená a dochádzal dych, bežal som za nimi. Každý bral, čo mal poruke. Niektorí stihli cestou odskočiť do dvorov a tak hádam nebolo nikoho, kto by sa čímsi neozbrojil. Za mladými mužmi sa krčili dievky, ktoré tam šli zo zvedavosti. Dav spomalil až pod kopčekom a stíchol. Ïalej kráčal måkvo a pomaly. Pred bráničkou na kostolný dvor som sa vopchal dopredu. Som predsa zvestovateľ zjavenia, musel som si zastať svoje miesto. Tak som ich viedol, prikladajúc si prst na ústa, i keď už nebolo treba. Naozaj stíchli ako vietor po daždi. Alebo pred búrkou?
Bol som si istý, že sa mi nikto nikdy nebude smiať, že uveria, lebo uvidia. A videli všetci. Biela pani sa im ukázala v plnej kráse, ak to vôbec krásou možno nazvať. Nie presne pri tom istom hrobe, ale trochu obďaleč kľačala na zemi a kývala sa v pravidelnom rytme akéhosi tajomného rituálu.
„Ak si zlé, odíď z tejto dediny!“ vykríkol som a muži s vidlami, palicami i kameňmi v rukách sa rozbehli rovno k nej. Nevzlietla, ani sa nerozplynula, ako vraj prízraky zvyknú. Zakričala od ľaku a nielen ona. Aj akýsi muž. Nevedel som sa k nej dostať bližšie, všetci ju obkolesili natesno.
„Aha, Helena z dolného konca! Markušovská biela pani!“ zarehotal sa ktosi a vtedy som ich uvidel. Ju, rezkú tridsiatničku, čo má muža už druhým rokom v Amerike i Janča, ako práve spod nej vylieza. Trochu som sa šmykol. Keď som pozrel na čom, pod čižmou bol pohodený jej zoblečený lajblik. Helena vstala ako strela, upravila si sukňu a zapínala blúzku. Jančo na mňa pozrel tak, že tie jeho oči si zapamätám do konca života. Potom sa otočil a rýchlo preliezol hradbu ako veverička. Aj dievky sa smiali, červenali sa, že to bolo vidieť i potme. Aj Agneska. Tú som zbadal až naposledy, ale vtedy si ma začali ostatní doberať. Vraj, či toto ma tak strašne vyľakalo.
Hneď za Jančom utiekla i Helena a potom i ja, lenže iným smerom. Domov. Smiech naokolo znel bolestivo. Hanbil som sa. Veľmi. Najradšej by som sa prepadol pod zem.
Ozaj, len tak mimochodom, viete, na čo si teraz spomínam? Ako som sa raz s Agneskou rozprával o mužoch, čo idú do Ameriky. Vravela mi, že najviac na to doplácajú mladé dievky. ažko je im nájsť frajerov. Po chlapoch ostalo v domoch veľa žien a mládencom je lepšie chodiť za takou, čo už bez muža nevie byť, než sa rok točiť okolo frajerky, len snívať a čakať do svadby. Mala pravdu.
A Jančo? Strašil ma s bielou pani, len aby som nešiel ku kostolu, lebo sa hanbil povedať mi pravdu. Už mi tak neverí ako kedysi.
Do rána som nezažmúril oka. Najradšej by som sa prepadol pod zem. Ani neviem, ako sa ukázať ľuďom na oči. Som si istý, že len čo vyjdem z domu, každý bude po mne posmešne pokrikovať a čoskoro mi dajú aj nejakú hanlivú prezývku. Helena je už Markšuovská biela pani. Ako budú volať mňa? A čo urobí Jančo, až sa stretneme? Bude sa tváriť, že nejestvujem, alebo ma začne biť hlava – nehlava? A to sme voľakedy boli najlepšími kamarátmi...
* * *
Poznámky autora
Kostol - v Markušovciach je priam ukážkou sakrálnej gotiky. Počiatky jeho výstavby siahajú do 13. storočia, bočné lode boli pristavané v 15. storočí. Veža bola po požiari postavená na súčasnú veľkosť začiatkom 20. storočia v neogotickom štýle, čím si chrám zachoval svoju architektonickú čistotu. Viac o tomto kostole sa dočítate tu.
Hrad – stojí priamo v obci Markušovce. Postavený bol v roku 1284, prestavaný a rozšírený na prelome 15. a 16. storočia. Po rozbrojoch Mariášiovcov s Levočou a 13 spišskými mestami hrad v roku 1527 po boji vyhorel. Naviac bol odňatý majiteľom, ktorí ho získali späť až v roku 1538. Nasledovala druhá obnova, ktorá mu dala súčasný vzhľad. Požiar opäť zasiahol hrad v roku 1773, v roku 1789 ho znovu čiastočne obnovili, ale Mariášiovci sa už presťahovali do kaštieľov. V súčasnosti je hrad v súkromnom vlastníctve potomkov Mariášiovcov, je uzatvorený a verejnosti neprístupný. sa dočítate tu.
Kaštieľ – bol postavený v renesančnom štýle v roku 1643. Okrem toho, že slúžil ako rodinné sídlo Mariášiovcov, niektoré priestory využívala aj humanistická škola, ktorú Pavol Mariáši založil už v roku 1567. V roku 1773 kaštieľ prešiel rokokovou úpravou a v jeho záhradách vznikla druhá úžasná stavba – letohrádok Dardanely. Dnes je v kaštieli múzeum dobového nábytku, ktorý však pochádza zo zbierky rodu Čáki (Csáky). V letohrádku Dardanely sa nachádza expozícia historických hudobných nástrojov.
Markušovský skalný hríb – spomínaný v poviedke ako kamenná huba, je vyše osem metrov vysoký prírodný útvar, ku ktorému vedie náučný chodník z obce Markušovce popri brehu Hornádu. Kamenný hríb vznikol veternou eróziou tak, že jeho „noha“ je tvorená hrubozrnným kamenným zlepencom, ktorý sa ľahšie rozpadáva, zatiaľ čo „klobúk“ tvorí pieskovec s väčšou súdržnosťou. Tento prírodný objekt je chránený zákonom a známy takmer zo všetkých učebníc geológie a sprievodcov po prírodných zaujímavostiach Slovenska.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
