Ako v Jablonove? Po americky!
@ :: Poviedky ::
Jan 16 2011, 15:02 (UTC+0) | 
Èiastoèný poh¾ad na granárium - historickú sýpku, ktorá patrila grófskemu rodu Esterházy. |
Miesto: Jablonov nad Turňou, okres Rožňava
Čas: prelom 19. a 20. storočia
Autor: ¼ubica Andrásiová
„Dobre, pôjdem tam s tebou, keď tak veľmi chceš,“ šepla Irin Julči do ucha, keď sa obe prechádzali po dedine držiac sa pod pazuchami. Bol pekný deň s jesenným slnkom; takým čo už nepáli, ale ešte poteší. Ako zlatý kotúč babieho leta pohládzalo lúčmi krajinu, aj tie dve dievky, čo si krátili voľnú chvíľu.
„U vás v Hrušove ste také nemali?“ zdvihla Irin obočie.
„Nemali, u nás nie,“ zavrtela hlavou Julča, čo sa s rodičmi iba pred nedávnom prisťahovala. Opustili svoj rodný Hrušov, aby prešli len zopár kilometrov cez pole, kde na nich v Jablonove čakal dom po starkých. V dedine pod Horným vrchom, z ktorého sa tiahli lány viníc i ovocné sady, sa jej páčilo. Netrvalo dlho a spriatelila sa s Irin, svetlovlasým pehavým dievčaťom zo susedstva. Julča bola zase čiernovláska s bledou tváričkou. Obe nemali súrodencov, preto sa nikto nečudoval, že sa práve tieto dve stali nerozlučnými priateľkami. Len jednu ste na ulici nestretli. Vždy boli vedno. Štrnásťročné dievčence, v tom čase už nie deti, no ešte nie ženy. Nechcelo sa im vzdať sa detských hier a huncútstiev. ¼udia nad nimi občas krútili hlavami, keď ich počuli a videli chichúňať sa s rukami na ústach.
„V granáriu, v tej veľkej sýpke, na jeseň gazdovia znášajú grófovi Eszterházymu proviant. Každý časť zo svojej úrody, lebo majú od neho požičané pozemky. Veľké zeme. Polia, pastviny aj vinice. Už teraz je tam veľa zeleniny i ovocia. Ale aj slaniny a klobás. Slinky by sa ti zbierali, keby si to videla,“ vzdychla Irin.
„Práve, že by som to aj chcela vidieť. A nezaškodilo by aj ochutnať.“
Veľká biela budova, po kostole isto najväčšia v dedine, stála na konci Jablonova ako mohutný tučný strážca. Povestné granárium bolo opradené množstvom rečí, poloprávd i hotových historiek, že je tam toľko jedla, čo by nasýtilo i cisárske vojsko, zatiaľ čo v niektorých chalupách ľudia rátajú každý krajec chleba. Gróf mal v granáriu aj vínnu pivnicu. No vojsť dnu mohol málokto a gróf si vždy vedel vybrať správcu, ktorý mal zamknuté ústa na sedem zámkov a nikdy nepovedal, ako to tam naozaj vyzerá.
Julča sa zasnívala a preglgla sliny, dokonca potiahla nosom, akoby sa zo svojich predstáv o jedle chcela nasýtiť aspoň vôňou. Nebola z bohatej rodiny. Chlieb s lekvárom, zemiaková polievka, mlieko a dosť. Na viac nemali. I keď sa jej rodičia snažili, na čistom obruse toho nebývalo viac. Tak ako aj u Iriny. Preto niet divu, že dievky dostali bláznivý nápad.
„Vyberieme sa tam po západe slnka. Už bude tma a nikto nás neuvidí,“ rozdumovala Irin šeptom.
„Prečo nás nesmú vidieť?“
„Už dávno som tam chcela ísť a dačo odtiaľ uchmatnúť. Možno len pozrieme, či sa neprepcháme pomedzi mreže, či sú všetky okenice napevno zatvorené, možno sa vrátime po sekerku, uvidíme. Ale dnu sa dostaneme a užijeme si hostiny ako nikdy predtým. Preto,“ zdvihla Irin bradu dohora, ale po dvoch krokoch zasa sklonila hlavu, azda sa zahanbila. Určite v nej bojoval vzdor voči tomu, že kdesi trčia dobroty, s ktorými si ich pán nevie rady, sám toľko nepoje a mrhať jedlom je hriech. Ale hriech je i kradnúť. „Nikto by si nevšimol, že čosi chýba. Bola by to iba omrvinka z toho, čo tam má,“ dodala akoby na ospravedlnenie.
Julči sa to najprv nepozdávalo, ale potom si to prestavila. Videla samú seba, ako v jednej ruke drží klobásu a z druhej ju zahrýza údeným kusiskom šunky. Zo snenia však rýchlo precitla: „Keď som vravela, že by nezaškodilo ochutnať, nemyslela som to vážne.“
„Myslela, nemyslela, skúsiť môžeme. Prezlečieme sa za mátohy. Čo povieš? Za kríkmi si prehodíme cez hlavy staré plachty. Takto nás nikto nespozná, aj keby nás uvidel,“ rozvíjala ďalej Irin svoj plán. „Budeme sa tváriť, že sme duchovia z druhého sveta. Ak nás aj dakto zočí, nepobeží by za nami, ale od nás, hm?“
„Nie, nie, nie a nie! Ticho!“ vyhàkla nečakane Julča, rysy jej jemnej tváre stvrdli vo výraze tvrdého vzdoru.
„Čo? Nepáči sa ti? Nevieš, čo chceš?“
„Viem. Iba sa pozrieť. Ale obliecť sa za duchov? Si spochabela?“
„A? Nie je to dobrý nápad? Možno sa aj nasmejeme. Postrašíme niekoho. Viem, kde má mama uložené posteľné plachty. Vezmem dve. Pre teba i pre mňa. Potom ich vrátim a nikto na nič nepríde. Sľubujem.“
„Jasné! Neuvidia nás, lebo budeme v noci v bielom! O to skôr nás zbadajú! A vôbec... So svetom prízrakov a mátoh sa neradno zahrávať.“
„Prečo? Ale prečo?“ skúšala Irin ďalej, lenže Julča len krútila hlavou.
„Poviem ti, poviem. No nesmieš sa smiať. Viem o tom zrejme viac ako ty. Vy, v Jablonove máte granárium, plné kadečoho, ale my v Hrušove poznáme ešte väčší div. Pirošku!“
Dievčatá už boli za dedinou. Odbočili z cesty rozbrázdenej kolesami vozov k ich obľúbenému miestu, odkiaľ viedol úzky chodníček popod les k osamotenému kostolíku svätej Anny. Držali sa jedna druhej, div sa netúlili a Julča sa dala vysvetľovať: „Piroška je žena, no, na pohľad vyzerá ako iné. Lenže ona sa rozpráva sa s màtvymi.“
„S màtvymi? A nie je to podvodníčka alebo cigánka?“ pokrútila hlavou Irin, ale keď videla Julčinu urazenú tvár, stíchla.
„Ty si tam nebola, nevieš nič, tak počúvaj! Keď hovorím, že to dokáže, tak na to môžeš vziať jed. Keby Piroška nebola malá a smiešne tučná, asi by som sa jej i bála. Ale ona je dobrá. Pomáha màtvym, nech sa dostanú v pokoji tam, kam patria. Na druhý svet.“
„Hm,“ spomalila odrazu Irin, cesta popod lesík sa jej pri takýchto rečiach nepozdávala. Bolo to jasné. Julčine rozprávanie o Piroške zabralo, chcela počúvať ďalej, ale v bezpečí. Sadli si teda na zem, odkiaľ mali výhľad do okolia a rukami si objali kolená. Z napätia, čo sa začalo stupňovať, ich na chvíľku vyrušil iba spev drozda, ktorý sadol na konár takmer nad ich hlavami.
„Hovor ďalej! Som zvedavá na tú tvoju tetku.“
„Piroška nie je moja tetka, ale počúvaj. Keď umrel môj krstný, hádam dva roky to bude, ležal v izbe na márach a okolo neho sviečky. Krstná veľmi plakala, celý deň sa pri ňom modlila. Otec a dáki chlapi z rodiny mrmlali čosi v kuchyni a ja som bola na dvore. Odrazu sa prirútila tetka Piroška. Ledva sa s tým tučným zadkom prepchala cez bráničku a potom svižne vbehla do domu. Čosi zašuškala mojej krstnej. Tá neveriaco krútila hlavou, ale i tak podišla ku krstnému a ponaprávala mu šatku, čo mal ňou podviazanú bradu, tak ako všetci màtvi. Dívala som sa cez okno, lebo som bola zvedavá. Až potom neskôr mi mamka povedala, že sa Piroške zjavil krstný a poslal ju, aby prišla povedať, že tá šatka ho veľmi tlačí, nech mu ju uvoľnia. Krstná vravela, že ju mal skutočne prisilno utiahnutú. Ja jej verím.“
„To je všetko?“ pozastavila sa Irin.
„Ešte sme mali susedov, teda suseda a susedu. Ale susede zomrel otec. V zemi bol už azda aj pol roka, keď sa tam jedného dňa dopachtila Piroška. Znova, že ju posiela nebožtík. Vraj sa u nich každú noc prechádza po dome. Piroška sa rozhovorila, čo màtvy robí. Chodieval do komory pri kuchyni kváriť pirohy. Skoro ju odtiaľ vyhodili, keď to povedala, ale Piroška sa nazlostila, lebo nebožtík potom chodil z domu ku nej a nedal jej spávať. Tak napokon donútila susedu nazrieť do komory a čo tam nevideli? Nahryzené pirohy! Už nebolo žiadnych pochýb. Piroška poradila, nech pirohy dlho nerobia, pretože ich chuť dovolí màtvemu opustiť tento svet. Vraj stále hovorí, že takú dobrotu vie urobiť len jeho dcéra a preto sa mu neoplatí odísť inam. Tak to bolo.“
„Potom už viacej nechodil?“
„Nechodil. Nemal tam už prečo loziť.“
„A buntošiť aj u Pirošky, však? Nie je trochu bláznivá?“
„To nie. Ale predstav si, že niekedy zaspí aj na tri dni. Raz dokonca tak tvrdo, až si jej muž myslel, že načisto umrela. Oplakal ju a chystal pohreb. Všetko bolo pripravené. Piroška prezlečená, jama vykopaná. Napchali ju do truhly, a keď sa sprievod pohol, odrazu sa len v tej rakve posadila. Takmer im spadla, keď sa nosiči tak vyľakali. Aj sa na nich vykričala, že ona iba spí, prečo ju chcú pochovať!“
„Ó, tak to mala šťastie. Čo keby ju zahrabali do zeme? Bà, ani len pomyslieť,“ Irin pokrútila hlavou a vstala. Oprášila si sukňu a podala Julči ruku, nech sa aj ona dvíha. „Poď, ideme k nám. Máš pravdu, nebude sa hrať na duchov, ale prezlečieme sa za niečo podobné.“
„A na čo?“
„Tak mi napadlo, veď si tu ešte krátko, tak isto nevieš, ale my máme rodinu v Amerike. Strýko odišiel aj so ženou. A stále nám píšu. Vieš, mnohí Jablonovčania tam majú rodiny, lebo boli aj také zlé roky, keď ostalo veľa domov prázdnych, čo sa každý vybral za robotou až na more a mnohí tam aj ostali.“
„A? Čo to má s prezliekaním,“ prezvedala Julča, keď už konečne vstala a oboma rukami si šúchala lýtko, lebo jej z toho sedenia stàplo, akoby po ňom liezlo celé mravenisko.
„To je tu taký zvyk. Oni nám z Ameriky občas pošlú balík. Aj iní ich dostávajú. A vieš, čo je v tých balíkoch? Šaty. Ale vieš aké?“
Julča kývla plecom.
„Také smiešne. Americké. Kedy si si ich obliekla a išla v nich po dedine, ľudia by sa smiali. Nikto ich nenosí. Iba ak...“
„Ak?“ Julča zošpúlila pery.
„Ak sa naschvál tak americky poobliekajú, aby všetkých zabavili a potom chodia po domoch a predvádzajú sa za kus koláča či chlieb so škvarkami. Tak urobíme. Nič nebudeme kradnúť a ešte sa i zabavíme aj najeme! Lebo v granáriu je možno jedla najviac, ale tí čo ho majú hoc i menej, vedia, že najlepšie poslúži nielen na zahnanie hladu, ale aj na priateľstvo. Vitaj v Jablonove, kišasoňka!“
Irin roztiahla pery doširoka, až sa jej v lícach urobili jamky a ani nečakala na Julčin súhlas. Tá namiesto prikývnutia natiahla ruku, dievky sa chytili a rozbehli ku dedine. Teda, bežali ako mohli, lebo Julčine mravce z toho lýtka nie a nie zliezť a párkrát i zakopla.
„Irin, čo sú to za veci? V živote som také čosi nevidela. Sukňa z kože, vesta so šnúrkami. A ten klobúk! Veľký, že by sa ním dal prikryť aj hrniec na lekvár!“ Julča obzerala, prevracala háby, čo Irin vyťahovala zo skrine; skúšala to i to a jej smiech napåňal izbu malej chalupy.
„Ty trdlo! Žiadne šnúrky. Strapce sú to. To je predsa kovbojské oblečenie. V Amerike také nosia pastieri kráv. Majú aj kožené čižmy na nohách. Nie ako naši chlapci, čo pasú a chodia bosí. Čižmy však neposlali.“
„Čižmy neposlali, ale toto čudo sa mi páči,“ dala si Julča klobúk na hlavu.
„A ešte toto,“ kutrala Irin v skrini ďalej až vytiahla dve farebné šatky. „Pozri, uviažeme si ich na tvár a určite nás nikto nespozná.“
„Ako na tvár? V Amerike nosia šatky na tvári?“
„Aha, takto,“ predviedla hneď Irin. „Tak sa tam maskujú zbojníci. Banditi. To sú americkí zlodeji! Viem to, strýko nám to napísal v liste aj nakreslil. Niekedy ti to všetko ukážem, ale teraz už poďme! Zahráme sa na banditov.“
Slnko sa už unavilo, pomaly skláňalo hlavu za mraky a farbilo oblohu do červena. Svetla ubúdalo a Jablonov sa pomaly ponáral do tmy. Farebné lístie na stromoch sa menilo na čierne, niektoré okná prízemných domov osvetľovalo mäkké svetlo petrolejok a vtáci stíchli. Julča s Irin ako dva måkve tiene potichu vyšli z domu. Ruka v ruke sa pobrali hore ulicou, keď odrazu Julči začalo nahlas škvàkať v bruchu. Zahanbene si ho pritlačila.
„Povedz pupku, nech čuší! Či to ti tam cigáni vyhrávajú?“ usmiala ju Irin.
„Ešte nevyhrávajú, zatiaľ si len ladia husle. Ale keď sa čoskoro nenajem, to budeš počuť čardáš...“
„Neboj sa, naješ.“
„Ako si môžeš byť taká istá?“
„Chvíľku mlč a počúvaj,“ prikázala Irin a naozaj. Odkiaľsi z diaľky k nim doliehal spev a smiech. Každým krokom, ako sa k nemu blížili, silnel.
„Dnes bola u suseda Lajoša zabíjačka!“ vysvetlila Irin. „Aj naši tam šli.“
„A čo, že zabíjačka? Myslíš, že by sme mohli... Ja tu nijakého Lajoša nepoznám.“
„Neboj sa, stačí, keď poviem, že si od nás z dediny. A to si už rovno naša. Uvidíš, ako to u nás chodí,“ vykročila odrazu Irin rázne, až ťahala kamarátku za sebou ako handrovú bábiku. Zastali až pri Lajošovom drevenom plote. Hneď o sebe nedali vedieť, predsa len, Julča chcela najskôr len popozerať a prekonať strach. A bolo to hotové čudo, lebo na Lajošovom dvore to vyzeralo ako v Amerike. Až zabudla zavrieť ústa, keď videla tetku, čo mala na vyšívanom čepci klobúk ešte širší než bol ten, čo jej požičala Irin. A muži na bielych košeliach chodili s goliermi stiahnutými fičúrskymi úzkymi čiernymi stužkami zviazanými do mašieľ. A Lajoš? Ten ujo, čo ešte ráno hnal kravy dolu dedinou, tam teraz stál v akomsi smiešnom kostýme, aký ešte ani nevidela, okolo krku zaviazanú červenú šatku a kvet za uchom.
Julča nevedela, či sa má smiať, či sa báť, že tu všetkým šiblo. Najmä keď na dvore muži i ženy vzali do rúk hrnce a vareškami po nich trieskali, akoby hrali na bubny. Aj spievali, ale pre ten hluk nebolo počuť čo.
„Vidíš? Vravela som ti. Zvyk je zvyk a nás u je taký, že keď niekto zabíja, navštívia ho susedia. Ale aby nebolo, že sa prišli iba najesť, oblečú sa po americky. Aby bola zábava. Také mátohy nik nevyhodí. Aspoň na to sú tie balíky od poštára dobré. Potom….“
„Potom? Pokračuj,“ durila nedočkavá Julča.
„Nechaj sa prekvapiť! Čosi mi napadlo. Ideme!“
„Z tej tvojej hlavy lezú nápady, ako húsenice do kapusty!“ zasmiala sa Julča.
„Zlé sú?“
„Húsenice?“
„Nie, moje nápady.“
„Nie, nie! Poďme, chcem to vedieť, čo ma čaká!“
Nenápadne ako sivé myšky sa prešmykli bránkou do dvora a pridali k ostatným. Spievali, smiali sa a dočkali sa. Do domu vbehol Lajoš a potom vyšiel von, v chôdzi sa čudne kýval v rytme trieskania do hrncov a niesol tácku s plnými pohárikmi. Šikovný bol, v tom svojom tanci-netanci nevylial ani jeden. Za ním sa vyterigala jeho žena s pekáčom jedla.
„U nás pri zabíjačke každá gazdiná pripraví maličké jaterničky. Potom ich upečie a pohostí susedov. Dobré, nie?“ šepkala Julči do ucha Irin.
„Pekný zvyk. A veľmi chutný,“ pritakala Julča, keď sa zahryzla a vôňa i chuť mäsa ju vyniesla až kamsi do nebies. Aspoň sa tak cítila. „A najlepšie na tom je, že si ma najskôr vodila za nos, že pôjdeme kradnúť do granária,“ dodala, ale to ju už Irin nepočula, lebo po hrncoch začali varechami rachotiť tí, ktorým sa z prvej várky neušlo. Keď sa však Lajoš objavil znovu a priniesol pekáč ešte väčší než ten prvý, začali mu spievať na chválu. A hoci spev na chvíľu prerušilo spoločné mľaskanie, pokračovali v ňom, i keď mali bruchá sýte. Zábava ako musí byť! V Jablonove po americky.
* * *
Poznámky autorky
Granárium – je v podstate panská sýpka s vínnou pivnicou. V Jablonove nad Turňou na nachádza granárium z 18. storočia, ktoré vlastnil grófsky rod Esterházyovcov. Bola to zásobáreň z úrod obyvateľstva ich panstva, ktorí tam odovzdávali desiatky svojich vypestovaných produktov, prípadne väčšie čiastky – pokiaľ nehospodárili na svojich pozemkoch, ale mali pôdu prenajatú od grófa. V súčasnosti granárium slúži ako turistická atrakcia, nachádza sa v ňom vínna pivnica a momentálne (január 2011) sa jeho poschodie prerába na ubytovacie izby. V tesne blízkosti granária sa nachádzajú aj murované pece na pečenie chleba, ktoré sú replikami domácich pekární. Viackrát ročne sa tam konajú rôzne turistické podujatie spojené s ochutnávkou vín a domácou výrobou chleba.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
