Koža z chrbta odsúdeného
@ :: Krátke príbehy ::
Oct 04 2005, 18:31 (UTC+0) | 
Ján Zápo¾ský, krá¾ v rokoch 1526 - 1540, bol údajne pobúrený, že na hrade Èièava sa o òom šíria klamstvá. |
Miesto: hrad Čičava
Obdobie: 1684
Autor: Anna Domaniková
Nad miestom, kde stará cesta z Vranova nad Topľou do Humenného pretína riečku Ondava, stoja na lesnatom návrší zrúcaniny hradu Čičava. Aj z názvu obce Sedliská–Podčičava, ležiacej v jeho bezprostrednej blízkosti, je zrejmé, podľa čoho bola nazvaná.
Podľa prvej písomnej zmienky o Čičave z roku 1270 daroval kráľ Štefan V. magistrovi Reynoldovi rozsiahle majetky v Abaujskej, Sabolčskej a Zemplínskej stolici a zem Čičavu, ktoré predtým patrili kniežaťu Rastislavovi, zaťovi Bela IV. Hrad Čičava je zakódovaný do prvého názvu "Castrum Chichva in Comitatu Zemlyn". Od roku 1527 hrad vlastnila známa rodina Drugethovcov z Humenného.Hlavnou úlohou hradu bolo strážiť pohraničie pri priesmyku Poľská brána. Chránil aj križovatku cesty od Sárospataku do Poľska a cesty z Vranova do Humenného. Hrad bol strediskom rozsiahleho panstva, ku ktorému patrilo viac ako 60 obcí.
O slávu Čičavského hradu sa najviac zaslúžili Drugethovci. Na hrade sa často konali župné zhromaždenia a bol tu uložený archív Zemplínskej stolice. Traduje sa, že samotná grófka Alžbeta Báthoryová, ktorej venom bol hrad Čičava, sa tu po svojej svadbe v máji 1575 občas zdržiavala. Vraj aj tu umučila dve dievčatá. V čase svojej svadby mala 15 rokov.
Na hrade napísali a strážili „Čičavskú knihu,“ do ktorej zapisovali vtipné a neuveriteľné príbehy, ktoré odzneli na župných snemoch a po nich, pri popíjaní vínka. Tento motív využil Mór Jókai vo svojom románe s názvom Eppur si muove (A predsa sa točí). Magická kniha lží a luhárov vzbudzovala záujem celej krajiny. Bola uložená v sieni obloženej zrkadlami z lešteného kovu.
Ján Zápoľský sa dopočul, že vo veľkej knihe na hrade Čičava sa o ňom píšu rôzne klamstvá. Veľmi sa nahneval na vtedajšieho pána hradu Štefana Drugetha a v roku 1585 jeho vojská zaútočili na hrad. Podpálili knižnicu, zhorel takmer celý župný archív, ale kniha klamstiev sa nenašla. Štefanovi Drugethovi sa podarilo utiecť z horiaceho hradu. Takto spustošený hrad zrenovoval Žigmund Drugeth, ale história sa zopakovala. Thököly nenávidel Drugethovcov a zámienku na prepad hradu odôvodnil opäť zápismi v magickej knihe lží a luhárov.
V máji roku 1684 bol Thököly rozhodnutý knihu získať za každú cenu. Jeho vojská krok za krokom odmeriavali kopec k Čičavskému hradu. Pôvodne chceli prerušiť zásobovanie hradnej posádky, ale nemali dosť trpezlivosti vyčkať až sa hradná posádka vzdá. Zaútočili na hradnú bránu a vďaka zradcom sa hradu zmocnili. Žigmund Drugeth utiekol podzemnou chodbou k rieke Ondava. Plánoval dostať sa až ku kráľovi, čo by sa mu možno aj bolo podarilo, keby nie povstalcov, ktorí ho dostihli a predviedli pred Thökölyho. Už už siahali po rukovätiach mečov, ale veliteľ ich zastavil slovami, že tohto vtipkára, ktorý píše rôzne nezmysly a hlúposti do tej knihy, nezabijú tu na mieste, ale dajú ho do rúk košického kata. Nech sa s ním poihrá.
Odsúdenie bola iba formalita a spis bol spísaný rečou "vlasti", čiže maďarčinou. Bol to prvý prípad popravy urodzeného človeka. Manželka nešťastného Drugetha, rodená Terézia Keglevičová a jej tri dcéry Júlia, Barbora a Klára sa však nevzdávali. Najali si povoz a odcestovali do cisárskeho paláca, aby pre svojho manžela a otca vymohli milosť. Thökölyovci však predsa len dosiahli svoje - verejnú potupu nenávideného Drugetha, ktorý sa previnil iba tým, že jeho pisár zaznamenal do magickej knihy klamstiev niekoľko výrokov, ktoré sa týkali Thökölyho.
Košický richtár na popravu pozval opäť prešovského kata, o ktorom sa šírili hrozné reči. Katovi pomocníci priviazali hradného pána Čičavy o ståp. Katova ruka sa mihla ako blesk a jeho nôž sa blysol povetrím. Majster hrôzy držal v ruke kus zakrvavenej kože vyrezanej z chrbta odsúdeného. Priamo z pódia ponúkal túto hroznú vec prizerajúcim sa na predaj. Kožu nakoniec kúpila akási žena, o ktorej sa šuškalo, že obcuje s diablom. Zatiaľ nešťastník kvílil od bolesti a s krvou podliatymi očami sa prizeral, aký dobrý obchod urobil kat s jeho kožou. Tento prešovský kat bol známy okrem svojej krutosti aj tým, že pri krutých tortúrach neraz ponúkal isté časti tela popravovaných zločincov ako amulety proti zlým duchom.
Asi týždeň po poprave Žigmunda Drugetha vyslalo jeho veličenstvo k hradu Čičava cisárske vojsko. Cisár si vypočul sťažnosť manželky popraveného a prikázal svojim vojskám hrad vrátiť do rúk vode a povstalcov potrestať. Na hrade Čičava sa usídlilo ženské potomstvo Drugethovcov. Krajinskú knihu lží a luhárov prekliali, pretože pre ich rod priniesla iba utrpenie, bolesť a sklamanie. Spáliť sa ju však báli, pretože kolovala povera, kto knihu zničí, toho stihne krutý trest. Darovali ju ako veľkú vzácnosť rodine Barkóczyovej. Kontroverzná spisba mala podľa legiend magickú moc.
Asi pred desiatimi rokmi obec obnovila tradíciu čičavskej „Knihy lží“, do ktorej v stredoveku zapisovali také klamstvá a ich autorov, o ktorých sa dalo veriť, že sú pravdivé.
Dnes môže v súťaži ten, kto povie najpravdepodobnejšiu lož, získať okrem zápisu do knihy aj finančnú odmenu.
|
|
