Zvon
@ :: Poviedky ::
Jul 12 2011, 16:39 (UTC+0) | 
Poves o prvom zvone odliatom v Dobšinej nás privádza k banskému a hutníckemu ve¾kopodnikate¾ovi Pavlovi Lánimu, ktorý bol zároveò vojenským poradcom Františka II. Rákociho a vypovedal aj na súde s Jurajom Jánošíkom. |
Miesto: Dobšiná, okres Rožňava
Čas: 18. storočie, niekedy po roku 1713
Autor: Slavomír Szabó
Nemyslite si, že je ľahké byť synom najbohatšieho muža v meste. Isto, nikdy som netrpel núdzou, lenže nikdy som ani netúžil po všetkých tých tituloch a úcte, akú požíva môj otec. Veď len donedávna, kým sa musel veľkomožný knieža Rákoci stiahnuť do azylu, bol jeho poradcom, ale aj krajinským železiarskym inšpektorom. Teraz je podžupanom Gemera a poslancom krajinského snemu. Patria mu medené bane tuto u nás Dobšinej, hámre ako doma, tak i v Betliari a Slavošovciach, ale najmä tá jeho huta. Obe vysoké pece, na ktoré je tak neuveriteľne hrdý, no tiež tie zástupy baníkov s lesklými očami, čo každé ráno čakajú na prídel repkového oleja do kahancov, aj tých ráta do svojho majetku. Aspoň si to myslím. Nakoľko mu patrím aj ja? Môže otec vlastniť dieťa? Možno. Do určitého veku, kým mu jeho potomok vždy a vo všetkom bezhranične dôveruje.
Isto, mohli by ste so mnou nesúhlasiť. Tvrdiť mi, že ktorýkoľvek z tých chudákov, čo fárajú každým ránom do håbok banskej tmy, ale aj tí, čo v páľave rovnej ohňu tavia rudu, aby získali čistý kov, by so mnou menili. Každý hľadí na môjho otca s úctou, už len pretože sa vypracoval sám, až získal šľachtický titul. Veď dedo bol obyčajným mäsiarom. Lenže... Myslím si, že všetci tí, čo by sa radi videli na mojom mieste, si pri spomienke na detstvo či mladosť vybavia dlhé rozhovory s rodičmi, keď sa učili poznávať svet a otcovia načúvali hlasu ich detských sàdc. Práve v tom je môj problém. Otec sa cíti byť nasledovaniahodným príkladom a nikdy, naozaj nikdy nepochopí, že môžem voľačo cítiť, či vnímať inak ako on. V jeho hlave sa premieľajú vklady, zohľadnené riziká a možné zisky. Ak sa rozprávame len o tom, zdá sa mi, že niet chytrejšieho muža v celom Uhorsku. Ale ak príde reč na otázky citu, v otcových očiach vidím posmech a pohàdanie. Preto som to urobil, hoc som sám netušil dôsledky svojho činu, preto som poškodil otcove dielo, i keď som si istý, že ak by som mu o tom voľačo povedal, neuveril by mi. Len by sa mi vysmial, že mám bujnú fantáziu a nevidel by súvis medzi mojim konaním a dôsledkom súčasného stavu. Nezapadá to totiž do jeho spôsobu myslenia.
Všetko sa to začalo celkom nenápadne. Ako v mnohých prípadoch, aj teraz išlo o obchodnú objednávku. Pýtali sa otca, vraj „ctený pán podžupan Pavol Láni, je vaša huta dobrá i na to, aby ste v nej mohli odliať zvon?“
Pre otca to bola výzva, no najmä otázka prestíže. Dobre si zrátal, že ak by povedal nie, radní páni by oslovili niekoho iného. Potom zvon, ktorého hlas sa každým dňom ponesie nad Dobšinou, by mu neustále pripomínal, že ktosi čosi urobil, na čo on nemá. Na druhej strane – ak zvon vyrobí, každý bude rozprávať len o ňom, a i po jeho smrti bude spomienka naň znieť po celé stáročia v hlahole kostolnej veže. Naviac, ak sa vec podarí, na zvonoch sa dá tiež dobre zarobiť. Tak ma zavolal, aby sme išli do mesta a vypočuli si, ako zvoní starý a malý zvon teraz. Ten jeho musí lepšie, krajšie... Sadli sme do koča, kočiš svižne vyskočil nahor a potom prišla ona. Vtedy som ju uvidel prvýkrát a musím priznať, že hneď sa mi voľačo pohlo v hrudi.
„Tak ty si Lujza?“ pozrel otec na mladé dievča v prostých bielych šatách.
„Ako ráčite povedať,“ prikývla Lujza. „A ďakujem vám, že ste ma zobrali do služby aspoň na čas, kým mama vyzdravie.“
„To je Lujza. Dcéra našej slúžky Zéfi. Pôjde s nami, vraj ešte treba voľačo dokúpiť na trhu,“ povedal otec na vysvetlenie, prečo sa to mladé stvorenie štverá na kozlík vedľa kočiša, no zároveň to povedal bezvýznamne, lebo tomuto stretnutiu by nepripisoval žiaden význam ani vo sne. Niežeby sa slúžky s nami vozievali denne, ale občas áno. To je celý môj otec. Ak ju vezmeme so sebou, ušetríme paholka, čo by šiel druhým vozom a ten zatiaľ môže robiť dáku inú robotu.
„Tak nech si sadne radšej k nám,“ ukázal som na miesto oproti mne a otca to tak prekvapilo, že sa nezmohol na slovo.
Lujza na chvíľu zaváhala, ale keďže otec nenamietal, vošla priamo do koča. Po celú cestu do mesta nepovedala ani slovo. Pozerala s jemne sklopeným zrakom nadol, cítil som, že má pred nami poriadny rešpekt. Zároveň som však pozeral na jej jemné ruky, akoby ani nebola slúžkou, na jej dlhé čierne mihalnice okolo očí s pokorne skrývanou utajenou, ale predsa viditeľnou iskrou; na jej ústa, ktoré občas špúlila, keď otec stále rozprával o zvonoch, akoby chcela voľačo povedať. No neprináležalo jej to, ak nebola oslovená; isto vo svojej hlave ku všetkému čosi hovorila a ja som mal chuť čítať jej myšlienky a poznať jej svet. Viem, mnohí ste presvedčení, že galoša patrí ku galoši a čižma k čižme. Že slúžka je dobrá tak na pobavenie, dokonca na to je niekedy veľmi dobrá, ale nič viac. No Lujzina jemnosť a pokora ma odzbrojovali a priťahovali zároveň. Otec rozprával o tom, aké dôležité je poznať presný pomer kovov, aby mal zvon správny hlas. Hej, bronz je základ, ale tak ako dokonalosť jedla dotvára korenie, samotný bronz nestačí. A tiež, že nie je bronz ako bronz. Hovoril, aký dôležitý je pomer výšky a priemeru zvona, hrúbka stien, tiež zdobenie netreba podceniť, lebo to musí byť umelecký kus, čo budú ľudia obdivovať, aj keď sa mi už dávno pominieme. Na to treba odborníka, ale nie jedného, hneď dvoch a s každým debatovať zvlášť, aby mal človek na výber a mohol sa rozhodnúť. Vraj už dal po takých poslať a mali by prísť do dvoch dní.
V meste sme zastali blízko trhoviska, boli tam obchodníci z celého okolia, ponúkali všetko možné i nemožné, prekrikovali sa, dojednávali ceny; zmes ich hlasov sa premieľala ako bzučanie ako v úli. Kdesi tam medzi tými ľuďmi, čo sa rojili a prichádzali stále vo väčšom počte zo všetkých ulíc a uličiek, zmizla Lujza. Otec kráčal rýchlo, ani sa neobzrel, či som za ním, aby sme to stihli hore do kostolnej veže skôr, než začnú odbíjať. Strmé schodisko som ani nevnímal, a keď sa mi naskytol pohľad z veže, len som hľadal v dave Lujzine biele šaty. Zvon bil, nikdy som si nemyslel, že zblízka je taký hlučný, dokonca keď sme schádzali nadol a otec stále rozprával, zistil som, že mi zaľahlo v ušiach a skoro vôbec ho nepočujem.
Pri kostole nás už čakal koč, Lujza stála vonku pred ním, asi nevediac, či má zasa nastúpiť dnu, alebo si vyliezť ku kočišovi. Vyzval som ju znova, nech si pristúpi k nám.
„Isto, mám sa ešte veľa čo učiť, ale myslím si, že ten základ poznám,“ povedal otec zasa na margo zvonov, len čo sme sa pohli a mne voľačo napadlo.
„Lujza, čo si myslíš, čo je základom pre dobrý zvon?“ opýtal som sa jej a otec na nás oboch zvedavo pozrel.
„Myslím si, že zo všetkého najdôležitejšie je, aby mal zvon dušu. Aby ľudia zvonu rozumeli a zvon rozumel ľuďom. Nikdy nevyzváňa len tak pre zábavu. Zvon vždy oznamuje čosi dôležité. Zvoláva ľudí do chrámu, aby sa v modlitbe prihovárali Bohu. Varuje všetkých, ak sa na mesto blíži pohroma. Oznamuje požiare, vojny, ale hlaholí aj na šťastné chvíle svadieb zaľúbencov a krsty ich potomkov. Bije tiež, keď niekto z blížnych opustil tento svet a oznamuje smutný čas poslednej rozlúčky s tými, ktorých mnohí či isto aspoň niektorí milovali. Hlas zvonu prehlbuje smútok, zvýrazňuje radosť, varuje. Pri tom všetkom dodáva danej chvíli dôležitosť a vážnosť. Preto si myslím, že zvon musí mať dušu, ktorá sa vo výnimočných chvíľach chveje rovnako ako tá ľudská.
Všimla som si, keď som bola napríklad v Štítniku, že i keď sa zdá, že zvon dozvonil, keď sa už neozýva to neustále sa opakujúce bim-bam, ešte stále sa vzduchom nesie posledný tón. Tichý, ale je ho možno počuť i cítiť. Ten tón svojim chvením vyvoláva bázeň,“ dopovedala Lujza a ak by som sa v tej chvíli pozrel do zrkadla, asi by som zbadal, že mám od údivu otvorené ústa.
„Hej, dåžka i klenba tónu sú dôležité, i to chvenie na jeho konci,“ prikývol otec a pošúchal si nos. Mne sa však zdalo, že zvonom rozumie viac Lujza než on. Nie, určite by nevedela nič o zlievaní kovov, teplote tavenia či tvorbe foriem. Ale rozumela podstate, pre ktorú je všetko ostatné len remeselnou zručnosťou.
Lujzu som potom vídaval denne. Keď varila, upratovala, umývala riad, či prala. Ako som prechádzal popri nej, zakaždým prestala na chvíľku pracovať, vystrela sa a pokorne čakala, či ju dačím poverím. Tak ako vtedy, keď drhla kotol, netuším komu a čo tam predtým varila, možno služobníctvu a ja som v tom videl dobrú príležitosť načať spoločnú reč.
„Lujza, vieš, že takýto kotol je aj v našom erbe? Teda, nie v erbe Lániovcov, ale v dobšinskom.“
„Áno pane, pravdaže viem. Veď podľa kotla dostalo meno aj mesto.“
„Naozaj? Tak to vieš viac ako ja. Skús mi o tom porozprávať.“
A Lujza začala. Vravela o Nemcoch, čo ich nazývajú bulinérmi, ako sem pred storočiami prišli hľadať rudu a našli ju. Ako sa začali stavať osady a najväčšia z nich dala základ nášmu mestu. Lenže osada nemala meno. Páni sa radili, nevedeli sa dohodnúť, lebo vždy za niekým ktosi prišiel, že treba kamsi ísť, čosi urobiť, nemali pokoja. Rozhodli sa teda, že si urobia výlet, kde ich nebude nikto rušiť. Vybrali sa na kopec. Na ten, čo teraz nazývame Dobšinský. Keď pozreli nadol, ktosi vravel, že tie vysoké hory naokolo a osada na ich dne, že mu to pripomína kotol. Smiali sa tomu mužovi, vraj ako by znelo, keby sa ich niekto pýtal odkiaľ sú a oni by povedali, že z kotla. Kotol tam aj bol, naozaj veľký, v ktorom im sluhovia a slúžky práve varili jedlo nad ohňom. Keď sa páni už dlho nevedeli dohodnúť, jeden navrhol, aby zmåkli a prvé slová, čo začujú, určia meno osady. Súhlasili a vtedy jeden sluha povedal: „Schau in den Topf“. Tak osada dostala meno Topschau a z toho vznikla Dobšiná. Sluha s kotlom je v erbe mesta.
„Takže takto to bolo? Prvýkrát o tom počujem. Vieš ešte veľa takýchto príbehov?“
„Samozrejme, pane. O haďom vàšku, o potoku, ktorý sa stratil, o troch zlatých tulipánoch, o pomste trpaslíkov...“
„A odkiaľ to vieš?“
„Rodičia mi rozprávali, keď som bola malá.“
„Vidíš,“ povedal som azda viac zamyslene, ako som chcel, „mne otec o takých historkách nikdy nehovoril. Rozpovedala by si mi ich niekedy ty?“
To ste mali vidieť Lujzu! Skoro jej vyliezli oči z jamiek, keď som sa jej to opýtal. A začervenala sa ako žeravé železo. To bolo dobré znamenie, omnoho lepšie, než ako keby len sucho povedala, že dobre.
„Na takú debatu si musíme nájsť čas. Tí páni, čo chceli pomenovať Dobšinú, dobre rozmýšľali. Ak sa treba na voľačo sústrediť, nikto nás nesmie rušiť. Urobíme to ako oni. Pôjdeme hore na Dobšinský kopec, pozrieme sa z výšky na mesto a ty mi budeš rozprávať príbehy. Poviem ti, keď príde správna chvíľa.“
Ani som nečakal, či mi odpovie áno alebo nie. Môj návrh nebol príkazom ani pánskym manierom, jednoducho som sa bál, aby moju ponuku neodmietla a radšej som hneď odišiel.
Plán s výletom sa zdal prostý a jednoduchý, také veci fungujú najlepšie. Lenže ako napriek ma otec po celé nasledujúce dni zapájal do všetkej práce okolo prvého zvona. Bol ním úplne posadnutý. Majstrov zvonárov si k sebe volal po jednom, nechcel, aby sa stretli a nebodaj na niečom dohodli. A musel som ich počúvať aj ja. Priznávam, že inokedy by ma to zaujalo, ale teraz nie. Naviac, otec rozmýšľal o otvorení novej bane, zasväcoval ma do odbytu výrobkov z huty, stále mi dával kontrolovať papiere účtovníkov a ja som mu nemohol odporovať. Niečo také jednoducho neprichádzalo do úvahy. S Lujzou som sa vídal zakaždým, veď nás obsluhovala pri obede a úmyselne som za ňou zašiel i zo dva razy denne. O pláne s výletom som mlčal, nevracal sa k nemu. Zdalo sa mi hlúpe vravieť jej, že ma pohltila práca. Čakal som na vhodnú chvíľu a tá prišla až v deň, keď bol zvon uliaty. Otec chodil rozjarený, nepamätám sa, že by som ho niekedy videl rozdávať toľko úsmevov. Samozrejme, boli tu aj obavy, či bude všetko v poriadku, až sa zvon vyberie z formy, či sa dakde nenájde prasklina, tá nočná mora zvonárov, lenže otec vždy tvrdil, že trápiť sa treba až vtedy, keď je zle. Že ak by sa sužoval pre všetko, čo ho ešte len čaká, nikdy by sa nedostal tam, kde je teraz. Lenže i tak o zvone vedelo len zopár ľudí a inak to radšej držal v tajnosti. Práve musel odísť do Betliara aj s matkou, vraj sa tam zdržia, že sa vrátia až v noci. Potom príde tá chvíľa, keď len pred niekoľkými očami vyberú z formy zvon, vraj nesmiem ísť spať. Ja som však myslel na iné.
„Lujza,“ oslovil som ju, keď som sa vytratil do kuchyne. „Ten výlet, pamätáš, že sme sa dohodli, nie?“
„Pamätám sa, že ste to povedali, áno, pane.“
„Pôjdeme o chvíľku.“
„Nemôžem.“
„A to už prečo?“ prekvapila ma, ale hneď mi napadlo, že sa isto odvolá na dáku prácu, čo jej nadelili.
„Nemôžem. Váš otec by isto nesúhlasil.“
„Otec o tom nemusí vedieť.“
„Musí. Inak prídem o robotu a možno aj moja mama.“
„Lujza, poďme. Pokiaľ som tu, o prácu neprídeš,“ snažil som sa ju presvedčiť, ale povedal som to azda až príliš prosebne.
„Váš otec sa ma už pýtal, prečo tu tak často chodíte.“
„A povedala si mu o výlete?“
Lujza mlčky zakývala hlavou, že nie.
„Tak potom čo?“
„Pane, ani neviete, ako rada by som šla. Ale nemôžem.“
„Prekliaty otec!“
„Nehovorte o ňom takto, prosím. Váš otec pre nás urobil mnoho.“
„A čo také? Že vám dáva robotu? Jasné, veď vás potrebuje.“
„Každý o ňom hovorí s úctou, ako slúžil pánu kniežaťu a ako mu veľkomožný pán knieža Rákoci veril. Ešte aj keď knieža muselo odísť do Poľska a potrebovalo pomoc, váš otec ho nasledoval. A tiež o tých zbojníkoch z Liptova, čo zbíjali pre kurucké vojská. Juraj Jánošík a Tomáš Uhorčík, tak sa volali a váš otec bol v Liptovskom Svätom Mikuláši na súde a vypovedal v ich prospech. Ale hej, dáva nám aj prácu a tomu sme tiež radi,“ povedala Lujza a ďalej stála ako socha.
„A čo teraz?“
„Teraz musím urobiť, čo naozaj musím.“
Mal som chuť kľaknúť si a prosiť ju, ale zvyšok mojej hrdosti mi to nedovolil. Nerozmýšľal som nad jej poslednými slovami, len som vybehol z kuchyne a šiel sa zatvoriť do svojej izby. Možno som sa zachoval ako decko. Možno. Ale urobil som to tak, ako som cítil, lebo som túžil byť so svojim sklamaním sám.
Hodiny na almare ticho tikali, zo šálky na stole rozvoniaval v izbe čaj a tlmené svetlo spoza závesu vyčarilo na koberci svetlý pás, ktorý sa tiahol od okna až k pohovke. Ležal som s prižmúrenými očami a rozmýšľal. Ani na chvíľku mi nenapadlo, že by som mal na Lujzu zabudnúť; hútal som skôr, ako to všetko zmeniť. Ktosi zaklopal na dvere a potom ich otvoril. Do izby vstúpili otec aj mamou.
„Vy ste ešte neodišli?“ opýtal som sa prekvapene, akoby to z ich prítomnosti nebolo jasné.
„Tá slúžka, myslím, že sa volá Lujza, ale to vieš asi lepšie ako ja, si už balí veci. Ešteže mala viac rozumu než ty a všetko nám povedala. Zachránila tak miesto aspoň pre svoju mamu. Zéfi, keď vyzdravie, môže zasa prísť. Ale veľmi sa hanbím, že...“
„Ako ste mohli...“ skočil som mame do reči, čo som predtým nikdy nerobieval a prekvapilo ju to natoľko, až si musela posunúť svoj klobúk s ozdobnou visiacou stuhou, aby na mňa lepšie videla.
„Ticho tu bude, viem dobre, čo chceš povedať!“ spustil do toho aj otec, ale hneď na to zmenil tón a zahrnul ma jedným zo svojich dnešných úsmevov. Potom pozrel na mamu.
„Barbora, vravel som ti, že slúžku vyhodíme až zajtra. Náš Janko sa s ňou isto chcel len trochu zabaviť. Nečuduj sa mu,“ dodal chlácholivo a ja som cítil, ako sa mi v tej chvíli nahrnula krv do hlavy.
„Milujem Lujzu a chcem si ju vziať za ženu,“ vyhàkol som, ani neviem ako to zo mňa vyletelo. Táto jediná veta vrátila izbu do pôvodného stavu. Opäť bolo počuť tikanie hodín, čaj ešte stále voňal, pás svetla ožaroval koberec. Pribudli len dve mlčiace postavy pri dverách.
Prvý sa spamätal otec a opäť s úsmevom: „Mladý pán Ján Láni privedie do rodiny nešľachtickú krv a za manželku si vezme slúžku. Na svadobný sprievod im bude vyzváňať zvon, čo pre Dobšinú zhotovil jeho otec. Pozveme aj Andrášiovcov, aj iných významných pánov z Gemera i zo Spiša a budeme spoločne pripíjať na zdravie mladého páru. Nevesta nás zároveň môže počas hostiny obsluhovať a odnášať prázdne taniere zo stolov. Krásna predstava, no nie? Ale mimo všetkých možností. Synáčik sa nám zasníval, ale až sa zobudí, zistí, že zvon mu bude vyzváňať len na svadbe so ženou, čo je nás hodná. A teraz sa už o tom nebavme, škoda času na každé ďalšie slovo. Barbora,“ pozrel významne na mamu, „ospravedlňujem sa ti za nesprávne posúdenie tvojho rozhodnutia. Myslím, že si urobila veľmi múdro, keď si tú slúžku vyhodila už dnes.“
„Nech praskne! Nech je prekliaty taký zvon, ktorý má zvestovať svadbu vášho syna z nelásky. Nech praskne, nech praskne! Nech praskne!“ opakoval som nahlas, keď som sledoval spoza okna, ako už otec s mamou nasadajú do koča, kde na kozlíku vedľa pohoniča sedí Lujza s trávnicou, do ktorej sa jej isto vmestili jej všetky veci. Kočiš potiahol opraty, kone sa pohli, koč odišiel a ostal mi pohľad len na prázdnu cestu, ktorou už Lujza nikdy nepríde.
V noci som na vybratie zvona z formy nešiel. Nespal som ani, nevedel som zaspať, takže som všetko počul. Otec v dome so všetkým zlostne búchal, soptil a nadával. Vrieskal na zvonára, ktorého si nakoniec vybral. Nadával mu do babrákov, vraj ho poženie pred súd, aby mu vynahradil všetky výdavky. Z reči mi bolo jasné, že zvon, len čo ho vybrali z formy, vyzeral dobre. A potom naraz pred očami všetkých praskol zhora až nadol. Zvonár sa dušoval, že niečo také ešte nikdy nevidel, vraj treba všetko spätne overiť, kde sa stala chyba; otec kričal, že ho to nezaujíma, ale nezaujímalo to už ani mňa. Veril som, ba stále verím a som o tom presvedčený až do špiku kostí, že som to spôsobil ja. Ako to hovorila Lujza? Že zvon musí mať dušu, aby mohol prehlbovať smútok či zvýrazniť radosť? Hej, takto to povedala. Zvon nesmie klamať. Nemôže vyzváňať pre radosť rodičom a na smútok ich syna. Môžete si myslieť, že som sa zbláznil, že nesúrodo táram, že sa veci majú úplne inak. Ale ja viem, že zvon prasknutím vypustil svoju dušu.
Otočil som sa na bok a konečne mohol zaspať...
* * *
Poznámky autora:
Pavol Láni (Pál Lányi) – hlavný intendant Gemerskej stolice, podžupan Gemerskej župy, vojenský komisár Františka II. Rákociho, krajinský železiarsky inšpektor, majiteľ druhej vysokej pece postavenej v Uhorsku, neskôr – po čase, ktorý približuje poviedka, aj majiteľ dobšinského pivovaru. Vo svojej zlievarni – Lániho Huta, dnes osada asi 3 km za Dobšinou – vyrábal aj delové gule pre kurucké vojská. V čase Rákociho úteku do Poľska ho nasledoval; potom ako sa Rákoci dostal do azylu v Turecku, Láni využil amnestiu a vrátil sa do Dobšinej. V roku 1713 osobne vypovedal na súde s Jurajom Jánošíkom a Tomášom Uhorčíkom, pričom vypovedal v ich prospech. V roku 1731 spolupracoval s Matejom Belom na známom diele Historicko-zemepisné poznatky o súvekom Uhorsku. Narodil sa okolo roku 1670, zomrel v roku 1733.
Barbora Lániová (Barbora Lányi) – manželka Pavla Lániho.
Ján Láni (János Lányi) – jediný syn i potomok Pavla Lániho a Barbory Lániovej. Po otcovej smrti prevzal vedenie podnikov. Potom sa stal známy aj pre časté súdne spory s mestom Dobšiná o vlastníctvo baní a pozemkov.
Kostol v Dobšinej a zvony – na začiatku 18. storočia tam stál len evanjelický kostol, ktorý však pochádza z 15. storočia, teda v čase svojho vzniku musel byť katolícky. Je známe, že v roku 1855 sa vo veži nachádzali tri zvony, medzi ktorými boli aj také, čo vyrobili v Dobšinej. V uvedenom roku tu však vypukol požiar, ktorý tieto zvony zničil.
Zvon vyrobený v Dobšinej v roku 1835 sa nachádza v obci Silická Brezová. Ïalší zvon z Dobšinej z roku 1841 sa nachádza v obci Hanková.
***
Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita II, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.
|
|
