„Kamaráti“
@ :: Poviedky ::
Oct 02 2005, 20:55 (UTC+0) | 
Detail jedného zo starších maloidanských domov |
Miesto: Malá Ida
Čas: tesne po II. svetovej vojne
Autor: Jana Hajduová
Teplý vánok ofúkol Marošovu lesknúcu sa tvár, rozvial mu hnedé vlasy zľahka prilepené na čelo a osviežil telo zmorené celodennou drinou. Chlapec sa mierne vystrel, chrbát prehol dozadu, vypäl svaly a do večerného šera hlasno zívol. Musí ešte napojiť kravy a ustlať seno v maštali na prični, aby bolo v noci kde spať. V dvoch chyžiach hlineného rodičovského domu nebolo dosť miesta pre celú rodinu – dve dievky s matkou a troch chlapov. Preto starší synovia s otcom spávali v maštali na prični a strážili dobytok. Navykli si už oddychovať takto dovedna. Prikrytí pokrovcami, pod hlavou zhúžvaný chumáč sena, viac im nebolo treba. Maroša, dospelého sedemnásťročného mládenca, nikdy nemrzelo, že musí spať v maštali nad dobytkom. Karty, pokoj od ženských rečí a večného smiechu sestier hodných na vydaj, a vôbec, nevedel si takýto nocľah vynachváliť. Len keď mu prsty na nohách začali v zime omàzať, zatúžil po teplej perine.
V dnešný horúci augustový pondelok mal ale iné starosti. Od rána sa potmehúdsky usmieval, postával zamyslený, i pri kosení sa pozabudol, až ho starší chlapi začali podpichovať, že sa asi do niektorej zahľadel. A Maroš, čo by sa inokedy červenal až za ušami, prepočul tieto reči, alebo ich hádam len nechcel počuť. Sotva slnko sadlo za kopec zmizol z poľa, chytro-chytro obriadil dobytok, zhltol večeru, spod kopy sena vyhrabal starú hnedú tašku s čímsi ťažkým a zrejme krehkým vo vnútri, a poďho k starému domu na kopci za dedinou k Paľovi, dobrému, vždy trocha prestrašenému kamarátovi z detstva.
Paľovi rodičia šli dnes ráno na pohreb dajakej tetke do Rudníka a Paľo zostal sám doma kvôli poľu a statku. Keď sa to Maroš dozvedel, dobiedzal a dobiedzal, až napokon Paľo zvolal na večer svojich kamarátov z dediny na chlapskú zábavu. Presne takú, ako ju poznali z dedinskej krčmy, kde zavše chodili otcovi kupovať pivo či víno. Maroš sa už dopredu cítil ako starý skúsený chlap, keď si predstavil dnešnú noc a Paľo len potajme pochyboval: "Na čo som sa to dal nahovoriť!"
Maroš dobehol k domu na konci dediny celý zadychčaný, aj sa mu zdalo, že mešká, ale keď podišiel celkom blízko, cez malé kuchynské okno zazrel v svetle sviečky Paľa, samého ako sedí na lavici v čerstvo vybielenej kuchyni a s hlavou uloženou v dlaniach o čomsi tuho premýšľa. Rozhodol sa teda, že sa ešte chvíľu nadýcha čerstvého vzduchu. Do úst si vložil suchú slamu, čo si práve vytiahol z vlasov, asi sa mu do nich zamotala v maštali a nenáhlivo ju prežúval. Stál pri obloku a zamyslene pozoroval ryšavé kadere vykúkajúce spomedzi kamarátových tenkých prstov, jeho obhryzené nechty a dočervena opálené hánky na rukách, ktoré celkom ladili k mrkvovočerveným vlasom.
"Len Paľo sa môže tak hlúpo pripiecť, normálnemu človeku sa to nestane ani keby chcel," pomyslel si s ľahkým úsmevom na perách. Nemyslel len na červené hánky, ale na všetky najzvláštnejšie náhody a nehody, ktoré sa na Paľa lepili ako muchy na mucholapku. Ak bola v dedine jediná mláka, Paľo ju našiel v čerstvo vypratých nedeľných nohaviciach a keď z jablone padalo jablko, vždy trafilo presne doprostred jeho guľatej hlavy. "Nečudo, že je zo všetkého taký vyplašený, smola sa mu doslova lepí na päty, ale už mi s tým svojím strachom začína liezť poriadne na nervy," vzdychol si napokon, vypľul rozžutú slamu z úst a vošiel do domu. Dolu v dedine ľudia zhášali plamene sviečok a petrolejok, po celodennej práci sa ukladali na spánok. Malá Ida sa ponorila do ticha, len potok neprestajne žblnkotal.
Paľo ponorený do modlitby prosil všetkých svätých, aby ho aspoň dnes v noci obišla smola a pred Marošom sa nestrápnil. Keď sa mu hociktorý chlapec z dediny posmieval, nabil ho, ale najlepšieho kamaráta udrieť nemôže, to je zákon. Zaumienil si teda, že Marošovi nedá najmenší dôvod na výsmech, ale v zapätí sa videl ako zvracia v záhrade prevesený cez plot, ako sa ten plot pod jeho váhou láme a on padá a...
"Nazdar! Pripravený? Kde sú ostatní?" Maroš si sadol na nízku lavicu vedľa Paľa, opatrne položil tašku, ktorú celou cestou jemne zvieral na hrudi pod stôl a oprel ju o vyrezávanú drevenú nohu.
"Kto ich vie," mykol Paľo vyrušený z modlitby plecami. „A ty čo, máš?“ Napoly nedočkavo, napoly pochybovačne nakukol do hnedej tašky pod stolom. Na okamih zabudol na svoje obavy a nechal sa uniesť kúzlom nepoznaného. V taške zbadal to, na čo sa mu zbiehali slinky, čo trápilo jeho svedomie celý deň, ale čo musel vyskúšať, aby raz navždy všetkým dokázal svoju odvahu. Štyri fľaše červeného vína sa o seba jemne opierali, kde-tu zaštrngotali ako keď sa dievčatá v hlúčiku chichúňajú. Paľo pochvalne prekrútil vlhkú spodnú peru nadol, vybral z tašky jednu fľašu, otočil z každej strany, šupol zas pod stôl a spod zvrašteného čela pozrel na kamaráta: "Hm. Ako si presvedčil krčmára?"
"Nič ťažké, skrátka som mu povedal, že nesiem otcovi a on mi ho bez rečí vytiahol spod pultu, ale dlžíš mi za to šesťdesiat korún," usmial sa Maroš naširoko, a spokojne si skrížil ruky na hrudi. Jeho tvár svietila malým víťazstvom, bol na seba očividne pyšný. A možno sa to Paľovi len zdalo, možno bol len ako neraz zbytočne podozrievavý, no v kamarátových očiach jasne čítal jedinú vetu: "Ty by si sa určite neodvážil!" Už-už sa chystal, že tomu drzáňovi Marošovi dačo povie, že si ho pekne podá ako všetkých ostatných, čo sa mu opovážia vysmievať, keď sa drevené kuchynské dvere dokorán roztvorili a objavili sa v nich štyri nedočkavé chlapčenské tváre. Paľo prehltol Marošov nemý výsmech a radšej privítal Jana, Števa, Joža a Emila, ktorý s nimi mali stráviť túto výnimočnú noc.
Keď si všetci chlapci podali ruky a privítali sa ako sa patrí, zastali si okolo dreveného stola a spolu slávnostne prisahali; každý na to, čo mu je najdrahšie; že nikomu ani nemuknú o dnešnom dobrodružstve. Maroš prisahal na novú pušku, ktorú dostal od otca na Vianoce, Jano na červený švajčiarsky nožík, Števo, Jožo a Emil rovnako na Maru Kudlíkovú zo Šemše. Paľo sa zdráhal volať Boha za svedka svojho sľubu ale zdvihnuté Marošovo obočie a malá jamka v jeho líci, ktorá prezrádzala zadržiavaný smiech, ho predsa presvedčila; prisahať na svoju drahú mamu sa však neodvážil, preto len polohlasne zasipel: "Prisahám," odvrátil hlavu a zadíval sa do okna s plačom na krajíčku. Nie dosť, že bude piť alkohol, ešte musel aj prisahať! Raz to Marošovi všetko zráta, kamarát-nekamarát! Maroš sa v duchu zasmial nesmelej prísahe, ale dobre vedel, že Paľo by radšej zomrel ako by mal komukoľvek povedať o svojom dnešnom poklesku, preto prestal vraštiť čelo, prežehnal sa, odpľuli si cez ľavé plece a tak dokončil svoju prísahu. Ostatní ho nasledovali. Po obrade sa dali chlapci vyťahovať z vreciek nohavíc ten cigarety, ten kus klobásy, ten karty, a kládli ich vedľa seba na stôl uprostred izby.
„Vidím, že ste sa riadne pripravili,“ pochvalne prechádzal hostiteľ očami po všetkom tom bohatstve, čo doniesli. „Ja mám ale dačo, čo prevýši všetko čo leží tu na stole.“ Chytro sa zohol, zas narovnal, položil pred seba hnedú zaprášenú tašku.
V miestnosti zvedavo zašumelo: „Čo? Ukáž!“
Chlapci sa naklonili cez stôl k nanajvýš spokojne sa tváriacemu Paľovi, nakúkali cez plece do hnedej ošúchanej tašky. Len Maroš postával obďaleč a neveľmi sa mu páčilo, že ten vychudnutý ryšavec mu kradne jeho zásluhy.
„Ha, takto sa mi odplácaš,“ zavrčal zlostne. „Keby si aspoň povedal, kto ti ten zázrak zohnal,“ ale jeho reči si nik nevšímal. Paľo sa držal uprostred hlúčika chlapcov ako páv, pomaly otváral tašku a vychutnával si každú sekundu na výslní. Konečne sa ušlo uznania aj jemu, veď Maroš iste prepáči!
Chlapci naťahovali krky a lámali si hlavy, aký poklad môže skrývať stará ošúchaná taška. Jožo prvý zbadal korkovú zátku na fľaši po okraj naliatej červeným nápojom a vzrušene skríkol: „Víno?!“
„Ale ba!“ neveriacky sa naňho osopil Emil, na vlastné oči sa chcel presvedčiť. Žeby ho postihlo toľké šťastie?
Paľo významne prikývol, povyberal fľaše a kládol ich vedľa seba do radu ako vojakov. Z kredenca vytiahol hrnčeky, poháre, čo mu prvé prišlo pod ruku a všetkým ponalieval doplna.
„Berte, na dnešnú noc,“ vyzval chlapcov na prípitok. Poháre pomizli zo stola, kuchyňou sa ozývalo hlasné hltanie. Všetci si poodlamovali z klobásy, ani chleba im nebolo treba. Rozložili karty a začali pokašliavať pri cigaretách. Kuchyňa sa zmenila na krčmu, sprosté slová zahaľoval oblak cigaretového dymu, neslušné vtipy prerušoval hlasný smiech. Konečne sa cítili ako dospelí – robili čo chceli, hovorili čo chceli a nik ich nenapomínal. Víno sa míňalo, nálada stúpala, zo dvaja sa dali do tanca, Jano s Marošom vyspevovali krčmové pesničky. Hej, chlapcom sa tento večer páčil. Sladká sloboda! Žiadne výčitky!
Ako išiel čas, mládencom sa rozkrútili hlavy, jazyky sa zaplietli v poslednej pesničke, chlapci sa roztrúsili po kuchyni, tu Jožo podopieral stenu, tam sa vyvaľoval na lavici Emil, radšej už boli všetci ticho. Paľa sediaceho pod oknom začalo po chvíľkovom opojení hrýzť svedomie a posilnené vínom ho trápilo viac ako obyčajne.
"Bože, ty odpustíš, ale keď to zistí mama a zacíti smrad z cigariet, Bože, ona vždy všetko zistí! Veru bude sa hnevať, vybije ma ako hada až budem modrý, celá dedina ma vysmeje," vzlykal potichu.
"To sa naňho akurát podobá - reve v kúte ako malé decko, ktoré nachytali ako kradne lekvár z komory," prevracal oči Maroš sediac pri vyhasnutej peci. Kopol do prázdnej fľaše pri nohách a prerušil uspávajúce ticho: „Dačo by som aj zjedol.“
„Klobása mi už vytrávila pred hodnou chvíľou,“ pridal sa Emil z lavice.
„Mne škvàka v bruchu aspoň hodinu,“ zaznelo od okna.
„Z komory vziať nemôžeme, mama by si hneď všimla,“ protestoval Paľo, keď sa naňho uprelo päť párov očí s jasnou otázkou v nich. "Nie dosť zla som už dnes popáchal, ešte aj vlastnú komoru budem vyjedať!" Marošov nápad ho poriadne nahneval. Keby to vymyslel Jožo či Jano, dostali by jednu po ústach, ale takto mohol len potichu zúriť. "Veď uznajte, je nás veľa, nedá sa a hotovo,“ rázne zamietol nevypovedanú prosbu a pohľadom švihol po Marošovi.
Maroš zachytil hrozbu v kamarátových očiach a bol naňho skoro pyšný: "Len tak ďalej a možno si opravím mienku o tebe." Izba sa opäť ponorila do ticha, len kde-tu bolo počuť škvàkanie hladných žalúdkov.
Vzápätí zvýšil hlas, aby ho všetci počuli: „Mám nápad! Poznáte ten starý orech, hneď tu neďaleko, pri ktorom najlepšie berú ryby.“
Hlavy sa nepatrne pohli na súhlas.
„Tetka Havrilka, tá, čo býva hneď vedľa má husi. A tie spávajú rovno pod mostom," pokračoval Maroš.
Stále nič.
„Hej, vy sprosté hlavy, husi, chápete, husi,“ zakričal a prudko sa otočil, pričom zhodil z podobločnice prázdny hrnček od vína.
"To je znamenie, nedopadne to dobre," prežehnal sa chytro Paľo a ani nemukol.
„Hu-si, husi, husi, husi,“ ozval sa Emil z lavice a zadúšavo sa rozosmial.
"Husi?" stále nechápal Števo.
„Hej husi, husi,“ namrzel sa Maroš. „Husi spia samé pod mostom a nik ich nestráži. Havrilka je hluchá, chodí spať so sliepkami a nikoho iného tie husi nezaujímajú. Mohli by sme si od nej jednu zobrať a zjesť ju, azda by si to ani nevšimla.“ Konečne všetkým svitlo.
„Som za!“ prebral sa Emil zo smiechu. Tento večer sa mu páčil čím ďalej tým viac.
„Dobrý nápad!“ nadšene súhlasili ostatní.
Maroš viac nepotreboval. „Tak ideme!“ zavelil a vyzývavo pozrel do Paľových očí. "Alebo niekto nemá dosť odvahy?"
„Neviem, neviem,“ zapochyboval Paľo pošepky, ale rázne vstal a prvý viedol chlapcov po ceste k mostu. Myslel na nedeľnú kázeň a farárovo nadšenie, keď rozprával o pekelných mukách, nechcel však vyzerať ako bojko. Len Maroš si aj potme všimol kàčovité pohyby kamarátových údov, nesúhlasné potriasanie ryšavej hlavy a zrýchlený dych, keď popri ňom rezko kráčal. "Zabijem ťa, na môj veru, zabijem, utopím ťa," skučal Paľo biely od zlosti akurát tak, aby ho počul len Maroš. A ten sa iba čo zasmial a pridal do kroku. Paľo zastal, zlostne dupol nohou a po päte sa mu roztrelo dačo mäkké. "Dobre, toto som ešte potreboval," stisol pery a v duchu hrubo zaklial. Polnoc dávno minula, nikde ani živej duše, iba mačky sa v šopách a na strechách o dušu bili. Vzduch bol prehriaty horúcim letným slnkom, čo počas dňa sťažovalo prácu na poli. Vietor sa zdvihol a odfúkol zablúdené búrkové mračno späť za kopec nad susednú dedinu. V Paľovi to vrelo, strach z krádeže sa miešal s hnevom na kamaráta. Najhoršie bolo, že pred ostatnými mu nemohol nič povedať, iste by sa to obrátilo proti nemu a tak by nič nedosiahol.
Kým chlapci došli k mostu, pripravili si plán. Maroš, akože veliteľ bojovej skupiny, mal schytiť hus, ktorú spolu vyberú, zakrútiť jej krk a zvyšok bol jasný – rýchly útek.
Husi naozaj spali, nič netušiac, pod starým dreveným mostom. Voda pokojne obmývala jeho napoly rozpadnuté nosné ståpy zarastené tvrdou trávou. Chlapci chodili dokola, prezerali biele kôpky vznášajúce sa na vode z každej strany. Našľapovali na špičky, dorozumievali sa posunkami.
„Túto tučnú,“ rozhodol Paľo polohlasne a ukázal na najväčšiu spomedzi husí. Keď ho už má Boh spáliť v pekelných ohňoch, nech aspoň má za čo!
„Pst,“ osopil sa naňho Maroš, ale uznanlivo prikývol. Blížil sa k husi krok po kroku, razom na ňu skočil, obchytil ju, ale vyšmykla sa mu z rúk, zatrepala krídlami, zagágala a pobudila ostatné. Tie vyrušené z nočného spánku vydesene lietali kade-tade gágajúc na ratu. Maroš spadol do vody, narazil na kameň na dne a porezal si líce. Pár kvapiek krvi ho však nerozladilo, rýchlo sa pozbieral, utrel si tvár a ostal stáť prikrčený po pás vo vode. Emil a Števo s prvým trepotom krídel stuhli a zabudli dýchať; mysľou im prebehol celý ich krátky úbohý život. Obesia ich v dedine na námestí ako staré čarodejnice! Jano s Jožom bežali čo im nohy stačili a keď sa im zdalo, že sú už dosť ďaleko od miesta činu, políhali si do trávy, tváre pritlačili k mäkkej hline, ani jeden sa neodvážil nadvihnúť hlavu. Rozmýšľali ako čo najskôr zmiznúť. Paľo v hroznom zmätku prebrodil plytčinu v potoku, na druhej strane brehu vyliezol na strom a tam sa s rukou na ústach triasol od strachu, že to ho sám Pán varuje, ale rozhodol sa, že nedbá na pekelné muky a vysporiada sa s tým falošným kamarátom raz navždy.
"Zhnitý pes, to mi robí naschvál, ale ja ho zabijem, ešte dnes, zabijem ho," dušoval sa.
Dedinčania či nepočuli, či po celodennej práci nevládali vstať z postele, neunúvali sa ratovať Havrilkine husi. A stará Havrilka, hluchá ako poleno, netušila, čo sa pod mostom deje. Chlapci sa vystrašene zviechali a jeden po druhom nebadane odbiehali späť do Paľovho domu. Len Paľo stále visel na strome a čakal, už nie vystrašene, ale odhodlane vyčkával. Maroš stál prikrčený pod mostom, nohy vo vode ho začali oziabať. Sledoval kamarátov ako jeden po druhom utekajú. Prevracal znechutene očami a nadával im do zbabelých hlupákov. Iba Paľa nevidel. Istotne vzal prvý nohy na plecia!
„No, ostal som tu na vás sám,“ prihovoril sa v mysli usínajúcim husiam. Nehýbal sa, aby sa len pekne okolo neho zas na spánok uložili. „Nebojte sa, so mnou ste v bezpečí, haha,“ zasmial sa na vlastnom vtipe a pripadajúc si ako lovec šeliem skočil na bielu húsku plávajúcu celkom blízko pri jeho nehybných nohách, vykrútil jej krk, chytro vytiahol z mútnej vody nevládne telo a dal sa na útek. Nestaral sa viac o gagotajúce vtáky, ani o pobudených Idančanov. Zvládol to! Má ju! A teraz budú chlapci obdivovať zas jeho! Ukradnúť hus je viac ako oklamať krčmára! Vtom sa o čosi potkol, padol na tvár a na ostrej nepokosenej tráve si porezal druhé líce.
"Do pekla," zahrešil si a chcel sa postaviť, keď pocítil silný kopanec do brucha, potom úder do hlavy, zas kopanec a čiesi silné päste. Čo sa deje? Kto to je? Aha, Paľo, tak predsa neodišiel! Cez oči zaliate krvou zazrel uspokojenie na tvári rozbesneného Paľa. Paľo vkladal do úderov všetky skutočné i vymyslené krivdy dlhých rokov ich priateľstva. Za posmech, za nadávky do zbabelcov, za naschvály, za všetky trápenia! Bil a na svojich rukách cítil krv uspokojenia a pomsty. Žiaden Boh, žiadna mama, len on a tento kamarát, ktorý mu strpčoval život a privádzal ho do problémov. Teraz ti ukážem, aké to je, takto trpieť! Ako sa ti páči krv, ha?
Maroš sa nebránil, nevládne ležal na zemi a prijímal rany, vedel, že raz to príde, dlho si o to koledoval a len sa divil, že Paľovi trvalo tak dlho, kým sa odhodlal. Aj keď si zaumienil, že vydrží, že nevyroní ani slzu, bolesť ho nakoniec zdolala.
"Beštia," zastonal slabo a rozplakal sa. Paľo sa zarazil, prestal biť, slzy ho prekvapili a, za čo sa hanbil, aj trochu potešili.
"Tak predsa nie je z kameňa!" Zodvihol màtvu hus zo zeme a zastal priamo nad Marošom. "Buď rád, že si neskončil ako ona!" vyceril medzi zuby a bral sa domov.
"Ïakujem za láskavosť. Radšej si ma mal zabiť! Toto ti ešte vrátim, ryšavec, a bude to čoskoro," zakričal za ním Maroš z posledných síl a odpadol.
|
|
