Matej a Jula
@ :: Poviedky ::
Nov 04 2010, 09:34 (UTC+0) | 
V hornej èasti námestíèka v Rejdovej nad kostolom sv. Michala stoja dve krèmy. Tá biela je vlastne už len bývalá a nazývali ju Spolok. K nej sa viaže príbeh o Matejovi a Jule. V tej druhej si môžete i dnes vychutna gemerské špeciality. |
Miesto: Rejdová, okres Rožňava
Čas: päťdesiate roky dvadsiateho storočia
Autor: Ján Mičuch
„Ideš dnes do Spolku?“ opýtala sa sestra, keď jej Jula podávala ďalší tanier na utretie. Jula schmatla z vedľajšej kopy špinavý hrniec a začala ho čo najhlučnejšie ponárať, aby v špliechajúcej vode potopila aj sestrinu otázku. Spoliehala sa, že matka, sediaca za rachotiacimi krosnami, nič nepočula. Ale mýlila sa. Matka počula.
„Čože?“ dvihla náhle oči od plátna, čo jej vznikalo pod rukami.
„Chcela by som sa ísť pozrieť na zábavu. S Julou ma pustíte, nie?“ zachraňovala situáciu sestra. Myslela si, že takto zvrtne reč na samotnú tanečnú zábavu, ktorá sa v Spolku konala každú nedeľu. Matku však v tej chvíli zaujímalo niečo iné.
„Takže je to pravda,“ zakývala hlavou matka a ešte silnejšie trieskala krosnami. „Lenže ty si mi niečo sľúbila, Jula.“
„Nič som nesľúbila,“ odvrkla Jula. Bola odhodlaná vzdorovať. Dovtedy vždy ustupovala, aby bol aspoň na chvíľu pokoj. Aby bolo ticho. Neuhla pohľadom ako obyčajne, čo matku zjavne zaskočilo. Obidve na seba zazerali ako šelmy chystajúce sa k útoku.
Jula a Matej sa mali radi už niekoľko rokov. Zapozerali sa do seba, keď ešte Jula chodila do Dobšinej do meštianky. Matej okrem iného vtedy pracoval aj v hydrocentrále a tak vždy cestovali spoločným autobusom. Boli šťastní a tešili sa jeden druhému, no i nešťastní zo svojich rodín. V tom čase rozdelilo Rejdovú na dve polovice roľnícke družstevníctvo. V päťdesiatom treťom doň vstúpili ľudia, ktorí vlastný majetok nemali. Bolo to síce ešte menšinové družstvo, ale postupne sa pridávali aj gazdovia. Niektorých presvedčili dotieraví agitárori, mnohí sa však rozhodli bez prehovárania a v spoločnom hospodárení videli lepšiu budúcnosť. Medzi nich patril aj Matejov otec. Bez okolkov vložil do spoločenstva nie len takmer dvadsať hektárov svojej pôdy, ale aj celý statok a dokonca sa postavil na čelo družstva ako predseda.
Julin otec mal opačný názor a v spoločnom hospodárení videl cestu do záhuby. Rečiam čoraz silnejších a agresívnejších komunistov neveril. Bol naučený spoliehať sa len na vlastné sily a schopnosti. Majetok sa podľa neho mal chrániť, zveľaďovať a rozširovať a nie vkladať do akéhosi spolku, kde z neho ťažili takí, ktorí si to vôbec nezaslúžili.
Julina staršia sestra sa vydala výhodne. Rodiny si vzájomne spojili polia. Toto bolo rozumné, tvrdili rodičia. Takto to robili ich predkovia a aj vďaka výhodným sobášom nemusel nikto trieť biedu. Podobné plány mali aj s Julou a samozrejme aj s najmladšou dcérou. Známosť s chlapcom, ktorého otec bol predsedom takého výmyslu ako jednotné roľnícke družstvo, predstavoval nešťastie pre celú rodinu. Ešteže ho povolali na vojenčinu. Zíde z očú, zíde z mysle, Jula zabudne, láska mladej dievčiny je vrtkavá a bude všetko tak, ako má byť. Vyslovovať meno Matej bolo v tejto famílii zakázané a zakázané bolo všetko, čo i len trochu súviselo s týmto človekom. Aj preto sa matka rozčertila. Ráno ju pri kostole zastavila suseda a veľmi ochotne jej oznámila, že videla v dedine Mateja. Vraj prišiel z vojenčiny na krátku dovolenku. Keď rukoval, matka sa s Julou strašne povadila. Jula jej vtedy sľúbila, že s Matejom sa rozíde. Opak bol pravdou. Naďalej si písali. Matka tušila, že Jula pôjde na zábavu s Matejom. Mali ho hnať z dvora už vtedy, keď k nim prišiel postaviť prvýkrát máj z červeného smreka. Oni ho namiesto toho ešte aj vyplatili desiatimi korunami. Takmer ich to vyšlo omnoho drahšie, pretože na druhý deň chodili po dedine lesníci s policajtmi a každý, kto mal vo dvore máj, platil vysokú pokutu. Pokuta za červený smrek bola najvyššia, našťastie Matejov máj stihli v noci zložiť, popíliť a schovať v šope. Už vtedy bolo treba Jule vysvetliť, že Matej nie je súci pre gazdovské dievča.
„Nikam nepôjdeš!“ ukončila debatu o tancovačke mama skôr, ako vôbec nejaká začala.
„Chcete ma priviazať k stolu?“ nedala sa zastrašiť Jula. Musela dať matke najavo, že už nie je malé dievča.
„Povedz jej niečo,“ obrátila sa matka na otca, ktorý doteraz mlčal, ale ako hrdý gazda so známosťou svojej dcéry nesúhlasil, no rozbíjať jej šťastie, na to nemal odvahu. „To si celý ty,“ okomentovala matka pokračujúce mlčanie a obrátila sa zdanlivo celkom pokojne späť k Jule. „Jednoducho dnes ostaneš doma a hotovo.“
„Neostanem,“ snažila sa už rovnako pokojným tónom odpovedať Jula. Otočila sa k nedoumývanému hrncu, opláchla ho v čistej vode a podala sestre, ktorá sa triasla ako kuriatko a od strachu ani nedýchala.
„Ostaneš!“ zvrieskla odrazu mama tak, až sa sama naľakala. Aj otcom trhlo, spomedzi prstov mu vypadla cigareta.
Jula pritiahla ruku s hrncom späť k sebe, potom napriahla a z celej sily šmarila plechovú nádobu o dlážku. Hrniec sa premenil na padajúci zvon. Matke viac nebolo treba. Vyrútila sa na dcéru a začala ju mlátiť hlava-nehlava. Jula sa otočila a schúlila do kúta. Matka jej bubnovala po chrbte ako zmyslov zbavená a nebyť otca, ktorý priskočil dcére na pomoc, ktovie ako by to dopadlo.
„Tak poď. Alebo sa tu chceš kúpať?“ ťahal Matej za ruku svoju milú.
Jula stála opretá o četereň pri hasičskej zbrojnici a obe ruky mala po lakte ponorené vo vode. Sledovala svoju tvár rozkývanú na vodnej hladine. Vôbec sa jej nechcelo ísť tancovať. O buchnátoch, ktoré dostala od mamy, nepovedala ani slovo. Matej voľačo tušil, ale určite nepredpokladal, že je to až také zlé. Keby mu Jula ukázala chrbát, azda by jej neuveril, prečo je pokrytý toľkými modrinami. Jula vyšplechla z četerne vodu priamo na Matejovu tvár. Vôbec sa tomu nebránil. Dokonca sa potešil, pretože sa trochu pousmiala a to sa jej dnes stalo po prvýkrát. Chytil ju za mokrú ruku a viedol hore Rejdovou popri kostolu až ku krčme, čiže k Spolku.
Sála bola plná. Bubenčíkovci práve hrali jeden zo svojich nekonečných čardášov, primáš Karol Suchý, kvôli chrupu tiež prezývaný Zubák, bol na nezastavenie. Tancoval každý, aj ten kto nechcel, pretože v tej chvíli sa nedalo netancovať. Jula sa snažila znovu usmievať, no nedarilo sa jej. Vlastne sa jej chytalo zúfalstvo.
„Nechcem tu byť. Hneváš sa?“ pritiahla sa počas tanca k Matejovi.
Kde sa necíti dobre Jula, tam sa nemôže dobre cítiť ani on. Všetci tancujúci sa čudovali, prečo sa pár po chvíli zberal preč. Čudovali sa najmä Juline kamarátky zo súboru Hôra, ktoré jej švárneho mládenca úprimne závideli. Čudovali sa aj matky stojace na stoličkách, aby odtiaľ mohli lepšie kontrolovať svoje dcéry. Čudovali sa aj chlapi, ktorí zasa kontrolovali svoje ženy, či naozaj kontrolujú dcéry a nie ich pri popíjaní piva. Jula mala pocit, že v tú chvíľu ju a jej milého kontroluje celá Rejdová.
„Poď, budeme sa prechádzať, budeme sa rozprávať, len nech sa na nás nikto nepozerá,“ ťahala Jula Mateja zo Spolku. Dvojica chvíľu postála pred kostolom, ako keby sa rozhodovala, čo ďalej. Napokon si všetko povedali očami. Jula sa znovu usmiala. Mysleli si, že ak obídu kostol z druhej strany, tak cestou dole dedinou už nikoho nestretnú, no ako na potvoru si akurát oproti nim vykračoval Matejov strýko.
„Nože, poď sem na chvíľu,“ pokynul strýko na mládenca a postavil sa na dostatočnú vzdialenosť, aby ich nepočula Jula. Dievča len veľmi neochotne pustilo ruku svojho milého a otočilo sa im chrbtom.
„Dokedy sa takto chcete vláčiť?“ spustil strýko.
„Už aj vy začínate?“ zamračil sa Matej. „Myslel som, že aspoň vy ste na mojej strane.“
„Práve, že som,“ naklonil sa dôverne k Matejovi. „Mali by ste sa zobrať. Inak... No, neviem...“
„To nie je také jednoduché.“
„Pozri sa, celá Rejdová už o vás rozpráva. Musíš sa rozhodnúť. Alebo sa rozíďte...“
„Rozísť sa s Julou? Nikdy!“ vzbåkol Matej ako fakľa.
„Uvidíš, aké je to jednoduché. A sám uznáš, že už bolo načase. Keď budete svoji pred Bohom, ľudia vás nerozdelia. Ešte o vás začnú rozprávať ako takých, ktorých nechýba odvaha, ak treba ísť za hlasom srdca. Aj iní vás začnú nasledovať. Ani netušíš, koľko såz takto usušíte. Aj svojich, aj iných,“ pousmial sa strýko, položil Matejovi ruku na rameno a otočil sa k Jule: „A ty maj sa pekne a nemrač sa tak. Nepristane ti to.“
Jula sa usmiala ako na povel.
Rejdová cez seba prehodila tmavý plášť, pozažínala hviezdy aj mesiac, aby sa dolina obložená vrchmi nebála. Jula a Matej sa prechádzali popri Slanej. Rieka žblnkotala, poznali na okolí každý kút a mohli by sa tam pohybovať so zatvorenými očami.
„Tuto sme pásavali voly so sestrami. Dnes tu už nikto nechodí,“ obzerala sa Jula.
„Nikto tu nechodí, lebo to patrí družstvu. Neviem prečo tak zanevreli, akoby už bola táto zem prašivá,“ zamyslel sa Matej.
„Prekliate družstvo. Keby ho nebolo, mali by sme pokoj,“ vzdychla si Jula.
„Čerta starého by sme mali pokoj. Keby nebolo družstva, tak by si vaši vymysleli niečo iné. Nemajú ma radi, v tom je to,“ povedal Matej a tuho objal svoju milú, aby to nevyznelo ako výčitka.
„Krivdíš im,“ šepla Jula. „Boja sa. Družstva.“
„Strýko majú pravdu, niet nad čím špekulovať.“
„Čo chceš urobiť?“
„Popýtam ťa o ruku. Hneď zajtra k vám zájdem a hotovo,“ vyšlo konečne z Mateja. Cítil, ako sa mu uľavilo.
„To nesmieš,“ odtiahla sa Jula vystrašene od milého, „mama ťa nepustia ani do dvora.“
„Čo tu chceš?“ zagánila na Mateja Julina matka, keď sa objavil u nich v kuchyni. Sestra sa radšej rýchlo brala niekam na dvor, len Jula sedela na lavici pri peci s výšivkou v ruke. Vyšívanie jej robilo radosť, upokojovalo ju a pomáhalo zaháňať úzkosť.
„Dobrý deň,“ pozdravil celkom pokojne Matej, aby neponúkol domácim ani najmenší dôvod na jedovatú odpoveď.
Matka si pozdrav nevšímala a chystala sa hneď ukázať, kde sú dvere. Otec ju však zastavil: „Počkaj.“
„Prišiel som sa porozprávať,“ povedal rozhodne Matej.
„Vieš čo,“ metala sa matka ako šťuka v otcových rukách, no napokon sa aj ona snažila upokojiť.
„Posaď sa,“ ukázal Matejovi na jednu zo stoličiek odsunutých od stola otec, sám sa usadil ako prvý a pokynul aj žene, aby ho nasledovala.
Nastalo ticho. Vznášalo sa nad doskou stola, bolo silné a plné napätia, nikto nevedel ako ho prelomiť. Aj matka iba bezradne sedela a vyčkávala.
„Neprišiel som tu robiť zlú krv medzi nami, ale takto to ďalej nejde. Chcem sa len na jedno opýtať,“ začal konečne Matej.
„Pýtaš sa zbytočne, ak vieš dopredu odpoveď. A ty ju poznáš,“ prebral iniciatívu na druhej strane pre istotu otec skôr, ako by sa rozhorela matka.
„Len jedno viem určite. Vašu dcéru milujem viac ako čokoľvek iné na svete,“ išiel priamo na vec Matej.
Znovu nastalo ticho.
„Tvoj otec zničil svojím združstevňovaním polovicu Rejdovej a chystá sa zničiť aj nás,“ povedal otec.
„Pozrite sa na seba, ako sa trápite,“ oponoval Matej. „V družstve by vám už dávno pomohli.“
„S čím by nám pomohli?“ snažila sa v pokojnom otcovom vystupovaní pokračovať aj matka, ale veľmi sa jej to nedarilo. Cítila, ako v nej vrie zlosť a krivda. Bolo čoraz ťažšie udržať nervy na uzde.
„So všetkým by vám pomohli. Všetci, čo sú v družstve, si môžu privyrobiť aj ináč. V hydrocentrále v Dobšinej, ale aj v Rožňave je roboty dosť. A vy ste pripútaní iba k poľu.“
„To vy ste prikovaní k družstvu ako otroci. Kto to kedy videl zbavovať sa vlastného majetku,“ oponoval zasa Julin otec. „A vôbec, čo si ty? Agitátor alebo čo?“
„Ale ja som sem prišiel pre iné ako pre družstvo. Prišiel som kvôli Jule.“
„Kvôli komu?“ opýtala sa priduseným hlasom matka, akoby to bola pre ňu novinka.
„Chceme sa zobrať,“ nečakal už Matej na nič.
To, čo nasledovalo, sa dalo prirovnať k búrke vo víchrici. V kuchyni u Juliných rodičov sa triaslo všetko: Jula, pritisnutá od strachu k výšivke, matka od zlosti a hrnčeky v kredenci od jej kriku. Otec ju netíšil ako obyčajne, ale vrieskal takmer rovnako silno. Matej sa však nedal zastrašiť a ani on si hlasivky nešetril. Iba Jula čušala, i keď už vedela, že ak sa nerozhodne teraz, potom nikdy. Cítila, že ju strach postupne opúšťa a musí všetko vsadiť na jednu kartu.
Všetci sa odrazu prestali báť, ak by boli slová zbrane, z kuchyne by už isto vytekal potok krvi. A keď po hodnej chvíli hlasivky nevládali, krik ustal a boj pokračoval pohľadmi plnými vášne a odhodlania. V tomto spore nebolo podstatné, či je Matej dobrý alebo zlý človek. Takto sa nad ním nikdy nezamýšľali. Nenávideli ho už len preto, že symbolizoval zlo, ktoré posledné roky ohrozovalo ich rodinu aj celú Rejdovú. Matej bol naopak na seba aj svojho otca hrdý. Odkedy boli v družstve, viedlo sa im podstatne lepšie a vlastne nikto, kto dovtedy vstúpil do družstva, sa na nič nesťažoval. Gazdovia, ktorí si svoj majetok chceli naďalej spravovať sami, videli všetko celkom ináč. A je pravdou, že aj vedenie štátu videlo združstevňovanie ináč. Úloha bola jasná: získať pozemky a statok od všetkých roľníkov. Agitátori, chodiaci medzi ľudí, boli čoraz dotieravejší a aj Juliny rodičia s nimi nemali dobré skúsenosti. Najviac na to doplatil Julin bratranec. Rodina dala syna vyštudovať právo. Šikovný mladý muž sa dostal až na súd do Košíc a očakávalo sa, že jeho kariérny postup bude pokračovať. Bol to prvý vysokoškolsky vzdelaný človek v Rejdovej a všetci na neho boli hrdí. Keď sa agitátori Julinmu strýkovi vyhrážali, že ak nepodpíše prihlášku do družstva, syn príde o dobré miesto na krajskom súde, on ich bez rozmýšľania vyprevadil z dvora so slovami, že jeho syn nezabudol ani orať, ani kosiť. Takáto odpoveď nemohla ostať bez odozvy. Stranícke orgány na okrese odovzdali správu o spurnom gazdovi vyššie a mladý právnik naozaj stratil zamestnanie.
O tom, ale aj o všeličom inom pokračovala debata, teraz už však napodiv nikto nevrieskal, nikto už nerozhadzoval rukami. Odrazu akoby na príkaz sa začali predbiehať, kto bude hovoriť pokojnejšie a rozumnejšie. Možno to bola len taká hra. Azda si Juliní rodičia mysleli, že svoj postoj už dali dosť najavo, nič sa na ňom nezmení a teraz majú čas svoje pohnútky vysvetliť. A Matej zasa vedel, že krikom si nikto ruku nevesty nezískal.
„Uznávam, deje sa na vás krivda. Aj to je pravda, že nikto z nás nevie, ako to celé nakoniec dopadne. Lenže pre mňa to teraz vôbec nie je dôležité. Mám rád vašu dcéru a určite sa o ňu dokážem postarať, či tu nejaké družstvo bude alebo nebude. Doba sa mení, dnes sa už dievčatá nevydávajú kvôli spájaniu pozemkov. Musíte sa s tým zmieriť, ak nechcete, aby vaše dcéra trpela. Neznesiem pomyslenie, žeby trpela. Dal by som za ňu život,“ povedal Matej tak pokorne, až sa i jemu samému vtisla do oka slza.
„S niektorými vecami sa nezmierim. Nedokážem to. My sme ľudia tejto zeme, po nej kráčali naši otcovia, dedovia, pradedovia a naraz nič? My sme znášali všetku radosť i bolesť úrodných i neúrodných rokov a teraz? Čo máme robiť teraz?“ krútil stále hlavou Julin otec.
„Ani ja sa s tým nezmierim,“ dodala matka.
„Už sme si asi povedali všetko, čo sme si povedať chceli. Takže chcem od vás počuť len jedno. Dáte mi Julu za ženu?“
Možno jestvujú zázraky. Isto jestvujú. A jeden z nich sa stal práve v tej chvíli. Azda to spôsobila Matejova neoblomná vôľa, z ktorej priam sršalo odhodlanie, že ak mu Julu nedajú, vezmú sa tak či tak a rodičom to len oznámia. Nie nahlas to nepovedal, ale bolo to cítiť z tónu jeho hlasu, z každého gesta, pohľadu, pohybu. A možno to spôsobila skutočnosť, ktorú si Juliny rodičia nepripúšťali, zapchávali pred ňou uši i keď na nich doliehala stále viac a viac. Skutočnosť, že pôda, ktorá bola pre celé generácie najvyššou hodnotou, ktorej sa podriaďovali osudy gazdovských synov a dcér, ktorá stála vysoko nad láskou a túžbami potomkov roľníkov, stráca svoju pevnú pozíciu. Pretože ľudia doteraz verili, že dohodnutou svadbou medzi gazdovskými rodinami si mladí na seba zvyknú, i keď medzi nimi nikdy žiadnej lásky nebolo. Načo aj? Láska vyprchá, ale pôda ostane. Spojenie majetkov, spoločná práca na roliach utuží rodinu a zabezpečí jej prežitie. Hej, časy sa menia, ľudia dávajú pozemky do družstva, menia sa aj vzťahy a búriť sa proti tomu je ako bojovať s vetrom.
„Nech povie Jula,“ pozrel otec na dcéru a potom hneď na Mateja.
Jula bola zaskočená. Čakala krik, čakala vyhrážky, možno ďalšiu bitku.
„Chcem iba Mateja. Nikoho iného. Len jeho,“ znelo z jej úst ako modlitba.
Svadba sa konala už o polroka. Matej bol ešte stále na vojenčine a na zvláštnu udalosť dostal zvláštnu dovolenku. Nikomu neprekážalo, že obrad sa nekonal v utorok, ako to bolo inak v Rejdovej zvykom, ale v sobotu. Svadbili sa syn predsedu družstva a dcéra jedného z posledných veľkých gazdov. V oboch rodinách navarili pálenku a upiekli koláče.
Hovorí sa, že láska hory prenáša. V Rejdovej ostali všetky vrchy na svojom mieste. A čo sa družstva týka, do toho sa napokon dostali všetci. Museli. Niektorí ľutovali, no väčšina sa zhodla na tom, že družstvo dedine život skôr uľahčilo ako skomplikovalo. Uľavilo sa aj ďalším milencom. Tí sa už mohli rozhodovať len podľa svojho srdca a nie podľa toho, ako rodičia dohodli spojenie pozemkov. Smelo nasledovali príklad July a Mateja. Pôda a statky sa už prestali miešať do lásky, pretože takto to chceli dejiny, ale aj obyčajná odvaha jednoduchých ľudí.
Poznámky autora:
Do Spolku - už zoštátnená krčma, v ktorej sa po vojne konali tancovačky a ktorej budova ešte stojí nad kostolom v hornej časti Rejdovej.
Četereň - obrovská hranatá kovová nádoba slúžiaca ako zásobáreň vody najmä proti požiarom. Po Rejdovej je ich rozmiestnených niekoľko.
Stavanie májov - mládenci v posledný aprílový deň stavali pred brány domov s dievkami na vydaj rôzne stromy a v Rejdovej to nerobili potajme v noci ako v niektorých iných dedinách, ale za bieleho dňa.
Združstevňovanie v Rejdovej sa zavàšilo roku 1959, bol to zánik tamojšieho súkromného roľníctva.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
