Veľkonočný kôň
@ :: Poviedky ::
Sep 25 2005, 09:45 (UTC+0) | 
Peèa - Széplak, Széplakiensis (Krásna)
Odtlaèok historického peèatidla do èerveného vosku na liste z 1. decembra 1813 |
Miesto: Krásna nad Hornádom
Čas: Veľká Noc 1948
Autor: Slavomír Szabó
Svitalo. Slnečné lúče, hoc ešte stále slabé, sa predrali škárou cez nariasené mraky a dopadli na strechy dedinských domov. Odrážali sa v malých oknách stien vybielených vápnom, ale prinášali viac svetla ako tepla. Slnko bolo ešte zubaté, rovnako ako celá jar. Na ceste rozbrázdenej stopami od konských kopýt a kolies vozov v noci ešte mláky primàzali. Až na poludnie si ľudia rozopínali kabáty a tešili sa, že vzduch vonia tak, ako sa na tento čas patrí. Ale teraz? Ráno? Celá dedina vyzerala ako vyľudnená. Kde tu sa už ozval kohút, či kotkodákanie sliepok, ale ulice zívali prázdnotou. Inokedy síce o takomto čase už muži vstávali kàmiť dobytok, ženy chystali raňajky, aby sa všetci včas vybrali do práce a stihli toho čo najviac. Teraz však nie. S ranným svitom začal Veľký Piatok, najsmutnejší deň v dejinách kresťanstva, keď Spasiteľa odviedli na Golgotu a ukrižovali. On však potom vstal z màtvych a dal nádej všetkým, že duša je nesmrteľná a láska k blížnemu vedie k spaseniu. Aspoň tak nejako si to v hlave včera po modlitbe ukladala Mária. Mladé, sotva šestnásťročné dievča usínalo s myšlienkami na blížiace sa dni plné rozjímania, ale nakoniec i veselia pri pondelňajšej oblievačke. Potom zaspala a strhla sa až teraz, keď počula zarapčať vedľajšiu posteľ.
„Fero, kam ideš?“ opýtala sa do šera izby, keď uvidela ako sa jej starší brat zodvihol, sotva otvoril oči a už aj vkåzol do nohavíc.
„Nestaraj sa a spi!“ odvrkol a pohľadom skåzol po ostatných posteliach, kde ešte ležali rodičia a mladší brat Andrej.
„Je piatok. Veľký piatok. Dnes môžeme spať dlhšie,“ zašepkala Mária, ale znelo to ticho, nesmelo. Tušila, či skôr vedela, že mu to zbytočne pripomína. A tiež sa bála. Dnes rovnako tak ako i predtým, či Fero sa nespriahol s handlármi. On však namiesto odpovede na ňu vyplazil jazyk, schmatol ešte košeľu, kabát a vypratal sa do kuchyne. To bol celý on.
Handláre – takto všetci volali pašerákov, mužov čo skupovali kone a prasatá v Maďarsku a potom ich viedli v noci za tmy cez hranice až do dediny. Predávali ich vo veľkom. Ich domy a pozemky rástli viac ako gazdovským rodinám, čo sa morili na poliach po celé generácie.
„Nechaj ho, Mária,“ ozvala sa znenazdajky z druhej postele mama, ale nohy spod periny vystrčila až keď počula buchnúť kuchynské dvere. Fero odišiel.
„Kam sa vybral?“ prezvedala Mária naivne, možno až hlúpo, ale bála sa vysloviť podozrenie, že za Cimrom, či inými mužmi, o ktorých si šepkal celý Szeplak. Alebo Krásna nad Hornádom? To nové meno jej do úst nejako nešlo. Svoju dedinu ešte stále volali Szeplak. Krásna? To boli vlastne hneď dve dediny. Lenže potom ako sa po vojne stali Košice i s okolím opäť súčasťou Československa a v Prahe sa chopili moci komunisti, dediny Opátske i Szeplak začali počítať za jednu obec.
„Fero má robotu. A jedno akú. Dnes by síce nemusel, ale buďme radi, že už sa neopíja. Nepamätáš?“ zahundrala mama a Mária radšej stíchla. Vstala a bosými nohami rýchlo prebehla po udupanej zemitej dlážke do kuchyne. Otvorila dvierka na murovanej peci a fúkla do pahreby hľadiac na posledné žeravé uhlíky. Rýchlo k nim priložila niekoľko triesok, a len čo vyšľahli plamienky, pridala prvé polienka.
Mama tiež vstala a vlastne aj otec, i keď on ešte do kuchyne neprišiel. Sedel na okraji postele a mlčky hľadel kamsi do prázdna. Spal už len Andrej, najmladší syn a Máriin brat, ktorému sotva dovàšilo deväť rokov.
„Neviem, kam ho všetci čerti ženú, ale buďme radi, že si vie zarobiť,“ utrúsila opäť mama, keď si už v kuchyni obúvala čižmy. Možno ju mrzelo, že dcéru tak na včasráno zahriakla, najmä ak vedela, že Mária má vlastne pravdu.
„Mamka, ja sa len bojím… Veď viete, nie? Handlári v noci na utorok vraj prihnali do dediny cez päťdesiat svíň.“
„To neboli svine, ale gendoše.“
„Čože?“
„Maďarské prasatá. Nie také ružové ako naše. Majú dlhú srsť a odchované boli na čistej kukurici.“
„Ale veď to je jedno, nie? O gendoše sa nebudú žandári zaujímať? A čo keď aj Fero…?“ Mária nedopovedala, zasekla sa, keď zbadala mamin prísny pohľad.
„Keď začnú práce na poli, Fero si nájde inú robotu. Teraz na to nemysli. Ani ja nebudem, lebo potom by som od strachu zošalela. V pondelok ťa prídu chlapci obliať, možno ti o pár týždňov postavia aj máj. Ja som sa vydávala, keď mi bolo toľko ako tebe. A ty sa tu trápiš kvôli nejakým prasatám.“
„Mama, ja som len chcela… Veď viete…“
„Viem! Fero má devätnásť, môže sa ženiť, založiť rodinu a na to potrebuje peniaze. A čo mal v zime robiť? Radšej postav vodu na polievku!“ zahundrala mama, ale z jej hlasu i očí bolo jasné, že vo svojom srdci sa na Máriu nehnevá. Vojna ju zmenila – hovorieval otec, keď niekedy i celý deň nemala pre deti vľúdneho slova. Milovala ich, to áno, ale tá bieda, čo ich postihla počas posledných rokov, jej až priskoro zbrázdila tvár vráskami a zdrsnila hlas.
Mária vzala hrniec, naliala doň vodu z vedra a postavila na pec. Rýchlo sa obliekla a potom bez slova vyšla na dvor. Nefúkalo, a keď občas, tak slabo. Oproti včerajšku vyzeralo počasie pokojnejšie. Ani sama nevedela prečo, vybrala sa do ulíc. Len tak sama, popremýšľať. Mrzelo ju, že ju mama zahriaka, ale bála sa. O Fera, a vlastne aj o seba. ¼udia hovorili, že v Seni pašujú zrno z Maďarska. A hovorili o tom nahlas. Že za hranicou v Abaujvári je krčmár Tibor Rosemberg. Volajú ho Tibi Báči a ten po nociach predáva pašerákom celé vrecia. O tom hovoriť mohli, Seňa bola ďaleko. Ale o handlároch v Szeplaku už tak otvorene nerozprávali. Báli sa ich. Klopili zrak, keď niekto po večeroch viedol cez dedinu i desať koní naraz, alebo ak taký človek zavolal mužov, že potrebuje, aby mu zbudovali ďalšie stajne a chlievy. Stavali ich, nikto sa na nič nepýtal, boli radi, že majú robotu. Čo v tých chlievoch bude a odkiaľ, keď na dvore nebolo ani jedno zviera, mohli iba tušiť. Len tu a tam sa čosi šeplo, že žandári sa chystajú chytiť toho, či oného zbohatlíka, ale zatiaľ na to neprišlo. Zatiaľ. Vraj aj žandárov mali kúpených. Ale dokedy? Mária sa pozrela na oblohu a potom pohľadom skåzla na strechy domov. Ich bola slamená, rovnaká ako mala väčšina dedinčanov. Tie čerepové, ako zvykli nazývať strechy pokryté škridlou, mali len bohatší. A predovšetkým pašeráci – handlári.
Mária si v zamyslení takmer nevšimla, že už sa blíži k Hornádu. Nemci tu vyhodili most do vzduchu ešte za vojny. Až keď precitla zo svojich dumiek a rozpačitých pocitov, začula za chrtom dupot. Ktosi bežal.
„Preboha, a ty tu čo robíš?“ zakričal Fero; spolu s Pištom bežal hneď za ňou.
„Ja len…“ nesmelo prehodila, ale Fero zastal a hneď jej skočil do reči.
„Zmizni domov! Toto tu nie je pre teba!“
„A veď ju nechaj,“ zamiešal sa medzi nich Pišta, „niečo také už asi neuvidí.“
„Čo neuvidím?“ uprela naň svoje veľké oči, a on sa zoširoka usmial. Pišta, mladý muž, s ktorým detstve pásla kravy, sa jej vždy páčil. Teraz bol zadychčaný od behu, ale zdalo sa jej, akoby žiaril; tešil sa, že ju vidí. Vlastne bola rada, že ich stretla. Že vie, kde je Fero a Pišta ju možno i odprevadí domov.
„No dobre, dobre… Ale potom zmizneš a budeš čušať ako myš. Kto vie, čo by si zasa natárala,“ zavrčal Fero a už aj rezko kráčal ďalej, takže za ním musela pobehnúť. Aj Pišta pridal do kroku, čižmy mu vàzgali, len Mária nestíhala. Pobehovala poslušne vedľa nich, až zastali na brehu. Výjav, čo uvidela, sa jej zapísal do spomienok na celý život. Tam, pod zbytkami zničeného mosta, visel za krk obesený kôň. Krásny, no màtvy žrebec, možno jeden z najkrajších, akého kedy videla. Lenže bol tuhý, nehybný. Slučka sa mu zarezávala do krku, pysk mal pootvorený a z boku mu vytàčal jazyk. Inokedy určite krásne čierne oči stratili lesk. Nohy mu bezvládne viseli vedľa vytrčeného brucha, čo sa mu ešte, ako to inak pri màtvych koňoch býva, nestačilo nafúknuť. Nemohlo to byť dlho, čo ho niekto obesil. Bezvládne sa zahompáľal; to ako sa doň oprel závan jarného vánku, čo nad riečnou hladinou naberal na sile a Máriine pocity, tušenie i myšlienky sa začali krútiť v neprehľadnom víre. Kto? Prečo? Čo to znamená? Snažila sa nájsť odpoveď, vysvetlenie. Áno, najskôr zhíkla, ale potom sa len k otočila k Pištovi a položila otázku pohľadom. On však mlčal.
„Do riti! Do riti, do riti, do riti!“ začal kliať Fero ako besný a spod kabáta vytiahol fľašu.
„Dáš si?“ ponúkol Pištu.
„Od Cimra?“
„Hej. Aj kôň, aj pálenka,“ riekol Fero pomaly, takmer to hláskoval a zahľadel sa niekam do diaľky ako človek, čo hľadá odpoveď na neznámu otázku sám v sebe.
Pišta schmatol fľašu, zubami vytiahol zátku a potom si poriadne glgol až sa striasol.
„Dáš si aj ty?“ natiahol ruku k Márii.
„Ja nie. Ja nikdy. A dnes je aj Veľký Piatok.“
„Si zošalel? Chceš mi opiť sestru, alebo čo?“ vyštekol Fero a vytrhol Pištovi fľašu z ruky. Jej hrdlo priložil k ústam a dychtivo hltal. Hneď niekoľko dúškov, hádam toľko, čo by naplnilo i zo tri poháriky vtiahol do seba naraz, potom sa otriasol a pozrel na Máriu: „No, už si to videla. Ale budeš ticho!“
„A my?“ opýtal sa Pišta ako poslušný vojak, čo čaká na kapitánov rozkaz.
„My ideme za Cimrom. Nech povie, či koňa zvesiť, odviezť, schovať, alebo zavolať žandárov.“
Pišta poslušne odcupkal za Ferom a Mária kráčala domov sama. Bála sa. Ak teraz niekoho stretne, hneď na nej poznajú, že sa stalo čosi zvláštne. Pred očami mala obraz obeseného zvieraťa; srdce jej divoko búšilo. Čo sa tu stalo? Ako to súvisí s Ferom? Ako len hltal tú pálenku! A Pišta? Prečo tam prišiel aj on?
Doma nič nepovedala; mama sa ani nepýtala, kde bola. Otec už kàmil v maštali a malý Andrej prezvedal, čo bude na obed.
„Ešte je pôstny deň. Ten najpôstnejší!“ zdôrazňovala mama. „Budeme mať zeleninovú polievku a dosť. Až potom, po vysviacke sa naješ, koľko chceš.“
Andrej bol sklamaný. Jarný pôst trval štyridsať dní. Vždy na popolcovú stredu doma poumývali všetky hrnce i taniere. Bol to hotový rituál, každá nádoba, ktorej sa kedy dotklo mäso, alebo masť, musela byť riadne očistená. Niektorí muži si síce pôst zjednodušili, ale o tom, že si tu a tam doprajú aj slaninu, radšej nikde nehovorili. Aj Máriin otec. Pred deťmi síce mäso nejedol, ale i tak o tom vedeli. Vraj, že sa rozhodol odoprieť si na ten čas cigarety. A naozaj, celé týždne si neušúľal ani jednu. Takto si odriekal, cvičil pevnú vôľu, mal svoj vlastný pôst a doma to aspoň nesmrdelo.
Prešiel skoro celý deň, ale Fero sa ešte neukázal. Mária stále častejšie pozerala von oknom, už dokonca nemyslela ani na Pištu, či prídu spoločne, alebo nie. Veď ktovie, či jej brat teraz nesedí na žandárskej stanici. Aj minule doma rozprával, ako to vyzerá v Michalovciach, určite tam bol a v dedine sa hovorilo, že kone sa pašujú z Maďarska cez Zemplín.
Veľký Piatok mal svoje pravidlá. Nesmelo sa spievať, aj žartovanie považovali niektoré staršie babky za hriech. Jedinou očakávanou udalosťou tohoto inak nudného dňa bola večerná omša. Iná ako ostatné. V kostole pred oltár položili z dosák zbitý hrob. Urobili ho chlapi, aby doň farár položil kríž na znak Kristovho umučenia. Dedinskí hasiči v slávnostných uniformách pri ňom potom držali stráž až do nedeľňajšej omše a kostol bol otvorený aj v noci. Kňazova kázeň, slová o sile viery, čo prekonala smrť sa v Máriinej hlave miesila s pocitmi strachu. Stále sa vrtela, vyzerala brata. O poprave koňa už vedela celá dedina. Tetky aj muži cestou do kostola o ničom inom nehovorili. Nevedeli však, čí to bol kôň a prečo ho obesili. Stará Hana síce niečo vymýšľala, že to si handlári začali robiť napriek, ale i keď si to mysleli aj iní, nikto ju nebral vážne. Ona si totiž vymýšľala pričasto.
Až večer, a to už hodnú chvíľu boli všetci doma, len Andrej išiel za kamarátmi niekam k susedom, začula Mária z izby, že ktosi prudko otvoril dvere. Fero sa vovalil dnu, oči mal lesklé ako ryba, potácal sa a bolo i zjavné, že má problémy zrozumiteľne rozprávať.
„Mamka, mamka, dajte niečo jesť,“ zahučal a takmer sa vyvalil, keď si chcel sadnúť na stoličku.
„Si rozum potratil? Zasa slopeš?!“ zakričal otec a možno by mu aj jednu vylepil, keby Fero nezložil tvár do dlaní a nezačal plakať.
„No čo sa stalo?“ osopil sa naň otec znova, zatiaľ čo matka mlčky naberala polievku do taniera.
„Cimrovi obesili koňa,“ zakvílil Fero, akoby sám prišiel o majetok.
„Takže Cimrovi? Zvláštne. Nikto tu toho koňa predtým nevidel. Nakoniec, nikto nevie, čo má Cimro v tých stajniach a chlievoch.“
„Otec, vy viete, o čo tu ide. Viete dobre, tak čo sa tak tvárite? Teraz môžeme čakať, že tu budeme mať zabité zvery každý deň. Alebo začnú horieť stajne. Možno aj domy. Alebo niekto skončí ako hnilý Paľo.“
„Hnilý Paľo? Veď sa vraj upil na smrť,“ vyhàkla Mária, zľakla sa, že sa tu hovorí o smrti.
„A to ti kto povedal?“ zaškeril sa Fero cez slzy.
„Ožral sa ako sviňa. Každý vie, že už nevedel čo od dobroty. Ožral sa, a keď sedel na kozlíku, spadol z voza čelom na oje. Hlavu si rozbil, mozog mu vytiekol. Ešte ho prešiel aj voz, lebo kôň nezastavil a tak pošiel. Viem to od jeho ženy. To len niektorí chlapi hovoria, že ho zabili,“ zamiešala sa zrazu do rozhovoru mama a položila plný tanier s lyžicou na stôl. Fero ho však odsunul. Potiahol nosom, potom pozrel, akoby sa chcel presvedčiť, či sú naozaj sami a spustil: „Sám z voza nespadol. A ak hej, tak pretože už naň vyliezol dobitý a krvavý. Mama, vy myslíte, že jeho žena vie všetko?“
„Ak vieš viac ako ona, tak to choď povedať žandárom. Ak za nimi nechceš ísť, tak to radšej nehovor nikde. Ani doma! Veď vieš, čo sa hovorí. Aj noviny som videla. Gottwald už porobil poriadky v Prahe a prídu aj sem. Handlári dobre vedia, čo im hrozí. Boja sa, že to sú ich posledné zlaté dni. Závidia si, a keď medzi sebou začnú handlársku vojnu, tak amen s nami. Keby nebola žandárska stanica až v Barci, možno by im už dávno odzvonilo.“
„Keby boli aj tu, Cimrovi by zobali z ruky. Veď oni dobre vedia, čo a ako. A Cimro nie je skúpy. Vie ako na nich.“
„Viac sa už o Cimra nestaraj! Ak ti ešte má dať nejaké peniaze, tak ich zober a potom už za ním nechoď,“ položil otec ruku na Ferove plece. Snažil sa vyzerať mierne, už krotil svoj hnev. Vedel, že zlosťou veľa nevyrieši. Ale hnevalo ho to. Hnevalo ho to viac, ako si bol ochotný priznať. Potom vytiahol šuflík zo stola, vzal do ruky kovovú krabičku s tabakom, otvoril ju a začal si šúľať cigaretu. Preňho v tej chvíli netradičný pôst skončil. Cigaretový papierik sa chcel rovnako ako jeho ruky. Voľačo v sebe dusil, tajil, azda sa i on čohosi bál.
Fero chcel ešte čosi povedať, ale hlava mu padla na stôl. Zaspal. Mama len kývla ramenom, vždy hovorievala, že tú pálenku musí z neho vybiť otec a nie ona. Potom, akoby sa nič nedialo, nahriala na peci tehlu. Zabalila ju do handry a položila do postele. Takto sa zahrievali. Otec chytil Fera pod ramená, odtiahol do izby a oblečeného ako prišiel položil na perinu. Stiahol mu len čižmy.
Mária nikdy nechápala, prečo rodičia nezakročia prísnejšie. Je síce pravda, že Fero sa neopil už aspoň dva mesiace. Možno i preto mama tolerovala tú čudnú robotu, o ktorej nechcel nikdy priveľa rozprávať, ale držala ho v triezvom stave. Dnes však vyzeral hrozne.
Na druhý deň prišla sobota a tá sa niesla v znamení príprav pasky. Tak tu nazývali jedlo pripravené na posvätenie. Voňalo to, naozaj voňalo, až sa sliny zbiehali v ústach, ale mäso nechutnali. Bola to azda najväčšia skúška po štyridsiatich dňoch nemastných, neslaných polievok. Piekli syrek, koláče a varili vajíčka. Drevo sa v peci míňalo, klátik po klátiku, Mária pomáhala ako dospelá dievka. Nakoniec všetko i s klobásami, čo mali pripravené v komore, uložili do košíka a ozdobili farebnými stuhami. Andrej k jedlu stále privoniaval, Márii až bolo ľúto, že by hádam aspoň pri ňom mohli urobiť výnimku, ale mama trvala na svojom. Nakoniec, keď už bol vyzdobený košík hotový, položili na jedlo malý krčiažtek plný soli.
Fero v ten deň toho veľa nenarozprával. Nemal kedy. Ráno pomáhal otcovi v stajni, ale potom sa niekam vyparil a vrátil sa až za tmy. Nohavice mal zablatené po pás, mračil sa na celý svet. Neobmäkčil ho ani pohľad na plamene sviečok. Večer pred Veľkonočnou nedeľou totiž v oknách každej chalupy ľudia zapálili svetlo, aby zblúdené duše našli cestu domov, k svojim blízkym a žili v porozumení. Bol to zvláštny pohľad. ¼udia vychádzali do ulíc, prechádzali dedinou, hľadeli na plamienky nádeje ukryté za každým oblokom a tešili sa. Aj Mária, potom ako sa zo dva razy neúspešne pokúsila porozprávať s Ferom, išla radšej za kamarátkou Margitou. Prešli obe časti dediny, Opátske i Szeplak, rozprávali sa najmä o chlapcoch, o tom, že kto kedy mohol vymyslieť taký zvyk - liať vodu na dievčatá, ale v kútikoch svojich krehkých duší sa na tento okamih tešili.
„Mne je jedno, koľkí ma olejú, hlavne aby prišiel Pišta,“ zašvitorila Margita a Máriu akoby seklo.
„Ty ho ľúbiš?“ nesmelo zajachtala, nedokázala ukryť rozpaky.
„No…“ zatiahla Margita s úsmevom, „prečo sa pýtaš? Ale keď on sa stále kdesi vláči s tvojim bratom. Ani v zime na tancovačku neprišiel.“
„Nikdy si mi to nepovedala. Nevedela som, že…“ nedopovedala Mária a naraz mala chuť odísť domov.
„Ale som ťa dostala. Dostala som ťa,“ rozosmiala sa odrazu Margita na plné hrdlo. Mária nechápala. „Veď som si neraz všimla, ako naňho zazeráš. Pišta je dobrý chlapík, ale ja ho neľúbim. Neboj sa. Len som chcela vidieť, ako sa zatváriš. A tiež som o ňom počula, že…“
„Čo?“ vyhàkla dychtivo Mária, až sa začervenala, keď na ňu Margita pozrela.
„Vidím, zaujíma ťa to, zaujíma. No, len Paľov otec môjmu hovoril, keď bol u nás na návštevu, že počul, ako sa Paľo tvojho brata často vypytuje. Že čo robievaš, či už máš frajera a tak. Aleže Fero je ako drúk. Neodpovedá, len stále hovorí to svoje. O koňoch, čo vraj opatruje.“
Márii sa vydýchlo. Už nemyslela na handlárov, ba aj nedeľa sa jej zdala zbytočný deň navyše. Najradšej by bola, keby už začalo pondelňajšie svitanie a prišli polievači. Najmä on - Pišta.
Nedeľa však zbytočná nebola. Mala svoje pravidlá, tradície, ktorých sa mama verne držala. Už ráno o siedmej prišli všetci dedinčania do kostola, v rukách košíky s paskou. Vládla slávnostná atmosféra. Vôňa kadidla napåňala duše vznešenými pocitmi, farár kráčal od košíka ku košíku a jedlo žehnal kropeničkou so svätenou vodou. Každý z dedinčanov si obliekol tie najnovšie šaty, čo mal odložené len na veľké sviatky. A potom, keď už bola paska vysvietená, dozneli posledné slová spoločnej modlitby i posledný tón chrámového spevu, všetky rodiny sa vybrali domov. Nie pomaly, pokojne, ale ponáhľali sa, akoby išlo o život. To opäť tradícia, či povera zrýchlila ich kroky. Hovorievalo sa totiž, že kto po veľkonočnej nedeľňajšej rannej omši príde rýchlo domov, tomu po celý rok krava nezablúdi a aj sama sa dokáže vrátiť z pastvy do správneho dvora a maštale.
Sotva prešli bránkou plota, mama sa zastavila. Z košíka vytiahla krčiažtek a nasypala trochu soli do dlaní mužovi, Andrejovi, Márii i sebe. Všetci potom pristúpili ku studni a vysypali do nej posvätenú soľ. To aby voda ostala po celý rok čistá a zdravá. Fero s nimi nebol. Odišiel kamsi ešte pred omšou a Mária sa rodičov radšej ani nepýtala kam. Iba čo by opäť bolo doma dusno. Odkedy obesili Cimrovho koňa a Fero mal očividný strach, napätie sa dalo priam krájať. Ale teraz tu bol skôr dôvod na radosť. Pôst končil a od zajtrajšieho rána sa bude hodovať, ako nikdy predtým.
Keď otvorili dvere a vstúpili do izby, Fero už sedel za stolom a usmieval sa. Zdalo sa to až neuveriteľné, že po takomto dlhom čase sa naozaj smial a i jeho hlas bol akýsi milší, prívetivejší.
„Mamka, už nepôjdem nikam. Aj vy, otec, ste mi dobre poradili. A s tým koňom, to už nič nehrozí,“ mávol rukou a Mária hneď využila jeho dobrú náladu. Začala sa pýtať, že ako to bolo; veď by jej to mohol povedať, keď i to zviera videla, ba aj mlčala, ako jej prikázal.
„Ja sám neviem. Cimro najskôr klial, ale potom nič nevravel, vraj sa nemáme starať. Niekto hovorí, že ho v ten večer predal nejakému opilcovi, niekto, že mu ho iní kupliari v noci ukradli zo stajne a obesili na výstrahu, nech im vraj neberie obchody. Že sa musia dohodnúť. A počul som aj, že vraj Cimro z domu vyhodil Fajgeca, keď bol u nich na návšteve za ženou. Vraj nie raz ho tam našiel, keď prišiel domov. Tak to mohol byť aj on. Ale to je jedno. Cimro povedal, že kto sa bojí, toho vyplatí, ale už potom nikdy nesmie prísť pýtať robotu.“
„A teba vyplatil?“ skočila mu náhle do reči mama.
„Vyplatil, mamka, vyplatil. A dobre. Posledný krát. Stačilo mi vidieť toho obeseného žrebca, už do takej roboty nepôjdem.“
„Tak dobre, že ho obesili! Už máš pokoj. Lebo keď si Gottwaldovi ľudia posvietia na handlárov, bude sa im vodiť zle! A nepomôžu im ani tie úplatky, čo platia žandárom,“ zastrájal sa otec, ale Fero sa už medzitým pustil do reči s Andrejom. Že ak chce, vezme ho so sebou ráno na šibačku. Vraj ešte dnes, len čo vynesú vaječné škrupinky, môžu ísť spolu k Hornádu nájsť dobré prútie na korbáče. Andrejovi zasvietili oči. Ani si poriadne nepamätal, kedy a kde ho naposledy Fero zobral; toľko času odvtedy prešlo.
Zakopávanie škrupiniek, to bol ďalší rituál. Mal svoj význam, bol prejavom úcty k posviecke. Rovnako ako jedlo, aj vajíčka boli posvätené a tak sa nepatrilo hodiť škrupiny sliepkam. Ukladali sa do trávy, na také miesto, kde sa k im hydina nemohla dostať. Neskôr sa rozložili, splynuli so zemou.
Keď tak urobili a Fero s Andrejom odišli po prúty, doma zavládla nálada, akú už dlho nezažili. Radosť z Veľkej noci prekryla všetky obavy.
Na ďalšie ráno sa Mária zobudila o niečo skôr. Predstava studenej vody ju vyhnala z postele ešte za svitania, rýchlo sa obliekla a vyliezla na pôjd. Ukryla sa v sene, potom sa i prikryla korytom, keď začula ako spievajúca skupinka mládencov vošla do dvora. Bola to len chvíľka, krátka chvíľka, čo ju Fero aj s Pištom našli. Schmatli ju za ramená, okolo pása, ale po rebríku z pôjdu zliezla sama. Rýchlo, svižne, aby jej chlapci nevideli pod sukňu. Potom ju priviedli k studni a malý Andrej na ňu vychrstol vedro vody. A za ním ostatní. Ïalšie a ďalšie vedrá, ani nepočítala, koľko ich bolo; každý z mladých mužov si chcel vychutnať ten pocit, keď ju mohol premáčať do nitky. Výskala, lapala po dychu, ale cítila sa i šťastná, keď skončila s Pištovom náručí. Vraj, aby jej nebola zima. Teraz im pálenku sama naliala. Aj Ferovi. Len Andrej dostal vajíčko, lebo on ešte špiritus nemohol. A keď jej Pišta sľúbil, že ju príde popoludní pozrieť, aby sa prešli niekam za dedinu, len hanblivo sklopila zrak k zemi, že môže. Cítila sa šťastná. Zo strachu, čo vyvolal obesený kôň, už neostala ani stopa.
|
|
