Grófske deti
@ :: Poviedky ::
May 11 2011, 20:52 (UTC+0) | 
Portrét Gejzu Andrášiho, ku ktorému sa viaže èas tohto príbehu |
Miesto: Betliar, okres Rožňava
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autorka: Soňa Jakešová
„Pozri, Gizka, ukážem ti, ako sa robia znamienka šťastia,“ pozrela na kamarátku Jula. „Chceš?“ zatiahla, ale nie preto, aby sa priateľka sama rozhodla, pýtala sa skôr, aby ešte viac vzbudila Gizkinu zvedavosť.
„Jasné, ukáž,“ rýchlo prikývla Gizka a zoširoka sa pritom usmiala, lebo vedela, že za všetkými Julinými výmyslami bývajú dajaké šibalstvá.
Obe dievčatká sedeli na hrubom pni zvaleného stromu. Pri nohách sa im fialoveli čučoriedky, ktorými si tu pod Volovcom naplnili kanvice. Pred nimi šumel les, za chrbtami sa im týči mohutný horský hrebeň. Dobre im bolo v chladivom tieni po hodinách zberu v rozpálenom dni. Kamarátkam okolo hláv povievali strapaté vlasy uvoľnené z pozapletaných vrkočov. Biele blúzky mali prilepené na spotených telách. Napätá látka dávala tušiť, že im už na hrudi začali pučať hrozienka.
„Tak sa teda pozeraj,“ Jule zvážnela tvár, akoby sa chystala vyjaviť dajakú vážnu vec. Zohla sa ku kanvici a vybrala z nej jednu bobuľu. Čučoriedku jemne chytila medzi dva prsty a opatrne ju prehryzla. Jula si potom obe časti šťavnatou časťou pritisla na líca. Obrátila sa ku priateľke s rozžiarenými očami a v úsmeve odhalila priveľké predné zuby.
Gizka sa tak rozosmiala, až sa prekopàcla do machu. Jule sa páčilo, že sa jej kamarátku podarilo pobaviť, a tak vyberala z kanvice ďalšie a ďalšie plody a postupne si ich priliepala na tvár, až mala líca, čelo, bradu i nos posiate fialovými bodkami.
„Koľko bodiek, toľko šťastných dní,“ povedala spokojne. „Chceš aj ty?“
„Hej. Nech sme obe šťastné,“ Gizka si dlaňou odhrnula z čela tmavé vlnité vlasy a priateľke nastavila okrúhlu tvár s malým hrubým nosom. O chvíľu bola aj ona samá bodka.
„To sa nedá len tak umyť, teraz každý uvidí naše šťastie,“ hihúňala sa Jula.
Keď dievčatá schádzali do dediny, smiech ich zachvátil vždy, ako na seba pozreli a uzreli svoje tváre zafarbené pehami od čučoriedkovej šťavy.
„Vieš o tom, že pod Volovcom je jaskyňa a v nej plno vody? Je tam tmavé jazero a v ňom žijú čierne hady so svetielkujúcimi očami. Kto má šťastie, nájde správnu puklinu v skale, a keď na ňu priloží ucho, začuje syčanie a slabý šplechot vody,“ Jula sa pozrela na kamarátku lebo ju zaujímalo, ako na ňu zapôsobili jej slová.
„O tej vode som počula, ale to ostatné si si vymyslela, že?“ pochybovala Gizka.
„Pokojne si to môžeš myslieť. Ja ťa o ničom presviedčať nebudem,“ urazene pretiahla tvár Jula. Po chvíľke spustila: „Poviem ti ešte dačo, čo tu na Volovci zažila moja starká.“
„A čo také?“ naoko ľahostajne prehodila Gizka.
„Keď bola ešte dievča, možno mala desať rokov tak ako my, aj ona išla pod Volovec zbierať čučoriedky. A našla tam miesto celé fialové od krásnych veľkých bobúľ. Veľmi rýchlo nimi naplnila kanvicu až po samý okraj. Keď dozbierala a narovnala si chrbát, tesne pred sebou v kamennej stene videla dvere. Drevené, z ťažkých brvien a s kovaním. Zapamätala si to miesto, lebo sa tam chcela vrátiť so svojou tetou, pretože dookola bolo veľmi veľa čučoriedok. Na druhý deň tam prišli spolu. Tie čučoriedky tam boli, aj všetko ostatné, lenže tie dvere zmizli. Starkej to nedalo pokoja, chodievala na to miesto ešte veľakrát, lenže tie dvere nikdy viac nenašla.“
Gizka na to nepovedala nič, hoci to všetko bolo veľmi čudné. Pri Jule si nikdy nebola istá, či si vymýšľa, alebo vraví pravdu. Ibaže toto, ako tvrdila Jula, povedala jej stará mama. A tej Gizka verila.
Obe dievčatá schádzali do Betliara tesne vedľa seba. Pri chôdzi trocha poskakovali a vyzerali pritom ako kozľatá. Pohyby mali ešte detské, bolo v nich viac hravosti ako nežný pôvab mladých dievčat. Odrazu Jula ostala stáť. Aj jednu ruku vystrela pred Gizku, aby zastavila i ju. Priateľka sa o ňu takmer prekopàcla. Z rozhojdanej kanvice jej pritom na lesný chodník vypadlo niekoľko bobúľ.
„Čo to...“ nedopovedala.
Jula pri nej vytreštenými očami hľadela ku svojim nohám. Hneď pred dievčatami bol na cestičke skrútený had, z papule mu vyšľahoval rozdvojený jazyk. V okamihu Jula schmatla dlhý papek, čo ležal pri ceste. Ruka jej vystrelila rýchlym svižným pohybom, pri ktorom na koniec palice podobrala hada a prudko ho odhodila z cesty.
„Zachránila si mi život,“ vzdychla Gizka.
„Vidíš, to je tvoj prvý šťastný deň,“ Jula sa dotkla jednej fialovej bodky na Gizkinom nose.
„A všimla si si, že bol tmavý, ba až čierny?“ zatiahla a významne s trocha zaklonenou hlavou pozrela na kamarátku.
Po tomto zážitku dievčatá schádzali do Betliara måkvo, pozorne hľadiac na cestu. Uvoľnili sa, až keď minuli prvé domy v dedine.
„Pozri, dačo sa tam stalo,“ Jula ukázala na cestu, čo viedla popri domoch hore ku kaštieľu a na ľudí, čo sa tam ktovieprečo zišli.
Jula bez váhania pridala do kroku. Gizka jej sotva stačila, lebo od priateľky bola skoro o hlavu nižšia a nohy nevedela tak naťahovať ako ona. Jula bola vždy veľmi zvedavá. Gizke to občas prekážalo, ona by aj teraz radšej zastala obďaleč a nenápadne sledovala, čo sa vlastne deje. Boli už takmer pri zhromaždení, keď dolu na ceste zarachotilo auto. Odbočilo z hlavnej cesty a vydalo sa hore dedinou. Nik iný sa tu v aute neprevážal, iba gróf Andráši. Gejza Andráši, ktorý mal v Betliari kaštieľ, okolo neho lesy so zvernicou, ba i železiarne a od nedávna aj pílu. Vyrábali v nej parkety a vozy ich potom odtiaľ vyvážali do Dobšinej, do Rožňavy, ale i do ďalších miest. A práve píla bola príčinou, prečo v poslednom čase ľudia grófa začali preklínať. Lebo ju nepostavil na svojom pozemku, ale za dedinou smerom na Polomu, tam kde mali Betliarčania svoje lúky.
„Už ide, podliak!“ vykríkol dakto z davu.
Jula sledovala, ako sa k nim blíži čierne nablýskané auto bez strechy. ¼udia mu okamžite zatarasili cestu. Auto spomalilo, teraz už išlo k zhromaždeniu takmer krokom. Obe dievčatá obracali hlavy raz na ľudí, potom zasa na auto.
„Nepustíme vás, kým nám nezaplatíte za naše lúky!“ kričala jedna tetka so zdvihnutou päsťou. Krikom sa k nej pridávali ďalší.
„Už máme dosť sľubov. Dajte nám naše peniaze!“
„aháte nás za nos, pán veľkomožný, akoby ste nemali cti.“
„Vy si v píle vyrábate, k vám sa peniaze kotúľajú, ale že ste nás obrali o lúky a my teraz nemáme kde pásť svoje kravy, to vás už nezaujíma!“
¼udia sa prekrikovali, každý chcel Andrášimu vyjaviť svoju krivdu priamo do tváre. Bolo cítiť, že trpezlivosť inak pokorného ľudu pretiekla. Gróf sa ocitol ako v klepci, nemohol sa pohnúť, tak to všetci riadne využili.
Jula nikdy nevidela veľkomožného pána celkom zblízka, lebo on sa nechodieval špacírovať po dedine. Iba občas ho zahliadla za vysokým železným plotom v parku pri kaštieli. Z diaľky nebol dajaký zvláštny. Taký postarší pánko v hnedých pumpkách a kabáte, často s tvídovou šiltovkou na hlave. Až teraz mala konečne príležitosť obzrieť si ho z blízka. Auto s otvorenou strechou zastalo tesne pri dievčatách. Jula zvedavo pozerala na muža sediaceho na čalúnenom sedadle vzadu za šoférom. Gróf Andráši mal na sebe tmavý plášť, dievčina si pomyslela, že pri jazde asi riadne ťahalo, lebo vonku vôbec nebolo chladno. Inak vyzeral ako normálny chlap - prešedivené vlasy slamovej farby, svetlé oči a fúzy vykrútené dohora. Sedel meravo s pohľadom upreným pred seba. Jula na neho zízala tak uprene, až k nej gróf obrátil hlavu. Videl odvážne, možno trocha drzé dievča, čo pred nikým neklopilo oči. Jula si jasne uvedomila zdesenie v jeho tvári. Vari som taká špata? To bolo prvé, čo jej napadlo. Dotklo sa jej to a tak pobúrene vystrčila bradu. No potom sa Andráši pozrel aj na Gizku, ktorá stála za Juliným chrbtom ako prirastená k zemi.
„Bože môj!“ zdesene zašepkal Andráši a rukou si zakryl ústa.
Jula sa obrátila ku Gizke. Videla priateľkinu tvár posiatu fialovými bodkami. Tak toto vystrašilo grófa! Hneď sa jej rozjasnilo. Boli to ich znamienka šťastia, ktoré vyzerali, akoby sa im na tvárach vyhodili strašné krvavé vyrážky.
„Pane,“ Jula sa postavila na špičky, aby sa viac naklonila do auta, lebo chcela Andrášimu vysvetliť, že ich nepostihla žiadna hrozná choroba. Len čo k nemu viac priblížila tvár, gróf natiahol ruku a naliehavo sa dotkol šoférovho pleca.
„Ideme!“ rozkázal.
Auto sa pohlo dopredu, no pohlo sa len o niekoľko metrov, lebo ho obstúpili rozhnevaní ľudia. Jula videla, ako mu niektorí začali búchať po vyleštenej kapote.
„Chceme svoje peniaze! Dajte, čo nám patrí! Zaplaťte hneď, lebo sa odtiaľto nepohnete!“ kričali.
Tu Andráši zalovil vo veľkej koženej taške na sedadle a vytiahol z nej plnú hrsť akýchsi papierikov. Postavil sa v aute tak, že sa týčil nad ľuďmi. Nakláňal sa k nim, naľavo i napravo, a do načiahnutých rúk im podával hrste tých papierov.
„Berte,“ vravel, „len si berte.“
¼udia k nemu jeden cez druhého naťahovali ruky a brali si tie papiere. Každý ich chcel mať čo najviac. Dav pred autom sa rozostúpil, lebo muži i ženy prichádzali ku jeho bočnej strane, aby lepšie dočiahli. Jula podala Gizke svoju kanvicu a zamiešala sa medzi nich. Neprekážalo jej, že do nej strkali, lebo aj ona chcela dostať aspoň jeden papierik. Chvíľu tam všetci stáli so sklonenými hlavami a zvedavo si obzerali obrázky, čo držali v rukách.
„Pohni sa!“ skríkol Andráši na šoféra, len čo videl, že sa cesta pred nimi uvoľnila.
Motor zarachotil, no nenaskočil. Pod kapotou to škrípalo, nech sa šofér snažil akokoľvek.
„Veď to nie sú peniaze! To sú vaše obrázky! Na všetkých ste vy, gróf. Oklamali ste nás!“ zahučal dav.
„To sú fotografie, vo svete sú vzácne, majú svoju cenu, “ netrpezlivo presviedčal ľudí Andráši.
„Ale za to si nič nekúpime!“ buchol päsťou do auta jeden z mužov.
Vtom sa šoférovi podarilo naštartovať. Gróf sa rýchlo zviezol na sedadlo, Jula videla ako ním prudko heglo, keď auto vyrazilo smerom ku kaštieľu.
„Sviniar!“ napajedený chlap šmaril fotografie s Andrášim na zem a dupal po nich opätkom hrubých bagandží akoby drvil hlavu jedovatého hada. Na zemi skončili aj ostatné obrázky, niektorí na ne ešte aj pľuvli, kým ich hodili pod seba.
Jula držala v ruke jednu fotografiu a so zaujatím na ňu hľadela, lebo také dačo ešte nikdy nemala. Videla, že urodzený pán na nej vyzeral ako každý iný človek, iba na sebe mal o čosi krajšie šaty. Mal nos s dvoma dierkami práve tak, ako ten najchudobnejší človek v dedine a hlavu iba jednu. Dievča fotku neodhodilo, ale si ju zasunulo pod blúzku. Chcelo ju doma ukázať starkej a potom si ju odložiť. Keď sa šomrajúci ľudia začali rozchádzať, aj Gizka nabrala odvahu a zo zeme zodvihla jeden z portrétov.
„Zasa sme mali šťastie,“ povedala Jula. „Grófa sme videli celkom zblízka a ešte máme aj obrázky,“ významne pozrela na kamarátku.
Potom sa obe dievčatá rozlúčili a každá sa pobrala domov aj so svojim nákladom.
Darmo Jula od mamy čakala pochvalu za kanvicu plnú čučoriedok, namiesto toho si vypočula nadávky do bláznivých dievok. To pre tie fialové bodky na tvári. Mama ju hneď poslala k lavóru s príkazom, nech sa neopováži odísť, kým si tú hrôzu nezmyje. A tak Jula stála nad lavórom s vodou, oči i pokožka na tvári ju nepríjemne štípali. Už ani nerátala, po koľký krát si mydlila líca.
„Šťastie ma nechce opustiť,“ skúmavo sa obzerala v zrkadle. „Ono sa nedá z človeka len tak zoškriabať.“
„Už to nechaj, postupne to zmizne aj samo,“ začula pokojný hlas, ktorým sa jej prihovorila starká. Jula si ani nevšimla, kedy vošla do izby. Starká mala na sebe jednoduché letné šaty s drobným kvetinovým vzorom. Neobliekala sa do kroja, lebo Betliarčanky nosili moderné mestské šaty.
„Pozri sa, čo mám,“ dievča siahlo na poličku a starej žene podalo grófovu fotografiu.
Starká ju opatrne vzala do skrivených prstov s vystupujúcimi kåbmi.
„Kde si to vzala?“ zaujímala sa a nechala si vyrozprávať všetko, čo jej vnučka v ten deň zažila. Keď Jula skončila, starká pokojne dodala: „Aj na mojej lúke je tá píla.“
„Teda aj nás okradol?“ vyhàklo dievča. „Ale ty si na tej ceste nebola.“
„Nie. Lebo ja viem, že spravodlivosť každého raz dostihne. Presne tak, ako tých pánov, čo tu boli ešte pred Andrášiovcami. Boli to Bebekovci a boli oveľa horší ako tento Gejza.“
„Starká, rozprávaj, prosím,“ zaúpela Jula a sadla na malú stoličku pri truhlici.
„Bebekovci boli známi svojou krutosťou. Veď si len predstav, že keď sa chceli zabávať, prezliekali sa za zbojníkov a prepadávali ľudí z vlastných dedín. Brali im všetko a potom ešte za nimi poslali vyberačov daní. Keď sa im aj to zdalo málo, brali ich do zajatia a robili z nich otrokov vo svojich baniach. A kradli aj v kostoloch - zo Štítnika, Rimavskej Soboty, Jelšavy pobrali zvony a pretavili ich na delá. Dodnes sú tam hore pri kaštieli. Aká spravodlivosť dostihla Bebekovcov? Pomreli strašnou smrťou, popravili ich, a to ich ulúpené bohatstvo zostalo bez dediča. A načo im to všetko bolo? Iba čo si dušu zaťažili hriechom.“
„Starká, ty sa naozaj nehneváš, že ťa pán gróf okradol o lúku?“ nechápala Jula.
„A čo by mi to pomohlo? Však si videla, že nezaplatí. Neboj sa, nabudúce už tadiaľ sám nepôjde, len s dajakými vojakmi. Keby som žila nenávisťou, iba sebe by som tým spravila zle.“
„Tak si zaslúži toto!“ Jula vzala grófovu fotografiu a roztrhala ju.
„Vieš, Juliška, prečo nám Betliarčanom vravia grófske deti?“ opýtala sa starká pokojným hlasom.
„Gizka mi o tom dačo povedala. Ale... mne sa to nepáči,“ začala váhavo vnučka. Tak sa pri tom zapýrila, až jej v červeni zanikli i fialové pehy.
„A čo ti vravela?“
Jula sa nadýchla a spustila: „Povedala, že pán gróf má veľmi rád ženy. A že niektoré, veľmi chudobné, za ním chodievajú do kaštieľa, aby od neho dostali dary. Gizka raz počula, ako sa o tom zhovárali dajaké tetky. Že tu v dedine máme niekoľko Andrášiho detí,“ Jula sklopila oči, lebo jej bolo trápne o tom hovoriť so starkou.
„No, ja to vidím inak,“ usmiala sa staršia žena a pohladila vnučku po svetlých rovných vlasoch. „Vďaka pánom sa nám v Betliari žije lepšie ako ľuďom v iných dedinách. Máme prácu, lebo gróf má železiarne, lesy, o ktoré sa treba starať, pri kaštieli treba v skleníkoch pestovať kvety, aby si nimi mohli zdobiť izby a balkóny. A aj tá píla potrebuje šikovné ruky. My tu už niekoľko rokov máme aj to veľké čudo. Elektrinu. Lebo páni si ju potrebovali zaviesť k sebe do kaštieľa. Ale inde ľudia stále pália sviečky a petrolej. Preto nám Betliarčanom vravia grófske deti, lebo vďaka grófom máme mnohé výhody.“
„Ach, starká,“ Jula vystrela ruky a objala nízku, trocha okrúhlu ženu, od ktorej bola už teraz vyššia viac ako o pol hlavy. Sivé vlasy s jemným žltkavým nádychom voňali po harmančeku. Jula od starkej trocha odstúpila a držiac ju za ruky prosebne zatiahla: „Pôjdeš so mnou zajtra na čučoriedky?“
„Dobre, pôjdem. Mám rada ten krásny výhľad spod nášho Volovca. Aj celkom hore by som vyšla, ak by bolo času a vládala by som,“ súhlasila starká.
Na druhý deň sa trocha zatiahlo. Nič to však nezmenilo na rozhodnutí, že Jula so starkou vyjdú až celkom na vrch Volovca, na to miesto opradené tajomnými príbehmi, čo tu nazývajú Skalisko. Vo sviežom lesnom vzduchu bolo cítiť zemitú vôňu húb, čo teraz na sklonku leta vyrážali spod lístia. Hoci stúpali po úzkom chodníku vinúcom sa popod stromy, kráčalo sa im dobre. Šli dlho, len občas zastavili, aby sa im upokojil dych a potom ďalej a vyššie, až sa ocitli na širokom horskom chrbte pri malých kríčkoch plných fialových bobuliek. Jule sa zdalo, že sú ešte krajšie a šťavnatejšie ako tie včera. Obe zbierali vedľa seba, lebo vnučka starkú neustále zasypávala otázkami. A ona trpezlivo odpovedala. Čupiačky sa posúvali k ďalším a ďalším kríkom. Nádoby už mali skoro plné, keď sa Jula postavila, aby si narovnala chrbát a natiahla stàpnuté nohy. Hľadela na neďaleké čnejúce sa Skalisko, i nadol do dolín, v ktorých sa črtali strechy domov ako bodky maku. Mraky sa rozostúpili a ukázalo sa slnko. Jeho lúče pohladili zem, ktorá akoby obelela. Kdesi v lese zaškriekala sojka. Jule sa zazdalo, že k nej dolieha tiché tlmené šumenie. No neboli to stromy, lebo nefúkal vietor. Pozrela na starkú. Aj ona stála a napäto počúvala. Ten zvuk vychádzal z miesta, kde tráva mizla, aby uvoľnila miesto skale. Preto obe nechali svoje kanvice s čučoriedkami len tak a pohli sa ta. Ako sa blížili, zvuk počuli čoraz zreteľnejšie.
„Aha, tamto,“ Jula ukázala na tmavú puklinu, ktorú pred nimi odhalili dopadajúce slnečné lúče.
Už nebolo pochýb, že zvuk vychádza spod zeme. Bolo to monotónne šumenie, no Jule sa zdalo, že počuje syčanie mnohých hrdiel tvorov, ktoré si radšej ani nechcela predstaviť. Zohla sa a zodvihla kameň Nie veľký, iba taký, že sa jej akurát zmestil do dlane. Trocha odstúpila a hodila ho do štrbiny. Ozvalo sa čľupnutie, akoby sa kameň dotkol vodnej hladiny a potom dutá ozvena. Syčanie razom stíchlo. Obloha zasa potemnela, lebo sa opäť roztiahli mraky a zaclonili slnko. Vnučka so starkou sa bez slov vrátili ku svojim kanviciam. No ešte kým vykročili späť do dediny, prišli znovu tam, kde sa ozývalo to syčanie. Možno za to mohla hra tieňov, možno si trochu pomýlili miesto, ale skala bola hladká, akoby tam nikdy žiadna štrbina ani nebola.
* * *
Poznámky autorky:
Kaštieľ v Betliari – stojí dodnes a patrí k najkrajším na Slovensku. Na jeho miesto mali už v stredoveku malý vodný hrádok Bebekovci. Traduje sa, že títo páni ulúpili kostolné zvony z okolia a pretavili ich na delá. Dodnes je pred kaštieľom delo s nápisom na hlavni „Franciscus Bebek 1547“. Po zabití posledných dvoch Bebekovcov získal v roku 1578 majetky Peter I. Andráši a jeho rod pôsobil na Gemeri takmer štyristo rokov. Kaštieľ v Betliari bol vo vlastníctve Andrášiovcov do roku 1945. Dnešný vzhľad získal kaštieľ po poslednej veľkej prestavbe v rokoch 1881 – 1886. Pre návštevníkov je popri dobovej expozícii lákavý aj prírodný park s mnohými dendrologickými vzácnosťami. V súčasnosti ho tvorí 80-hektárový pozemok s viacerými vodnými i stavebnými atrakciami.
Komplex areálu kaštieľa v Betliari bol v roku 1985 vyhlásený vládou Slovenskej republiky za národnú kultúrnu pamiatku ako vzácne kultúrno-historické dedičstvo niekoľkých storočí.
Gejza Andráši (Andrássy) – žil v rokoch 1856 až 1838. Vyštudoval právo na univerzitách v Ženeve a v Budapešti. Angažoval sa politicky, v rokoch 1891 až 1898 a potom v rokoch 1901 až 1918 bol poslancom uhorského parlamentu. V roku 1931 bol riadiacim členom Maďarskej akadémie vied. Jeho dedom bol známy „železný gróf“ Emanuel Andráši, ktorý sa výrazne zaslúžil o rozvoj hutníctva na Gemeri. V tomto smere ho Gejza nasledoval, bol majiteľom Železiarskej a banskej spoločnosti Gejzu Andrášiho. Ten však predal Rimamuránsko - salgótarjánskej železiarskej účastníckej spoločnosti a následne sa stal členom jej riaditeľstva. Práve tento gróf spolu so svojim otcom nechal prestavať niekdajšie rodinné sídlo, kaštieľ v Betliari, už len na poľovnícky zámok, ktorý síce ešte navštevoval často, ale už v ňom nebýval.
Volovec – vrch nad Betliarom s nadmorskou výškou 1293 metrov. I keď cesta na jeho vrchol z Betliara trvá vyše troch hodín a prevýšenie je asi 900 metrov, bolo to miesto pomerne častých výletov miestnych obyvateľov i kvôli zberu lesných plodov. Na vrchole Volovca sa nachádza mohutný skalný útvar zvaný Skalisko, ku ktorému sa viaže viacero povestí.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
