Vianočný dar z Argentíny
@ :: Poviedky ::
Oct 08 2005, 10:50 (UTC+0) | 
Obec Nováèany v súèasnosti |
Miesto: Nováčany
Čas: tridsiate a štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Eva Hajdu
English version / Anglická verzia
Sliepky na zadnom dvore sa zakaždým natešene rozkotkodákali, len čo zbadali prichádzať Betku. Bola pre ne niečo ako živé znamenie, že potrava je nablízku. Zhrčili sa v kruhu okolo jej nôh a hlasito sa dožadovali zrna. Ona drobnou dlaňou načierala do prúteného košíka a plnými hrsťami im ho štedro nadelila. A kým sypala zrno, vždy si pospevovala. „Aby vám lepšie chutilo, moje zlaté,“ prihovárala sa im.
Tmavovlasá, štíhla dievčina mala rada chvíle, keď mohla vybehnúť z domu od domácich prác a ísť nachovať hydinu. Tej mali Horovitzovci hodne, veď napokon takmer každý piatok podrezala Ester Horovitzová jednu sliepku na sobotňajší obed. To bola jediná vec, ktorú svojej slúžke Betke nikdy nedovolila.
„Dievča moje, to nemôžeš robiť na trikrát, ako si zvyknutá z domu. Sliepke sa musí hlava odfiknúť jedným rezom a potom ju treba podržať za nohy, nech všetka krv vytečie – aha, takto, dívaj sa!“ ukázala raz, ako Židia zabíjajú sliepky predpísaným spôsobom.
Keď Betka rozsypala všetko zrno, ešte chvíľu postála pri latkovom plote a pohľadom pohládzala sliepky. Najradšej mala tie barnavé, pretože vyzerali roztomilo bacuľaté. Aj mená poniektorým dala, tým, čo mala najradšej. Jej najmilšia bola Rózika, ďalšia Aranka, a potom tu bola ešte škvrnitá Juliška.
„Betkááá, Betuš, kde si?“ ozvalo sa jej zrazu za chrbtom. Po hlase hneď spoznala pätnásťročnú Ruth, najstaršiu z troch Horovitzovie detí. No skôr, než sa jej stihla ohlásiť, objavila sa za plotom. Prenikavé belasé oči v oválnej tvári s bledou pokožkou, sem-tam posiatou jemnými pehami sa na ňu lišiacky usmievali. Pohodila hlavou s ohnivoryšavými kučerami, čo jej povievali vo vetre a ustavične padali do tváre.
„Keď nachováš tie potvory, príď vyžehliť šaty mne aj Sáre, dobre?“ riekla s badateľným maďarským prízvukom. V rodine všetci rozprávali plynulo aj po maďarsky a nemecky, Ruth dokonca ovládala slušne aj francúzštinu.
„Pravdaže, o chvíľu prídem a vyžehlím vám ich,“ sľúbila Betka. V tejto rodine mala na starosti všetky domáce práce. A keď bolo treba vypomôcť aj na poliach, ktoré Horovitzovci vlastnili, išla aj tam. Bola to taká veselá kopa, domáci si nespomínali, že by ju niekedy videli zamračenú. Pery vždy pripravené na úsmev a do svojich povinností sa púšťala s aspoň zdanlivou radosťou. Nie ako Hana, druhá slúžka v dome, čo nad všetkým ohàňala nosom. Pani Ester ju síce nemala veľmi rada, ale zatiaľ strpela jej neveľkú chuť do roboty. Okrem širokánskych lánov polí, patrili Horovitzovcom v Nováčanoch aj dva veľké domy, nuž pani Horovitzová i slúžky sa mali čo obracať.
Horovitzovci boli láskaví ľudia a dobrú prácu vždy vedeli oceniť. Zakaždým, keď Betka odchádzala na pár dní domov k rodičom, pani Ester ju nabalila, že ledva vládala odvliecť plné tašky.
„Len ber, zaslúžiš si to. A doma pozdravuj,“ pripomínala obľúbenej slúžke, keď sa s ňou lúčila. Betkina rodina nikdy nemala peňazí na rozhadzovanie, a i keď otec s mamou tvrdo robili, žili skromne a šetrili, kde sa len dalo, aby ich dvaja synovia a dcéra vždy mali čo do úst i na seba. Keď sa Betke pošťastilo nájsť si dobrú službu v zámožnej židovskej rodine, mohli si konečne trochu prilepšiť.
Dievčina ešte chvíľu postála pri sliepkach a spokojne ich pozorovala, ako zobú. Potom sa otočila a kráčala po úzkom chodníku popri kvetinovom záhone späť do domu. Ruth síce vravela, že treba vyžehliť len dvoje šiat, ale Betka vedela, že v práčovni ju už čaká celá kopa vypratej bielizne. No tá predstava jej vôbec nepokazila náladu, naopak, vcelku sa i tešila, ako bude rozohriatou žehličkou prechádzať po voňavých šatách a pritom si bude spievať. Takmer pánska robota. Spev, ten mala nadovšetko rada. Možno aj preto ju pánboh obdaril hlasom, ktorý by jej mohla závidieť i nejedna speváčka.
Cestou do práčovne stretla Hanu, no tá bola znova namosúrená, a tak si Betka radšej zahryzla do jazyka, než by sa s ňou mala dať do reči. Ach, Hana, Hana, ťažké je to s tebou, na všetko len hundreš, s ničím nie si spokojná, - pomyslela si, keď prechádzala okolo nej.
Len čo vošla do práčovne, pribehla tam za ňou Sára, mladšia dcéra domácich pánov a v náručí niesla svoje i sestrine sviatočné šaty.
„Betka, tieto tu nám skoro vyžehli, lebo onedlho ideme s otcom do Košíc,“ zaštebotala, vtisla šaty slúžke do rúk, a už jej nebolo. Sára bola ako živé striebro, všade jej bolo plno. Betku vždy zarazilo, aké boli so sestrou na výzor odlišné. Kým staršia Ruth bola celý otec, vysoká, kostnatá, s kučeravými ryšavými vlasmi, Sára bola jej pravým opakom. Tá sa podala na matku, postavou skôr drobnejšia i útlejšia, s úzkymi čiernymi očami a hladkými havraními vlasmi. A Jozef, ich jediný syn, mal od každého z rodičov niečo, bol síce počerný ako matka, ale nebovobelasé oči, tie podedil po otcovi.
Betka zľahka pokropila šaty a priložila k nim žehličku. Vdýchla jemnú paru, čo stúpala nahor a pozorne vyhladila všetky záhyby. Mala dobrú náladu, lebo zajtra má ísť domov. Nebola tam už celý mesiac. Predstava dvoch voľných dní, strávených s rodičmi a bratmi ju napåňala uspokojením. V poslednom čase nechodievala domov často, pretože u Horovitzovcov bolo teraz roboty neúrekom, nuž sa na to tešila dvojnásobne.
Prišiel ďalší deň. Betka bola už skoro ráno vychystaná, čakala pred bránou na svoju domácu gazdinú. Pani Ester jej pred odchodom nabalila kadečoho, čerstvých vajec, múky, cukru, masla, tvarohu i zeleniny. A pre otca pridala i papierové vrecko s tabakom. Betka poďakovala a kráčala domov, na opačný koniec dediny. Zdalo sa jej to čudné, teda aspoň kedysi na začiatku služby, že všetci bývajú v Nováčanoch, aj rodičia, aj Horovitzovci, ale domov každý deň na noc nemôže. Že jej posteľ v rodičovskom dome ostáva prázdna, zatiaľ čo ona spí inde, v slúžkinej kutici. Ale zvykla si.
Vari v polovici briežku na ceste domov stretla susedku Zuzu, ako sa náhli opačným smerom. Betka by sa jej bola najradšej vyhla, pretože o Zuze bolo v Nováčanoch dobre známe, aký má podrezaný jazyk, no nedalo sa. Len čo ju suseda zočila, zastala jej cestu, aby ju mohla vyspovedať: „Tak ako Betuška, ako sa ti vodí tam dolu u Židov? Isto sa u nich narobíš, pravda? Azda ti aspoň dajú najesť, voľajaká si mi pochudnutá, či nie?“ domàzala a všetečným pohľadom ju šacovala od hlavy po päty.
„Ja som spokojná a Horovitzovci sú milí a dobrí ľudia,“ odbila ju rýchlo Betka a snažila sa ju obísť.
„Iste, iste, veď ja proti Židom nič nemám, aj keď sú oni onakvejší ako my. Všetci sme predsa dietky božie, nie je tak?“ líškala sa Zuza. „A veď čo trochu nepostojíš a len hneď utekáš?“ zakvačila sa jej kostnatými prstami do ramena. „Jój, veru, doma si sa už dlho neukázala, nuž možno ani nevieš, aký kríž mali tvoj otec i mať s Ïurom a Mišom,“ zatiahla zlomyseľne a pozorovala, akú odozvu budú mať jej slová. Betku na okamih akoby zamrazilo, vedela síce, že jej dvaja bratia už odmala stále vystrájali kadečo, ale čo také mohli porobiť, keď Zuza takto rozpráva?
„No, vidím, že u Židov sa ti nič nedostalo do uší. A to je možno aj dobre. Iba čo by si sa trápila ešte aj ty, kvôli tým faganom,“ zahovárala.
„A čo také sa stalo?“ vyletelo nevdojak z Betky. No len čo tie slová vyriekla, najradšej by sa bola vyzauškovala. Ty hlúpa hus, to sa musíš práve Zuzy na to pýtať? – nadávala si v duchu.
Suseda ako keby iba na to bola čakala, pretože zaraz spustila: „Nuž, Betuška moja, to ti bolo tak. Veď si poznáš bratov, dobre vieš, že na dobrom sa málokedy zastavili.“ Na okamih sa zarazila a skúmavo preletela zrakom po Betke. No tá nedala na sebe nič znať.
„Jedného podvečera, hádam to budú už aj zo tri týždne, sa vracali z krčmy spolu s kamarátmi zo Šace. Isto boli opití, veď inak by pred žandármi nevyspevovali takú pesničku. Vieš, maďarskí žandári, pirkare. Tí sa s nikým nebabrú! A oni len spievali...“ Zuza sa naklonila k Betke a tlmeným hlasom potichu zanôtila:
Rusia je zem veliká
všetkým chlapcom trápenica
kto neverí naj sprobuje
o rok o dva pobanuje.
Nuž a za to ich všetkých zatvorili na dva týždne do áreštu. Jaj, tak som sa bála, žeby sa tvojej mamičke nebodaj dačo nestalo, taká bola z toho, chuderka, strápená. Veľmi mi jej bolo ľúto, naozaj,“ pokývala naoko súcitne hlavou Zuza. „Teraz už je, chvalabohu, po všetkom, Ïuro s Mišom sú už na slobode,“ oznámila nakoniec. No Betka ju už pridobre poznala, než aby sa nechala obalamutiť peknými rečami. Na jazyku med a v srdci jed, - napadlo jej, sotva susedka dokončila vetu.
„No, ale už hádam choď, doma ťa už iste netrpezlivo čakajú. A vidím, že veru nejdeš naprázdno, dobre sa ti v službe darí, tak, tak,“ šibla Zuza závistlivo pohľadom po plných taškách a opäť pokývala hlavou. Potom sa chytro rozlúčila a šla si po svojom. Betka sa ešte chvíľu za ňou dívala, pretože jej neschádzala z mysle toľká faloš, no keď sa otočila, uvidela pred sebou milovaný rodný dom a chmúrne myšlienky sa razom pominuli.
* * *
Roky sa míňali a Betka za celý ten čas čo slúžila u Horovitzovcov, ku nim natoľko prilipla, že si už ani nedokázala predstaviť službu u niekoho iného. Aj oni ju už brali takmer ako členku rodiny. Pre pani Ester sa stala nielen slúžkou, ale i priateľkou a dôverníčkou.
Svet sa menil priam závratnou rýchlosťou, no začiatkom štyridsiatych rokov už bolo jasné, že žiaľ, nie k lepšiemu. Nad Európou sa zatiahli zlovestné vojnové chmáry. V Nemecku, Taliansku i Španielsku sa dostali k moci šialenci, odhodlaní strhnúť svet do víru ničenia, hrôz a utrpenia. Všetky nádeje na odvrátenie vojny, čo by zasiahla aj do tejto časti sveta, sa rozplynuli...
V Nováčanoch plynul život spočiatku celkom pokojne, aj napriek správam o bojoch. No už to nebolo také ako kedysi. Rôznych zákazov i obmedzení pribúdalo a nedostatok začal byť všedným návštevníkom v každom dome.
Slovensko i Maďarsko sa stali vazalmi nacistického Nemecka a ich židovské obyvateľstvo bolo vydané napospas surovému osudu, čo preň vláda prichystala. Tvrdé opatrenia postihli každého jednotlivca, či už v meste alebo na vidieku. Byť Židom sa rovnalo zločinu.
Prvé deportácie Židov z územia Slovenska do koncentračných táborov v Poľsku sa začali v marci 1942. Nevyhli sa im ani Košice a ich okolie. A ani Nováčany...
„Betka, choď k mame do jej izby, chce sa s tebou o niečom porozprávať,“ ozvala sa od kuchynských dverí Sára. Betka si tíško pospevovala, kým miesila na drevenej doske cesto a ani nepobadala, kedy sa tam zjavila. Čiernovlasá pôvabná dievčina sa opierala o veraje a zrak jej zastieral smútok. Betka sa obzrela a pri pohľade do jej hlbokých očí ju pichlo v hrudi. Už niekoľko týždňov pociťovala nevýslovný strach. To odvtedy, čo sa v obchode dozvedela od poštára, že z košickej tehelne odchádzajú pravidelne vagóny plné Židov. Vraj ich posielajú na práce do Poľska, kde treba každú súcu ruku a onedlho sa aj tak vrátia domov. No Betkino srdce tomu ani zamak neverilo. Ono vedelo svoje a preto sa toľko bálo...
Utrela si zamúčené ruky do zástery a vzápätí si ju zložila dolu. Prešla popri zadumanej Sáre a ponáhľala sa do izby pani Ester. Cestou jej v hlave vírili zmätené myšlienky, raz nevedela, čo môže od nej chcieť. Potichu zaklopala na dvere a keď sa ozvalo rázne „ďalej“, vošla dovnútra. Pani Horovitzová stála pri okrúhlom dubovom stole a na biele ľanové prestieradlo ukladala rodinné striebro.
„Poď sem, Betuška, nestoj tam, potrebujem tvoju pomoc,“ prihovorila sa jej a Betka ihneď pobadala v jej hlase potláčané napätie. Aj jej ruky, ktoré si aj napriek množstvu práce okolo rodinného hospodárstva zachovali akúsi až aristokratickú jemnosť, sa chveli, keď vyberala zo zásuvky ozdobnú šperkovnicu. Mlčky otvorila veko a dlho sa dívala na rodinné šperky, akoby sa s nimi navždy lúčila. Betku premkol čudný pocit, pri ktorom jej prebehol po chrbte mráz. Na kratučký okamih, čo netrval dlhšie ako záblesk svetla, nadobudla istotu, že ju už nikdy viac neuvidí. Potom tá vidina zmizla tak náhle ako sa objavila.
„Betka, nemám nikoho okrem teba, na koho by som sa mohla obrátiť. Dobre vieš, čo sa teraz deje.“ Po tých slovách sa na chvíľu odmlčala a potom sa zhlboka nadýchla, akoby zbierala silu na ďalšie. „Netuším čo s nami bude. Veď vieš, čo tým myslím... Začalo sa to všelijakými zákazmi, potom prišli žlté hviezdy, a teraz...“ Opäť ticho. Bzukot osy, čo vletela cez otvorené okno, odrazu znel ako hučanie motora.
„Môžu po nás prísť hocikedy, dnes, zajtra, o týždeň, to nikto nevie... Chcem ťa poprosiť, aby si vzala tieto veci a odniesla ich k tvojim rodičom. Tam budú v bezpečí, pre prípad, že by sa niečo stalo.“ Hlas sa jej pri posledných slovách roztriasol. Chytro sa zvrtla, aby zamaskovala slzy derúce sa jej do očí a z príborníka vybrala zopár zvlášť cenných kúskov striebra. Všetko s ťažkým povzdychom položila na prestieradlo k ostatným predmetom. Starostlivo to zabalila a cípy látky navrchu pevne zviazala.
„Daj to naspodok košíka, navrch naukladaj vajcia a choď hneď teraz,“ horúčkovito vyhàkla a vtisla Betke do rúk zabalené cennosti.
Cestou k rodičovskému domu bola Betka taká nervózna ako snáď ešte nikdy predtým. Akoby jej na prsiach ležal obrovský balvan, ktorý jej bránil v nadýchnutí. Zakaždým, keď niekoho stretla, zmocňovala sa jej panika, že vari každý zreteľne vidí, čo nesie pod vajíčkami. Pred krčmou uvidela postávať dvoch vojakov, ľahostajne pozorovali okolie a pofajčievali. No Betka mala v tej chvíli pocit, ani čo by jej nohy vrástli priamo do zeme. No choď, kráčaj, dvíhaj tie nohy! – kričala v duchu na seba. Keď prechádzala naokolo mužov v čiernych uniformách, musela pozbierať aj tie najmenšie odrobinky odvahy, ktorá sa v jej tele ešte nachádzala. Pot jej cícerkom stekal spod pazúch. Meravo kývla hlavou na ich pozdrav a prinútila sa do sileného úsmevu.
K rodičom prišla úplne vyčerpaná, akoby robila celý deň na poli. Bez slova podala košík matke a s úľavou si sadla na lavicu v kuchyni. Tu sa cítila v bezpečí. Matka hneď vybadala, že voľačo nie je v poriadku, ale na nič sa nepýtala. Mlčky povykladala vajcia z košíka do širokej misy a iba keď zbadala na dne akýsi balík, spýtavo zdvihla obočie.
„Sú tam šperky a rodinné striebro Horovitzovcov. Prosia vás, aby ste im to ukryli niekde na bezpečnom mieste,“ hlesla Betka a celá nesvoja sa pohniezdila na lavici. Otec sa natiahol za neobvyklým balíkom a poťažkal ho v rukách. Nato ho bez slova položil na stôl a prikývol. „Odkáž pani Horovitzovej, nech je pokojná, cennosti po zotmení zakopem hlboko do zeme, pod starú jabloň. Tam ich nikto nenájde,“ ubezpečil dcéru.
Do dvoch týždňov prišiel rad aj na Horovitzovcov. Museli opustiť dom a so sebou si smeli zobrať len zopár nevyhnutných vecí. Betka stála pred bránou a cez závoj såz videla len rozmazané postavy, nastupujúce na korbu nákladiaku. Nikdy si nemyslela, že rozlúčka s týmito ľuďmi jej spôsobí toľko bolesti. Všetci sa snažili držať statočne, dokonca aj najmladší Jozef nastupoval do auta so vztýčenou hlavou. Božemôj, uvidíme sa ešte niekedy? – tá myšlienka sa zabodla Betke do srdca ako ostrý tàň.
Nikdy viac ich nevidela. Betka prežila obdobie vojny v rodných Nováčanoch. Horovitzovci, podobne ako mnoho iných židovských rodín, našli svoju smrť v jednom z koncentračných táborov v Poľsku. No to sa dozvedela až o niekoľko rokov neskôr...
„Mami, mami, je tu nejaká teta a pýta sa na teba!“ docupitalo rozosmiate, vari päťročné dievčatko do kuchyne. „Aha, a dala mi toto!“ zaštebotala a otrčila matke dlaň s cukríkmi v ružovom papieriku.
Betka sa otočila od sporáka a zvedavo sa zahľadela k dverám. No nevidela nikoho. „Tá teta je tam pri bráničke,“ ukázala rúčkou tým smerom. Betka stiahla hrniec zo sporáka nabok a vyšla na dvor. Naozaj, vpredu pri bránke postávala akási mladá žena, a keď zbadala Betku, placho sa usmiala. Žena bola štíhla a útla, ba dalo by sa povedať, že priam chudá. Spod čiernych vlasov, zviazaných na zátylku do elegantného uzla, hľadeli čierne oči. Betke bola jej tvár akási povedomá. Neznáma žena sa váhavo pohla k nej a vtedy jej náhle svitlo – Sára! Sára Horovitzová, panebože, ona žije! Srdce jej trepotalo v hrudi ako splašené vtáča, keď sa rozbehla k Sáre a tuho ju objala. Obe ženy sa rozplakali a malá Anička sa na ne len nechápavo pozerala.
Sára Horovitzová po návrate z koncentráku neprišla kvôli šperkom a rodinnému striebru. Jednoducho nemala kam ísť. Zostala úplne sama, pretože okrem nej všetci skončili v plynových komorách. Po príchode do Nováčan bolo pre ňu odrazu všetko také cudzie... Ba poniektorí na ňu hľadeli ako na zjavenie. Jediná osoba, ktorá jej v tej chvíli prišla na myseľ, bola Betka, ich niekdajšia služobná. Napokon sa odvážila vyjsť hore miernym briežkom k domu, o ktorom vedela, že tam bývali Betkini rodičia a bratia. Dúfala, že tam snáď niekoho nájde. Našla. Betkina dcéra. A dokonca sa jej dostalo aj vrelého prijatia.
Starostlivo ukryté cennosti jej rodiny vykopal spod starej jablone ešte toho večera Betkin otec. Sára sa od dojatia len sťažka zmohla na slovo. Veď títo ľudia celé roky opatrovali tých pár vecí, ktoré zostali po jej príbuzných. A len vďaka nim môže teraz ona začať odznova. Po všetkých útrapách, ktoré prežila sa jej konečne uľavilo. Cítila však, že v Nováčanoch nemôže zostať, spomienky boli príliš bolestné. Po pár dňoch, ktoré strávila pod Betkinou strechou, sa nakoniec rozhodla odísť.
„Sára, pokojne tu môžeš zostať, dokedy chceš. Kam vlastne chceš ísť?“ pýtala sa jej Betka toho rána vari už po desiaty raz.
„Betuška, som vám všetkým tak veľmi vďačná a do smrti vám budem zaviazaná. Ale nemôžem donekonečna zneužívať vašu pohostinnosť. Ja musím žiť svoj vlastný život a je úplne jedno, kde. Takže mi to nemaj za zlé, ale dnes naozaj odchádzam.“ S tými slovami sa rozlúčila, všetkých vyobjímala a pobrala sa svojou cestou.
* * *
Za oknami útulného domčeka husto padali snehové vločky. Malá Anička pritískala svoj zvedavý nosík o okennú tablu a snažila sa počítať biele chumáčiky, ktoré uviazli na vonkajšej podobločnici. Viac než do desať však ešte narátať nevedela, a tak počítala ustavične dookola.
„Anička, poď už od toho okna,“ volala na ňu Betka. „Dedko práve doniesol z lesa stromček, čo keby sme ho spoločne ozdobili?“ snažila sa nalákať dcérku. Slová vianočný stromček mali priam zázračný účinok. Dievčatko ihneď zliezlo z lavice, no predtým ešte raz pozrelo von oknom. „Mami, ide sem ujo poštár a voľačo nám nesie!“ oznámila a už sa hrnula k dverám. Poštár sa v jej detskej mysli spájal s predstavou akéhosi dobrosrdečného ujka, ktorý vždy ukrýva vo svojej veľkej brašni všakovaké nevídané tajomstvá.
„Čo nám doniesol? Ukáž, prosííím!“ dobiedzala do mamy a naťahovala sa na špičkách, aby lepšie dovidela.
Betka stála uprostred kuchyne a neveriacky pozerala raz na balík na stole, raz na pohľadnicu v svojich rukách. To ešte nemohla tušiť, že takto sa to bude opakovať každé Vianoce. Na pohľadnici bolo veľké mesto a dole v pravom rohu stálo – Buenos Aires. Vzadu bol úhľadným písmom napísaný jednoduchý text: „Moji najdrahší, z celého srdca Vám želám krásne a šťastlivé Vianoce. Prijmite prosím odo mňa aj pár darčekov, ktoré vám s vďakou a láskou posielam. Vaša Sára.“
|
|
