Kapusta osloboditeľov
@ :: Poviedky ::
Oct 14 2005, 09:02 (UTC+0) | 
Premonštrátsky kláštor - dominanta Jasova - v súèasnosti |
Miesto: Jasov
Čas: Január 1945
Autori: Slavomír Szabó, Zdenka Dvořáčková
"Streľba. Áno, ozvala sa streľba. Celkom určite! Už sú tu? A preboha, deti! Kde sú deti?! Nevyšli z pivnice?" mihlo sa v okamihu Margitinou mysľou, len čo sa z diaľky ozval rachot guľometu.
Pozorne sa započúvala, či sa jej to nemarilo. I keď sa už nič neozvalo, to ticho bolo hrozivejšie, ako čokoľvek iné. Tušila, že bude trvať iba krátko. Všade naokolo to tak bolo. V každej dedine, ktorú obsadili Nemci a oslobodili Rusi. Vedela, že aj do Jasova vtrhnú, bude sa strieľať, možno príde sloboda, ale pred vojakmi sa je lepšie skryť, nech stoja na ktorejkoľvek strane. A dole, tam v pivnici, sú deti! Čakajú ju. Čakajú, že im prinesie večeru. Čakajú aj otca. Ona tu stojí s prázdnym hrncom na dvore pred schodmi do podzemia a trasú sa jej ruky. Muža jej pred niekoľkými dňami vytiahli Nemci priamo zo dvora. Hodili naň vojenský kabát, vyliezol si na auto, tam k ostatným, tak, ako mu nakázali, a potom kamsi odišli. Možno ho postavili do radu medzi tých, ktorí teraz musia strieľať na Rusov. Možno tí, ktorí tu prichádzajú, aby vyhnali všetkých tých Henrichov, Hansov a Franckov, strieľajú aj po jej mužovi a ten, ak by chcel ujsť, nevyhne sa zasa guľke z nemeckej pušky. Prižmúrila oči a po chrbte jej prebehol mráz.
"Nie, to snáď nie. Veď Nemci už Jasov opustili. A Rusi ešte neprišli. Arpád určite žije. Len ho kamsi vlečú. Ale deti! Preboha, deti!" opäť precitla a vybehla na dvor. Niekoľko rýchlych krokov a už stála vo dverách na strmých schodoch, vedúcich do podzemia.
Zrazu sa na ulici ozval krik. Strhla sa . Nebolo vidieť nikoho, ale zvuky silneli. Hlasitá reč, ktosi čosi z diaľky volal, akoby o pomoc, zaznel brechot psov a výstrel. Pred bránu do dvora prišiel prvý vojak. Zastavil. Stála aj ona a pozerali sa na seba. Na jeho zarastenej tvári pohrával neistý úsmev, možno čakal, kým prídu ďalší. Dlhý špinavý kabát s ošúchaným golierom, čo mal vyhrnutý až po uši, na hlave baranica, v rukách samopal. Dupol a Margita sa strhla.
"Čo, no čo? Bojíš sa? Kde tvoj muž?" zakričal rusky chrapľavým hlasom a opatrne vošiel do dvora, akoby čakal, že naň ktosi vystrelí.
Margita mu rozumela len približne, no vedela o čo ide.
"Nie je tu. Vzali ho Nemci. Rozumiete? Nemci mi vzali muža. Pomôžete nám?" jachtala a pokúšala sa zababušiť do krátkeho kožušteka.
"Aká mladica a nemá muža," zarehotal sa, až mu para vychádzala z úst. Vykročil k nej, ale to sa už za ním objavili ďalší traja vojaci.
"Fjodor, Fjodor, koho si našiel?" zakričal jeden a zarastený vojak sa zháčil. Vysoký Rus s orlím nosom, ktorý ho oslovil, sa pravdepodobne tešil všeobecnej úcte, o čom svedčila aj jeho zachovalá uniforma.
"Fjodor, čo potrebujeme? Jedlo alebo ženu?" zvýšil hlas.
Fjodor stál, akoby stuhol, nezmohol sa na odpor. Vysoký Rus, ktorý pôsobil dojmom veliteľa, pomaly vošiel do dvora. Pod čižmami mu vàzgal sneh, a tento zvuk sa Margite zarezával kamsi do mozgu, umocnený napätím a strachom sa stával priam neznesiteľným. Prišiel k nej, hlavňou vytiahnutého revolvera ju odsunul nabok a pozrel sa do pivnice.
"Kto je tam?"
Margita hľadela do zeme. Veliteľ namieril revolverom do tmavého priestoru, akoby sa chystal vystreliť.
"Nemci?" zvýšil hlas a pozrel sa jej priamo do očí.
Zafúkal vietor a Margita sa ešte väčšmi zababušila do kožúška. Chvela sa a mlčala.
"Kto je tam?" zvrieskol veliteľ a namieril jej hlaveň revolvera na čelo.
"Mama, mama, čo je?" ozval sa z tmavej pivnice detský hlas.
"Deti, mám tam deti," zajachtala Margita.
"Deti? Á, rebjónky? I kto ešte?" zakričal.
"Nikto, preboha, nikto tam už nie je. Len moje deti," snažila sa ovládať, avšak stupňujúci dôraz v jej hlase prezrádzal, že je na pokraji nervového zrútenia.
"Nebojte sa, poďte so mnou," zmenila tón a prosebne zašepkala.
"Kto sa tu bojí? Ja, či ty? Tu počkaj a ty, Fjodor, choď do pivnice!" zakričal a schmatol Margitu za vlasy. Od bolesti skrútila tvár, ale ovládla sa, pretože ucítila zbraň, priloženú na chrbát. Stačilo stlačiť spúšť a, preboha, len na to nemyslieť. Len na to nemyslieť! Prídu, vyrabujú, odídu - opakovala si v mysli a zmätene sa pozerala na Fjodora, ako schádza po schodoch s petrolejkou, ktorú mala uloženú pri dverách.
"Kto tam?" kričal veliteľ po tom, čo sa Fjodor už dlhší čas neukazoval.
"Rebjónky," ozval sa hlas zdola.
Veliteľ odsotil Margitu, akoby už vôbec neexistovala, nevšímal si ju, len rázne mávol ostatným, aby ho nasledovali a vkročil do dverí domu. Aj Fjodor vybehol z pivnice a ponáhľal sa za nimi. Margita letmým pohľadom zachytila ďalších prichádzajúcich vojakov, rýchlo vstala a utiekla dolu pivničnými schodmi k deťom. Tie sa mlčky krčili na matraci, keď ju zbadali, ako si k nim sadá, objali ju, privinuli sa a plakali. Ticho plakali, akoby vedeli, že zbytočne prejavené city môžu všetkým ublížiť. Zvonku do tmy doliehali nejasné zvuky. Dupot, hurónsky smiech, z diaľky bolo počuť tlmenú streľbu.
"Von, poď von," zakričal Fjodor, ktorého čierna postava sa črtala v šere pivničného vchodu. Žmúril do tmy, snažil sa uvidieť ju. Vstala a pomaly kráčala nahor.
"Poď, poď," kričal Fjodor, až kým nevyšla na najvyšší schod. Schmatol ju za plece a ťahal za sebou doprostred dvora. Uvidela, že sa tu zbehlo asi pätnásť vojakov a jeden z nich priviedol teľa.
"Drevo, potrebujeme drevo. Veľa dreva. Rozumieš?" kričal, zatiaľ čo sa ostatní smiali. Dobyli Jasov bez boja. Nemuseli už nikam ísť, len užívať si všetkého, čo narabovali.
"Kde máš drevo?" kričal ďalej Fjodor, až mu vypàskli sliny. Margita kráčala ku kôlni, niekoľko vojakov za ňou. Vtom zaznel výstrel. Strhla sa. Prudko otočila hlavu dozadu, avšak uvidela len teľa, ktoré bezvládne padlo na zem a postavy hlučných Rusov. I tak sa jej rozbúšilo srdce. Nemohla vedieť, či ten strašný zvuk zbraní nepočuje posledný krát, v posledný deň svojho života. To už vojaci začali vynášať a skladať polená priamo doprostred dvora. O chvíľu už blčali veľké plamene a Rusi veľkými nožmi krájali kusy mäsa z tela zabitého zvieraťa. Tak si ho opekali, priamo na čepeliach svojich dýk. Veliteľ vstal, pozrel na Margitu a prikázal jej, aby priniesla ešte dáke jedlo. Niečo k mäsu, niečo pre svojich osloboditeľov.
Keď vošla do domu, pomyslela si, že sa jej to len marí. Kuchyňa i izba, všetko bolo rozhádzané, šaty zo skrine, poháre, obrusy, všetko na podlahe. Kráčala po črepinách, ktoré kedysi tvorili krčahy, po handrách, ktoré ostali z jej obľúbených blúzok. Zo špajze vytiahla hrniec kyslej kapusty, ktorou sa zásobila, aby deti nedostali skorbut. Keď prišla k vojakom a ukázala im, čo pre nich má, veliteľ sa rozkričal.
"Čo je to? Čo je to? Ty nevieš, čo potrebujeme... Ty, ty ..," rozkričal sa a udrel ju päsťou do tváre. Margite sa zazdalo, že je koniec všetkému. Zahučalo jej v ušiach, zatmelo sa pred očami a padla tvárou na zem. Čakala úder. Kopanec. Možno výstrel, ktorý by všetko skončil. Čakala, že ju chytia a odnesú do izby, aby ukojili svoje pudy. Hrniec padol vedľa nej a kapusta sa vysypala na špinavé zbytky snehu.
"Čo je to? Čo je to?" kričal veliteľ ďalej ako zbavený zmyslov a dupal po jedle. "Ty si myslíš, že toto budeme jesť?" vrieskal a schmatol ju za vlasy. Potom ju však pustil, vzal hrniec a kamsi odkráčal. Margita sa bála pohnúť. Najradšej by sa bola pod zem prepadla, nech sa už len to skončí. Bola rada, že si ju nikto nevšíma. Nedokázala vnímať vlhko ani chlad. Ležala, až kým jej pri ušiach nezavàzgali veliteľove čižmy. Zodvihla hlavu a videla ho, ako nalieva vodu, ktorú priniesol z potoka, do hrnca so zbytkom kapusty.
"Hej, žena! Na! Žer!" zvrieskol a postrčil jej hrniec ku tvári. Ostatní vojaci sa na tom očividne zabávali. Boli veselí, dokonca veľmi veselí, pretože si už svoje žalúdky napåňali prvými sústami upečeného mäsa. Margita si kľakla a pozerala sa na nich.
"Žer! Žer!" vrieskal ďalej veliteľ. Pomaly vsunula ruku do špinavej vody a vybrala v špičkách prstov kapustu. Vložila si ju úst a hrýzla.
"Žer, žer!" kričal veliteľ, ale s ním postupne aj ďalší vojaci, až sa stala terčom všeobecného posmechu. Vrieskali spolu, svorne skandovali a smiali sa, až sa plácali rukami po stehnách. Margita kľačala na snehu a prijímala druhé, tretie, štvrté, dvadsiate sústo. Hrýzla, hltala, až kým jej veliteľ nestrčil tvár do hrnca, aby jedla ako zviera a pila špinavú vodu. Nevládala. Cítila, že sa jej vnútornosti búria. Že v bruchu už nemá ani kúsok voľného priestoru. Celá premrznutá a premočená nedokázala odhadnúť, ako dlho tu kľačí, ale vedela, že ak neujde, bude to zlé, veľmi zlé.
Rusi si opäť ukrajovali z teľaťa a aj veliteľ dostal chuť na opekané mäso. Ktosi priniesol pálenku, takže si už Margitu nevšímali. Rýchlo vstala a mokrá, špinavá, utiekla rovno do pivnice. Chvíľku ešte čakala, vinula k sebe deti, bála sa, že ju niekto zavolá. Nezavolal. Hluk trval do noci, potom zazneli akési hlasité povely, ktorým nerozumela, ale akiste to boli rozkazy, pretože nastalo ticho. Vydýchla si, verila, že už len potrebuje vyčkať do rána, a potom to už možno bude lepšie. Alebo možno, keby, no snáď, keby nadránom utiekli, kým odídu. Vo dverách sa opäť objavila silueta niečej postavy.
"Žena, si tu?" zašepkal neznámy. "Si tu? Neboj sa ma. Ber deti a utekaj. Zajtra bude zle. Budeme strieľať. Uteč!" varoval neznámy, a potom odišiel. Margita mu však nedôverovala. Prečkala s deťmi v náručí celú noc, až do rána. Bola to najdlhšia noc jej života. Ráno v dedine už Rusi neboli. Ozývala sa ešte streľba z okolitých lesov, nikoho však nevideli.
Keď sa situácia upokojila, ľudia si zrazu začali uvedomovať, že v Jasove už niet Nemcov, ani Rusov. Znel plač, smiech, výkriky radosti. Tu sa vojna skončila! Ak oslobodili ich, oslobodia aj iných. Jasov je slobodný!
Margita sa pokúsila dať domácnosť do poriadku. Chýbalo jej veľa vecí, niečo ukradli, niečo zničili. Bola však živá. Ona, jej deti, možno aj otec. Áno jej otec, na ktorého teraz veľmi myslela. Musí ísť za ním, pozrieť sa k nemu domov, či je v poriadku. Veď keď streľba utíchla aj v lesoch, tých pár kilometrov, ktoré musí prejsť do vedľajšej dediny, stojí za pokoj duše.
Domov sa vracala šťastná. Otec bol v poriadku, tiež sa bál Nemcov i Rusov, ale zachránil si to najcennejšie, čo mal. Život. Myšlienkami sa však neustále vracala ku chvíli, kedy jej muža odviedli Nemci. Ten pohľad, ktorý mal, keď na ňu hľadel vlečený k autu. Tá chvíľa, keď bezmocne stál medzi ostatnými, aby ich odviezli neznámo kam. Margita kráčala, keď ju zo spomienok vyrušil krik susedy. Bežala po druhej strane cesty, rovno k nej, a už z diaľky bolo zreteľne počuť jej slová: "Margita! Margita! Utekaj domov! Muž sa ti vrátil. Ušiel Nemcom. Vrátil sa!"
Zdenka Dvořáčková bola členkou Literárnej spoločnosti Pravé orechové v rokoch 2001 – 2002.
|
|
