Obyčajné popoludnie
@ :: Poviedky ::
Apr 11 2005, 14:57 (UTC+0) | 
Krásna: Rímskokatolícky kostol, zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi, je moderná budova z roku 1935, inšpirovaná románskym slohom |
Miesto: Krásna
Čas: Tridsiate roky 20. storočia
Autor: Alena Štrompová
"A čo, vari na nebo nepozeráš?"
"Čo? Ach, dedo..." - na tvári sotva štrnásťročného chlapca si v okamihu podali ruky ľak s úsmevom. "Ty ma vieš vždy nastrašiť," pokrivil ústami a pootvoril drevenú bránu do dvora.
"Nechaj, ja som len na skok," zavalitý starec chytil vnukovi zápästie a zubami si prehodil fajku z jednej strany úst na druhú.
"Tak, Jožko, nepozeráš na nebo?" - zopakoval dedo otázku a pohľadom zablúdil kdesi nad seba. Na šediny mu dopadal tieň hustých mračien. "Veru tak, bude pršať, aj keď ty chceš bielizeň sušiť."
"Ale hej, no mama kázala," zagúľal Jožo očami a otrávene sa zohol po ďalšiu mokrú plienku. Už tri dni robil takú robotu, o ktorú by za iných okolností ani nos neobtrel. Porúbať drevo, napásť kravy, v záhrade pokosiť, to hej, ale nie toto!
"A čo, už sa má lepšie?" - zaprel sa o starú bakuľu dedo, vybral z úst fajku a pozrel do nej, či dočista vyhorela. S privretým okom, červeným nosiskom od pijatiky a zošpúlenými ústami vyzeral komicky.
"Ona hej, len ja nie," odvrkol vnuk a prudko prehodil plienku cez plot. "Posledné dni sa cítim ako taká baba! Všetky roboty musím robiť. Prať, starať sa o malého, dokonca som včera i varil. Zemiakovú polievku. Veď už sa mi chlapci zo školy smejú, že som ako dievka!" - rozrečnil sa Jožo a zvyšujúc hlas, čoraz rýchlejšie dlaňou vyrovnával kusy bielej látky prevesenej na plote.
"Čo sa za mladi naučíš, akoby si na starobu našiel," kývol rukou dedo a pokojne odklepol vyhorený tabak z fajky.
"Všetci ste rovnakí, ničomu nerozumiete! Ale vážne nejdete dnu?" - naznačil rukou ešte raz, no starec odmietavo pokrútil hlavou.
"Idem k richtárovej dcére, krava sa im otelila." Lenivo zívol a bolo to zvláštne, lebo nezvykol spať popoludní, takže podľa zívania sa mohlo zdať, že si zasa vypil. Správal sa však až priveľmi triezvo, ani veľmi nehulákal. Podišiel bližšie a nečakane položil mohutnú dlaň na vnukovo plece. "Počuj, večer budem páliť byliny. Príď, keď chceš. A pozdrav mater," veľavýznamne žmurkol a ťažkou chôdzou sa pobral preč. Jožo pochopil.
Na deda sa nedalo dlho hnevať. Či triezvy alebo opitý, stále bol s každým zadobre. A keď urobil nejaký prešľap, privierali pri ňom oči. Dedina ho potrebovala, bol nielen výborným bylinkárom, ale i zverolekárom. Odmala pásol dobytok, jediný vedel, ako teľa pri pôrode obrátiť. A človek nikdy nevie, kedy ho bude potrebovať. Tak načo si ho pohnevať?
Chlapec ešte chvíľu sledoval, ako sa vzďaľuje, potom okom hodil na zmrákajúce sa nebo a s hlasným povzdychom sa i on, s prúteným košíkom pod pazuchou, pobral do domu.
"Pripravila som ti vaňu, okúpeš Ondreja," privítala ho mama hneď, len čo vkročil do kuchyne. Prikývol, iba popri nej ticho prešiel a zložil košík do kúta. V kolíske pri peci sa mrvil jeho šesťmesačný brat, ktorého by v tej chvíli, teraz, najradšej nemal. Do nosa mu vrazil ostrý pach detského moču.
"Bol tu dedo," precedil cez zuby, no na mamu ešte stále nepozrel.
"A čo nešiel ďalej? Bol opitý?" - nadvihla mama obočie, stále pekná štyridsaťročná žena a utrela si ruku do zástery. Vareška, ktorou miešala, na moment vkåzla do bublajúcej polievky.
"Nie, ponáhľal sa k richtárovej dcére. Krava sa im otelila," vysvetľoval Jožo ďalej, no hlas mal studený a tvrdý, priam nedetský. Taký, aký ani k protivným spolužiakom často nepoužíval.
Mama neodpovedala. Kuchyňou sa ozývalo iba občasné ťuknutie varešky o hrniec, Ondrejovo zamumlanie z kolísky a bzukot múch, čo sa snažili odlepiť z mucholapky visiacej nad stolom.
"Jožko, ty sa hneváš?" - prehovorila mama do ticha tmavej miestnosti. Slabé lúče slnka prechádzajúce cez malé okno, vrhali jej tieň na udupanú podlahu.
Jožo mykol plecom. Nechcelo sa mu odpovedať. Myslel na svojich spolužiakov, čo určite vonku zabávajú dievčatá a na mladšieho brata pasúceho kravy. Začal sa sebecky ľutovať.
"Vieš predsa, že za to nemôžem. Vieš, že ruku som si nezlomila naschvál," hlas matky bol náhle mäkký a plačlivý. Dávno ju tak nepočul hovoriť. Nebol na tento tón zvyknutý, vlastne sa s ňou ani nikdy dlho nerozprával. Jeho vnútrom niečo otriaslo, no mlčal ďalej.
"Keby som mohla, tak ti pomôžem. Ale teraz, pochop; bolí to a veľmi. Nevládzem všetko sama. A vidíš, tvoji starší bratia majú iné problémy, veď ženiť sa pomaly budú; doma ich niet, otec príde neskoro a Jano zas musel ísť kravy pásť," žena stíchla a jednou rukou odsunula hrniec z rozpálenej platne na peci.
Jozef stál opretý v rohu a hrýzol si spodnú peru. Teraz by bol najradšej niekam ušiel. Začal sa cítiť vinný. Azda nemal tak gániť, možno ho zvonku počula, mal sa lepšie správať. Áno, určite sa mal inak zachovať, veď čo keby na jej mieste bol on? Mama by sa o neho určite bez slova starala, ľutovala ho. Nie ako on k nej...
Pred očami mu prebehlo ráno, keď sa to všetko začalo. Už len sám, ak neráta malého Ondrejka v kolíske, ležal v posteli. Lenivo počítal muchy na strope, vyzivoval na plné ústa, keď sa z dvora ozval buchot a výkrik. Mama! Nik iný to nemohol byť. Iba ona v tento čas chodieva zbierať vajcia od sliepok. Taký ako bol, bosý a strapatý, vyletel z postele dozadu na dvor ku kurníku. Mama sedela na zemi, pery stiahnuté, ústa len ako taká čiarka, malá slzička jej stekala z okraja oka. Pri nohách ležali rozbité vajcia, no tie ten rozruch nespôsobili. Jednou rukou si pevne držala predlaktie druhej, zhlboka dýchala, začala si už aj hrýzť pery. Ešte v ten deň jej v Myslave dali ruku do sadry. Mala ju zlomenú. Odvtedy takmer všetky práce v domácnosti musel prebrať on - Jožo.
"Tak okúpeš Ondreja?" spýtala sa mama. Hlas už mala naraz iný, znovu pevný a rozhodný; ako keby slová vyslovené pred chvíľkou nikdy nezazneli. Jozef pokrčil ramenami, ale už aj zdvihol Ondrejka z kolísky. Ten sa zasmial, púlil veľké oči na brata a naťahoval k nemu rúčky. Bol riadne ťažký, určite prekàmený.
"To som bol aj ja taký tučný, keď som bol malý? Veď je ako malé prasa. Ešte i ružový je ako ono," nezdržal sa Jožo a krčiac nosom ho začal vyzliekať.
"Fuj! Aj smrdí ako..."
"Jozef! Smrdí, ako ty si smrdel," zvýšila mama hlas a ostro naňho pozrela. V duchu sa však musela pousmiať, keď si zhrozene jednou rukou zapchával nos a druhou, pevne vystretou pred sebou, vynášal v dvoch prstoch plienku na dvor. Ondrej šťastne zabľabotal. Keď sa vrátil, mama v kuchyni nebola. Určite išla do izby a Jožo bol aj rád, že ju teraz nevidí. Alebo že ona nevidí jeho? Nerozmýšľal nad tým a preniesol Ondrejka do plechovej vane. Ale čo teraz?
"Čím ťa umyť, há?" - zašepkal, ale len tak, aby ho mama nepočula. Nechcel sa pýtať nahlas, nechcel sa zahanbiť. Aj keď síce chlapci nerobia také roboty, ale predsa. Spomenul na kamarátov zo školy. Smiali by sa mu, keby vedeli, že brata kúpe. A ešte viac, ak by sa dopočuli, že ho kúpať nevedel. Smiali by sa mu, než by robil čokoľvek, čo patrí ženám. Až sa mu svaly na krku napäli, ale to nepomohlo. Musel konať.
"Handra a mydlo!" - vytrhol ho zo zamyslenia pohľad na podlahu. Mydlo bolo dobré, vlastne jediné čo mali. A pred chvíľou s ním pral plienky, osvedčilo sa. Znovu chytil Ondrejka a otočil ho na brucho. Handru poriadne namydlil a pohúžval do gule. Spomedzi prsty mu na holý chrbát dojčaťa stekala mydlová pena.
"A teraz ti vyšúrujem hlavu. Uvidíš, ešte sa ti i v dospelosti bude blyšťať," zasmial sa nahlas, s miernou dávkou škodoradosti. Už by sa aj do toho pustil, keby na zápästí nepocítil silný stisk.
"Preboha, to čo ideš robiť?" - zhrozene sa zohla mama nad oboch synov. Kútikmi úst jej trhalo aj od smiechu, aj od zdesenia; rozšírenými očami prechádzala striedavo raz z Ondreja na Jozefa a hneď z Jozefa na Ondreja.
"No, idem mu vyšúrovať hlavu," pokrčil Jožo ramenami a nechápavo pozrel na mamu.
"Ja ti hneď vyšúrujem!" - zamávala rukou nad synom vo vzduchu. "Daj ho sem, choď radšej pozbierať plienky z plota, začína pršať. Radšej to jednou rukou zvládnem, než by si mu ublížil."
"Uhm," sklamane pritakal Jožo a pomalým krokom prišiel k prútenému košu. Zobral ho popod pazuchu a so sklonenou hlavou vypochodoval z domu na dvor. Dofrasa! Akurát ho niečo začalo baviť, aj to mu mama nedovolí dokončiť načatú prácu! Veď čo by sa Ondrejovi mohlo stať? Aspoň by mal čistú hlavu.
Vonku sa zatiaľ poriadne zotmelo. Z búrkových mračien padali veľké kvapky, vymiešavali mazľavé blato, ktoré sa mu zabáralo medzi prsty na nohách. Rýchlo pozbieral plienky a opäť vbehol do domu. Dedo mal pravdu. On má takmer stále pravdu, čo sa týka počasia. Jednoducho mu rozumie.
V kuchyni za stolom už sedel mladší brat Jano a pomáhal mame s Ondrejkom.
"Kedy si prišiel? Ani som ťa nevidel," zarazil sa Jožo.
"Vbehol som zadom. Mama mi už stihla povedať..." - uškrnul sa Jano a škodoradostne zaškúlil na brata.
"Hm," zvraštil Jožo obočie a dal sa do upratovania kuchyne. Miestnosť náhle presvetlil blesk. Na okenice začal šibať prudký dážď.
"Bude búrka," vyhàkol Jano a nepokojne preložil jednu nohu cez druhú. Nik v izbe mu neodpovedal, každý si hľadel svojej roboty. Jano bol však očividne nepokojný. Vždy sa bál bleskov.
"Mama, na záchod mi treba," nevydržal napokon, zapýril sa až po uši. Mama naňho pozrela, no opäť sa otočila k Ondrejovi. "Choď tam k dverám a vyčúraj sa. Potom to rozmec metlou," povedala pokojne, akoby to tak bolo každý deň. Jano neváhal. Rýchlo stiahol gate a ako narastala mláčka pri dverách, na tvári mu rozžiaril úsmev spokojných.
"Ježiši!" prevrátil očami Jozef a dlaňou si buchol po čele. O štyri roky mladší Jano sa naňho len opäť škodoradostne uškrnul, schmatol metlu, a dal sa zametať. Mama na okamih zmizla za dverami do izby. Kým sa vrátila s kytičkou poľných kvietkov v ruke, bratia si vymenili pár veľavýznamných gest.
"Ideme sa modliť, aby nebolo krupobitie," povedala úsečne. Do pece vhodila posvätené bylinky, čo pán farár len predvčerom v kostole posvätil, na stôl položila kríž a nečakajúc na odpoveď, kľakla na kolená. Začala spievať:"Azda padá, slnko šveci, bosorica maslo muci."
Jano kľakol vedľa a pridal sa: "Bodaj by še nezmucelo, žeby slunko zašvecelo."
Jožo ostal stáť. Odkedy ho farár zbil za to, že odpil na bohoslužbe z omšového vína a zakázal mu miništrovať, nechcelo sa mu veľmi do modlenia.
"Idem k dedovi, sľúbil som mu to," oznámil naraz, prehodil si cez plece kabát, natiahol staré čižmy a vybehol von dverami.
"Otčenáš," započul ešte prvé slovo modlitby.
Dedo ho privítal ako vždy. Pokojný, bafkal z fajky, tváril sa, akoby okolitý život plával len kdesi okolo neho a nijako sa ho netýkal.
"No, to si nenechám ujsť," tešil sa Jožo, zhodil mokrý kabát a prevesil ho na drevenú stoličku pri peci. Dedo zvykol každý prvý piatok v mesiaci okurovať kravám vemená, aby im bosorky nepočarovali. Jožo, i keď tento rituál už viackrát videl, stále prichádzal prizerať sa. Cítil sa pri tom dôležito; nielen že bol spoluúčastníkom rituálu, ale ešte aj veril, že i jeho pričinením sa zabráni počarovaniu kráv, a tak i on má zásluhy na boji proti pekelným silám.
"Ešte trocha a už by si nestihol," prehodil dedo len tak ledabolo, akoby mu nezáležalo, či vnuk príde a schytil železnú lopatu, na ktorú nabral žeravé uhlíky. "Poď, ideme do stajne," kývol naňho, prehodil cez seba i nad uhlíky starý plášť, na uhlie položil byliny a už ho nebolo. Jožo vykročil za ním. Neponáhľal sa.
Už pár metrov pred stajňou mu do nosa vrazil ostrý pach kravského hnoja. Z poodchýlených dvier prenikalo slabé svetlo, bučanie dobytka sa miešalo s mumlaním deda. Jožo ostal stáť. Zrazu sa v ňom niečo vzbúrilo, a i keď sa predtým tešil, už sa mu nechcelo, nemal chuť vojsť dnu a prizerať sa. Niežeby sile celého rituálu neveril; to nie. Dedovi by bol ochotný uveriť hocičo. No teraz ho srdce volalo kdesi inde, myšlienky mu jednostaj blúdili k nej. V diaľke sa zablyslo a rozpršalo sa ešte silnejšie. Jožo, už celý premočený a vlasy sa mu lepili na čelo, jazykom oblizoval kvapky dažďa stekajúce z nosa na pery. Len nazrel do stajne, dedo si práve prezeral kravu, no potom sa zvrtol na opätku čiernych čižiem po otcovi a rozbehol sa preč. Musí ju vidieť. Aspoň na chvíľku. Len tak sa zatvári, že náhodou ide okolo, že skôr nemohol, lebo pásol kravy, rúbal drevo a kosil; všetko ako poriadny chlap. Nech si nemyslí, že za ňou dobehol kvôli jej úsmevu a lýtkam. Anka bude určite sedieť s ostatnými v starej stodole, kde sa stretávajú. Dedo si isto domyslí, prečo odišiel a pochopí to. A mama? Tá sa nič nedozvie. Už je predsa veľký. A ak si nájde ženu, tak takú poriadnu. Čo má silné kosti a ruky si len tak ľahko nepoláme...
*
Tento príspevok vznikol v rámci projektu "Historické obce košické" a na web bol uvedený v rámci projektu "Zachráňme staré príbehy pre budúcnosť", ktorý finančne podporili Karpatská nadácia a Košický samosprávny kraj.
|
|
